"Vieš aké to je žiť celé veky v tieni svojich populárnejších a úspešnejších bratov? Vezmi si len takého Santu. Toho milujú snáď všetky deti n svete. Hlavne v Amerike. A čo pre to robí? Nič. Absolútne nič. Celé dni sedí rozvalený na gauči s vyloženými nohami v deravých ponožkách a leje do seba litre kokakoly. Potom raz do roka roznesie vianočné darčeky a má pokoj. A Ježiško? Škoda reči" mávol rukou Mikuláš a mlčky sledoval ako mu dolievam whiski do prázdneho pohára. "Ježiško bol vždy najväčším otcovým miláčikom a o jeho popularite medzi deťmi ani nehovorím. A to som ešte nespomenul, že v popularite ma pred pár rokmi predstihol nielen v bývalom Sovietskom zväze, ale aj vo vtedajšom Československu ten pätolízač Dedo mráz. Och ako ho neznášam. A kto som vlastne ja?" zodvihol sa muž v červenom plášti a otočil sa k ostatným návštevníkom podniku.
"Prepáčte, mohli by ste..." nenápadne som sa k nemu naklonil, no nepočúval ma. Namiesto toho vzal do rúk pohár whiski a vylial ju do seba.
"Som len obyčajný Mikuláš. Ten dobrácky strýčko, ktorého ostatní kamarátsky oblapia okolo pliec a priateľsky ho objímu." Pritiahol si k sebe vrece so sladkosťami a začal z neho vyberať polámané čokolády a rozsypané cukríky. "Ja rozdávam len sladkosti, zatiaľ čo ostatní moji bratia prinášajú drahé dary. Vlastne sa nečudujem, že vám na mne nezáleží. Na! Len si berte!" kričal na zarazených hostí, ktorých začal zúrivo obhadzovať.
"Hej, pane!" okríkol som ho a odstrčil som ho nabok. Chytil som ho pod krk a pritlačil som som ho o vrieskajúci jukebox. "Myslím, že by ste mali odísť. Bude to tak lepšie" zašepkal som mu do zadýchaných úst a pozrel som mu do očí.
"Asi máte pravdu. Aj tak o mňa nikto nestojí" zahanbene pozrel do zeme.
"Bude to 16 euro a 70 centov" opatrne som ho odtiahol a snažil som sa vyhnúť jeho alkoholovému dychu. Nenápadne siahol prstami do hlbokých vreciek svojho červeného plášťa a po chvíli ich s ospravedlňujúcim pohľadom vybral von.
"Nemám ani fuka" pokrčil ramenami a bezmocne klesol späť na barovú stoličku. Zodvihol ukazovák, aby som mu opäť dolial, no hlava mu klesla na barový pult a ruka mu zostala bezmocne visieť vo vzduchu. Okamžite som využil situáciu a z vrecka som vytiahol svoj starší mobil. Vyťukal som sto dvanástku.
"Haló...pracujem v bare...áno. Počujte, mám tu chlapa, ktorý o sebe tvrdí, že je Mikuláš. Čože? Akože aký Mikuláš?" jedným okom som pozrel na opitého starca v čiernom plášti. "Proste Mikuláš" pokrčil som ramenami. "Dobre, počkám" sľúbil som žene na druhej strane linky a vzal som bezmocnému opilcovi prázdny pohár.
Prišli asi o desať minút.
"To vy ste volali?" ráznym hlasom sa opýtal tučniak v bielom plášti a ja som len mlčky prikývol.
"Tak kde ho máme?" pošúchal si dlane jeho vysoký kostnatý kolega, ktorý mi v tvári pripomínal Ježiša. Ukazovákom som namieril na barovú stoličku.
"Robíte si z nás prdel?" osopil sa na mňa tučko a natlačil sa na mňa svojim veľkým bruchom.
"Čože?" nechápal som a opäť som namieril ukazovákom na spitého Mikuláša. "Čo ste slepí? Berte si ho!" zavrčal som.
"Chlape, čo je to s vami? Prečo nám ukazujete prázdnu stoličku?" dal si Ježiš ruky v bok a postavil sa hneď vedľa tučka.
"Čo?" neveriacky som hľadel raz na nehybného opilca v červenom plášti a raz na nezvyčajnú dvojicu. "Vy ho fakt nevidíte?" cítil som, že strácam pôdu pod nohami. Obaja muži pozreli najskôr na seba a potom do zeme. Vykročil som smerom k hosťom, ktorí v tej chvíli diskutovali pri stoloch. "páni, vy mi to potvrdíte. Povedzte týmto dvom" ukázal som prstom na tučka s Ježišom, "ako po vás hádzal ten ožran za pultom sladkosti. No ták" prosebne som na nich pozeral. Pane, vy ma poznáte. Ste tu takmer každý večer" chytil som za ramená chlapíka v tvídovom saku. Bolo vidieť, aká mu je celá situácia trápna.
"Je mi ľúto" zašepkal.
Bezradne som si prešiel dlaňou po tvári. Keď som si sadol, tučko mi pichol niečo na upokojenie. Potom ma spoločne s Ježišom naložili do sanitky a odviezli niekam preč.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára