DEŇ ČÍSLO DVADSAŤDVA (UTOROK)
Po Krinstínkinom nečakanom odchode sa život na mestskom úrade vrátil do starých koľají. Priznám sa, že na raňajšie posedenia pri kapučíne v jej kancelárii som si už akosi zvykol. Laura práve vybavovala nejaký telefonát, tak som ju pozdravil len veľmi zbežne. Odomkol som dvere a odložil som si veci do skrine. Svoju príručnú tašku som položil na pracovný stôl a sadol som si do kresla. Zapol som počítač aj monitor. Nalistoval som stránku so športovými výsledkami. Liverpool včera podľahol na ihrisku Swansea 1:0. To sú sráči, pomyslel som si. Keby som to dal za stovku, dnes by som mal ruku hore. Pri kurze 10,10 by tisícka len tak lízla. Lenže kto to mohol vedieť? Keby som sa aspoň na jeden deň mohol preniesť do budúcnosti, natipoval by som futbalové, hokejové, tenisové a basketbalové zápasy a bol by som za vodou. Alebo keby mi neznámy posol priniesol zajtrajšie noviny. Pár minút som zasnene pozeral do monitoru, Do reality ma vrátilo až klopanie na dvere.
"Ďalej" zvolal som a nohy som si zložil zo stola na zem. Bola to Laura.
"Flákame sa, pán Rozbor?" doberala si ma už od dverí.
"Na tvojom mieste by som nevyrýval. Nebyť mňa, už by si dnes vystávala frontu pred úradom práce" podpichol som ju.
"Fronty na úrade práce sa tvorili za Mečiara. Pri dnešnej šesťpercentnej nezamestnanosti chodby zívajú prázdnotou" opravila ma Laura.
"No to je pravda. Všetci ostatní drvia s robotmi karty v automobilkách a jedným okom sledujú výrobný pás, keby náhodou..."
"Alebo sa zašívajú na úrade práce. Však pán Rozbor?" žmurkla na mňa moja mladá šarmantná kolegyňa a položila na stôl hrubý šanón plný euro obalov. Dnes mala oblečenú klasickú krémovo bielu blúzku s bielou podprsenkou a tmavomodrú sukňu, ktorá jej zakrývala pekne tvarované kolená. Na nohách mala nízke čierne lodičky.
"Odkedy odišla Kika, obliekaš sa ako mníška" neodpustil som si štipľavú poznámku. "To už Hronská má väčší sexepíl."
"Ak si si náhodou nevšimol, Tomáško, sme na úrade. Ak sa chceš pokochať erotickým oblečením, zájdi si do bordelu" postrapatila mi Laura moje starostlivo nagélované vlasy.
"Zaujímavé, že pred pár dňami ti to tak neprišlo" pripomenul som jej nedávne udalosti.
"Čo bolo, bolo. Túto prácu si chcem udržať. Nie je to kto vie čo, ale účty treba platiť" realisticky to zhrnula moja kolegyňa.
"Nohavičky ti ladia s blúzkou alebo skôr so sukňou?" snažil som sa vrátiť loptičku späť do hry.
"Premýšľaš niekedy aj niečim iným ako vtákom?" zachytil som Laurin drsný pohľad, ktorý znamenal niečo ako STOP, ty úchyl!
"Mám ti ukázať ako hlboko dokážem premýšľať?" rozrehotal som sa nad svojou poznámkou, ktorá by v štvrtej cenovej určite zožala obrovský aplauz.
"Ešte jedna sexistická poznámka a idem ťa nahlásiť Brežnej" založila si ruky v bok Laura.
"Ale Záhradná to predsa nemyslíš..."
"Som Rajská, už som ti povedala, aby si ma tak nevolal" namierila na mňa svoj vztýčený ukazovák, aby ukázala, kto je pánom, respektíve dámou situácie.
"Vážne? A čo jej povieš? Veď som sa ti snažil len nevinne zalichotiť" stiahol som sa do obrany, hoci mi to bolo celé smiešne.
"Otvorená ponuka na súlož je proti všetkým pravidlám" zavrčala moja rozzúrená kolegyňa.
"Súlož? Súlož? Počúvaš sa vôbec? Kto dnes používa slovo súlož? Súložila možno Božena Slančíková Timrava alebo Martin Kukučín" zasmial som sa. "A keď už sme pri súloži" naznačil som úvodzovky hore, "kto ma včera zatiahol na toalety a strčil mi do úst jazyk?"
"Ty si taký nevďačný debil" pokrútila hlavou Rajská a vzala si šanón pod pazuchu.
"Mimochodom, prečo si vlastne prišla?" zastavil som ju vo dverách.
"Pôvodne som sa ti chcela ešte raz poďakovať za ten včerajšok a pozvať ťa na kapučíno, ale..."
"Však môžeme ísť" mykol som plecami a ruky som si zastrčil do saka.
"Pozri sa von oknom" prikázala mi Laura. Počúvol som ju. "Čo tam vidíš?" spýtala sa ma po chvíli.
"Čo ja viem... strechy, domy, autá, pár ľudí, sneh."
"Fajn. Takže vydrž minútu. Ak dovtedy prejde po ulici nejaká žena v bikinách, potom si my dvaja vyrazíme na kávu" zakončila debatu vytočená Laura a treskla za sebou dverami.
Práve som si zalieval čaj, keď mi niekto zazvonil na mobil. A do riti. Brežná. "Áno šéfka? Počúvam vás" nahodil som čo najpríjemnejší hlas.
"Zastav sa u mňa na chvíľu."
"Nepočká to tak dve mi....?"
"Hneď!" použila svoj typický direktívny tón, ktorému nedokázal nikto na svete odporovať.
"OK, už bežím" odpovedal som a nahlas som si povzdychol.
"Fajn, čakám ťa."
Zaklopal som na dvere. "Ďalej" začul som rázny hlas, ktorý nezniesol žiadne námietky. Potiahol som kľučku dole a vošiel som dnu. Vedľa Brežnej stála nádherná mladá študentka so zelenou stužkou na blúzke, ktorá mi dopomohola identifikovať jej vek.
"Na to ani nepomysli" zavrčala Brežná, keď zbadala tlejúce iskričky v mojich očiach.
"Toto je Anabela, moja neter" predstavila mi mladú dámu, ktorá ma obdarila nádherným úsmevom, ktorý poodhalil jamky na jej lícach. Anabela mala dlhé blond vlasy a uhrančivé zelené oči. Bola vysokej štíhlej postavy, mala menšie prsia aj zadok. Ale nebola vyslovene vychrtlá. Na sebe mala krátke marhuľové šaty a telové pančuchy. Na nohách sa jej leskli asi dvanásť centimetrové krémové sandáliky na platforme. "Anabela, toto je kolega z bytového a sociálneho oddelenia, Tomáš Rozbor" predstavila ma Brežná svojej neteri. Stisol som dievčaťu jemné prsty, na ktorých sa jej vynímali gélové nechty s priesvitným lakom. "Teší ma, povedali sme takmer súčasne a obaja sme sa rozosmiali. "Vidím, že krásu máte v rodine" snažil som sa Anabele zalichotiť, odmenou mi však bolo šéfkino gesto, pri ktorom si strkala ukazovák hlboko do hrdla, čím mi chcela pravdepodobne naznačiť, že pri mojich rečiach ju napína na vracanie. Nahlas som si odkašľal.
"Anabela, môžeš ma na chvíľu počkať na sto dvojke? Aspoň si obzrieš svoju dočasnú kanceláriu" s kyslím úsmevom poprosila svoju neter Brežná.
"Áno teta, samozrejme. Dovidenia, pán Rozbor" usmiala sa na mňa krásna Anabela a zvodne si zahryzla do spodnej pery.
Hneď ako dievča opustilo miestnosť, šéfka ma pritlačila svojimi prednosťami o stenu a svoj ukazovák zapichla do môjho hrudníka.
"Tak a teraz ma dobre počúvaj, Tomáško. Anabela je moja rodina. Kým nenájdeme náhradu za Hámovú, bude mi tento týždeň pomáhať s administratívou. Ak sa dozviem, že si sa čo i len obtrel o lem jej šiat, máš na hodinu panáka. A nezachráni ťa ani tvoj večne tvrdý kolík. Sám dobre vieš, že na úrade sa nikdy nič neutají. Rozumieme si?" šéfkine prsty mi poriadne zdeformovali pootvorené ústa.
"Jasné, šéfka" prikývol som a konečne som sa zbavil jej silného zovretia. Napravil som si pokrčený golier na košeli a zaprel som sa do dverí. Zaznel poriadny buchot. Na zemi ležala Laura Rajská. "Čo ty tu robíš?" uprel som na ňu nechápavý pohľad.
"Ja? Ale nič...šla som len náhodou okolo a..." pomaly sa zdvihla zo zeme a začala zbierať rozhádzané veci, ktoré sa váľali po podlahe. Kľakol som si tesne vedľa nej a snažil som sa jej pomôcť.
"Dúfam, že si..."
"Ja? Ale kdeže. Ako som už spomínala, šla som len náhodou okolo" mykla plecami Laura a tajomne sa pousmiala. "V každom prípade, na tvojom mieste by som sa snažila udržať si vtáka v nohaviciach. Hoci tá maličká vyzerá lákavo, to sa musí nechať" pozrela Laura smerom k sto dvojke. Dokonca veľmi, veľmi lákavo."
"Čo keby sme sa o ňu podelili?" navrhol som svojej sexi kolegyni.
"Prepáč Tomáško, ale som jedináčik. Už odmalička sa nerada s niekým o čokoľvek delím" usmiala sa na mňa Laura a potom sa zahľadela kamsi pred seba. "Mám oveľa lepší nápad" zašepkala a z jej nečitateľného výrazu v očiach mi naskakovali po celom tele zimomriavky...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára