pondelok 19. augusta 2019

PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, šiesta časť

6.8.2019 Noc prebehla viac menej podla mojho želania. Ak nepočítam, že pred pol piatou ráno  ma prebudil neznesitelný škrekot. Keby sme nežili v 21. storočí, prisahal by som, že je to pterodactyl. Lúčne koníky v noci vyhrávali, akoby im za to niekto intenzívne hádzal peniaze do klobúka. Nič proti, ale ale keď je to ako terchovská muzika alebo rap (všetko na jednej tónine) vytráca sa z toho duch romantiky. Napriek nočnému oddychu priznávam, že mi chýba energia a idem nadoraz. Autobus do Rimavskej Soboty šiel načas. Zastavil som sa v Lidli kúpiť si nejaké základné potraviny a na raňajky som do seba nalial pomarančovo grepové acidko. Mám ešte hodinu a pol do odchodu autobusu (dnes sa presúvam do Banskej Bystrice) a tak premýšlam, že zájdem k tej milej slečne s peknými nohami. Cítim sa podobne ako Sagan deň pred dojazdom do Paríža. Unavený, ale odhodlaný dojsť do ciela. Aj keď Petrove výkony s tými mojimi je priam nedostojné porovnávať. Na moju obhajobu možem povedať len tolko, že na rozdiel od nášho skvelého cyklistu nemám žiadnu podporu tímu ani domestikov, ktorí by za mňa chvílu potiahli, keď potrebujem nabrať nové sily. Ale to už som odbočil. Vrátim sa opať k svojej púti.                              Jedna dobrá a jedna zlá správa, ako to už v živote býva. Tá dobrá je, že mám k dispozícii zásuvku a teda si možem nabiť telefón, tá zlá, že slečna s peknými nohami dnes nerobí a tak zostane pre mňa navždy len prchavou spomienkou. Namiesto nej má službu krásna čiernovláska s výraznými perami a niekolkými tetovaniami. Je milá, ale v rámci klientsko zákazníckeho vzťahu. A uprimne, ona je Liverpool a ja Pohronie. Rozumieme si. A to bez toho, že by som chcel uraziť slečnu s peknými nohami. Keby som mal tú možnosť, urcite by som dal prednosť nenápadnejšej kráske s peknými nohami. Radšej si idem vypiť kapučíno a ochutnať čučoriedkový cheesecake. Vyzerá lákavo. Vždy keď v nejakom podniku vytiahnem  tento zápisník  s poznámkami  k svojej púti, personál spozornie, akoby som bol z hygienickej kontroly. Zakaždým ma to pobaví.                                                                Aj keď na stan so spacákom a ruksakom nedám dopustiť a bez nich si svoju púť viem predstaviť len ťažko, padlo mi neuveritelne vhod, že som ich mohol na dve hodiny nechať ležať v batožinovom priestore autobusu. Od niekolkohodinového, takmer týždňového nosenia cítim chrbát, plecia aj ruky. Šofér autobusu vyzerá ako kópia jedinečného slovenského spisovatela Ruda Slobodu, len tohto típka v detstve asi viacej ťahali na škripci. Meria bez mála dva metre. Vychádzame zo Zvolena. O chvílu sme v Banskej Bystrici, kde si plánujem dať nejaký sýtejší obed. Tak uvidíme...                          Som v Banskej Bystrici. Do odchodu autobusu do Tajova mám ešte hodinu a pol čas. Dal som si v reštaurácii na autobuvej stanici chrumkavé kura s ryžou a zapíjam to citrónovým radlerom. Asi sa pojdem na chvílku prejsť, aby mi trochu vytrávilo. Už si s tým spacákom priladám ako Obelix. Ten tiež nosil svoj menhir stále so sebou :)              Tajov ma očaril nielen malebnou prírodou, ale aj skvelou sprievodkyňou, s ktorou som strávil úžasné dve hodiny a ako bonus ma potom zviezla na svojej Škode superb na železničnú stanicu, odkial sa presúvam rýchlikom do Martina. Ďakujem Lucka P. ;) Sedím na železničnej stanici v podniku  štvrtej cenovej, aj keď podla cien by som nepovedal (čapovný Radler tam stál 1,40) a škrabem tieto riadky do denníka. Zaprisahal som sa, že si knihu na tejto púti neķúpim, lebo už beztak nemám kde dávať veci. Kto mohol vedieť, že Martinus bude mať letný výpredaj? Na moju obhajobu. Sú len dve a sú tenké. Naozaj :)                     Cesta vlakom prebehla bez problémov, mali sme asi patnásťminútové meškanie. Dočítal som Fournierovho Velkého tuláka a Merleho Ostrov. Oba romány som nechal v kaviarni, aby si ich mohol prečítať zase niekto ďalší. Podarilo sa mi prečítať Rougholov životopisný román Povolanie žobrák (jedna z dvoch kníh, ktorú som si kúpil v banskobystrickom Martinuse v akcii (inak silná vec) a zhruba o pol hodinu som už mal sedieť v autobuse, ktorý by mal  smerovať do mojho posledného vytýčeného ciela, ktorým je turčianska obec Záborie. Čaká ma posledná noc na mojej týždňovej púti a mám zmiešané pocity.
múzeum J.G. Tajovského/Tajov

lýceum/Tajov

Obecný úrad/Tajov

Slávni rodáci/Tajov

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára