piatok 18. januára 2019

RECENZIA: A.A. Zdanovič, V.S. Izmozik - Štyridsať rokov v tajných službách (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Každý, kto sa čo i len letmo dostal k nejakej zmienke o tomto nesporne výnimočnom človeku, musel byť fascinovaný. Krútili a krútia nad ním hlavou polygoti, stenografi, kryptografi či historici tajných služieb. Aj keď pracoval v takzvaných "tajných" či "špeciálnych" štruktúrach, predsa len jeho meno už počas aktívnej služby preniklo do tlače a na stránky odborných prác. Je len málo pravdepodobné, že vzhľadom na osobitnosti jeho práce to tak mohlo byť len v dobrom. Vladimír Krivoš bol človekom neuveriteľného talentu a nepoľavujúcej činorodosti. Jednoznačne patril k ľuďom, ktorých zastaví až úplný koniec. Čiernobiela hodnotiaca škála pre tohto človeka neplatí - vo svojom pracovnom i osobnom živote prešiel azda všetkými odtieňmi farebného spektra a vyhol sa vari len jedinej farbe - sivej." (s.5). 



Vladimír Krivoš je meno, ktoré pravdepodobne nikomu z vás nič nehovorí. Bol som na tom rovnako. Pritom ide o človeka, ktorého život je námetom pre film. Vladimír Krivoš viedol veľmi dobrodružný život,  pravdou je však aj to, že veľmi rád si o sebe vymýšľal, šíril okolo svojej osoby polopravdy, klamstvá a mýty. Osobne sa poznal so spisovateľom Svetozárom Hurbanom Vajanským, s Dušanom Makovickým stretol sa s Tolstým, písal si s Leninom aj s generálom Brusilovom
Po úspešnom ukončení petrohradskej univerzity pôsobil Vladimír Krivoš najskôr  na pošte, kde pracoval ako radový zamestnanec. Niekoľko rokov vykonával funkciu knihovníka v Zimnom paláci v službách posledného ruského cára Mikkuláša II. Boli to však viac - menej len akési krycie zamestnania, lebo v skutočnosti Krivoš pracoval v tajných službách. Počas svojej bohatej kariéry tajného agenta nemal problém niekoľko krát prevrátiť kabát. Kým spočiatku pracoval pre cára, neskôr sa pridal k revolucionárom. Ovládal viac ako dve desiatky jazykov. Viackrát mu hrozilo väzenie, dokonca aj poprava. Napokon vyviazol "len" so šesťročným väzením na Soloveckých ostrovoch (1923 - 1928), na ktoré si po rokoch krátko zaspomínal (príloha v knihe). Krivoš sa podľa aktuálnej politickej situácie hlásil k Srbom, inokedy k Rusom a občas aj k Slovákom. Bol to človek, ktorý robil všetko a nič. Až na tých šesť rokov väzenia v podstate preplával životom, kládol dôraz na svoje bezvýznamné vyznamenania, bol to taký Jára Cimrman v dobrodružnejšom vydaní. Samozvaný James Bond, ktorý nenaháňal ženské sukne, namiesto toho šíril okolo svojho mena legendy. 
Ako prvý sa pokúsil priblížiť postavu Vladimíra Krivoša Rudolf Tibenský, teraz tu máme po rokoch ďalší pokus. Nech už si utvoríte na Krivoša akýkoľvek názor, v každom prípade je to zaujímavá postavička, ktorá by rozhodne stála aj za nejaké filmové spracovanie. A keby ešte žil, som presvedčený o tom, že by si sám napísal scenár, celé to zrežíroval, obsadil sa do hlavnej úlohy, udelil sám sebe filmové ocenenie a v ďakovnej reči vyzdvihol svoju osobu a svoju nespochybniteľnú genialitu.    

štvrtok 17. januára 2019

RECENZIA: Cathy Gohlkeová - Zachráňte Amelie (i527.net, s.r.o., 2018)

HODNOTENIE:   **

"Chlapec ignoroval jeho narážku.  - Vyrežete z neho ďalšieho Ježiška, Herr Hartman? Viem, že áno! Ste ten najlepší drevorezbár v celom Oberammergau. - 
Friederich sa zasmial. Myslím, že si zaujatý. Je tu veľa šikovnejších rezbárov, než som ja. -
- Ale vy vyrezávate najkrajšie tváre, najlepšie úsmevy. - 
- Naozaj? - Friedericha chvála potešila a usmial sa.
- Ja, sú to úsmevy anjelov. Myslím si, že ani Herr Hitler by na nich nenašiel chybičku - ani jeho lekári či sestričky. - " (s.306). 



Príbeh sa odohráva tesne pred druhou svetovou vojnou a počas jej priebehu v Nemecku. Rachel Kramerová je krásna žena, stelesnenie dokonalej árijskej rasy, a súčasne dcéra slávneho vedca, ktorý sa pohybuje v spoločnosti najvplyvnejších predstaviteľov tretej ríše. O jej otca sa zaujíma fešný americký novinár Jason Young, ktorý by rád urobil so slávnym vedcom rozhovor. Rachelina najlepšia priateľka Kristine je vydatá za fanatického nacistu Gerhardta Schlicka, s ktorým má dcéru Amelie. Amelie je krásne dievčatko, no narodila sa ako nepočujúca, s čím sa jej otec, ako propagátor dokonalej rasy, nedokáže vyrovnať a plánuje sa jej zbaviť. Kristine vie, aké má Nemecko plány s "nedokonalými" deťmi a preto sa rozhodne požiadať o pomoc Rachel
V inej časti mesta býva krásna Lea Hartmanová s manželom Friederichom, ktorí veľmi túžia po dieťatku, no už dlhšie sa im v tomto smere nedarí. 
Situácia v Nemecku sa každým dňom rapídne zhoršuje. Keď Rachel prenikne hlbšie do politiky nacistov, ktorej sa zapredá aj jej otec, spoločne s Jasonom Youngom  sa rozhodne pomôcť nielen Amelie, ale aj ostatným deťom s podobným osudom. Tým sa však vystaví poriadnemu riziku. Všetko sa skomplikuje ešte viac, keď sa do Rachel zamiluje Maximilián Grieser, popredný člen Hitlerjugend, a ona ho odmietne. Našťastie sa ešte môžu spoľahnúť na obetavého kaplána Bauera, ktorý riskuje asi najviac...

"Krátko a žalostne sa zasmiala. - Vieš prečo to nazvali T4? Pretože jedného dňa obedovali tam cez cestu, - ukázala kamsi za Rachel,  - a splodili tam svoj plán. Plán na odstránenie tisícov a tisícov ľudí vytvorili medzi jednotlivými chodmi. Čo myslíš? Bolo to medzi vývarom a hovädzím jazykom? Alebo po dezerte? Adresa ich obeda bola Tiergarten 4. Odhodila takmer dofajčenú cigaretu na dlažobný kameň a zahasila ju topánkou." (s.37). 

Celkom zaujímavý príbeh, ktorému však na vážnosti uberá opis vášnivého vzťahu v štýle krásna dcéra slávneho nacistického vedca a fešácky americky novinár, ako vystrihnutý z lacných dievčenských románov. A takisto čiernobiele rozdelenie postáv na úrovni dobrodružných chlapčenských kníh. Na spracovanie takej vážnej témy, pre akú sa autorka rozhodla, chýba románu v prvom rade hlbší psychologický prienik do vnútra jednotlivých hrdinov. Takto je to len dielo, ktorú si prečítate, no nemáte dôvod sa nad ním nejako dlhšie zamýšľať.     

streda 16. januára 2019

RECENZIA: Bill Clinton, James Patterson - Prezident je nezvestný (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Sadla si na peľasť. Peter, ako vždy v košeli s kravatou, k nej podišiel a podal jej svoj smartfón, na displeji bola otvorená stránka internetového spravodajského portálu.
Titulok: PREZIDENT JE NEZVESTNÝ" (s.195). 



"Volám sa Sulejman Cindoruk, odpovedal by najradšej. A chystám sa resetovať svet." (s.49). 

Americký prezident Jonathan Duncan je podozrivý zo zneužívania svojich právomocí a preto je podrobený výsluchu v Snemovni reprezentantov. Svet je vystavený hrozbe kyberterorizmu a vo veľkom nebezpečenstve sú nielen Biely dom a Wall Street, ale celé Spojené štáty. 

Príbeh sa odohráva v priebehu troch dní. Jonathan Duncan je chlap na svojom mieste. Počas výkonu funkcie prezidenta mu zomrela manželka a tak sa stará o dospievajúcu dcéru sám. Popri tom trpí viacerými zdravotnými problémami. Napriek všetkému si uvedomuje svoju zodpovednosť a vie, že je jediný, kto môže vyviesť krajinu z veľkých problémov...

Čo ku knihe povedať? Starý pán Clinton sa na dôchodku asi dosť nudí a preto si vzal na pomoc autora najväčšieho počtu bestsellerov na svete (aspoň podľa New York Times) Jamesa Pattersona, aby sa spoločne pokúsili vytvoriť napínavý politický thriller. Je otázkou, do akej miery sa na románe podieľal samotný Clinton. Treba podotknúť, že prostredie Bieleho domu a fungovanie tajných bezpečnostných zložiek je prepracované skutočne do detailov, no horšie je to už s niektorými menami, ktoré sa v románe vyskytujú. Asi aj preto som mal neraz pocit, že ide o paródiu a nedokázal som knihu vnímať ako vážnu záležitosť. Veď napokon posúďte (Sulejman Cindoruk, Koslenko, Habera, Devina, Lojzko...). Každú chvíľu som čakal, že niekde spoza rohu vyskočí Frank Drebin v podaní Leslieiho Nielsena, aby rozprúdil poriadnu parodickú akciu. Bohužiaľ (alebo našťastie) nestalo sa tak. Nemôžem povedať, že kniha je vyslovene zle napísaná, len sa tvári na môj vkus až príliš vážne, chýba jej zopár vtipných hlášok, ktoré by dej trošku odľahčili, zase to otrepané spiknutie svet verzus Spojené štáty, viacero čudných konšpiračných teórii, samotný prezident je málo charizmatická postava, tí ostatní sú viac - menej do počtu. Zhrnuté a podčiarknuté, možno námet pre režiséra béčkových akčných filmov, ktorý by z toho dokázal vytiahnuť to podstatné a o nejaké dva - tri roky by to išlo v premiére na niektorej zo slovenských súkromných televízii s veľmi priemerným hodnotením. Ale tak pán Clinton si spoluautorstvom aspoň trošku spestril dôchodok.  

piatok 11. januára 2019

RECENZIA: Alica Hovancová - Spoveď odvlečeného (vydavateľstvo Michala Vaška, 2002)

HODNOTENIE:   **

"Každý jeden väzeň prežíval pohnutý príbeh svojich dní, tragédiu vlastného života. Životné príbehy väzňov v podobnom prostredí a podmienkach boli pestré a rozdielne, pretože každý človek v podstate je svojský, mnohorozmerný, neopakovateľný - jedinečný. 
Keď som sa trochu pozviechal, ňou oslabenou a trasľavou rukou napísal a zmapoval moje zážitky z tridsiatich troch mesiacov použitých v pekle, ktoré vymysleli ľudia.
Na toto magické číslo s biblickým podtónom Judášovej zrady nikdy nezabudnem!
Za tento pre mňa vzácny dar, ktorý mi môj milosrdný, iste nie veľmi majetný spolublížny uštedril, som si kúpil dlho vytúženú ceruzku v papiernictve na Šrobárovej ulici." (s.92). 



Jozef Hovanec prežil silné obdobie maďarizácie, prvú aj druhú svetovú vojnu. Necelý rok bol členom Hlinkovej gardy, keď však videl, čo sa okolo neho deje, sám z nej odišiel. Po skončení druhej svetovej vojny bol deportovaný spoločne so svojim zaťom na ukrajinský Dombas, odkiaľ spísal svoje spomienky a zážitky. 
Dobrý námet. slabé spracovanie. Po literárnej stránke sa z toho dal vyťažiť jeden skvelý dobrodružný príbeh, namiesto toho je to len akási slohová práca piataka na základnej škole. Čo už.  

štvrtok 10. januára 2019

RECENZIA: Ondrej Sokol - Ako som vozil Nórov (Eruditio, 2018)

HODNOTENIE:   ****

"Zakrátko dovidenia, položím telefón naspäť na palubnú dosku a pár sekúnd hľadím na čelné sklo do blba, kým môj mozog spracuváva predchádzajúcu konverzáciu. Potom si zhlboka vydýchnem a opriem sa do sedadla. Vydá zvuk ako keď žmýkate špongiu a na tvári sa mi rozleje široký spokojný úsmev. Zrazu mi nič naokolo  - vylágrovaný vrak, ktorý riedim, zápcha, nasratí ľudia, ani fakt, že som na hranici dehydratácie - ani trochu nevadí. - " (s.12).  



V podstate jednoduchý príbeh o jednom mladom chalanovi, ktorému stroskotali plány a jedného dňa začal pracovať ako šofér autobusu v jednej z najvyspelejších európskych krajín. Popri svojských cestujúcich sa musí vysporiadať s nevyspytateľnou prírodou a jazykovou bariérou. 
Ondrej Sokol si vyskúšal aké je to viesť Indov, mentálne postihnuté deti, šibnutých pubertiakov, večne nespokojných dôchodcov, neraz bol nútený poskytnúť prvú pomoc priamo počas výkonu služby, spravil si výlet na Špicbergy a musel sa vyrovnať so smrťou svojej mami. 
Dej je v podstate druhoradý, dominantný je v knihe predovšetkým geniálny jazyk autora plný originálnych prirovnaní, metafor, občasných vulgarizmov a sarkazmu. Román vychádzal spočiatku ako blog na pokračovanie, no veľký úspech si vyžiadal knižnú verziu. Skvelá slovná nálož!

streda 9. januára 2019

RECENZIA: Oliver Guez - Mengeleho zmiznutie (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:   ***

"Strávili spolu pár idylických týždňov. Napriek jeho obrovskej úlohe - príchodu štyristoštyridsiatich tisícov maďarských židov, zažili spolu medové týždne. Plynové komory pracovali naplno, Irene a Jozef sa kúpali v rieke Solf pri Osvienčime. Esesáci zaživa pálili mužov, ženy a deti v jamách a Irene a Jozef zbierali čučoriedky, z ktorých Irene zavárala džemy. Z krematórii šľahali plamene, Irene fajčila Jozefovi a Jozef dorážal na Irene. Za necelých osem týždňov bolo vyhladených vyše tristotisíc maďarských židov." (s.12).  



"Starec náhle vyskočí a kričí celý červený: - Ty si môj jediný syn, ty veríš všetkým tým nezmyslom, ktoré o mne napísali! Si len obyčajný malomeštiak ovplyvnený tvojim hlúpym nevlastným otcom, svojou právnickou školou a médiami, rovnako ako celá tvoja posratá generácia. Toto je väčšie ako vy všetci, nechajte na pokoji svojich starších a začnite ich rešpektovať. -" (s.140). 

Čo sa dá povedať o tejto knihe? Snáď len toľko, že je akousi skrátenou verziou diela Mengeleho úplný životný príbeh. Mengeleho zmiznutie je však vo viacerých ohľadoch drsnejšie a krutejšie. 
Aká vyberaná spoločnosť náckov sa zišla na úteku pred spravodlivosťou v Južnej Amerike? Veľmi pestrý a silný zoznam nájdete na stranách 26 - 27.
Skutočným rajom bývalých nacistov bola predovšetkým Argentína, krajina, v ktorej držal nad hnedými košeľami ochrannú ruku Prezident Perón. Po Mengelem dlho pátral Mosad či lovci nacistov, no zakaždým nejako unikol. Stal sa legendou. Symbolom zla. Ak chcete jeden z príkladov, prečo tomu tak bolo, nalistujte si strany 77 - 78. Niekoľkokrát si zmenil meno.
"Gregor je anjel smrti, doktor Jozef Mengele" (s.12).
Veľmi dobrá historicko - faktografická kniha s prvkami beletrie, no pokiaľ vás táto téma zaujíma a chcete mať ucelenenejší obraz, siahnite po kompletnom životopise. Toto je len taký stručný výťah. 

pondelok 7. januára 2019

RECENZIA: Orlando Figes - Listy z gulagu (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:    ***

"Pozri Lev, keby som sa chcela rozhodovať, či chcem, aby si bol súčasťou môjho života, alebo nie, najprv by si z neho musel odísť, ale to, že sme sa päť rokov nevideli, ešte neznamená, že si z neho odišiel: evidentne to nie je dosť dlho pre ľudí, ktorí Ťa nevideli vyrastať, a nie je to dosť dlho ani pre mňa. Pre kolegov na univerzite a v práci si možno len spomienka, ale život je život a Ty si môj život, pretože neprejde ani deň bez toho, aby som na Teba nemyslela ráno, poobede aj večer." (s.94). 



Hlavnými hrdinami tohto historicko dokumentárneho románu je dvojica zamilovaných intelektuálov. Lev Glebovič Mishchenko a Svetlana Alexandrovna. Lev, ktorý bojoval v druhej svetovej vojne na strane Ruska, bol obvinený z kolaborácie s Nemeckom a po vojne bol odsúdený na dlhoročné väzenie v jednom z najznámejších sovietskych gulagov, v Pečore, kde napokon strávil osem ťažkých rokov (1946 - 1954). Za ten čas si so svojou milovanou vymenili viac ako 1500 listov, ktoré neprešli cenzúrou a sú zachované všetky do jedného. V tejto súkromnej korešpondencii sa dvojica vzájomne vyznáva zo svojich citov, povzbudzujú jeden druhého, informujú sa o rodinách, komentujú spoločenskú a politickú situáciu. Lev v listoch adresovaných Svetlane opisuje život v gulagu, rozpráva svojej milovanej o svojich druhoch a priateľoch, ktorým po prepustení z pracovného tábora  Svetlana pomáha s návratom do života, čo sa väčšinou nezaobíde bez problémov a prekážok. Veľkú nádej pre väzňov predstavuje Stalinova smrť a následné amnestie, ktoré napokon dostanú na slobodu aj Leva

Tento historický dokument je poskladaný prevažne zo súkromných listov Leva a Svetlany, z komentárov k jednotlivým udalostiam, z rozhovorov s hlavnými aktérmi a z dobových fotografií. Listy boli sprístupnené pomerne nedávno, dovtedy boli uložené v archívoch KGB. Ich najväčším prínosom je  autentické svedectvo z gulagu a komentovanie spoločenskej a politickej situácie päťdesiatych rokoch v Sovietskom zväze. Listy z gulagu sú dôkazom toho, že láska dokáže prekonať aj tie najväčšie prekážky. Lev a Svetlana zostali spolu do konca života a mali spolu dve deti. Tým, že Lev bol viacej emotívny a Svetlana naopak racionálna, aj oni si prešli menšími krízami, no ustali to. Obaja pôsobili dlhé roky vo vedeckých kruhoch a po Levovom prepustení prežili bok po boku dlhý a šťastný život.