POVIEDKA NA POKRAČOVANIE: SAINT NICOLAUS A INÉ ....VINY (časť prvá)

V tom okamihu v ňom zmizla aj štvrtá whiski. Kým som utierkou leštil poháre, nenápadne som si ho premeral. Husté biele vlasy, dlhšia biela brada, zastrihnuté fúzy, unavený pohľad v kalných očiach. V kútiku mäsitých pier mu visela tenká slina. Keď sa nahlas rozkašľal, z dlhého červeného plášťa vytiahol balíček papierových vreckoviek. Jednu z nich si vybral, požmolil ju v hrubých špinavých prstoch a poutieral si výrazný červený nos, ktorý mu zdobili jemné fialové žilky.  
"Veríte ešte na Mikuláša, mladý muž?" zdvihol pohľad a trpezlivo čakal na moju odpoveď. Doleštil som posledný pohár na víno, natočil som ho proti svetlu a pár sekúnd som si vychutnával jeho lesk. Potom som ho opatrne položil naspäť do police. 
"No..." dával som si s odpoveďou načas, "bolo obdobie, keď som veril na Dzurindu, vlastne Dzurindovi" trochu hanblivo som sklonil hlavu k zemi a cítil som, ako ma zalieva červeň. Nechápavo si ma niekoľko sekúnd premeriaval, neviem či spracuvával moju, dnes už aj pre mňa ťažko pochopiteľnú dôveru k politickej mŕtvole, alebo len premýšľal, prečo tak zložito reagujem na jeho jednoducho položenú otázku. Veľké hnedé vrece, ktoré mal položené pri barovej stoličke si prisunul o pár centimetrov bližšie, akoby sa bál, že mu ho niekto ukradne a vyložil si naň lesklú čiernu čižmu. 

"Ako každý rok 6. decembra, aj dnes ráno som sa vybral medzi ľudí. Mám rád tento deň. Aspoň som mal. Tristošesťdesiat štyri alebo tristošesťdesiat päť dní v roku (záleží či je rok priestupný alebo nie je) sa neviem dočkať chvíle, keď si vyložím vrece na plecia a vyjdem medzi ľudí, najmä medzi deti. 
Okolo ôsmej ráno, pár minút pred zvonením, som sa postavil pred bránu základnej školy. Kým som si zložil vrece na zem, už ma stihla obkolesiť skupinka asi trinásťročných chlapcov. V ušiach mali narazené slúchadlá, z ktorých vychádzal nejaký rozčúlený hlas, taký zvláštny rytmus, ktorý im pravdepodobne dvíhal nízke ego. 
"Čo si nám priniesol dedo?" zvedavo nazrel do vreca najvyšší z nich a drzo ma tlačil ku schodom. 
"Radosť, pokoj, lásku, nádej a samozrejme aj nejaké tie sladkosti" žmurkol som na chlapcov a snažil som sa nájsť v ich zamračených pohľadoch aspoň náznak šťastných iskričiek. 
"Čo si nejaká liberálna buzna?! Daj nám nejaké iPhone -y, tablety alebo aspoň mobily a ťahaj doprdele" sotil do mňa ďalší zo skupiny chlapcov a spoločne s kamarátmi mi prevrátili vrece s darčekmi. Chvíľu sa v ňom zvedavo prehrabávali, no keď nič zaujímavé nenašli, sklamane rozkopali a rozdupali tých pár čokolád, cukríkov, lízaniek a pelendrekov, čo som mal pri sebe. Nechali ma ležať na schodoch s vrecom na hlave. V tej chvíli sa im to zdalo vtipné.

Pomaly som si to vrece zložil z hlavy. Ako som tam tak ležal na chrbte a hľadel na sýto modré nebo, na krátky moment som upadol do spánku. Keď som sa opäť prebral, oprášil som si dlhý červený plášť, pozbieral som tých pár posledných zachránených sladkostí, čo mi ešte ostalo a poukladal som ich naspäť do vreca. Keď som bol hotový, vrece som si s ťažkým povzdychom vyložil na plecia a pomalým krokom som si to namieril k zdravotníckej škole."