sobota 17. novembra 2018

RECENZIA: Irena Brežná - Vlčice zo Sernovodska (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako zo starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti." (s.5). 



Čečensko máme aj vďaka ruskej propagande a svetovým médiám zafixované ako krajinu plnú teroristov, ktorí kade chodia tade vyhadzujú všetko do vzduchu. Aká je skutočnosť? Autorka strávila v Čečensku niekoľko rokov. Materiál pre svoje reportáže zbierala vo viacerých etapách (1994 - 1997, 1997 - 1999, 1999 - 2006, 2006 - 2012). Brežná sa zamerala na bežné čečenské ženy - matky, na najznámejšie osobnosti Čečenska - Maschadova, Basajeva a medzinárodne známu bojovníčku za práva žien Zajnabu Gašajevovu. Autorkinej pozornosti neuniklo ani hlavné mesto Groznyj. Ako vyzerá Čečensko z pohľadu reportérky, ktorá v ňom strávila niekoľko rokov, pričom jej neraz išlo o život? 

"Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v Súostroví gulag v šesťdesiatych rokoch napísal:  - Ak bol v gulagu národ, ktorý vždy kráčal vzpriamený, tak to boli Čečeni." (s.5).  

streda 14. novembra 2018

RECENZIA: Chloe Benjamin - Nesmrteľní (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                 KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Profesor vysvetľoval, že DR. Higgs tvrdil, že existuje niečo, čo nazval Higgsov bozón, a ten napĺňa častice hmotou. Povedal, že to môže byť kľúčom k pochopeniu vesmíru, že to je základný pilier modernej fyziky, hoci ho doteraz nikto nezbadal. Vravel, že objav poukazuje na vesmír, kde vládne symetria, ale najdôležitejšie udalosti  v ňom - napríklad vznik ľudských bytostí - sú vlastne odchýlkami a vznikajú počas krátkych okamihov, keď sa symetria naruší." (s.305). 



V roku 1969 boli ešte len deťmi. Varja mala trinásť, Daniel jedenásť, Klara deväť a Simon sedem. Jedného dňa vošli do starého ošarpaného domu a táto návšteva im navždy zmenila životy. Bruna Costellová bola cigánska veštkyňa, ktorá každému zo súrodencov prezradila presný dátum smrti. Ako prvý mal zomrieť Simon, po ňom Klara, Daniel a nakoniec najstaršia Varja. Čas pomaličky plynul. Simon sa ako šestnásťročný vybral spoločne s Klarou do San Francisca užiť si posledné roky svojho života. To už o sebe vedel, že je gej. Zamestnal sa v jednom striptízovom bare ako tanečník. Vystriedal niekoľko partnerov, až nakoniec zostal pri černochovi Robertovi. O štyri roky neskôr zomiera na AIDS. Klara odchádza do Las Vegas kde sa živí ako kúzelníčka. Odmalička ju fascinovali rôzne triky a čary. Začne chodiť s bývalým Simonovým najlepším kamošom a narodí sa jej dcéra Raj. Zdá sa, že jej život sa uberá správnym smerom, no jedného dňa skočí do bazénu, z ktorého sa už živá nevynorí. Daniel vyštuduje medicínu a ožení sa s Mirou, ktorú spozná počas vysokej školy. Vstúpi do armády kde pracuje ako vojenský lekár a začne pátrať po príčinách úmrtí svojich súrodencov. Deň jeho smrti sa podľa veštby blíži. Vojde do domu Bruny Costellovej aj s nabitou zbraňou v ruke...
Ako posledná ostane nažive Varja, ktorá odišla v druhom ročníku štúdia medicíny zo školy, aby sa mohla starať o chorú mamu. V súčasnosti asistuje pri jednom vedeckom projekte. Jedného dňa vstúpi do jej pracovne mladý muž menom Luke, aby jej oznámil veľké tajomstvo.

Román Nesmrteľní v sebe ukrýva tajomstvo Davida Mitchella, mrazivosť Johna Kinga a príbehovosť Johna Irvinga. Funguje to tak dve tretiny, pričom hlavne časť, ktorá sa týka Simona, je úplne skvelá. Ako sa dej blíži k záveru, namiesto očakávaného finále, prichádza sklamanie. Akoby autorka chcela nasilu zakončiť výborne rozohraný dej nejakým originálnym spôsobom. Inak v podstate všetko funguje ako má. Postavy, napätie, dialógy... Aj preto je to veľká škoda. Na záver musím ešte pochváliť slovenský preklad Sofie Skokanovej. 

nedeľa 11. novembra 2018

RECENZIA: Haruki Murakami - Komturova smrť (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****             NOVEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"Slovo komtur ale čímsi provokovalo mou paměť. Byl jsem si jistý, že ho neslyším poprvé. Zpětne jsem sledoval vlákno svých vzpomínek, jako bych navíjel tenounkou nit. Určite jsem se už s tím výrazem setkal v nějakém románě, nebo snad dramatu. A muselo jít o dobrě známé slávné dílo. Kde to jenom mohlo být?" (s.78). 



O hlavnom hrdinovi vieme, že má tridsaťšesť rokov a maľuje portréty na objednávku. Manželka Juza mu po šiestich rokoch manželstva oznámi, že má iného a preto od neho odchádza. Náš hrdina (jeho meno sa nedozvieme) to zoberie ako fakt. Okamžite si zbalí zopár veci a na svojom starom aute sa vyberie naprieč Japonskom, aby si utriedil myšlienky. Po niekoľkodňovom dobrodružstve zavolá svojmu dávnemu priateľovi Masahikovi Amadovi, ktorý mu ponúkne dom po svojom otcovi. Masahikov otec už pred rokmi odišiel do domova dôchodcov. Tomohiko Amada má vyše deväťdesiat rokov. Na začiatku druhej svetovej vojny študoval vo Viedni klasické západoeurópske výtvarné umenie. Tam sa spolčil s inými študentmi a založili tajný spolok. Naplánovali atentát na vysokopostaveného nacistického funkcionára. Lenže ich plán bol odhalený a študenti sa nevyhli krutej pomste. Tomohika vyhostili späť do Japonska, no odvtedy už nikdy nebol taký ako predtým. 
Náš hlavný hrdina dostane prostredníctvom svojho agenta ponuku na portrét. Hoci sa zaprisahal, že s maľovaním klasických portrétov už definitívne skončil, vysoká finančná odmena ho napokon predsa len presvedčí. Záhadný objednávateľ obrazu, istý pán menom Wataru Menšiki, býva zhodou okolností v susedstve na obrovskom pozemku, na ktorom parkuje niekoľko luxusných automobilov. Odo dňa ako vstúpi pán Menšiki nášmu hrdinovi do života, začnú sa diať okolo neho samé čudné veci. Vyvrcholí to vykopaním otvoru pred domom Tomohika Amadu, ktorý pravdepodobne prepája dva svety. Svet reality a svet, ktorý je úplne neznámy. A práve z neznámeho sveta prichádza záhadný Komtur, ktorý na seba berie hneď niekoľko podôb.
Pán Menšiki je s hotovým portrétom nadmieru spokojný. Má však ešte jedno želanie. Chcel by portrét trinásťročného dievčaťa, Marie Akikawi, o ktorej sa domnieva, že by mohla byť jeho dcéra. Náš hrdina sa spočiatku zdráha, no napokon súhlasí. Prostredníctvom Marie sa zoznamuje s krásnou Šôko Akikawe, ktorá je jej teta. Už niekoľko týždňov sa náš mladý portrétista stretáva so staršou milenkou a dáva súkromné hodiny výtvarného umenia študentom, ktorí majú o jeho prednášky záujem. Od Masahika Amadu sa dozvie, že jeho žena Juza čaká dieťa so svojim novým partnerom. Pán Menšiki sa zapletie so Šóko Akikawe a svet reality sa prepája s iným svetom. Prostredníctvom vykopanej jamy nachádzajúcej sa na pozemku Tomohika Amadu sa objavujú na scéne ďalšie záhadné postavy: donna Anna, Komtur a Dlhá tvár. Pokiaľ bude chcieť náš hrdina dať svoj život do poriadku, bude musieť absolvovať zložitú skúšku. Cesta vedie cez Tomohika Amadu a zmiznutú Marie Akikawi...

Aj keď na prvý pohľad má román zložitú štruktúru, dej je zrozumiteľný. Murakami nešetrí dlhšími opismi, úvahami a viacerými digresiami. Asi som bol na knihu správne naladený, lebo mi to vôbec neprekážalo. Užíval som si každú z viac ako 730 strán. Tí, ktorí majú radi Murakamiho štýl, si určite prídu na svoje. Treba povedať, že autor ničím neprekvapí, ide si svojou vyšliapanou cestičkou, ktorá mu priniesla milióny čitateľov po celom svete. Na druhej strane prečo meniť niečo, čo už funguje viac ako štyri desaťročia? Postavy v románe postupne odhaľujú svoje tajomstvá, podstupujú rôzne úlohy a skúšky a na konci ich čaká odmena alebo trest. Všetko podľa zásluh. Murakami opäť narába s umením (tentoraz výtvarným a hudobným), vkladá do príbehu mystiku, pracuje s rozprávkovými motívmi a čitateľa postupne vťahuje do hry, ktorá veľmi dobre funguje. Z môjho pohľadu to nedosahuje úroveň Nórskeho dreva a Kafku na pobreží, stále je to však úžasný čitateľský zážitok a Murakami stále trpezlivo klope na dvere, za ktorými sa ukrýva Nobelova cena za literatúru. Dočká sa konečne?      

streda 7. novembra 2018

RECENZIA: Michael Uras - Šťastný život medzi riadkami (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"V našich životech máme významné okamžiky, okamžiky tak silné, že umrtví skutečnost. Okamžiky, kdy by rybí tuk chutnal jako delikatesa, jako lahodné jídlo, kdy by se bodnutí sršně zdálo jako něžné pohlazení. Ale abychom si to uvédomili, musíme tu chvíli poznat. Nepropást ji. Protože už se nikdy nevrátí a nám pak zustane v ústech trpká příchuť ztraceného času." (s.275). 




Alex má dosť nezvyčajné povolanie.Pracuje ako biblioterapeut, čo znamená, že sa snaží svojim klientom pomáhať prostredníctvom rôznych kníh, ktoré im odporučí na základe ich problému. Má viacero zaujímavých pacientov. Yann, ktorý následkom úrazu prestal hovoriť a úplne sa pred svetom uzavrel. Žije so svojou matkou a komunikuje len prostredníctvom písaných správ: "Jmenuju se Yann, je mi sedmnáct let. Před šesti lety jsem zažil ošklivou autonehodu. Za volantem seděl muj otec. Jazyk jsem měl rozříznutý. Obličej zohavený. Od té doby nejsem schopen pronést slovo. Jsem němý. Taky trpím strašlivými bolestmi hlavy. Nesnáším hluk:" (s.16). Alex si myslí, že Yannovi by mohol pomôcť legendárny tínedžerský román Kto chytá v žite v hlavnej úlohe s kultovým Holdenom Caulfieldom.
Ďalším Alexovým pacientom je slávny francúzsky futbalista Antony Polstra, ktorý hráva za Paris Saint - Germain, no keďže je pod obrovským tlakom médii aj fanúšikov, necíti sa byť šťastný. Alex prirovná Antonyho cestu ku putovaniu bájneho Odyssea a aj preto slávnemu futbalistovi doporučí prečítať si tento dávny historický epos.
Robert Chapman je starší obchodník s luxusnými hodinkami, ktorý nedokáže komunikovať so svojou manželkou. Nájsť pre neho tú správnu knihu je pre Alexa skutočná výzva, keďže Robert je veľký cynik. Zatiaľ čo sa Alex snaží vyriešiť problémy svojich klientov, doma sa mu rozpadá niekoľkoročný vzťah. Jeho krásna priateľka Mélanie, ktorá je veľkou aktivistkou a angažuje sa v rôznych oblastiach, sa ho rozhodne jedného dňa opustiť. Alex je z toho úplne mimo. Navyše sa dozvie, že jeden z jeho klientov Mélanie tajne nadbieha... 

Šťastný život medzi riadkami mal veľký potenciál stať sa skvelým románom o knihách. Lenže nápad ostal uväznený niekde na pol ceste. Tých citátov z kníh je už tak zbytočne veľa, že to narúša samotný príbeh. Alex je vcelku sympatický hrdina, ale autor mohol ísť pri jeho vykreslení ešte viacej do hĺbky. Ľúbostný príbeh Alexa a Mélanie sa stráca v záplave diel, akoby sa nám chcel autor románu predviesť koľko si toho naštudoval a prečítal. 
Inak celkovo mi táto kniha atmosférou veľmi pripomína výborný americký sitcom v hlavnej úlohe s Charlie Sheenom - Kurz sebaovládania. Len ten humor tu dosť absentuje. Takže taký lepší priemer. Aj preto, že ku knihám mám veľmi pozitívny vzťah. 

utorok 6. novembra 2018

RECENZIA: Rupert Buttler - Gestapo, Dejiny Hitlerovej tajnej polície (Svojtka, 2006)

HODNOTENIE:     ***                          NAŠA (HISTÓRIA)  OSMIČKOVÁ

"Mám na mysli evakuaci Židu, likvidaci židovské rasy. Je to jedna z věcí, která se snadno řekne. Každý straník říká, - Zlikvidujeme židovskou rasu. - Pochopitelně, je to přeci součast programu strany. Vyhubíme je. Jak snadné. Poté však 80 miliónu dobrých německých občanu obrátí: každý zná nějakého slušného Žida. Samozřejme, ti ostatní jsou prasata, ale ten jeden je báječný. Žádný z těch, co takhle mluví, neprohlédl, žádný z nich se nevzdal svého puvodního  zpusobu myšlení. Mnohí z vás vědí, jaké to je, když vedle sebe leží sto mrtvých těl, nebo pět set, nebo tisíc. 
Dokázali jsem se s tím vyrovnat a - až na výjimky, poražené lidskou slabostí - jsme zustali slušnými lidmi. A to je to, co nás utužilo. 
výňatky z prejavu Heinricha Himmlera (s.98). 



Gestapo (Geheim Staats Polizei, tajná štátna polícia) vzbudzovala u väčšiny obyvateľov (nielen) Nemecka pochopiteľný strach a hrôzu. Autor sa na necelých dvesto stranách zaoberá vznikom  tejto organizácie, jej históriou, jej najvýznamnejšími predstaviteľmi (pričom sa podrobne venuje najmä Heydrichovi), súbojom SS a SA, sleduje činnosť gestapa počas vojny či už v samotnom Nemecku alebo v okupovaných krajinách, zaoberá sa aj odporcami (či už v samotnej ríši alebo na okupovaných územiach) a neslávnemu koncu tejto kedysi obávanej a strach vzbudzujúcej organizácie. Kniha je doplnená o desiatky dobových fotografií.  
Pokiaľ vás zaujíma história druhej svetovej vojny a chcete načerpať nové informácie, prípadne si overiť svoje doterajšie vedomosti, určite vás táto publikácia poteší. Viac ako 120 dobových fotografií, svedectvá očitých svedkov, metódy a prostriedky používania tejto organizácie (udavačstvo, výsluchy, spôsoby mučenia, deportácie do pracovných a koncentračných táborov...). 
Gestapo je dnes už minulosťou, ale...   

pondelok 5. novembra 2018

RECENZIA: Nina Willner - 40 jesení (Motýľ, 2016)


HODNOTENIE:   **

"Na druhý deň som zase išla do škôlky a povedala som svojej učiteľke a kamarátom, že aj ja mám starých rodičov, že moja Oma je krásna a navyše, že mám dokonca ľudí, ktorým sa hovorí strýkovia, tety, bratranci a sesternice. Moju učiteľku to potešilo. Keď sa spýtala, kde bývajú, povedala som, že vo východnom Nemecku,  - za oponou. - Až keď som uvidela, ako jej veselá tvár zvážnela a objavil sa v nej súcit, uvedomila som si, že opona je možno väčšia, než som si predstavovala." (s.20).



Román, ktorý vychádza zo skutočných udalostí. Autorka príbehu odhaľuje jednak svoj život a jednak život svojej rodiny. Hannina mama, keď mala dvadsať rokov, utiekla do Západného Nemecka, pričom vo Východnom Nemecku zanechala svojich rodičov a osem súrodencov. 
Keď sa Nina Willnerová (autorka knihy) stane vojnovou dôstojníčkou v Západnom Nemecku, je poslaná na druhú stranu barikády, kde má možnosť porovnávať životy na jednej aj na druhej strane hraníc. Všetko napokon ukončí až pád Berlínskeho múru v roku 1989. To už sú však viacerí členovia rodiny po smrti a následného spojenia sa nikdy nedočkajú...

Autorka knihy zvolila štýl, v ktorom sa prelína jej osobný životný príbeh a príbeh jej rodiny s vývojom dejín v 20. storočí, čo však pôsobí na čitateľa dosť rušivo, lebo sa stráca plynulosť deja a uberá to aj na dynamike. Zaujímavé sú akurát kapitoly, ktoré sa venujú útekom cez Berlínsky múr, tajnej polícii známej pod skratkou Stasi a športovcom vo Východnom Nemecku. Nemáme tu v podstate nijakú hlavnú postavu, je tu viacero rozprávačov, ktorí opisujú dej svojimi očami. 

Osobne sa mi nezdá román nejako zvlášť výnimočný, emocionálne ma to nechytilo, nenašiel som si vzťah k žiadnej z postáv. Je to jedna z kníh, ktorú keď neprečítate, nič také sa nestane. Pokiaľ máte všeobecný prehľad o dejinách 20. storočia, nič nové sa nedozviete a príbeh tiež nepatrí k tým, ktoré by vám vyrazili dych. 

RECENZIA: Chil Rajchmann - Posledný žid z Treblinky (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:   ***                          KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Život je veľmi ťažký. Neustále sme špinaví. Musíme pracovať od šiestej do rána do šiestej večer. Po práci sme takí unavení, že sa polomŕtvi zvalíme na zem. V baraku nie je voda. Studňa sa nachádza ďaleko, až na námestí, a len čo skončíme s prácou, zatvoria nás v našom  baraku, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom a strážený špeciálnou hliadkou.
Treblinku stráži stoštyridsaťtri Ukrajincov a stovka esesákov. Starajú sa o nás ako keby sme mali obrovskú hodnotu. Počítajú nás trikrát denne." (s.85).




Kniha je súborom skutočných zápiskov jedného väzňa, ktorému sa podarilo prežiť hrôzy koncentračného tábora. Začína to príchodom vlaku a pokračuje samotným pobytom v tábore smrti. Chil Rajchmann začína ako holič žien, ktoré sú následne posielané do plynových komôr, neskôr je preradený do tajnej zóny tábora, čo de facto znamená prenášanie tiel ľudí, ktorí boli udusení oxidom uhoľnatým.  Napokon skončí ako "zubár", čo v praxi znamená nútené vytrhávanie zubov mŕtvolám spojené s oberaním o ďalšie cennosti. Dielo má neskutočne pochmúrnu atmosféru, po celý čas budete mať pocit, akoby ste sa nachádzali v koncentračnom tábore po boku hlavného hrdinu. Jediným svetlým momentom v príbehu je útek na slobodu, ktorý zachraňuje Chilovi Rajchmanovi život. 

Posledný žid z Treblinky má podobne pochmúrnu atmosféru ako kniha V pekle plynových komôr od Shloma Venezia. V podstate nejde o nejaký súvislý príbeh, je to skôr zachytenie denného života alebo skôr prežívania väzňov v tábore smrti. Neustály hlad, šírenie chorôb, strach z dozorcov a každú chvíľu hroziaci dotyk smrti.  Veľmi silne emotívny príbeh, na ktorý treba mať tú správnu náladu. Možno práve jeseň je na to ako stvorená.