streda 19. septembra 2018

RECENZIA: Tilar J. Mazzeová - Irenine deti (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:    ***                          NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Irenin "zoznam" však nikdy nebol ako z hollywoodskych filmov a na začiatku ho dokonca ani neskrývala. Irena tie zápisky nazývala svojou kartotékou a bol to len zakódovaný súbor mien a adries naškrabaný neistou rukou na kúsky tenučkých cigaretových papierikov, ktoré boli pevne stočené, aby sa lepšie schovávali." (s.167).



Irena Sendlerová aktívne vykonávala svoju činnosť v jednom z najhorších období ľudských dejín. Napriek veľkému nebezpečenstvu, ktoré jej každý deň hrozilo, zachránila okolo 2500 židovských dedí. Už ako mladá išla nekompromisne proti davu a dokázala si presadiť svoje. V Poľsku je dnes vnímaná ako hrdinka, hoci pre svoje politické zmýšľanie si po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunizmu vytrpela svoje. Ako mladá sa vydala za Mieteka Mieszyslawa, no tajne milovala radikálneho ľavičiara Adama Celnikiera. Pod jeho vplyvom bola aj Irena jednou z popredných členiek odboja vo varšavskom gete aj v koncentračnom tábore. Aj keď by si mohla pripísať veľké zásluhy na záchrane detí, vždy zdôrazňovala, že bez priateľov by to nezvládla a robila len to, čo bolo jej povinnosťou. Počas štúdia sociálnej práce ju významne ovplyvnila jedna z najväčších a najuznávanejších odborníčok tejto oblasti - Helena Radlinská
Doba, v ktorej sa väčšina príbehu odohráva, je pre väčšinu z nás, ktorí sme ju našťastie nezažili, len ťažko predstaviteľná a pochopiteľná. Bolo to v čase, keď neľudská krutosť bola na dennom poriadku a stala sa súčasťou tvrdej nacistickej mašinérie: "Nervóznym a vystrašeným deťom, neschopným predstierať chorobu, láskavo pomohli zaspať, aby ich zachránili, pretože stráže sa správali k najmenším deťom najkrutejšie. Bábätká sťahovali na zem, chytili ich za päty a mlátili nimi o vozne vlaku, až kým im nepraskli lebky, zatiaľ čo ich hysterické matky útrpne nariekali." (s.143). 
Treba povedať, že Irena Sendlerová mala niekedy neuveriteľné šťastie. Ale bez neho by v tom období  neprežila asi ani jeden deň. Neustále prehliadky gestapa, oddanosť priateľov, ktorí ju nezradili ani počas krutých výsluchov a mučenia a šťastie pri nej stálo dokonca aj vo chvíli, keď už čakala na popravisku...

Autorke slúži ku cti, že napriek tomu, že Irena Sendlerová je obdivuhodná žena, ktorá si za svoju činnosť zaslúži uznanie, nepristupuje k nej ako k nedotknuteľnej hrdinke a odhaľuje aj jej negatívne stránky, čím si dokážeme vytvoriť objektívnejší obraz o jej osobnosti. Prekážal mi veľký počet mien, ktoré sa v príbehu vyskytujú a potom narúšajú plynulosť deja. Chápem zámer autorky poukázať na odbojovú činnosť hnutia, ale niektoré postavy stačilo naozaj len spomenúť. Najmä keď v ďalšej časti knihy sa už nevyskytovali, alebo len veľmi okrajovo. Na druhej strane vyjadrujem Tilar Mazzeovej obdiv, je vidieť, že si pred písaním románu naštudovala množstvo materiálu. Napriek všetkému si myslím, že tak silný námet sa dal spracovať ešte o niečo lepším spôsobom. Nemôžem povedať, že by som s hlavnou hrdinkou prežíval každý jej nádych a výdych. Celkovo je to mierne nadpriemerná kniha, musím však povedať, že som čítal aj lepšie romány, ktoré sa zaoberali týmto traumatickým obdobím ľudských dejín.    

utorok 18. septembra 2018

RECENZIA: Oliver Sackc - Muž, ktorý si mýlil menželku s klobúkom (Inaque, 2013)

HODNOTENIE:  ***

"Musel som vyzerať zdesene, ale on pôsobil pokojne. Na jeho tvári bol náznak úsmevu. Usúdil, že vyšetrenie sa skončilo a začal sa obzerať naokolo po svojom klobúku. Natiahol ruku a chytil hlavu svojej manželky, snažil sa ju zodvihnúť a nasadiť si ju. Zjavne si zmýlil svoju manželku s klobúkom." (s.25). 



Napriek tomu, že Oliver Sacks umrel zhruba pred tromi rokmi, vďaka svojej literárnej tvorbe ostáva asi najslávnejším neurológom na svete. Svoje dielo rozdelil do štyroch častí, pričom každá z nich sa zaoberá inými typmi pacientov. Aj keď nejde o klasické poviedky, jednotlivé prípady a ich hrdinovia ich veľmi pripomínajú. Je ťažké uveriť tomu, že prípady vychádzajú zo skutočných udalostí.No je to naozaj tak.

Prvá časť: Straty sa venuje rôznym deficitom:  
Muž ktorý si mýlil manželku s klobúkom - pacient doktor P. je učiteľom hudby, pričom má zvláštny druh duševného ochorenia, pri ktorom si zamieňa rôzne predmety a ľudí.
 Stratený námorník - Jimmy je bývalý námorník, ktorý býva v domove dôchodcov. Následkom nadmernej konzumácie alkoholu má na jednej strane len veľmi prchavé pamäťové stopy, na strane druhej má fenomenálnu pamäť na úplne iné záležitosti.
 Žena, ktorá stratila telo - Christina - počítačová programátorka, ktorá v dôsledku zápalu nervov prestala vnímať vlastné telo.  
Muž ktorý spadol z postele - pacient, ktorý nešťastne spadol z postele a začal si myslieť, že jeho vlastná noha nie je v skutočnosti jeho.
.Ruky - Medlaine je slepá a ochrnutá a napriek tomu, že ruky celé roky nepoužívala, stala sa z nej zručná umelkyňa. 
Muž s vodováhou - Staručký McGregor následkom Parkinsonovej choroby začal strácať rovnováhu a chodil naklonený do jednej strany. Po dohode s lekárom začal nosiť okuliare s vodováhou, vďaka čomu chôdzu postupne vyrovnal.
Druhá časť: Excesy  
Vtipný Ray - Ray je postihnutý Taurettovým syndrómom, ktorý mu poriadne komplikuje život. Sám o svojom stave hovorí, že sa cíti, akoby mal neustále opicu a nikdy nemôže vytriezvieť. 
Kupidova choroba - vyše deväťdesiatročná dáma následkom syfilisu, ktorý mala ešte ako mladá, začne odrazu vnímať život z veľmi optimistického pohľadu, ktorého sa nechce za žiadnu cenu vzdať.
Áno, otče - sestra - pacientka nevníma človeka, ktorého vidí, ako celok, ale len jeho časti. Preto nevie, kto sa s ňou vlastne rozpráva.
Tretia časť: Cesty
Spomienky - pacientke sa objavujú spomienky z detstva, ktoré nesúvisia ani s jej snami, ani s fantáziou. Má pocit, že spomienky sa stávajú realitou.
Pes pod kožou - autorov veľmi dobrý kolega, začal mať, ešte ako začínajúci medik, pod vplyvom drog, veľmi podobne vyvinutý čuch ako pes, vďaka čomu zhruba na tri týždne rozoznával vône a pachy, ktoré sú pre bežného človeka nezachytiteľné.
Štvrtá časť Svet prostáčikov
Chodiaca encyklopédia - mentálne postihnutý pacient mal podpriemerné IQ, no na druhej strane ovládal naspamäť šesťtisíc stranový hudobný slovník a vedel naspamäť viac ako dvetisíc hudobných skladieb.
Dvojičky: malí géniovia, ktorý ovládali výpočet všetkých prvočísel, vedeli, na ktorý deň v týždni vychádza presný dátum osemdesiat tisíc rokov dozadu.  
Autistický umelec - pacient, ktorý dokázal detailne prekresliť vzorový obrázok, do ktorého navyše vložil vlastnú dušu. 

Toľko bizarných pováh pokope len tak niekde neuvidíte. Napriek tomu je to čítanie zaujímavé, poučné, miestami vtipné, absurdné a aj trošku smutné. Veľmi milá knižka, ktorá dokáže potešiť. 
    



nedeľa 16. septembra 2018

RECENZIA: Julian Barnes - Arthur a George (TATRAN, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Dnes je na tácni malý balíček. Arthur ľahostajne vysypal obsah. K hŕbke výstrižkov z časopisu The Umpire bol pripnutý sprievodný list. Jakživ o takých novinách nepočul. Možno píšu o krikete. Nie, z ružovej novinovej tlače vyrozumel, že je to škandálny plátok. Šibol okom na podpis na konci listu. Prečítal si meno, ktoré preňho vôbec nič neznamenalo: George Edalji." (s.219).



Príbeh dvoch mužov, ktorý sa odohráva na konci 19. storočia, vychádza zo skutočných udalostí. George Edaljí vyrastá na fare v nenápadnej staffordshirskej dedine, vo viacpočetnej rodine, zatiaľ čo Arthur, ako jedináčik, trávi detstvo síce v ošumelom, no zato noblesnom Edinburgu, V prvej časti románu (ktorá je, pre mňa osobne, z čitateľského hľadiska najzaujímavejšia, sa dozvedáme o tom, ako hrdinovia vyrastali, ako študovali a ako boli vnímaní školským kolektívom. V ďalšej časti knihy sa presunieme o niekoľko rokov ďalej, keď sa z chlapcov stávajú dospievajúci muži. George vlastným úsilím vyštuduje právo a stane sa renomovaným advokátom, no napriek tomu ostáva v ústraní, životom sa prediera len ťažko a nemá šťastie ani u opačného pohlavia. To Arthur bez problémov zvládne štúdium medicíny, no odboru sa venuje len okrajovo, lebo postupne sa prepracuje na jedného z najslávnejších a najuznávanejších spisovateľov (nielen) svojej doby. V súkromí to však nemá jednoduché. Formálne síce žije so svojou manželkou Touie, no už dlhší čas je beznádejne zamilovaný do krásnej milenky menom Jean Leckieová. Jedného dňa sa mu dostane do rúk správa o mužovi, ktorý si odsedel tri roky vo väzení za brutálne zabíjanie koní a za vyhrážku, že v dedine bude zabitých dvadsať nevinných dievčat.  Lenže v kontroverznom prípade je viacero nezrovnalostí, ktoré by bolo potrebné hlbšie preskúmať. A tak sa z Arthura stáva najslávnejšia postava svojich románov a jeho cesty sa pretínajú s tými, po ktorých kráča George, pričom ich priateľské vzťahy pretrvajú v podstate až do smrti jedného z nich. 

Román je takou klasikou v tom najlepšom slova zmysle, je písaný štýlom, akým sa písali knihy kedysi. Rozpráva príbeh od narodenia až po smrť hlavných hrdinov, používa dlhšie opisy, príbeh sa vyvíja postupne, nie je tu veľa dramatických momentov, naopak, nešetrí dialógmi a úvahami. Ak si však nájdete dostatok času, myslím si, že čitateľsky si prídete na svoje. Nie je to dielo, ktoré vám bude lomcovať s emóciami, ale navodí vám pohodovú a príjemnú atmosféru anglického vidieka z konca 19. storočia.    

piatok 14. septembra 2018

RECENZIA: Robert Fulghum - Tretie želanie (Argo, 2005)

HODNOTENIE:  ****

" - Tretie želanie? - 
Obrátila blok k nemu, ale Max - Pol už vedel, čo napíše. A pozeral tam, kde sa zjaví jej tvár keď naňho znova uprie pohľad. Najprv chcel vidieť nenapísané slová, ktoré sa jej budú zračiť v tvári. 
Zdvihla zrak, aby sa pohľadom stretla s jeho očami. Všetko na nej bolo ústretové - vrásky na čele v dôsledku vytiahnutého obočia, v široko otvorených očiach očakávanie, hlava mierne zaklonená. Všetko ako veľký otáznik. Bola to výzva - akoby otvorila dvere svojej kláštornej cely a hovorila mu, že by mal prekročiť hranicu medzi formálnosťou a intimitou. Ani trochu neuhla pohľadom. Tá výzva sa jej stále zračila v tvári: - Takže? - 
Max - Pol váhal. Pozrel inam. Potom znova na ňu. Potom inam. 
Vytrhla z bloku papier a držala ho medzi sebou a Maxom - Polom. Oči mala tesne nad papierom a prstom ťukala na dve slová:
- Tretie želanie? -
A tak si želal." (s.45).  



Tajomná žena Allyson Octavia Rileyová, Američan Max - Pol Millay, autor Krétskej kroniky, a Grék s anglickým pasom Alex Evans, tvoria hlavnú trojicu postáv v príbehu, ktorý je písaný veľmi netradičným, no v každom prípade príťažlivým spôsobom. Zvláštne prepojenie osudov, príbeh, ktorého väčšia časť sa odohráva v gréckej Kréte, na železničných staniciach a vo vlakoch, pripomína takú rozprávku pre dospelých. Zaujímavými vedľajšími postavami sú lesbická taxikárka Polydora a dobrosrdečný Grék Kostas, ktorý je súčasťou Krétskej kroniky. Hľadanie spriaznenej osoby, spomienky na minulosť, putovanie neznámymi cestami... 
V románe sa toho až tak veľa neudeje, je skôr založený na dialógoch a úvahách a pokiaľ sa zaujímate o grécke dejiny, určite si prídete na svoje. Záver vám samozrejme neprezradím, ale je pekným vyústením celého diela. Nemyslím si, že kniha sa dá hodnotiť zlatým stredom, lebo je to jeden z tých románov, ktorý vám po čitateľskej stránke buď ukážkovo sadne a vychutnáte si ho (dovolím sa zaradiť k tejto skupine čitateľov) alebo knihu odložíte s tým, že je to totálna blbosť, ktorá nemá hlavu ani pätu. Možno som siahol po Treťom želaní v tej správnej nálade alebo v správnej chvíli. V každom prípade kniha zanechala vo mne veľmi dobrý dojem. To však samozrejme neznamená, že budete mať na ňu rovnaký názor ako ja. Na rozdiel od klasických románov v nej nájdeme množstvo kresieb, ilustrácii, piesní a ukážok z kroniky.   

streda 12. septembra 2018

RECENZIA: James Clavell - Potkan Kráľ (Slovenský spisovateľ, 1984)

HODNOTENIE:   ***         NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"A Adam vládol, pretože bol Kráľom. Až do dňa, keď ho opustila vôľa byť Kráľom. Potom zomrel, lebo sa stal potravou pre silnejšieho. A Kráľom bol vždy najsilnejší, Kráľom nie samou silou, ale prefíkanosťou a šťastím a silou, všetkým dovedna. Medzi potkanmi." (s.383). 



Druhá svetová vojna. Zajatecký tábor Changi neďaleko Singapuru. Desaťtisíc vojnových zajatcov na ploche necelého jedného kilometra. Život podobný potkanom. Hlad, špina, choroby, smrť. Ľudia, ktorých držia pri živote spomienky na svojich blízkych. Hoci nevedia, či ešte žijú. Len jediný muž sa dokázal prispôsobiť a stal sa v tomto pekle Kráľom. V otrasných podmienkach si dokázal vybudovať výnosný biznis. Choval sliepky, kšeftoval s liekmi, nedostupnými potravinami. Všetci sa ho báli a ležali mu pri nohách. Aj preto, paradoxne, ako jediný zo zajatcov prijal oslobodenie tábora s rozpakmi. Práve záverečná pasáž románu, keď do tábora prichádza oslobodenecká armáda, prináša najviac emócii, ktoré však zďaleka nie sú len pozitívne. Okrem už spomínaného Kráľa sa v románe stretneme s viacerými zaujímavými postavami: zákerným poručíkom Greyom, Americkým kapitánom Broughom, Britom Peterom Marloweom (Potkanovým najlepším priateľom), Austrálčanom Larkinom, transvestitom Seanom, chlapíkom menom Timen, ktorý za peniaze  zoženie aj nemožné, pohoďákom Mackom, páterom Donovanom, atď. Katastrofálne podmienky vytvárajú priestor pre korupciu, závisť, lakomstvo zradu a túžbu po moci. 

"A potkany.
Tie tam stále boli. Pred barakom. A veľa ich zomrelo, lebo väznitelia na nich zabudli. Ale najsilnejší prežili." (s.383). 

Román, v ktorom sa striedajú silnejšie momenty so slabšími. Najväčšou devízou románu je vykreslenie atmosféry v zajateckom tábore a charakterové postavy. Najmä Potkan Kráľ a Peter Marlowe stoja za pozornosť. Ako som už vyššie spomínal, silné posolstvo nesie záver knihy, ktorý nemá nič spoločné s americkým happyendom, hoci nie je vyslovene tragický. Román našťastie nie je poznačený minulým režimom, takže si ho môžete bez problémov vychutnať aj dnes. Charakterizoval by som ho ako mierny nadpriemer, aj keď k top knihám mu chýba viacej silných okamihov, podobných tým, ktoré ponúkol v závere, väčšia dynamika deja a  myšlienky, pre ktoré by sa mi vryl hlbšie do pamäte. Inak však výborné čítanie. 

RECENZIA: Anton Hykisch - Dobre utajený mozog (Tatran, 1979)

HODNOTENIE:  **

" - V pravlasti Árijcov žije VODCOV MOZOG. Raz budeš môcť hrdo oznámiť svetu naše tajomstvo: Vyše tridsať rokov po smrti génia sme zachovali pri živote JEHO MOZOG. Tvoj otec, dcérenka, je autorom najúžasnejšieho pokusu v ľudských dejinách. Nie si hrdá? - Privinul k sebe dlhé dievča, ktoré stálo bez vôle a v strachu.  - Kvôli tomu maliarikovi sa netráp. Ak sa pohne nesprávnym smerom, zničíme ho. Zmizne bez stopy." (s.97). 



Ako si v roku 1979 predstavoval spisovateľ Anton Hykisch budúcnosť ľudstva alebo stretnutie s inými civilizáciami? Od vydania tejto knihy uplynie budúci rok presne štyridsať rokov a dá sa povedať, že táto zbierka piatich poviedok vyvoláva dnes skôr úsmev ako snahu brať ju vážne.

1. Deň najvyšších rozkoší - Ria a Al sú mladá zaľúbená dvojica, ktorá sa pokúša pre ľudstvo uchovať lásku.
2. Dobre utajený mozog - Táto poviedka dala názov celej knihe a rozpráva príbeh akademického maliara Mojmíra Kostku a nemeckej biologičky Marilyn, ktorá experimentuje s ľudskými mozgami, čím vystavuje ľudstvo veľkému nebezpečenstvu.
3. Mladík, ktorého bolievala hlava -  Príbeh o zapálenom motorkárovi Ferovi, ktorý pracuje ako automechanik a zároveň si plní svoje sny. Jedného dňa sa však musí podrobiť povinnej zdravotnej prehliadke...
4. Ako dvaja pozemšťania odmietli stať sa bohmi -  Trochu úsmevný príbeh o stretnutí pracujúcich s mimozemšťanmi. Autor si touto poviedkou pravdepodobne musel splniť povinnú jazdu voči vedeniu strany.
5. Brázda plná nejestvujúcich - vesmírna posádka natrafí na svojej ceste na modrú planétu, po ktorej sa preháňajú ľudia podobní Tarzanovi. Premýšľajú, prečo to tak je.

Nemožno povedať, že táto zbierka je nejako nasiaknutá dobou v ktorej vznikla, ani nejde vyslovene o službu súdruhom, ale myslím si, že rozhodne nepatrí k tomu najlepšiemu, čo Anton Hykisch napísal. Po celý čas, čo som knihu čítal, som mal zmiešané pocity a tie ma neopúšťajú ani počas písania tejto recenzie. Berme to ako takú kuriozitu, ktorú nebudeme brať príliš vážne a nebudeme pri jej hodnotenie až takí krutí.     

Kto vie, či v danom čase malo dotyčné dievča z tejto knihy radosť :)


pondelok 10. septembra 2018

RECENZIA: Joseph Heller - HLAVA XXII (INA, 2006)

HODNOTENIE:   ***                        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovila, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to, ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. On by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety, a bol by normálny, keby tak neurobil, ale ako normálny by ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať. Ibaže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo si zahvízdal. 
- Tej Hlave XXII neprejde nikto cez rozum, - skonštatoval." (s.39).  



Jedna taká svetová klasika, ktorá patrí k povinnej literatúre študujúcej mládeže. Absurdita vojny a jedného vojenského vyhlásenia, ktoré spočíva v tom, že keď vojaci nalietajú potrebný počet letov, sú odvelení. No zároveň musia poslúchať všetky príkazy nariadeného, lebo ten má vždy pravdu. Aspoň tak to tvrdí HLAVA XXII. Nadriadení však počet letov neustále zvyšujú a preto, ak sa chce radový pilot dostať domov, musí byť prehlásení za blázna. 
Kniha je rozdelená na niekoľko kapitol, pričom väčšina z nich nesie názov niektorej z postáv románu. Príbeh sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, kde má základňu jedna bombardovacia letka útočiaca na Taliansko. Zoznámime sa s množstvom absurdných postáv, ktoré sú súčasťou celej tejto bláznivej mašinérie: kaplán Tappman, Hladný Joe, kšeftár Milo, sukničkár Nately, lekárka Zuzana Annna Duckettová, doktor Daneck, krpatý Orr, major Major, sestra Cramerová, radista Snowden a samozrejme, hlavný hrdina, Yossarian.  
Nikdy som si nedokázal nájsť vzťah ku kultovému seriálu M.A.S.H. a román HLAVA XXII mi ho vo viacerých smeroch pripomína. Je tu niekoľko skutočne dobrých miest, ale celkovo som sa akosi nedokázal prepracovať k tomu, aby som si knihu vyslovene čitateľsky užíval. Miestami to bolo vyslovene trápenie, ale boli pasáže, ktoré stáli za to. Takže taký zlatý stred, pokiaľ ide o celkové hodnotenie, aj vzhľadom na postavenie románu vo svetovej literatúre.