sobota 31. decembra 2016

SILVESTER /Odkaz pre všetkých milovníkov kníh a literatúry/

Všetkým milovníkom kníh prajem v novom roku všetko len to najlepšie, veľa zdravia, šťastia, lásky a mnoho nezabudnuteľných čitateľských zážitkov v roku 2017.



RECENZIA: Fredrik Backman - Muž menom Ove (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:  ****

Na tento román som počul samé superlatívy, aj preto boli moje očakávania dosť vysoké. Ako to teda dopadlo?

"Každý človek má svoju úlohu, plní nejakú funkciu. Jemu nikto nemôže vyčítať, že si ju nesplnil. Vždy robil to, čo od neho spoločnosť vyžadovala. Chodil do práce, nikdy nebol chorý, oženil sa, splatil dlhy, odvádzal dane, bol usilovný a jazdil na poriadnom aute. A ako sa mu za to spoločnosť odvďačila? Prišla k nemu do kancelárie a poslala ho domov. Tak to bolo. A raz v pondelok už nemal nijakú úlohu a nikto ho nepotreboval" (s.261). 



Ove je dôchodca žijúci na predmestí bežného švédskeho mesta. Nedávno mu umrela žena, s ktorou prežil takmer štyridsať rokov. Tým pre neho život stráca zmysel. Túži sa s ňou čo najskôr stretnúť. Jeho pokusy o samovraždu narušujú otravní susedia, túlavý kocúr a úrady. Ove žil celý život podľa pravidiel, zákonov a predpisov, ktoré boli pre neho posvätné. Aj preto nedokáže pochopiť, prečo všetci ostatní žijú inak. A tak denne vykračuje pomedzi domy a kontroluje, či zase raz niekto neporušil pravidlá. Svojou povahou si znepriatelil takmer všetkých obyvateľov predmestia s výnimkou mladej pakistanskej rodiny, tlstého ajťáka Jimmiho, pubertiaka, čo nevie opravovať bicykle a miestnej novinárky, ktorá túži napísať príbeh o jeho hrdinstve. 
Pre Oveho sú charakteristické tri veci -večná nespokojnosť, jeho saab a každodenné rituály: "V živote každého muža nastane okamih, keď sa musí rozhodnúť, akým človekom sa chce stať" (s.118). Aby sme pochopili jeho správanie, musíme nazrieť hlboko do minulosti, v ktorej to všetko začalo...

Backman napísal román, ktorý si získal milióny čitateľov po celom svete. Má svojského hrdinu, zaujímavé vedľajšie postavy, príjemné prostredie, výborný jazyk a trefný humor, ktorý vás donúti neraz sa nahlas zasmiať: "Tak sa stalo, že v to ráno sa kocúr, alergik s nadváhou, teploš a muž menom Ove spolu vydali na rannú kontrolu štvrte. Ove sa len pozeral, ako v rade kráčajú na parkovisko, a usúdil, že v tejto chvíli pravdepodobne vytvoril občiansku hliadku, ktorá môže vyvolávať hocičo, len nie rešpekt" (s.283). 
 V každom prípade k tomu, aby tento román získal prívlastok VÝNIMOČNÝ, mu chýba istá dávka niečoho, čo vás donúti premýšľať nad príbehom aj dlhšiu dobu po prečítaní, aby vo vás postupne doznieval. Bez toho je to "len" skvelo napísaný príbeh, ktorý po čase vyšumí do neznáma.  

piatok 30. decembra 2016

RECENZIA: Benjamin Alire Sáenz - Aristoteles a Dante spoznávajú svet a tajomstvá vesmíru (Slovart, 2016)


HODNOTENIE:  ****

Pamätám si, že keď som chodil na základnú školu, vo veľkom som čítal knihy od Jaroslava Foglara (Chlapci od Bobrej rieky, História Svornej sedmy, Záhada hlavolamu, Chata v Jazernej kotline...) A prečo to vlastne spomínam? Vo väčšine Foglarových knižiek totiž nechýba úprimné chlapčenské kamarátstvo.

"- Dante je môj kamarát. - Chcel som im povedať, že ešte nikdy som nemal priateľa, aspoň nie ozajstného. Až kým som nespoznal Danteho. Túžil som im vysvetliť, že som nevedel  že na svete existujú ľudia ako on. Ľudia, ktorí dvíhajú oči k hviezdam, poznajú záhady vody, chápu, že vtáky majú ladne lietať po oblohe a nie sú určené na to, aby ich zostrelili zlovoľní a hlúpi chlapci. Chcel som im povedať, že mi zmenil život a už nikdy nebudem taký ako predtým. Nikdy. Mal som pocit, že v skutočnosti zachránil život on mne, nie ja jemu. Túžil som ich ubezpečiť, že sa stal prvým človekom - azda s výnimkou mojej mami -, ktorý ma prinútil rozprávať o veciach, čo mi naháňajú strach. Chcel som im naznačiť množstvo ďalších veci. Nemohol som však nájsť vhodné slová, preto som im iba hlúpo opakoval:         -Dante je môj kamarát-" (s.316).

  

Dante a Aristoteles (prezývka Ari) sú dvaja pätnásťroční mexickí chlapci, ktorí sa zoznámia jedného dňa pri vode. Aristoteles sa túži naučiť plávať a Dante je ten, ktorú mu s tým veľmi ochotne pomôže:" -Volám sa Dante, - predstavil sa. To ma rozosmialo ešte väčšmi. 
- Prepáč,-ospravedlnil som sa rýchlo.
-To nič. Ľudia sa z môjho mena smejú často. -
- Nie, nie, - namietol som. - Ide o to, že ja som Aristoteles. -" (s.25). 
Aristoteles je introvert, ktorý o sebe neustále pochybuje. Je poznačený tým, že jeho starší brat sedí vo väzení. Jeho sestry - dvojičky sú už vydaté,  majú vlastné rodiny. Ariho mama je učiteľka a jeho otec je automechanik, psychicky poznačený vietnamskou vojnou. 
Dante je naopak extrovert, jedináčik, jeho otec pracuje ako profesor angličtiny, mama je ženou v domácnosti. Na rozdiel od Aristotela, Dante je veľmi otvorený, priateľský a plný optimizmu. Má rád umenie a život.
Napriek rozdielnosti pováh si chlapci veľmi dobre rozumejú. Vedú dlhé rozhovory, stále sa na niečom smejú a užívajú si bezstarostné leto. Všetko sa zmení jedného dňa, keď Ari zachráni Dantemu život a sám sa pri tom vážne zraní. Napriek Danteho vďačnosti, Ari odmieta akékoľvek reči o hrdinstve. 
Po prázdninách Dante odchádza do Chicaga, kde jeho otec dostane lukratívne miesto profesora na prestížnej univerzite. Dante si užíva študentský život, vyrovnáva sa so svojou odlišnou sexuálnou orientáciou a bolestivo zápasí so skutočnosťou, že Aristoteles pravdepodobne nikdy nebude jeho životným partnerom, "iba" najlepším priateľom.

Nerád používam v spojitosti s literatúrou slovo pekný, ale toto je naozaj veľmi pekný a ľudský príbeh. Aristoteles a Dante sú výborne vykreslené postavy, príbeh má veľmi zaujímavé dialógy, originálne metafory a slovné spojenia: "Osamelosť muža je oveľa bolestivejšia ako osamelosť chlapca" (s.88). "Sedel som v aute so psom a s pivom. Život sa mi odrazu nezdal taký zlý" (s.214). "Niekedy nerobíme správne rozhodnutia, Ari. Iba tie, ktoré nám pripadajú najlepšie" (s.294).  
Vnútorný tínedžerský svet Ariho a Danteho vás určite vtiahne a len tak ľahko nepustí. Keďže sám som introvert, povahovo som skôr pesimista, veľa o mnohých veciach premýšľam, Aristotela som v mnohom dokázal pochopiť: "Letné slnko nebolo určené pre chlapcov ako ja. Tým život nadelil dážď" (s.301). "Túžim po tom, aby mi iní ľudia hovorili, ako sa cítia. Nie som si však istý, či im chcem túto láskavosť oplatiť" (s.201).       
   




Denník tajného spolku (Úvod)

Na jeseň roku 2016 sa mi úplnou náhodou dostal do rúk denník, ktorý opisuje činnosť jedného tajného spolku. Každý týždeň budem pridávať zápisky, ktoré sa mi podarilo rozlúštiť, pričom som len mierne upravil slovosled. Pátral som po stopách jednotlivých členov klubu, od ktorých som sa však toho veľa nedozvedel. Aj z toho jasne vyplýva, že ukrývajú niečo naozaj záhadné...

Prvú časť zápiskov odhalím už na začiatku roku 2017...





štvrtok 29. decembra 2016

RECENZIA: Mieczyslaw Tomszewski - Chopin/George Sand (Ikar, 2012)


HODNOTENIE:  ***

Deväť rokov, cítiac v sebe plnosť života, som zviazaná s mŕtvolou. Doslova: liée á un cadavre" (s.158).


Podobne ako dnes, aj v minulosti sa ľudia zaujímali o život celebrít. Na začiatku 20. storočia sa asi najviac hovorilo o Francisovi Scottovi Fitzgeraldovi - slávnom americkom spisovateľovi a Zelde Sayreovej, nezávislej intelektuálke a prozaičke. V 19. storočí vzbudzoval veľkú pozornosť vzťah geniálneho hudobného skladateľa poľského pôvodu Fryderyka Chopina a neúspešnej spisovateľky, ktorá sa pohybovala v tých najvyšších intelektuálnych a umeleckých kruhoch - George Sandová, ktorý trval deväť rokov (1838 - 1847), kedy sa definitívne rozišli. Ako každý vzťah, aj tento mal svoje začiatky, výbušné obdobia plné vášne, úpadok a koniec. Zaujímavosťou je, že Chopinovi sa zdala George po fyzickej stránke až odpudivo škaredá: "Aká nesympatická žena je tá Sand! Je to vôbec žena? Som náchylný o tom pochybovať..." (s.6). 
Faktom je, že napokon sa stali dobrými priateľmi, neskôr milencami a ku koncu ich vzťahu robila George Chopinovi skôr opatrovateľku. Chopin pomáhal vychovávať Sand a jej dve deti - dcéru Solange a syna Mauricea. Dodnes sa vedú spory, aký hlboký bol vzťah úspešného hudobného skladateľa a v podstate zabudnutej spisovateľky. V každom prípade počas jeho trvania napísal Chopin skvostné diela, ktoré pretrvali až dodnes. Kto si naopak spomenie na romány "akejsi"George Sandovej?
Pokiaľ očakávate dych berúci životopis v štýle Irvinga Stonea, potom rýchlo zabudnite. Tomaszewskieho kniha je náročná na vnímanie, podrobne v nej spomína hudobné diela F. Chopina, ktoré aj rozoberá a takisto štýl písania jeho milenky. Veľmi dobre je vykreslený život a vzťahy intelektuálov a umelcov v 19. storočí. Náročné sú aj zamyslenia a filozofické úvahy či už Chopina alebo Sandovej. Pokiaľ ste fanatikom do Chopinovho hudobného diela, pridajte si k hodnoteniu knihy jednu hviezdičku navyše. Nám ostatným ostáva ozbrojiť sa železnou trpezlivosťou pri čítaní. Ak to zvládnete, dozviete sa o súkromnom živote hudobného génia naozaj dosť. 

"George Sand v spomenutej knižočke dojmov a spomienok opísala málo pravdepodobnú udalosť, ale hádam predsa pravdivú. Podľa nej by sme mali uveriť, že autor Balád a romancí, raz započúvaný do Chopinovho hrania, nevšimol si, že v byte vypukol požiar. Všetci sa pustili do hasenia. -Trvalo mi to takmer hodinu - spomínala, - a potom sa vypytovali: kde je Mickiewicz? Voláme naňho . Neodpovedá... Počúval Chopina... a stále ho počúval. O inom by sa dalo povedať, že afektuje, ale veľký básnik, skromnej a tichej povahy, je naivný ako dieťa. Keď videl, že sa smejem, spýtal sa, čo mi je. Odpovedala som, že nič.   - Ale keď ešte raz bude v dome požiar, tak najprv vás odvediem na bezpečné miesto, lebo ináč ste schopný zhorieť ako obyčajná trieska ...- Miskiewicz odvetil: -Vlastne som si nič nevšimol! - A bez slova odišiel." (s.122).  

streda 28. decembra 2016

RECENZIA: Hans Rath - A Buh pravil: Musíme si promluvit! (ANCH BOOKS, 2015)


HODNOTENIE:  ****

"- Jste snad panbuh osobně?
Baumann sebou znatelně trhne, pak se pronikavě rozesměje. -Úžasné! - zvolá a znovu ho přemuže záchvat smíchu. Po tvářích mu stékají slzy. -Trefil jste hřebíček na hlavičku, doktore Jakobi. Skutečně jsem to já -" (s.45). 



Predstavte si, že neprežívate práve najlepšie obdobie v živote, keď niekto nečakane zaklope na vaše dvere. A ten niekto je samotný Boh, ktorý vás prosí o pomoc. Tak niečo podobné prežíva Jakob Jakobi, psychiater v stredných rokoch, ktorý sa len nedávno rozišiel s manželkou Ellen. Navyše jej milenec, profesionálny boxer, mu v záchvate žiarlivosti rozmláti nos. 
V nemocnici sa Jakob zoznámi s Abelom Baumannom, cirkusovým klaunom, ktorý o sebe tvrdí, že je Boh a potrebuje jeho pomoc, lebo je v koncoch: "Možná mi pomuže muj poslední pacient. Koneckoncu se považuje za samotného Boha" (s.63).
Od toho dňa sa vedecký pracovník a muž, ktorý o sebe tvrdí, že je Boh, stretávajú pravidelne. Ich dialógy mi veľmi pripomínajú rozhovory Martina a Smrtonosa z vynikajúceho románu Sebastiana Niedlicha -Smrť a iné okamihy môjho života ( v októbrovej recenzii). Abel Baumann však nie je Jakobov jediný problém. Okrem toho sa musí naučiť vychádzať so svojou matkou (jeho vzťah pripomína vzťah Charlieho Harpera s matkou Evelyn, z výborného sitcomu Dva a pol chlapa) a vyriešiť problém svojho brata Jonasa, ktorý spreneverí tri miliardy eur a ide po ňom polícia. Navyše Jonasova tehotná milenka premýšľa nad samovraždou...

Pokiaľ ste mali otázky na Boha napr. Aký má život zmysel? Prečo je na svete nespravodlivosť? Kam kráčame? Ako by vyzeral svet, keby sme sa nenarodili? A mnoho iných otázok, Abel Baumann vám ich postupne zodpovie. A či je skutočne Bohom alebo len psychicky narušeným pacientom, si nechám samozrejme pre seba. "- No... Možná je lepší být šťastným klaunem než nešťastným Bohem, - premýšlím nahlas -" (s.100)
V každom prípade veľmi zaujímavý a inšpiratívny príbeh, ktorý vás donúti k zamysleniu, no nemoralizuje, dokáže pobaviť, je plný obrazných pomenovaní a  kladie si občas aj náročnejšie filozofické otázky: "Terapeut je vuči neurózám imunní stejně málo jako zubař proti kazum. Přičemž tohle přirovnání pokulhává, protože zub vás obvykle přestane bolet po několika dnech, zatímco neurotické manželství muže klidně trvat třeba sedm let" (s. 25).  
Musím sa priznať, že (Boha?) akým je Abel Baumann, ktorý si rád upije z whiski, občas vyskúša aj hazard, má veľa nedostatkov, ale je veľmi príjemným spoločníkom, by som bral všetkými desiatimi. 
"Kdybych to umněl, modlil bych se. Ale ke komu? Do dnešního  dne jsem byl nevěřící, který měl vedle sebe Boha. A teď jsem věřící bez Boha" (s.270).

"V mene Otca i Syna i Ducha Abela Baumanna, amen"      

utorok 27. decembra 2016

RECENZIA: Dominik Dán - Smrť na druhom brehu (Slovart, 2016)


HODNOTENIE:   ****

"Krauz si pošúchal strnisko na brade. -Smrť na druhom brehu -a u nás iba pohreb?-" (s.143).



Rok 1994. V Našom meste si vplyvní ľudia rozdeľujú rajóny. Každú chvíľu sa niekde zjaví nejaký "šikovný" podnikateľ: "Burger si vzdychol. Nie nahlas. Iba vo vnútri. Za posledné dva roky neuplynul mesiac, aby sa za ním nezastavil niekto zo starých známych a nepožiadal ho o pomoc alebo aspoň o radu. Šibalo synom, dcéram, manželom, manželkám, bratancom, sesterniciam...Požičiavali si kade-tade, podpisovali úpisy, zadlžovali sa, krachovali, predávali majetky, ruinovali rodiny. Banda rýchlokvasených podnikateľov deväťdesiatych rokov" (s.41). 
Hranice padli, štát sa stal samostatným a hranice sú voľne prechodné. A práve v ich blízkosti, neďaleko rieky Morava, vylovia mŕtve telo neznámeho muža. Richard Krauz a jeho kolega Chosé majú problém, keďže sa zaplietli do potýčky, ktorá sa skončila poriadnou nakladačkou. Fero Strnad, mladý zlodejíček a hazardný hráč, zmláti svojho jednorukého otca, no zdá sa, že Fero nie je len taký bezvýznamný šmelinár ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať...
Zmizne aj jedno pekné dievča, Burgerova suseda Anička, ktorá pracuje v pochybnom kasíne na Obchodnej ulici v Našom meste. A okrem toho nejaký policajt donáša podsvetiu tajné informácie, a aj preto všetky policajné razie končia fiaskom. Na scéne sa zjavuje mladý šikovný Rakúšan - Roland, ktorý sa pozná osobne so šéfom oddelenia vrážd Alexandrom Mayorom, aby chlapcom vraždárom trochu pomohol s prípadom. Ovláda šesť jazykov a okrem toho vie odčitávať z pier. 
Richard Krauz môže opäť zabudnúť na voľné víkendy a okrem toho je nútený stretávať sa so svojimi kamošmi z detstva Viktorom a Mirom, ktorí sú teraz významnými hráčmi v podsvetí a môžu mu preto výrazne pomôcť pri vyšetrovaní, keďže disponujú dôvernými informáciami. 
Svet kasín, vydierania, prostitúcie, vrážd, násilia, čierneho humoru, prebdených nocí, jednoducho svet, ktorý nám už roky ponúka Dominik Dán vo svojich kriminálnych románoch, na ktoré sa ja osobne vždy veľmi teším.
Kraz, Chosé, Burger, Hanzel, Kuky a v závere prípadu aj tlstý Váňa, známa zostava, ktorá je zárukou výbornej slovenskej kriminálky.   

pondelok 26. decembra 2016

Aké knižné poklady som si našiel pod stromčekom?

Veľmi sa teším, že zoznamy, ktoré som podsunul svojim priateľom a známym, padli na úrodnú pôdu. Všetkým Ježiškom veľmi, veľmi ďakujem :) Bonusom je darčeková poukážka do kníhkupecta Pantha Rhei v hodnote 20 euro. Budem mať veľkú dilemu, ktorú knihu si za ňu vyberiem :) 

Zajtra začínam s čítaním. Skúste sa aj vy podeliť o svoje knižné poklady, ktoré ste si našli pod stromčekom, budem sa veľmi tešiť, ak tak urobíte. A pokojne pripojte aj nejaké to foto. 

s pozdravom Miloš Z


RECENZIA: Brian Conaghan - Když pan Pes kousne


HODNOTENIE:   ****

"Prosím, ať nevyběhne pan Pes, prosím ať nevyběhne pan Pes, opakoval jsem to pořád dokola. A hádejte, co se stalo? Vyběhnul pan Pes. Přesne ta situace, který náš telocvikář  pan učitel Comeford říkal Zákon schválnosti. Vždycky si založil ruce na boky, zvednul oči k nebi a utrousil: -zatracenej zákon schválnosti -, když jsme hráli venku fotbal a začalo pršet, nebo když jsme dělali v tělocvičně kotrmelce a venku chcípali ptáci vedrem..." (s.44). 


Dylan Mint je šestnásťročný tínedžer, ktorý trpí tourettovým syndrómom, čo znamená, že sa musí kontrolovať, aby nezačal na verejnosti používať počas rozhovoru najväčšie vulgarizmy, ktoré mu sadajú na jazyk takmer automaticky. Aj preto navštevuje špeciálnu strednú školu pre študentov s rôznym mentálnym a zdravotným postihnutím v škótskom Drumhille. Dylan miluje futbal (je aj členom školského futbalového tímu) a mozog si trénuje rôznymi slovnými prešmyčkami. Neraz je terčom šikany zo strany študentov z "normálnej školy". Píše listy otcovi, ktorý ako profesionálny vojak slúži v nejakej nebezpečnej misii v Iraku alebo Afganistane. Jeho jediným kamošom je Amir, pakistánsky chlapec trpiaci autizmom. Dylan je šialene zamilovaný do dievčaťa menom Michelle Malloyová, ktorá má postihnutú nohu a je to krásna rebelka. Podobne ako väčšina tínedžerov, aj Dylan vedie so svojou mamou takú malú osobnú vojnu, v ktorej sa snaží jeden aj druhý posilniť si svoju pozíciu. Všetko sa končí vo chvíli, keď si Dylan vypočuje rozhovor medzi svojou mamou a lekárom, z ktorého vyrozumie, že mu ostáva už len pár mesiacov života. A do toho si jeho matka narazí milenca, akéhosi taxikára , ktorý drzo parkuje na mieste jeho otca, ktorý je pre Dylana hrdinom. 
Dylant Mint cíti, že je najvyšší čas spísať si zoznam činností, ktoré bude chcieť uskutočniť, kým odtiaľto navždy odíde...

Skvelá kniha, s výborným príbehom a výnimočne vykreslenými postavami. Čierny humor, ktorý určite nie je pre každého, no mne trafil na strunu. A zvlášť musím vyzdvihnúť perfektný preklad a slangový jazyk, ktorý priam spieva: "- Hmm... Možná jsi trochu retardovanej. Ale ne tak moc, abys byl magor, to vubec, jen docela maličko, a občas krapet koktáš, ale jen když jsi smutnej.
-Ty seš t-t-teda fakt kámoš jako hrom, člověče-" (s.57). 
Čakal som dokonalé vyvrcholenie, ktoré vo mne zanechá zimomriavky a jemné vnútorné chvenie na záver, no to bohužiaľ neprišlo v takej intenzite, po akej som prahol. A to je asi jediné menšie mínus tejto, inak takmer 100 percentnej knihy.  

piatok 23. decembra 2016

Predvianočná road movie bratislavskými kníhkupectvami alebo národ intelektuálov/ reportáž z hlavného mesta/


Prajem vám príjemný podvečer, priatelia. Dnes ráno som nasadol do vlaku a spoločne s priateľkou sme odcestovali na sviatky do hlavného mesta Slovenska. Keďže sme dorazili okolo obeda, ešte som stihol nahliadnuť do kníhkupectiev. Najskôr som navštívil Martinus na Obchodnej ulici, kde sme si dali s priateľkou superkapučíno s limetkovým cheesecakeom. Spoza stola som sa zabával na tom, koľko máme odrazu čitateľov a intelektuálov po celom Slovensku :) Podobná situácia v kníhkupectvách totiž vládla počas týždňa aj v mojej rodnej Žiline. Počítam, že nám to vydrží ešte tak do zajtrajšieho večera a v januári sa svet opäť vráti do starých koľají. Ale mne to nevadí. Aspoň mi nebude ponad plece nazerať nejaký chlapík, čo slovo kniha vysloví párkrát za život a teraz hľadá nejaký román pre svoju životom ubitú manželku. Väčšina zákazníkov vezme do rúk nejaký konkrétny titul, alebo autora, ktorého meno im utkvelo počas roka v hlave (napr. Cuky- Luky, Dominik Dán, Mengeleho dievča a pod.) a utekajú s ním ku pokladni, ako so štangľou salámy. Človek sa aspoň zabaví. Ale na druhej strane ma potešilo, že som našiel romány, ktoré sa budem snažiť v blízkej dobe prečítať: Yann Martel - Portugalské veľhory, Jeffrey Archer - Kronika rodu Cliftonovcov, Michal Vrba - Prak
Navštívil som aj obchod s "lacnými knihami" rovnako na Obchodnej ulici, ale tentoraz som aj vzhľadom na počet zákazníkov výnimočne odišiel bez nakúpených kníh. Svoju predvianočnú road movie kníhkupectvami som zakončil v Auparku, v predajni Pantha rhei.  Tam buď dávali niečo zadarmo alebo niekto ohlásil koniec sveta (tam sa totiž nedalo prekľučkovať pomedzi regále s knihami a  zástupom nervóznych zákazníkov), tak som to otočil asi v polovici predajne- pri sektore s darčekovými predmetmi (vonné sviečky, notesy, ozdobné perá a pod.).

Ako môžte vidieť, ani cestou do Bratislavy som nezaháľal a už som sa pustil do ďalšej knihy, nech mám v novom roku opäť o čom písať.

Zobrazuje sa 20161223_085807.jpg

Na záver vám prajem príjemné prežitie vianočných sviatkov a budem sa veľmi tešiť, ak mi na stránku napíšete, akými knihami vás obdaril Ježiško, Santa Claus, Dedo mráz, Budha, Alah, mama, otec, manželka, priateľka, babka, dedko, pes, mačka, sestra, brat, ujo, teta, strýko, svokra, zať, neter, synovej, bratanec, sesternica, proste ten, kto vám nosí darčeky.
Dúfam, že nejaká kniha z predvianočných zoznamov, ktoré som rozdal pomedzi mojich priateľov a známych, sa ujde aj mne. Dám vám vedieť :)

do (s)čítania, priatelia   
  

štvrtok 22. decembra 2016

RECENZIA: Fredrik Backman - Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa (Ikar, 2016)



HODNOTENIE:  ***


"V rozprávke z Ríše polobdenia -polosna bolo raz jedno dievčatko z Miamasu, ktoré zrušilo kliatbu a vyslobodilo morského anjela. Ibaže babička nikdy nepovedala ako" (s.200).





Kde bolo - tam bolo, bola raz jedna... Aj tak by mohol začať tento príbeh o trochu netradičnej babičke. Ale poďme pekne poporiadku.
Elsa je sedemročné dievčatko, ktoré je však nadpriemerne inteligentné a vnímavé. Za najlepšiu literatúru považuje Harryho Pottera, komiks o X -menoch a Star Wars. Napriek tomu je pre ňu úplne najväčšou super hrdinkou jej babička, ktorá vyštudovala medicínu a zachránila mnoho ľudských životov. Babička je však veľmi svojská osoba. Okrem toho, že vlastným životom ochraňuje milovanú vnučku, má problémy s políciou, so susedmi, má zakázaný vstup na letisko. Šoféruje starého Renaulta, fajčí jednu od druhej a občas si vypije viacej, akoby sa patrilo. A okrem toho sa občas vyzlečie na verejnosti. No čo je pre Elsu najzaujímavejšie, babička jej rozpráva tie najúžasnejšie rozprávky z                                Ríše polobdenia - polosna, ktorá sa skladá zo siedmich kráľovstiev, v ktorých vystupujú rôzne bizarné postavy a postavičky. Elsa netuší, že sú to charaktery skutočných ľudí, ktorí žijú v reálnom svete a sú to susedia babičky. Každý zo susedov nejakým spôsobom zasiahol babičke do života. 
Elsina mama pracuje ako ekonómka v nemocnici a povahovo je babičkin protipól. Svoj život potrebuje mať pevne usporiadaný. Elsin ocko je introvert, ktorý nerozumie úplne bežným veciam, ale vo svojom vnútri je dobráčisko. Sú rozvedení. Elsina mama býva s Georgeom, vášnivým bežcom a bláznom do zdravej výživy, ktorý ma stále dobrú náladu. Partnerku Elsinho ocka- Lisette, má rád každý. A to Elsu trochu štve. 

Jedného dňa Elsina babička nečakane umrie na rakovinu. Zanechá po sebe niekoľko listov, ktoré majú priviesť sedemročné dievčatko k ozajstnému pokladu a zároveň jej dopomôcť k tomu, aby spoznala skutočnú tvár milovanej babičky.

A tak sa postupne zoznamujeme s obyvateľmi domu, v ktorom bývala babička spoločne so svojou dcérou a vnučkou: Britt - Marie - žena, ktorá sa neustále na všetko sťažuje, jej manžel Kent, taxikár Alf, ktorý v každej vete použije niekoľko vulgarizmov, nenápadná Maud a jej manžel Lennart, ďalej žena, ktorá vychováva chlapčeka so syndrómom, muž s prezývkou Vlčie srdce, zlý Sam a žena, ktorú Elsa volá Čierna sukňa, pretože toto oblečenie nosí tajomná pani takmer neustále. A ešte sa v dome zjaví aj mohutný vlkodav, starý dobrácky pes, ktorého si dievčatko takmer okamžite zamiluje.
Každý z obyvateľov domu ukrýva nejaké tajomstvo a ich životy sú prepojené s osudom mŕtvej babičky.
 Podarí sa Else dôjsť až do cieľa, alebo babičkine tajomstvo ostane navždy neodhalené? 
Možno vám bude premúdrelé a  trochu drzé dievčatko liezť spočiatku na nervy, no verím, že postupne si ho obľúbite.

Backmanov spôsob, ktorým sa rozhodol spracovať príbeh, veľmi pripomína dnes už kultový film Faunov labyrint, odohrávajúci sa v období španielskej občianskej vojny. Prelínanie reálneho a rozprávkového sveta, aby sa tak zmiernila skutočnosť a zároveň ho dokázalo stráviť aj malé dievčatko, nemusí vyhovovať každému. No pokiaľ vo vás ostal kus malého dieťaťa, potom si určite prídete na svoje. V opačnom prípade sa Backmanovmu románu oblúkom vyhnite. Je to úplne iný príbeh ako Muž menom Ove. S tým treba počítať.        

Vianočné perličky/ Príbeh, ktorý sa mohol stať. Alebo sa možno raz stane...

Stalo sa to len nedávno. V jednej ďalekej krajine žila jedna celkom obyčajná žena, ktorá po jednom intenzívnom zážitku, ktorý bol na rozhraní sna a skutočnosti, porodila dievčatko. To dievčatko však na rozdiel od svojej mami nebolo celkom obyčajné. Už v útlom veku si začalo klásť otázky, nad ktorými sa zamýšľajú hlavne dospelí. "Prečo sa kedysi dialo toľko zázrakov a teraz už tomu tak nie je? Prečo sa Ježiš nechal ukrižovať, keď bol taký mocný? Prečo im jednoducho neušiel, niekam sa neschoval a naďalej odtiaľ nekonal dobré skutky tu na Zemi? Prečo nás tu nechal samých? Prečo nepotrestali jeho vrahov? Ako sa môže zhora pozerať na toľkú nespravodlivosť a nič proti tomu nerobí? Prečo zomiera toľko nevinných detí? Prečo zločinci behajú voľne po slobode? Prečo, prečo, prečo?!" Spočiatku sa mama dievčatka snažila zodpovedať dcérine zložité otázky, no keď ich každým dňom pribúdalo, buď ju len okríkla frázou "lebo je to tak, musíš sa s tým zmieriť" alebo sa jednoducho odmlčala a tvárila sa, že má zrovna nejakú životne dôležitú prácu. 

Keď malo dievčatko deväť rokov, vybralo sa do sveta. Kade kráčalo, tade sa snažilo nájsť uspokojivé odpovede na svoje otázky. Zhováralo sa s každým, kto o to prejavil záujem. S vysokoškolskými profesormi, s kňazmi, s bezdomovcami, s opilcami, tulákmi, vodičmi autobusov a električiek (tí však boli väčšinou nevrlí, lebo museli sledovať cestu), kládla otázky študentom, manažérom, učiteľom, filozofom, politológom, historikom, robotníkom na stavbách, predavačkám v obchodných domoch,, jednoducho ju zaujímal  názor každého člena spoločnosti. Nedokázala pochopiť, prečo sú ľudia voči tomu, čo sa deje vo svete, takí ľahostajní. Vždy sa našiel niekto, kto dievčatko u seba prichýlil, dal jej najesť, nechal ju u seba prenocovať a ešte jej aj pribalil niečo na cestu. Dievčatko sa rozhodlo, že dovtedy bude kráčať po svete, kým nebudú uspokojivo zodpovedané všetky jej otázky. 
Prešlo niekoľko týždňov a "z malej ovečky" ako médiá začali dievčatko prezývať, sa stala svetová osobnosť. Každý sa s ňou túžil stretnúť, odfotografovať, alebo jej aspoň potriasť rukou. Prijali ju viacerí významní svetoví lídri, hlava katolíckej cirkvi, na titulkoch novín si podala ruku so slávnymi popovými speváčkami a hercami Hollywoodu. A hoci bol ňou svet showbiznisu očarený, ona čoraz viacej prepadala smútku. "Kto som? Kam mám ísť? Koho mám nasledovať? Aký má môj život zmysel?


Keď opäť raz takto mlčky kráčala uprostred vyprahnutej púšte, ďaleko od civilizácie, pozrela sa smerom k nebu. Bosé nohy mala celé od krvi a biela roztrhaná košeľa visela na jej útlom detskom tele ako kus handry. Chcela niečo povedať, no pery mala popraskané od slnka. Napokon bezvládne klesla do rozpáleného piesku a privrela unavené oči. Skôr ako si stihla udrieť hlavu, zachytili ju čiesi štíhle mužské ruky.
"Koľkokrát som ti povedal, nesnaž sa ich pochopiť" začula prichádzať z veľkej diaľky príjemný mužský hlas, o ktorom si až doteraz myslela, že je len výplodom jej detskej fantázie. Kým  rozprestrela krídla, tie nežné dlane, čo ju po celý čas tak starostlivo podopierali, ju začali hladiť po tvári.
"Je čas vrátiť sa k starému otcovi," zašepkal ten charizmatický muž s výraznými črtami tváre, s upravenou čiernou bradou a dlhými vlasmi, ktorému sa naberal horúci piesok do sandál. Vzal dievčatko jemne do náruče. odhrnul si padajúce končeky vlasov z tmavých očí a pohľadom rozprestrel tmavé nebo. 
O pár sekúnd vietor navždy rozfúkal mužské stopy, ktoré sa prekrývali so stopami drobného dievčatka.     
  

streda 21. decembra 2016

RECENZIA: John Geen, Maureen Johnsonová, Lauren Miraclová - Nech sneží (Ikar, 2015)


HODNOTENIE:  ***

"V kúpeľni môže človek stráviť iba istý čas, aby to nebolo podozrivé. Keď je tam dlhšie ako pol hodiny, ľudia civejú na dvere a rozmýšľajú, čo je vo veci. Ja som tam trčala aspoň tú pol hodinu, sedela som v sprchovacom kúte so zatvorenými dverami a nariekala som do uteráka, na ktorom bol nápis NECH SNEŽÍ" (s.71).





Traja najpopulárnejší autori súčasnosti píšuci pre tínedžerov - John Green, Maureen Johnsonová a Lauren Myraclová, napísali vianočný príbeh na spôsob dnes už kultového filmu, bez ktorého sa nezaobídu žiadne Vianoce - Láska nebeská

Na Vianoce sa prepletú životy viacerých ľudí, ktorých osudy na prvý pohľad nijako nesúvisia a predsa sú prepletené viacej, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

V prvom príbehu pod názvom Jubilein expres, ktorého autorkou je M. Johnsonová, uviazne hlavná hrdinka  Jubille Douglasová na železničnej stanici blízko malého mestečka Gracetown, kde sa zoznámi s chlapcom menom Stuart, ktorý sa len nedávno rozišiel s krásnou roztieskavačkou. To Jubille má chlapca ako z ríše snov. Volá sa Noah a je to muž ako vystrihnutý z magazínu. Lenže... 

Autorom druhého príbehu - Roztlieskavačský vianočný zázrak je John Green, ktorého typický obľúbený a čitateľmi už overený (až by sa žiadalo povedať vykalkulovaný) spôsob písania (ona a on, priatelia ako hrom), spoznáte už po prvých stranách. Chalan menom Tobin a dievča Angie, ktorú všetci prezývajú Duke, uviaznu spoločne s Kórejčanom Džej Pímom v snehovom záveji. Počas niekoľkých hodín plných dobrodružstva si Duke a Tobin uvedomia, že cítia k sebe niečo hlbšie ako "len" priateľstvo: "Môžeme zničiť svoje priateľstvo - no a čo? Bozkávala som sa s chalanmi, kde som nič neriskovala, a vždy som túžila len po tom, aby som sa bozkávala s chalanom, kde by som riskovala všetko..." (s.179).

Tretí príbeh - Svätý patrón prasiat - L. Myraclová. Hlavnou hrdinkou je v tomto prípade dievča menom Addie, ktorá má pocit, že jej indiánsky priateľ Jeb ju dostatočne nemiluje, respektíve jej dostatočne nedáva najavo svoju lásku. Na jednom večierku ho preto podvedie a keď si svoju chybu uvedomí, je rozhodnutá spraviť všetko na svete, aby ho získala zase späť. 

Nech sneží je stretnutím viacerých ľudí počas vianočných dní, kedy sa biely sneh mení na cukrovú vatu. Príbeh odporúčam čítať počas vianočných sviatkov, určite vás pohladí v tomto období príjemnejšie než v období horúceho leta. Nečakajte čitateľský zázrak, možno len ten menší, vianočný. Kniha, ktorá v nijakom prípade neublíži, no netreba ju brať príliš vážne. Pokojne sa však nechajte unášať, veď Vianoce nejaký ten menší gýč v pohode zvládnu. 

Vianočné perličky/ Kam sa podel duch Vianoc?

Aj vy máte posledné roky pocit, že vianočný duch sa niekam vytráca? Keď sledujem tie preplnené vozíky, ktoré sa prehýbajú pod náporom nahádzaných položiek, z ktorých minimálne polovica skončí v pozáručnej lehote v smetnom koši, je mi z toho smutno. Ľudia po sebe nervózne kričia, idú sa pozabíjať o zlacnené banány, narážajú do seba vozíkmi. Z celého toho kolotoča sú uťahaní a v podstate nežijú, ale len prežívajú. Každý z nás skončí v rovnakom cieli, no zabúdame na to, že dôležitá je predovšetkým cesta. Namiesto toho, aby sme mali dobrý pocit, že sme prežili plnohodnotný život, že sme svojou prítomnosťou naplnili životy iných, iba prežívame. Sme v jednom nikdy nekončiacom kolotoči. Práca, splácanie pôžičiek, rodina, konflikty, rozvody, samota, pocit premrhanej šance, ktorá sa už nikdy nevráti.
 Advent, ktorý má byť časom pohody, pokoja a lásky, obdobím, kedy by sme mali zvoľniť, je paradoxne najhektickejším obdobím celého roka. Unavené predavačky utekajú po skončení pracovnej doby v pokluse pripraviť štedrovečerný stôl, hlavne nech je doma pohoda. Čo na tom, že je to celé len jedno veľké divadlo? Myslíte si, že majitelia obchodných reťazcov, pre ktoré tie predavačky pracujú, majú podobné Vianoce?
Prežúvame oblátky s medom a cesnakom, fúkame do horúcej kapustnice, hádžeme do seba filé so zemiakovým šalátom. Utekáme k stromčeku. Čo materiálne nám Ježiško tento rok priniesol? Niektoré darčeky spokojne hladíme v dlaniach (pokiaľ sa nám do nich zmestia), iné sklamane hádžeme do kúta. Je po všetkom. Ešte Silvester a zase sa vrátime do zabehnutého kolotoča.  




Niekto klope na dvere. Muž s dlhšími rozpustenými vlasmi v bielej košeli a kožených sandáloch nechápavo nazerá do obývačky. V modlitbách občas začuje svoje meno, ale nerozumie, čo má celý ten rituál s ním spoločné. Hlavu si nešťastne schová do dlaní. Takto si to kedysi naozaj nepredstavoval...
    

pondelok 19. decembra 2016

RECENZIA: C.D. Payne - Neviditeľný (Jota, 2012)


HODNOTENIE:  ****

Každý z nás sa určite aspoň raz v živote zamýšľal nad tým, aké by to bolo stať sa aspoň na krátky okamih neviditeľným. Nazerať do spální krásnych žien, vyrabovať banku alebo len tak sa presúvať z miesta na miesto bez toho, aby o tom niekto vedel. 

"- Axle, myslíš, že bych se měla natřít opalovcím krémem?
  Dobrá otázka: spálí se neviditelný člověk na slunci? Sledoval jsem, jak se její oblečení kupí na úhledné hromádce na okraji deky.
-Svlíkni se Axle. Nestyď se -" (s.100). 



Tak presne toto sa stalo tridsať sedemročnému Axelovi Westonovi, ktorý klesol na úplné dno. Prišiel o prácu, manželka si našla milenca, exekútor netrpezlivo klope na dvere. Jediný kto mu ešte ostal, je jeho verný pes menom Bob.
Vtedy našiel Axel úplnou náhodou spôsob, ako sa stať neviditeľným. Od tej doby sa jeho život otočil o 180 stupňov. Z priemerného chlapíka sa stane človek, ktorý spáva s tými najkrajšími ženami, naplní si vrecká dolármi, no súčasne má za zadkom políciu aj FBI. Axel je nútený vyraziť na dlhú a neistú road movie, ktorá smeruje k prekvapujúcemu vyvrcholeniu...

Payne je opäť nápaditý, plný humoru, zaujímavých obrazov a prekvapujúcich zvratov. Jazda na plný plyn, ktorú si jednoducho treba vychutnať.   

Vianočné perličky/ Vianočný list Ježiškovi


                                                                                                             
                                                     www.jeziskovidoneba.com 
  

Milý Ježiško, viem, že v tomto hektickom predvianočnom období máš najviac práce a preto sľubujem, že sa nebudem priveľmi rozpisovať. 
Keďže starká z otcovej strany bola zanietená komunistická straníčka (ona tým ideám úprimne verila), ateizmus zostal vo mne a v bratovi akosi zakorenený. Aj preto nám v detstve nosil darčeky Dedo mráz z Čukotky a nie ty alebo tvoj kolega Santa Claus, ktorý prepožičal svoju tvár najslávnejšiemu nealkoholickému nápoju hnedej farby.
Nie že by som v teba neveril, len som si k tvojim ideám akosi nedokázal nájsť cestu. Aspoň zatiaľ. Vlastne to ani je je tvoja vina, ale skôr vina tých, ktorí hlásajú tvoje myšlienky, no neriadia sa nimi.Na svete je toľko nespravodlivosti, zla a utrpenia, že to jednoducho racionálne nedokážem prijať. Nič si z toho nerob. S mojou mamou sa snažíme nájsť si cestu k sebe už tridsať šesť rokov a stále na tom obaja usilovne pracujeme. To však neznamená, že ju nemám rád. A mám pre teba aj jednu dobrú správu. Môj mladší brat si našiel cestu nielen k mame, ale dokonca aj k tebe. Takže tak. 

Aby som teda prešiel k veci. Určite dostávaš milióny mailov a listov z celého sveta od ľudí rôznych národností, sociálneho postavenia, záujmov, ktoré sú plné kadejakých želaní. 
Čo si teda prajem pod stromček? Hovorí sa, že každému naložíš na chrbát toľko, koľko unesie. Chcem ťa teda poprosiť, aby si zo mňa nerobil vysokohorského nosiča.
Mám skvelú partnerku, prácu, ktorá mi zabezpečuje celkom normálny život, aj zdravie mi zatiaľ slúži. Za čo ti z celého srdca úprimne ďakujem. Jasné, aj ja by som chcel byť finančne nezávislý, robiť prácu, ktorá bude napĺňať moje predstavy, chcel by som pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, chcel by som, aby sa iní cítili v mojej spoločnosti príjemne, aby mali pocit, že ich moja prítomnosť duševne obohacuje. 

Neviem či si pri toľkej práci, čo musíš po celom svete vykonať, dokážeš aspoň na chvíľku oddýchnuť, či si dokážeš nájsť čas na to, aby si sa rozvalil pred telkou, otvoril si vychladené pivo a v pokoji si pozrel nejaký šláger futbalovej Premier league (mimochodom máš tam hore plazmu alebo LCD? ) A aký je tvoj obľúbený klub? Ak sa ti dá, aspoň raz za čas to vyskúšaj. Dopraj si chvíľku len pre seba. Stojí to za to. Alebo si vezmi nejakú knižku a vychutnaj si ju so šálkou horúceho čaju s medom. 

PS: Vždy som sa ťa chcel spýtať jednu otázku: Kto ti nosil v detstve darčeky? 

 ďakujem za odpoveď.

                                                                    s pozdravom...... MILOŠ Z

         

nedeľa 18. decembra 2016

RECENZIA: Marian Váross - Deň za dňom. Samota (Marenčin PT, 2016)


HODNOTENIE:  ***


Čítal som viaceré romány písané formou denníkov. Asi najznámejší je Denník Anny Frankovej. Výhodou denníkov je, že sú osobnejšie, sú bohaté na pocity, dojmy, sú otvorenejšie, keďže nie sú písané primárne pre čitateľov, ale slúžia ich tvorcom ako istý druh psychohygieny.

Byť v pozícii objektívneho kritika a zároveň neuraziť človeka, je niekedy náročné: 
"Ťažká dilema kritika: brať ohľad na človeka, alebo na umenie?"(s.20).

Marián Váross bol publicista a predovšetkým teoretik výtvarného umenia. Narodil sa v roku 1923 a zomrel v roku 1988, zhruba rok pred pádom režimu. Jeho pohľad sa však neupieral len na výtvarníkov, ale aj na politické, kultúrne a umelecké dianie od päťdesiatych rokov, až po jeho smrť. Prínosom jeho denníkových zápiskov je, že približujú významné postavy slovenských dejín nielen z odborného, ale aj z ich súkromného života. A treba povedať, že Váross nie je vždy "láskavý rozprávač", ale svoje myšlienky a  názory na ľudí píše tak, ako to cíti a vníma. Jeho denník je zostavený chronologicky. Zápisky z päťdesiatych rokov (konkrétne z roku 1953), kedy ešte doznieva najtemnejšie obdobie  socializmu, sú stručné, bez odvážnejšieho subjektívneho pohľadu, je cítiť, že autor má obavy pomenovať niektoré veci priamo. Šesťdesiate roky sú naopak obdobím uvoľnenia, pre Várossa to znamená možnosť publikovať texty, vyjadrovať svoje pocity, nemusí sa báť pomenovať veci tak ako to cíti. Po roku 1968 nastáva zlom, pre svoje názory na vstup sovietskych vojsk na naše územie je vyškrtnutý z verejného života, pre režim sa stáva nežiadúcim: "Judášske bozky z Čiernej nad Tisou a Bratislavy sa príliš podobali na Godesberg a Berlín. Dúfajme, že ľudia prijmú toto poučenie a už nikdy nebudú upadať do ilúzie o možnosti socializmu socialistickou revolúciou" (s. 40). Začiatok osemdesiatych rokov najlepšie vyjadruje odtieň šedej. Atmosféru vtedajšej doby vykresľuje napríklad rozhovor populárneho herca a zabávača Vladimíra Menšíka s vtedajším ministrom kultúry Miroslavom Válkom: "Ovzdušie v televíznej relácii Kreslo pre hosťa býva zvyčajne uvoľnené a srdečné najmä Menšíkovou zásluhou. V prípade Válka to bolo tentoraz iné. Menšík bol zarazený, cítil sa stiesnene, dokonca sa mu občas zle dýchalo. Napokon, ako keby si povedal: - S tímto člověkem nic nesvedu.- Obmedzil sa na pár myšlienok, ktoré mu nevyšli, a beseda sa skončila" (s.182).Ľudia majú pocit, že politická situácia sa najbližšie desaťročia nezmení, že budú žiť navždy v akejsi imaginárnej klietke, v ktorej sa môžu najesť, napiť, vyspať, ale musia mlčať. Na tomto mieste autor opisuje aj výsluchy a svoje osobné skúsenosti s ŠTB. Nádej prichádza v druhej polovici osemdesiatych rokov, s nástupom Michaila Gorbačova, pod ktorého vedením sa mocné impérium postupne rúca. Hoci sa Váross definitívnej zmeny režimu nedočká, cíti, že už to dlho trvať nebude...




V denníku, ktorý zachytáva zhruba tridsať päťročné obdobie autorovho života, sa stretneme s viacerými menami politického, kultúrneho a umeleckého života:
 a) výtvarníci - Martin Benka, Miloš Bazovský, Vladimír Kompánek, Vincent Hložník, Koloman Sokol, Ján Kulich. Ľudovít Fulla, Janko Alexy, Albín Brunovský, Milan Laluha
 b) spisovatelia- Dominik Tatarka, Peter Karvaš, Milan Kundera, básnici- Štefan Žáry, Pavel Bunčák, Ján Kostra, Ján Smrek
 c) politici- Miloš Jakeš, J. Tido Gašpar, Miroslav Válek, Alexander Dubček, Peter Colotka, Vasiľ Biľak, Gustáv Husák, Viliam Šalgovič
d) literárny vedci, historici umenia- Mikuláš Bakoš, Oskar Čepan, Milan Hamada, Albert Marenčin, Ján Števček, Stanislav Šmatlák
e) herci - Martin Gregor, Mikuláš Huba, Ladislav Chudík, Július Pántik
f) disidenti - Milan Šimečka, Miroslav Kusý, Jozef Jablonický, Václav Havel, Ján Budaj

"Každá strana, ktorá je vedúcou silou bez nejakej opozície, musí skôr či neskôr degenerovať. Hovoriť o socialistickom pluralizme pri udržaní všetkých strán a organizácii v štáte v postavení bábok je len fráza a niekedy aj politický zločin" (s.282).
Aj vy máte pocit, že Várossove myšlienky sú aktuálne aj dnes?

Nie je to kniha, ktorá sa číta jedným dychom, napriek tomu je zaujímavá. Najmä preto, že približuje atmosféru a ľudí minulého režimu tak, ako ich nepoznáme z učebníc a odborných výkladov. Štýl písania denníku presne vystihuje atmosféru konkrétneho desaťročia. Nájdeme v ňom veľa myšlienok, ktoré nútia k hlbšiemu zamysleniu. Aj preto sa oplatí nájsť si na Várossove dielo čas a prečítať si ho.


       

Vianočne perličky / Chlapec, čo podľahol televíznej reklame

Dnes na to všetko spomínam len s úsmevom, no vtedy to vyzeralo inak. Moji rodičia odštartovali zmenu režimu vo veľkom štýle. Rozviedli sa. Písal sa rok 1989. Svet sa menil. Áno, priznávam, podobne ako väčšina národa, aj ja som po revolúcii podľahol tomu pozlátku, tomu gýču, čo začal západný svet prezentovať a vyvážať do krajín bývalého východného bloku a hlavne som prepadol televíznym reklamám. Na moje ospravedlnenie, mal som nejakých desať - jedenásť rokov. Dokonca to zašlo tak ďaleko, že keď mamina pozerala nejaký televízny program, s bratom sme ju poprosili, aby nás pred jeho začiatkom a po jeho skončení (lebo vtedy reklama ešte nebola počas programov, iba pred ich začiatkom alebo po ich skončení), zavolala špeciálne na reklamu. 
Ľudia mali v tom čase ešte relatívne slušne nasušené peniaze, len ich bolo treba minúť. A chceli si dopriať, pretože ako všetci vieme, v čase socializmu bolo slovné spojenie "nedostatkový tovar" často skloňované, prípadné sa vysnívaný sortiment dal zohnať len po známosti (ako podpultový tovar) alebo v tuzexe - za bony. A odrazu bolo všetkého ako maku. Dokonca aj moja mama, inak veľmi sčítaná a racionálna žena, podľahla horúčke menom kupónová privatizácia, absolvovala pár stretnutí s herbalife-om, a dala sa nahovoriť na nejaký pyramídový podvod. Samozrejme, že na tom prerobila, no a odvtedy okamžite ruší hovory, len čo jej ponúknu nejakú výhru, prípadne super božskú zľavu. Vtedy však bola jednoducho taká doba. Niektorí sa poučili, iní skúšali šťastie ďalej.

A čo ja? Kupoval som si čokolády "zaručenej kvality": milky way, bounty, mars, snickers, twix, žul som žuvačky brooklyn, plátkové wrigley spearmint a cmúľal som ovocné mentosky. Potreboval som ochutnať všetok ten nový západný tovar, čo k nám putoval. Gofry som sklamane hodil do koša po dvoch odhryznutiach, rovnako tak putovali do koša aj prvé sli tyčinky, na ktorých chuť som nebol zvyknutý. Nealko pivo, z ktorého mi dal otec odpiť, som s odporom vypľul do umývadla. Vtedajšie nealko pivá chutili fakt hnusne. Aj ja som prešiel érou trikolorových čeleniek a potníkov, krikľavých šuštiakových súprav a tzv. ľadviniek, ktoré sa opásali pod bruchom a odložili ste si do nich peňaženku, kľúče alebo doklady. 

Keďže tyčinka bounty mi veľmi chutila, rozhodol som sa, že kúpim na Vianoce kokosové orechy. Nahovoril som na to aj svojho mladšieho brata a šlo sa na vec. Nie som síce kresťan, ale tie orechy boli na tú dobu nekresťansky drahé. No čo. Asi som vtedy zmýšľal v zmysle "žijeme len raz." A tak sme sa vybrali s bratom do zelovocu a dva najväčšie kokosy sme vložili do tašky. Vylovili sme našetrené peniaze a vložili ich vysmiatej pani predavačke do rúk.
Na Štedrý deň sme ich potom slávnostne položili na drez. Mama s rozpakmi striedavo pozerala na nás a potom na orechy. Na nás a na orechy. Napokon vytiahla najväčší a najostrejší nôž, ktorý našla v zásuvke a snažila sa ním seknúť do orecha. Spočiatku len jemne, keď to nešlo, pridala na intenzite. Napokon sa nôž zmenil v maminých rukách na mačetu a mama sekala, akoby sa chcela prebiť amazonským dažďovým pralesom. Neskôr vymenila nôž za sekáč na mäso, ale ani to nepomáhalo. Babka (mamina mama, ktorá s nami po rozvode našich rodičov zvykla tráviť Vianoce), ako skúsenejšia osoba, sa taktiež zúčastnila tohto nezvyčajného rituálu, navrhla navŕtať do kokosu dierku. Po urputnom boji sa to mame pomocou ručnej vŕtačky napokon predsa len podarilo. S bratom sme ani nedýchli. Čakali sme príval smotanovo bieleho chutného mlieka, ktoré bude pomaličky stekať do pripraveného hrnčeka. Aké však bolo naše sklamanie, keď namiesto očakávaného nektáru, vypadlo len pár priesvitných kvapiek ťažko identifikovateľnej farby a chuti. Ani to nás však neodradilo a vrhli sme sa na plátky bieleho snehu, naivne si mysliac, že toto bude určite to chutné bounty z reklamy. Ale houby, houby, zlatá rybka, chutilo to trpko, nechutne, nijako. Za žiadnych okolností som však nechcel prijať prehru. Prehĺtal som tých pár mizerných kúskov a mamine som tvrdil, že presne takto nejako som si to predstavoval. Napokon oba predražené kokosové orechy skončili v koši. Vyhodené peniaze, ktoré sme si bratom tak poctivo šetrili, sa smutne váľali na dne smetiaku. 

Vrchol zmagorenia televíznou reklamou však mal iba prísť. Aby toho v ten rok nebolo málo, mamina dostala od nás s bratom skvostný vianočný darček. Keďže som bol o dva a pol roka starší ako môj brat, vinu beriem na seba. Ak ste zažili tú dobu, určite si pamätáte, ako vo veľkom odštartovali televízne reklamy. Hlavne na pracie prostriedky. Lanza, Ariel, Persil, Biomat,... Dokonca v tom čase kolovala na našej základne škole jedna taká reklamná rýmovačka, ktorú často opakoval jeden môj spolužiak: 

"Biomat neperie,
Ariel zas nevoní,
zahodím slipy,
koupím si nový"   

Vtedy sme ešte neriešili, že sa v texte prelínajú slovenské a české výrazy, rečová bariéra slovenčiny a češtiny bola pre našu generáciu neznámym pojmom. Hlavne, že sa to rýmovalo.
Aby som sa ale vrátil k téme. Reklamy boli nielen na pracie prášky, ale aj na vyššie spomínané sladkosti a výrobky z drogérie. A jednou z komodít boli aj vložky. Treba pripomenúť, že boli časy, keď v socializme začali byť vložky nedostatkovým tovarom. A možno aj toto sa snažili využiť obchodníci zo západných firiem a spustili veľkú kampaň. A chytili aj mňa. Vtedy som premýšľal štýlom - "čo je v reklame, to je kvalitné" a tak som spravil rozhodnutie. Vzal som časť ušetrených peňazí a šiel som do drogérie kúpiť vložky Always. Áno, dobre čítate. A dokonca, keď sa ma zmätená pani predavačka spýtala, že pre koho to je, s hrdosťou som odpovedal pevným hlasom: "Pre moju maminu". Pani mi to narýchlo šuchla do igelitky a pozerala sa pri tom na všetky strany, akoby mi predala nejaký zakázaný porno časopis. Spokojne som šiel ku babke, ktorá bývala len kúsok od nás, a poprosil som ju, či by mi nezabalila darček pre maminu. Už si nepamätám babičkin výraz v tvári, keď som vyložil z tašky "jedinečný" darček pre jej dcéru, zato si pamätám mamin zmätený výraz, keď dala dole mašľu a rozbalila darčekový papier, ktorý odhalil modrý obal s anglickým nápisom. Pár sekúnd si ho so zvláštnym výrazom v tvári prezerala, no napokon si nás s bratom k sebe privinula a celú tú, aj pre ňu určite trápnu situáciu, uhrala so cťou. Fakt neviem, čo si vtedy o nás myslela, ale ešte aj teraz, keď si na to celé po rokoch spomeniem, neprestávam sa čudovať nad tým, aký vplyv mali na mňa hlúpe reklamné slogany. 



Dúfam, že vy budete rozumnejší a budete nakupovať viacej srdcom než hlavou a nenecháte sa zmanipulovať, podobne ako jeden malý chlapec na začiatku deväťdesiatych rokov. 

        

sobota 17. decembra 2016

Vianočné perličky/ Moje vianočné želanie

Keď si po rokoch spomínam na svoje Vianoce v detstve, vidím skôr len nejaké útržky. Do mojich deviatich a bratových šiestich narodenín (kým sa naši nerozviedli), sme trávili najväčšie a asi aj najobľúbenejšie sviatky roku ako klasická rodina. Mamina pripravovala zemiakový šalát a file (kapra sme nemali, otec vedel rozbiť rodinu, no kaprovi hlavu nie) a tak sme mali klasickú rybu v trojobale. Kým bývali naši spolu, resp. kým býval otec s nami, naši to mali na Vianoce dobre premyslené. Mamina chystala štedrovečernú hostinu a otec, ktorý nám už pár dní pred Vianocami zdôrazňoval, že sa musíme naučiť nejakú ruskú básničku, aby sme urobili Dedovi mrázovi radosť( starká bola straníčka, takže u nás nechodil Ježiško, ale Dedo mráz). Už neviem ako znelá tá báseň, čo sme sa s bratom tak poctivo učili, pamätám si len týchto pár slov: "Pif, paf oj, oj, oj umirajeť zajčik moj"(inak fakt vhodná básnička na Vianoce) :) 
Keď už sa blížil ten čas, že bolo treba nejako popchať darčeky pod stromček (mimochodom v detstve sme mali vždy len živú jedličku alebo borovicu, otcov švagor bolo totiž lesník), otec nás vystrojil do zimy -vtedy boli ešte zimy aj s kopou snehu a šli sme hľadať Deda mráza. Samozrejme mamina zatiaľ pobalila darčeky a keď sme sa vrátili, zase sme Deda mráza zmeškali. Aj sme boli s bratom sklamaní, veď sme si od rána básničku o zajacovi poctivo opakovali, nech si neurobíme pred Dedom mrázom hanbu a on nás zase predbehol. 
Pokiaľ ide o darčeky, vtedy sme samozrejme o žiadnych smartfónoch, ipodoch, notebookoch a iných vymoženostiach ani nechyrovali. V tom čase boli najluxusnejšími darčekmi pre nás chalanov železnica s vláčikmi (najmä tie osobné, ktoré vo vnútri aj svietili), mimochodom tej som sa zatiaľ nedočkal :), ďalej autíčko na vysielačku (to mi kúpil jeden kamarát z recesie počas vysokej školy a fakt ma potešilo) a autodráha, to bola naozaj pecka a tej sme sa jedny Vianoce s bratom naozaj aj dočkali. To sme si mysleli, že od šťastia explodujeme. Knihy má v tom čase zaujímali väčšinou len kvôli farebným obrázkom, to som mal ešte ďaleko k vášnivému čitateľovi a ponožky, slipy, košele a iné kusy oblečenia nám ako chalanom veľa nehovorili a preto sme ich okamžite odkladali bokom, s hraným úsmevom na perách, aby sa rodičia necítili sklamaní.





A aké je to dnes? Všetko je rýchle, teraz premýšľam hlavne nad tým, ako nakúpiť darčeky ľuďom, na ktorých mi záleží. V podvedomí mi blikajú pracovné povinnosti, stromček zdobím na poslednú chvíľu.
 Čo by som si želal? Stroj času. Aby som s opäť vrátil do detstva a mohol znovu rozbaľovať darčeky. Tešiť sa aj z ponožiek, slipov a košieľ. Tentoraz bez hraného úsmevu. Spomaliť, byť znovu na pár okamihov dieťaťom, čo si užíva Vianoce. Bez svietiacich vláčikov, autodráhy, či autíčka na vysielačku. "Pif, paf, oj, oj, oj... "

piatok 16. decembra 2016

RECENZIA: Jo Nesbo - Syn (Ikar, 2014)


HODNOTENIE:  ****

"-Traja chlapci z policajnej školy a tvoja matka. Traja chlapci sa nazývali trojka, boli trojka, boli kamaráti na život a na smrť. Tvoj otec, ja a Pontius Parr. Tvoja mama hľadala izbu v podnájme, prisťahovala sa k nám. Všetci traja sme sa do nej ihneď zaľúbili. - Šimon sa usmial. - Kurizovali sme jej, skryto ju každý z nás balil. Boli sme traja fešáci, určite si nevedela vybrať. - O tom som nevedel -priznal sa chlapec. -Viem však, že si vybrala zle. - Áno -, prikývol Šimon. -Vybrala si mňa-" (s.411)

Podobne ako v Remarqueovom románe Traja kamaráti, aj v Nesbovej knihe stretneme troch priateľov, ktorí sa zamilujú do jedného dievčaťa menom Helen. Šimon Kéfas, Ab Lofthus a Pontius Parr
Všetci traja pracujú v mladosti v Ekokrime, na policajnom oddelení, ktoré bojuje v Nórsku proti korupcii na najvyšších miestach. V súvislosti s korupciou sa začnú spomínať dve záhadné mená - Dvojička a Krt. O identite Dvojičky sa len špekuluje, zatiaľ čo Krt je jedným z donášačov z oddelenia Ekokrimu. Po prevalení škandálu spácha Ab Lofthus samovraždu, Šimon Kéfas, ktorý sa nikdy nezmieril so stratou Heleny, dlhé roky zápasí s gamblerstvom, zatiaľ čo Pontius Parr, ako šéf oddelenia vrážd, kryje v súčasnosti Šimonovi chrbát.
  
Z dokonale stráženého väzenia prezývaného "štát", na čele ktorého stojí sebavedomí riaditeľ Arild Franc, ujde istý narkoman menom Sonny Lofthus, odsúdený za dvojnásobnú vraždu. Sonny je Abov syn a po prečítaní otcovho denníku je rozhodnutý pomstiť otcovu smrť. O niekoľko dní začne polícia nachádzať mŕtve telá vysoko postavených ľudí a  jediný, kto môže Sonnyho cestu za pomstou zastaviť, je Šimon Kéfas. A možno ešte atraktívna sociálna pracovníčka Martha, ktorá sa do mladého narkomana bláznivo zamiluje. 

O Nesbovom majstrovstve nemá zmysel sa neustále rozpisovať. Podobne ako Harry Hole, vyšetrovateľ z Nesbových románov, aj Šimon Kéfas má charizmu. Zápasí nielen s komplikovaným vyšetrovaním, ale aj s vlastným súkromím. Ani o dramatické scény nie je núdza. Hlavne, keď v klietke zúrivo prešľapujú a brešú bojové argentínske dogy. 
Záverečné finále je prekvapujúce, s nečakanou pointou. Nesbo je majster svojho remesla a stále dokáže prekvapovať. Výborná práca.
   

štvrtok 15. decembra 2016

DOBRÁ RADA NAD KNIHU (ZLATO) Ako si vybrať tú správnu knihu?



V žiadnom prípade nechcem vnucovať niekomu svoj vkus alebo názor na literatúru. Rád by som vám predstavil svoj osobný kľúč, podľa ktorého si vyberám knihy.

Významný pomocník, ktorého pri výbere svojich kníh vo veľkej miere využívam, je najväčšie internetové kníhkupectvo www.martinus.sk. Hneď na začiatku chcem zdôrazniť, že s menovaným internetovým kníhkupectvom nemám žiadnu dohodu, nedostávam od neho nijaké finančné odmeny, bonusy ani iné benefity. Ich stránku však využívam pri svojom blogu veľmi aktívne.

 1. Nepovažujem sa za nijakú intelektuálnu čitateľskú elitu - (brrr, hrozné spojenie). Pravidelne sledujem rebríček 100 najpredávanejších kníh (tzv. bestsellery) a 10 najviac želaných kníh vyššie spomínanej internetovej stránky. Pokiaľ ma nejaká kniha z rebríčka zaujme, rozkliknem si jej obsah a snažím sa nájsť si o nej čo najviac informácii aj z iných, voľne dostupných zdrojov. Takisto pravidelne sledujem položky "pripravované" a "predpredaj". V nich sa zameriavam predovšetkým na mená svojich obľúbených autorov a sledujem, či v najbližšom období nie je plánovaný preklad nejakých ich nových diel       (napr. John Irving, Haruki Murakami, C.D. Payne a pod.). 



2. Ďalším kritériom, podľa ktorého si vyberám knihu, je jej obsah. Pokiaľ ma zaujme, pozriem si aj nejaké informácie o autorovi, ktoré sa nachádzajú väčšinou na vnútornej strane obalu. Mám rád romány, ktoré sa odohrávajú vo väzenskom prostredí, romány, v ktorých sa pátra po nejakom tajomstve, alebo v ktorých sa hľadá vzácna relikvia, romány, ktoré v sebe skrývajú originálnu myšlienku, romány, v ktorých sa riešia medziľudské vzťahy, ale aj romány z prostredia futbalových chuligánov, mafie alebo ulice. Mám rád vtipné, ale aj dojímavé romány. Mám rád romány, ktoré prepájajú súčasnosť s minulosťou. 



3. Jedným z mojich pomocných kritérií pri výbere kníh, je aj žáner. Väčšinou čítam diela zo súčasnosti, severské, ale aj slovenské kriminálky, historické diela, občas siahnem aj po nejakom oddychovom kúsku. Nevadí mi ani sci fi, pokiaľ nie je príliš odtrhnuté od reality. Rád si prečítam aj zaujímavý životopis alebo literatúru faktu. Je toho naozaj veľa.





4. Sú situácie, kedy sa pri výbere knihy nechám zlákať pútavými recenziami renomovaných vydavateľstiev, prestížnych novín alebo slávnych spisovateľov. Bohužiaľ, je to veľmi nespoľahlivé kritérium, na ktoré sa preto obraciam len výnimočne. 



5. Musím sa priznať, že občas som pri výbere kníh povrchný a sú situácie, keď sa nechám zlákať zaujímavým obalom či lákavým názvom knihy. Toto je však kritérium, ktoré ma neraz sklame. Aj preto sa snažím byť pri jeho uplatňovaní opatrnejší, no niekedy to jednoducho nejde :)



6. Posledným kritériom, ktoré používam pri výbere kníh, je akýsi vnútorný čitateľský cit. Je to niečo podobné ako tzv. šiesty zmysel, kedy máte pocit, že kniha, čo máte v rukách, by stála za prečítanie, no stále vo vás drieme nejaká pochybnosť, ktorá vám našepkáva, že možno radšej nie (najmä z dôvodu jej vysokej ceny, alebo spochybňovania, či radšej nie inú knihu, ale to už v tej chvíli nechávam na mojom vnútornom hlase, ktorý mi väčšinou odpovie správne :)    




streda 14. decembra 2016

RECENZIA: Aron Grunhut (Marenčin Pt, 2015)


HODNOTENIE: ***

Svoju púť recenziami, ktoré nejakým spôsobom súvisia so židovskou otázkou, zakončujem knihou Arona Grunhuta - Katastrofa slovenských Židov. Táto kniha je úplne odlišná od Mengeleho dievčaťa, Moruše aj od spomienok, ktoré vyšli v slovenčine pod názvom V pekle plynových komôr.

"Pomáhal som krajine pri budovaní hospodárstva, založil som exportnú firmu, ktorá sa zaoberala vývozom husacích pečienok a husacej masti. Ale po pätnástich rokoch činnosti , počas ktorých som zabezpečil chlieb stovkám rodín a štátu priniesol milióny v devízach, zoštátnili aj moju firmu.
Druhým úderom osudu, s ktorým som sa nikdy celkom nevyrovnal, bola smrť jedného z mojich synov, ktorý padli  v boji o Izrael. 
To bolo asi všetko, čo som si vyslúžil...
Časy prenasledovania, boj, obetavosť -všetko bolo zabudnuté" (s.146). 



  

Katastrofa slovenských Židov je spomienkou muža, ktorý sa podieľal na záchrane viac ako 1300 ľudí pred istou smrťou a na rozdiel od Oskara Schindlera  či Nicholasa Wintona o ňom takmer nikto nevie a upadol do zabudnutia. Kniha nie je klasickým románom, je zostavená zo zápiskov, ktoré sú plné rôznych mien, predovšetkým významných židov, ktorí boli aktívni počas Slovenského štátu, aj preto je dosť náročná na čítanie. Pokiaľ vás neodradí ťažkopádnosť rozprávania a množstvo faktov a digresií, potom sa dozviete veľa zaujímavostí, ktoré vás prekvapia. 

Pokiaľ možno veriť historickým svedectvám autora, istú dobu počas druhej svetovej vojny prichádzal do úvahy odchod 50 000 slovenských židov do Dominikánskej republiky, ktorá im ponúkla nezištnú pomoc. Bohužiaľ táto možnosť ostala nevyužitá. Aron Grunhut  bol jedným z popredných predstaviteľov židovskej obce v období Slovenského štátu, aj preto bol súčasťou celého procesu. Grunhut kritikou nešetrí ani vlastné rady. Otvorene kritizuje spor medzi tzv. ortodoxnou náboženskou obcou a neologickou náboženskou obcou, ktorý si nepriamo vyžiadal ďalšie zbytočné obete. Takisto si zobral na mušku nečinnosť palestínskych židov počas druhej svetovej vojny: "Množstvo Židov zo Slovenska padlo za obeť ľahostajnému prístupu Palestínskeho úradu, ktorému záležalo jedine na sionistoch a solventných osobách. Veľa ráz boli poškodení aj nemajetní sionisti"(s.131). Takisto zaráža nečinnosť maďarskej židovskej obce počas masových deportácií slovenských židov do koncentračných táborov. Aronovi a jeho ľuďom hádzali pod nohy polená nielen Nemci a predstavitelia slovenskej vlády (najmä Alexander Mach, Franz Karmasin, Dieter Wisliceny), ale aj ortodoxná židovská obec, ktorej vrchní predstavitelia neverili správam o deportáciách a stále dúfali, že s vládou sa dá nejako dohodnúť. Touto defenzívnou politikou zamedzili viacerým pokusom o záchranu židovských rodín. Grunhut a jeho ľudia schválne spomaľovali proces vytvárania protižidovskej legislatívy a termíny jej zhotovenia neustále spomaľovali, pokiaľ to len šlo. Podplácaním Macha a Karmasina dokázali zachrániť niekoľko desiatok svojich druhov a ich rodiny. 
Napokon došlo aj na Grunhuta, ktorého jedného dňa zatklo gestapo a niekoľko mesiacov ho väznili a mučili v Ilavskej cele. Napokon sa mu podarilo dostať na slobodu a to najmä vďaka vplyvným priateľom. Lenže ani vtedy si nemohol vydýchnuť. Polícia striehla na všetky jeho kroky. V poslednej chvíli napokon ušiel pred istou smrťou do Budapešti, kde aj naďalej pokračoval v ilegálnej činnosti. Podplácal vládnych predstaviteľov z rôznych finančných zdrojov, vytváral úkryty prenasledovaným, vyjednával so židovskými predstaviteľmi a snažil sa pomáhať, ako to len šlo. 
Po skončení vojny odišiel v roku 1948 z Československa a emigroval do Izraela, kde sa spolu podieľal na vytvorení tamojšieho štátu. Hoci on sám mal počas vojny neraz šťastie, jeho rodinný príslušníci tragicky zomierali jeden po druhom.

Kniha Katastrofa slovenských Židov je písaná ťažkopádnym štýlom, čo potláča jej silné posolstvo a tým aj čitateľský zážitok. Určite stojí za prečítanie, výnimočne približuje atmosféru, ktorá panovala počas deportácií židov v Slovenskom štáte a poodhalí viaceré zaujímavé fakty vtedajšej doby, no musíte sa prehrýzť cez množstvo mien, v ktorých sa budete neraz strácať, cez a náročnosť autorovho spôsobu písania, až potom dokážete pochopiť jej silné posolstvo.