"Večerný háj poskytoval smutný, ba skôr desivý pohľad. Počas vojny videli všelijakú skazu a dobre sa pamätali na letecké bombardovanie Helsínk vo februári 1944, no napriek tomu stavenisko, ktoré sa pred nimi otváralo, vyzeralo desivejšie ako ktorákoľvek z ich spomienok. Vo vestibule vládla temnota a chlad, elektrina bola zrejme odpojená už dlhší čas. Steny boli prebúrané, všade vytŕčali kusy káblov a rôznofarebné rúrky, podlahu zapĺňali vrecia s cementom pohádzané jedno cez druhé, miešačky, rebríky a materiály od výmyslu sveta potrebné na opravy. O stenu sa opierali dvaja muži s čiernymi bradami, oblečení do reflexných viest, a pokojne pofajčievali." (s.211).
Po čase sa opäť stretávame s nezvyčajnou trojicou deväťdesiatročných dôchodkýň, ktoré dožívajú svoj bohatý život za múrmi penziónu Večerný háj. Neoficiálnou šéfkou babičiek je Siri Kettuneová, druhou členkou partie je bývalá zdravotná sestra Irma Lennenleimuová a trojicu dopĺňa Anna Liisa Petajaová, ktorá v sebe nezaprie bývalú učiteľku: "Vždy sme predsa Rusom vraveli Rusáci. Na tom nie je nič zlé. Ja sa teraz v deväťdesiatich troch nezačnem učiť materinský jazyk od začiatku iba preto, lebo v jazykovednom ústave sedí nejaká mladá policajtka a vyňucháva nejaké nesprávne postoje skrývajúce sa v starých slovách. Alebo mám deväťdesiatštyri?" (s.210.) Anna Liisa sa len nedávno vydala za bývalého významného diplomata Onniho Rintu - Paakku. Človek nemusí byť veľkým detektívom, aby si aj podľa mien jednotlivých postáv domyslel, že príbeh sa odohráva vo Fínsku.
V penzióne Večerný háj sa dejú čudné veci. Zahraničná firma sa pustila do veľkej rekonštrukcie budovy, v ktorej sú umiestnení dôchodcovia. Spočiatku tomu nikto nevenuje veľkú pozornosť, no len do chvíle, kým sa nad jednou z izieb neprepadne strop. To už si naše tri babičky povedia "a dosť!" a rozhodnú sa, že kým penzión nebude zrekonštruovaný, nevrátia sa doň. Nájdu si ubytovanie v centre mesta hneď vedľa študentskej izby a spoločne s manželom Anny Liisy, Onniom, a ich spoločnou priateľkou z penziónu Večerný háj, Margit, odchádzajú preč. Sú rozhodnuté vrátiť sa až vtedy, keď budú rekonštrukčné práce definitívne ukončené. Nastávajú však komplikácie. Anna Liisa sa necíti po zdravotnej stránke práve najlepšie, aj z tohto dôvodu jej štát pridelí mladú opatrovateľku Emily, ktorá má však väčšie problémy sama so sebou ako s klientmi. Margitin manžel Eino Partanen je odkázaný na paliatívnu starostlivosť v zariadení Veveričie hniezdo. Margit si praje teraz len jediné. Dôstojnú smrť pre svojho manžela. Nemôže sa pozerať na to, ako rýchlo upadá priamo pred jej očami. Napriek tomu pri ňom trávi celé dni až do jeho definitívneho konca.
Siri sa v prechodnom domove zoznámi s dvomi sympatickými nelegálnymi prisťahovalcami z Afriky - Muhisom a Metukkalom, ktorí starým dámam prezradia čo - to o neľahkom postavení migrantov vo Fínsku.
Druhý diel trilógie, ktorý preslávil fínsku autorku vo viacerých krajinách sveta, sa nekončí práve optimisticky, no uvidíme, čo prinesie konečné rozuzlenie.
Mám z tohto diela zmiešané pocity. Akoby sa autorka nevedela rozhodnúť či chce napísať humorný román na spôsob Zločineckého gangu penzistov alebo chce hovoriť o vážnych spoločenských a sociálnych otázkach, akými sú eutanázia (mimochodom vo Fínsku je stále zakázaná), paliatívna starostlivosť, nelegálne prisťahovalectvo, migrácia a podobne. Lindgrenová zostala vo svojom rozhodnutí niekde uprostred, čo je asi to najhoršie, čo mohla spraviť. Na to, aby to bol humorný príbeh, sa v ňom rieši priveľa vážnych tém: " - Iste, aj to sa zariadi, - odvetila Irma a mávla rukou, až sa jej rozcvendžali zlaté náramky. - Ak sa len uprostred toho všetkého neprevalíme a neumrieme. Smrť, smrť, samá smrť. - " (s.341) a na to, aby to bolo vážny román, je tu príliš veľa humoru: " - Onni, drahý, práve plánujeme Einov pohreb, - vysvetlila Anna Liisa, aby povzbudila chorého manžela - " (s.312). Takže aj preto knihu hodnotím o niečo nižšie, hoci to nie je až natoľko beznádejné, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára