"Urob to" počujem hlas vo svojej hlave. Som nervózny. Srdce mi búši oveľa rýchlejšie ako zvyčajne a v hrdle mám sucho. Otec dvíha do vzduchu doplna načapovaný poldecák a štrngá si s Mikulášom. Keď sa ho snaží prevrátiť do seba, silno ho potiahnem za nohavice. Sklopí oči smerom k špinavej podlahe, odkiaľ na neho hľadia moje nesmelé hnedé oči.
"Ocko, prosím ťa nepi. Mám ťa veľmi rád. Poďme domov."
Hodnú chvíľu na mňa mlčky hľadel, potom sa usmial a vzal ma na ruky. Bruškom ukazováka mi brnkol po nose.
"Poď sem, ty môj malý strážca" postrapatil mi vlasy a natočil ma smerom k Mikulášovi. "Vieš kto je tento chlap?" namieril naňho prstom.
Pokrčil som ramenami a pokrútil som hlavou. Otec sa k nemu naklonil a čosi nezrozumiteľné mu zašepkal do ucha. Potom ma opatrne položil na zem a podal mi svoju mohutnú dlaň. V tom okamihu som sa cítil najsilnejším chlapcom pod slnkom. Vyšli sme na vzduch, sadli sme si na lavičku v parku a pozerali na hviezdy.
Bol som šťastný. Otec sa v ten večer po dlhom čase nedotkol pohárika a domov sa vrátil triezvy.
Koho to zaujíma, že to bolo vtedy inak? Opäť som otvoril oči. Bol som sám hlboko v lese s fľašou Saint Nicolaus. Stará neobývaná ošarpaná budova s dvadsiatimi štyrmi oknami prichýlila moje premrznuté telo. Odpil som si z poloprázdnej vodky, prikryl som sa starým kabátom a opäť som privrel unavené oči.
Kráčal som dlhým tmavým tunelom, za ktorým sa nachádzal Mikulášov nádherne osvetlený palác so stovkami farebných svetielok. Všade naokolo bolo kopec snehu. Otec si kľakol oproti mne, rozprestrel svoju náruč a čakal, kedy mu do nej skočím. Potom ma silno objal a spoločne bok po boku sme vošli do paláca. Skôr ako som stihol otcovi niečo povedať, dvere sa za nami definitívne zavreli...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára