RECENZIA: Lidia Ostalowska - Cigán je Cigán (Absynt, 2015)

HODNOTENIE:   ***

"Starší Cigáni z tábora Baro Vladka Auschwitz volali Ašfic. Nechápali, prečo ich Nemci kedysi povyháňali za drôty. Keď oplakali svojich mŕtvych, kúpili kone, vozy a dali sa na cestu. Nespomínali. Uplynuli roky. Jedného dňa v auguste si tábor všimol vojsko v lesoch. Tanky smerovali na juh k Československu. Vtedy CIgáni v zmätku poutekali na sever. Mysleli, si že je to znovu nejaká vojna a že ich zo berú do Ašficu. A to sa päť krajín Varšavskej zmluvy vybralo potlačiť "pražskú jar." (s.75).

Priznajme si, kto z nás by chcel za suseda Róma? Pokiaľ by sme na túto anketovú otázku mali odpovedať úprimne, výsledky by pánov z Európskej únie alebo z iných organizácii zameraných na minority, určite nepotešili. Väčšina z nás má túto skupinu obyvateľstva zaškatuľkovanú a je ťažké zmeniť na ňu názor. Pre väčšinu Slovákov sú to darmožráči, ktorí zneužívajú sociálne dávky, ničia byty, ktoré dostali od štátu zadarmo a celé dni len sedia VO svojich chatrčiach, pijú a množia sa. Lenže ako v skutočnosti žije táto minorita? 

"Pre Cigána je cesta školou. Limalo má osem tried, a stále sa učí: vo vlakoch, v autobusoch, na zastávkach, v kaviarňach, na úradoch aj v obchodoch. Rozpráva. Býva kupcom, novinárom, diplomatom, muzeológom, pašerákom, profesorom. Len aby sa nenudil a aby sa čo najviac dozvedel. Niekedy sa zapletá do vlastných klamstiev, a tak vypukne zvada. To nič, lebo je v nej vášeň, hnev, riziko, strach." (s.14). 

Lidia Ostalowska, poľská autorka, napísala krátku, no zaujímavú štúdiu o Rómoch, pričom sa zamerala na Rómov žijúcich v bývalej strednej a východnej Európe (v Rumunsku, Maďarsku, Bulharsku, bývalej Juhoslávii, Česku, Slovensku a Poľsku). Situácia Rómov v týchto krajinách je veľmi podobná. Majú pocit, že sú majoritou diskriminovaní, najmä pokiaľ ide o možnosť zamestnať sa, zo strany bielych pociťujú odmietavý, rasistický postoj a podľa ich vlastných slov sa im napriek snahe nedarí vymaniť sa z chudobného, nepodnetného prostredia. Autorka knihy sa zamerala na tradície Rómov, na ich kultúru, sociálne postavenie, všíma si ich názory na spoločnosť, skúma ich zvyky a obyčaje. Necháva Rómom priestor, aby sa slobodne vyjadrili, nehodnotí ich postoje a zmýšľanie. Aj vďaka tomu sa jej podarilo vytvoriť pomerne hodnoverný obraz o tejto skupine obyvateľstva, ktorý navyše podáva pútavým spôsobom. 
Vzhľadom na fakt, že  moja nová práca bude od druhého októbra úzko prepojená s Rómskou komunitou, táto štúdia mi prišla veľmi vhod.    

RECENZIA: Blažena Ovsená - Adam (Tešínske papírny, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"- Vieš, ako si hovorila, že všetci ľudia sú bi? Tak jeden spolužiak si myslí, že som teplý. Volá sa Filip. Chcel som ho za najlepšieho priateľa, ale on ma odmietol. Pritom som nechcel nič iné, len s ním tráviť viac času. Alebo ja vlastne ani neviem, čo som chcel. Jednoducho sa mi páči. Neviem, či som teplý, alebo nie, ale páči sa mi asi viac, ako je normálne.-
A bolo to vonku. Síce trochu zakódované, neurčité, ale bolo." (s.161).

Kto je to Blažena Ovsená? Je to pseudonym alebo skutočné meno? A pokiaľ je to pseudonym, kto sa za ním skrýva? Ak si zadáme do vyhľadávača meno Blažena Ovsená, nájdeme hneď niekoľko odkazov. Možno je to dáma v rokoch, ktorá sa zaujíma o históriu Slovákov a snaží sa okrem iného priblížiť stále konzervatívnemu Slovensku život gej komunity. Možno je to pseudonym nejakého tínedžera, mladej ženy či politika. Je to vôbec dôležité? Dôležitejšie je to, čo pani Blažena píše. Nepoznáme skutočnú identitu Dominika Dána, Maxima E. Matkina ani Blaženy Ovsenej. Ale som presvedčený o tom, že ešte o nej budeme veľa počuť. Vítam ťa, vážená pani Ovsená, a tešíme sa na tvoje ďalšie literárne aj mimo literárne počiny. 

Blažena Ovsená prichádza so svojim prvým tlačeným románom, ktorý ešte nestačil ani poriadne vychladnúť. Zúžiť ho len do kategórie gej románu, by bolo asi dosť zavádzajúce. Samozrejme, téma homosexuality je jednou z nosných tém románu, no nie je jediná. Adam Fejfar, hlavná postava príbehu, hľadá v prvom rade sám seba. O jeho rodinnom zázemí veľa nevieme. Má rodičov a tetku Verunu, ktorá mu je veľmi blízka. 
Na začiatku románu si Adam spomína na svoje detstvo. Na roky prežité v socializme, ktoré istým spôsobom ovplyvnili aj jeho dospievanie. Potom spraví autorka časový skok a Adama stretávame už ako študenta vysokej školy, hlboko ponoreného do matematických čísel. V tomto období sa začína viacej zamýšľať nad svojou sexuálnou orientáciou. Nemalou mierou k tomu prispel aj jeho kamarát a spolužiak z vysokej školy - Filip. Napriek tomu Adam ešte stále nebol celkom presvedčený o tom, či chce svoj život stráviť po boku ženy alebo muža. Vedel však, že raz by si chcel založiť skutočnú rodinu...
Adam však nehľadá len svoju sexuálnu orientáciu, ale predovšetkým hľadá samého seba. Je mladý, plný života a vo vnútri mu bije srdce rebela. Stále verí, že môže prispieť k tomu, aby bol svet o niečo lepší. Verí na spravodlivosť, verí, že sa dokáže presadiť vlastnými schopnosťami. Veľkú úlohu v Adamovom živote zohrá sexi lektorka angličtiny - Dáša, ktorá vychováva jedenásťročného syna Peťka, a jej partner Angličan Samson. Adam má všeobecne šťastie na zaujímavých a originálnych ľudí. Najmä počas svojich dvoch ciest po Spojených štátoch. A práve Adamov pobyt v Amerike (v Chicagu a v San Franciscu) patrí v románe k tomu najlepšiemu. Dnes si už mladí ľudia dokážu len ťažko predstaviť, aké bolo komplikované ísť pracovať v druhej polovici deväťdesiatych rokov 20. storočia do Spojených štátov. Zvláštne osobnosti, ktoré skrížili Adamovi cestu, sa nedajú vymyslieť v hlave ani toho najväčšieho fantastu: Čech Roman, ktorý prišiel neúspešnou investíciou o celý majetok a musel preto opustiť rodinu, aby zarobil v Amerike aspoň nejaké doláre, ktoré by nielen jeho, ale aj jeho rodinu vytrhli z biedy, večne opitý špekulant, Grék Alex: "Bol taký dopletený, že keď cestou k autu zakopol o motorovú pílu, okázalo sa jej ospravedlňoval: - Excuse me! Excuse me! - a potom ju posunul nabok. To bolo prvý a posledný raz v mojom živote, kedy som videl, aby sa niekto ospravedlňoval motorovej píle."(s.110). A nesmieme zabudnúť ani na geniálneho poľského skrachovanca, vyštudovaného právnika, Tadeusa, či na drobného Mexičana s prezývkou Chaparro. Na cestách po Európe sa Adam zoznámi s holandským milionárom Marcom, ktorý sa navonok absolútne neprezentuje svojim závideniahodným bohatstvom. A tých postáv je v románe oveľa viac.

Adam sa zaujíma aj o Slovákov žijúcich v Amerike. Tetka Veruna, ktorú si Adam veľmi váži, má zhodou okolností rodinu za veľkou mlákou a Adam je rozhodný, že ich za každú cenu vyhľadá. Táto návšteva mu však prinesie len sklamanie. 
Adam si čoraz intenzívnejšie uvedomuje, že je na svete sám. Ako väčšina ľudí, aj on túži spoznať spriaznenú dušu. Stretne sa s niekoľkými dievčatami, no cíti, že to nie je ono. Jeho srdce sa na žiadnom zo spomínaných stretnutí nerozochveje. Pri predstavách, ktoré sa týkajú chlapcov, je to úplne iné. A tak Adam so zrýchleným tepom vstupuje do internetovej zoznamovacej miestnosti pod názvom ON hľadá JEHO a vyťukáva do klávesnice prvé písmená.

Najsilnejšou stránkou románu je jednoznačne príbeh. Občas mám pocit, že jednotlivé kapitoly sú zbierkou mikro príbehov. Časť románu sa odohráva na Slovensku (najmä univerzitné prostredie a dedina menom Vratín) a ďalšia časť zase v zahraničí (v Európe a v Spojených štátoch). Silnými kapitolami knihy sú Amerika a Amerika II a taktiež Kórea, v ktorej Samson opisuje svoje hrôzostrašné zážitky z učenia juhokórejských študentov. Blažena Ovsená vie pracovať s jazykom a opismi. Čitateľsky menej pútavé sú, podľa môjho názoru, kapitoly, ktoré sa odohrávajú vo Vratíne. Niektoré zážitky sa akoby opakujú, možno by to oživili Adamove vnútorné pocity, ktoré by čitateľovi pomohli viacej sa vcítiť do jeho momentálneho prežívania a myslenia. Musím poukázať na postavu Samsona, ktorá je vykreslená naozaj pútavo. Takisto nárečie tetky Veruny je pozitívnym oživením románu, musím oceniť aj vysvetlivky pod čiarou, ktoré určite ocení väčšina čitateľov. Na druhej strane napríklad kapitola Banány nie je celkom dotiahnutá, na papieri nevyznie tak vtipne, ako by možno vyznela naživo. Autorka nemusí opakovať momentálnu náladu postáv, je potrebné nechať priestor aj čitateľovi. Emócie si dokáže čitateľ domyslieť aj na základe ich konania. Trochu to pripomína situáciu pri sitcomoch, kedy sú hlášky hercov doprevádzané smiechom z publika, aby diváci pri televíznych obrazovkách vedeli, pri ktorých hláškach sa majú začať smiať.  
Pokiaľ ide o jazyk, ktorý použila Blažena Ovsená vo svojom románe, je cítiť, že by sa potrebovala ešte vypísať. Niektoré vety neplynú úplne hladko, čo pri čítaní môže pôsobiť na čitateľa rušivo. Našťastie tých prípadov nie je až tak veľa. Takisto by sa mala pani Ovsená vyhnúť patetickým vetám, ktoré nevzbudia u čitateľa  potrebný emocionálny náboj, poprípade by sa mala pokúsiť slová vo vetách preformulovať tak, aby to nevyznelo príliš umelo: "Pri pohľade na tie fotky polí, hôr a drevených chalúp sa Melanie tvárila veľmi neurčito. Ja som jej pri tom dal s touto knihou kus svojho srdca." (s.279).  Napriek všetkému, tých niekoľko vyššie spomenutých nedostatkov bez problémov podržia originálne postavy a zaujímavý príbeh.

A koho by mohol román Blaženy Ovsenej osloviť? Určite mladých ľudí, ktorí majú vo svojej orientácii zmätok. Ďalej čitateľov, ktorí si radi zaspomínajú na koniec deväťdesiatych rokov 20. storočia, kedy cestovanie do Spojených štátov nebolo až také bezproblémové, ako je tomu dnes. Pokiaľ máte radi atmosféru Kerouacových alebo Londonových románov, potom vám autorka naservíruje v kapitolách Amerika, Jaro a Amerika II niečo podobné. Ak máte radi dobrodružné príbehy, radi cestujete po svete a veríte na sny, v tom prípade je román Adam pre vás ako stvorený.   
Osobne sa teším na pokračovanie príbehu, Adam je rozohraný pozitívnym smerom a som presvedčený o tom, že Neviditeľný zdroj (pokračovanie Adama) prinesie ešte veľa zaujímavých čitateľských zážitkov.....       

           

VÍŤAZKA VEĽKEJ LETNEJ SÚŤAŽE (fotoreportáž)

VÍŤAZKOU VEĽKEJ LETNEJ SÚŤAŽE SA STALA GABIKA ZO ŽILINY. BLAHOŽELÁM :)

Gabika sa pochválila, že v januári odlieta za kamarátkou na Nový Zéland, možno si za knižné poukážky kúpi nejaké knižky, ktoré jej skrátia dlhý let na druhý koniec sveta...

RECENZIA: David Foenkinos - Hlava v oblakoch (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:    *****

"Mal som pravdu. Naše stretnutie bolo pekné. Len málo prvých rande sa odohrá v nemocnici. Jasné, občas sa poškriepime, sme frustrovaní, ba dokonca si na chvíľu pomyslíme, že inde by sme boli šťastnejší. Viem však, že je to len ilúzia. Nevedomá verzia našej prítomnosti." (s.14).

David Foenkinos sa preslávil krátkymi románmi Nežnosť a Naše rozchody. Svoje najnovšie dielo Hlava v oblakoch rozdelil na tri časti. V tej prvej sa zoznámime s päťdesiatnikom Bernardom, ktorý pracuje v jednej z parížskych bánk ako finančný poradca. Má pocit, že so svojou manželkou Nathalie, ktorá pracuje ako psychologička, žijú v šťastnom manželstve. Spoločne vychovávajú už dospelú dcéru Alicu, ktorá sa rozhodla odcestovať do Saa Paula, z čoho má Bernard ako otec pochopiteľné obavy. Aj keď si zvykol na isté stereotypy, ktoré sa skôr či neskôr prejavia v každom dlhoročnom manželstve, cíti sa šťastný. O to viac ho prekvapí, keď nájde svoju ženu v náručí milenca. Po vzájomnej dohode sa Bernard napokon odťahuje. Aby toho nebolo málo, prepustia ho z práce. 
V druhej časti románu sa Bernard vráti naspäť k svojim rodičom. Jeho otec kedysi pracoval ako nočný strážnik v parížskom hoteli a mama sa prisťahovala ho hlavného mesta Francúzska ako chudobné dievča. Bernard sa vyrovnáva s rozchodom a len s vypätím všetkých síl zvláda spoločné bývanie s osemdesiatročnými rodičmi, ktorí ho neustále kritizujú ako nejakého tínedžera. Náladu mu zlepší až príchod dcéry z Brazílie.
V tretej, záverečnej časti románu, Bernardovi rodičia zorganizujú priateľskú večeru s rodinnými známymi, ktorých dcéru Silvie nedávno opustil manžel kvôli mladej milenke. To, čo sa spočiatku javilo ako poriadne fiasko, sa pomaličky rozvíja do perspektívneho vzťahu. Bernard a Silvie sú zhruba rovnako starí. Silvie zdedila po rodičoch železiarstvo, ktoré sa rozhodne inovovať a vyhradí v ňom priestor pre erotické hračky. Nad obchodom si zrenovujú byt a obaja sa cítia šťastní. To by však nebol Foenkinos, aby to na záver nezamotal. Bernardova bývalá manželka Nathalie sa mu zdôverí, že mu chýba a rada by sa k nemu opäť vrátila. Keď Bernard jej ponuku odmietne, Silvie sa mu v reštaurácii zdôverí, že jej manžel opustil mladú milenku a túži dostať druhú šancu. Nad Bernardovým životom sa začnú sťahovať ešte temnejšie mraky.

David Foenkinos sa postupnými krokmi prepracuváva v rebríčku mojich obľúbených súčasných autorov na popredné miesto. Jeho romány majú povestný francúzsky šarm, sú vtipné, pôsobia realisticky, sú rovnako skvelé ako mnohé francúzske komédie. 
Hlavná postava  románu Hlava v oblakoch - Bernard je sympaťák, s ktorým by ste radi zašli na pivo, napriek tomu, že je dosť svojský. Podobne ako jeho rodičia. Ak budete v knižnici alebo v kníhkupectve a uvidíte Foenkinosov román, určite neváhajte, strčte si ho pod pazuchu a utekajte s ním k predajnému pultu. Pokiaľ sa v tejto chvíli nachádzate v kníhkupectve, nezabudnite zaň zaplatiť!  :)

RECENZIA: Marina Stepnovová - Bezbožná ulička (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:    **

"Dvadsaťosemročný mladík, trochu pri tele, s klamlivo milou tvárou, ktorému k tomu, aby vyzeral inteligentne, chýbalo už len uvedomiť si svoju bezmocnosť, sa viezol do Bezbožnej, ale no tak, isteže, do Protopopovskej uličky ako do práce. Odstavil ojazdený bavorák pri obrubníku - šikmo, nedbanlivo ako človek, ktorý nabetón vie, že sa o pár rokov bude voziť v Lexuse." (s.197).

K ruskej literatúre mám nesmierne pozitívny vzťah: Dostojevskij, Tolstoj, Čechov, Poľakov... Jána Štrassera si ako prekladateľa veľmi vážim a na Slovensku ho považujem v tomto smere za špičku. Aj preto sa teším na každý jeho preložený román. Inak tomu nebolo ani pri diele Bezbožná ulička. 

Hlavný hrdina, Ivan Ogariov, je vychovávaný prísnym otcom, ktorého postupne znenávidí. Od detstva mu je diktované ako má žiť. Spomína si na svoje ranné roky, ktoré boli v jeho prípade úzko prepojené s čítaním slávnych autorov (Dojstojevskij, Tolstoj, London...). Ako štrnásťročný zachráni život chlapíkovi, ktorý sa aktívne venuje športu. Táto udalosť výrazne ovplyvní jeho neskoršie rozhodnutie študovať medicínu.
Ako vojak základnej vojenskej služby nastúpi k pohraničnej stráži, kde počas vykonávania služby zastrelí mladého človeka, ktorý nereaguje ani na opakované výzvy. Napriek tomu, že Ogariov je vzdelaný, športovo založený človek s viacerými záujmami, stále je nepriebojný a zakríknutý. Všetko sa otočí po druhom ročníku štúdia na vysokej škole. Ogariov sa naplno ponorí do patologickej medicíny a od toho dňa zbiera do indexu jedno Áčko za druhým. Aj štátnice zvládne s vyznamenaním. Po skončení štúdia sa ožení so ženou menom Antoška. O svoju ordináciu sa delí so svojským doktorom Šustrikom, ktorý má nielen peniaze, ale aj úspech u žien. Ogariov sa tiež nemá najhoršie. Zarobí každý mesiac slušnú sumu, naďalej veľa číta a premýšľa o živote. Uvedomuje si, že jeho život upadá do stereotypu a čoraz viac ho toto poznanie ubíja. Už ani k Antoške necíti to, čo kedysi. Má štyridsaťdva a žije životom usadeného penzistu. Vtedy do jeho života ako kométa vletí dvadsaťštyri ročná Maľa. Žena plná života a túžby po dobrodružstvách: "Pri potulkách s Maľou po európskych múzeách zrazu pochopil bod, v ktorom sa ruskí pravičiari a ľavičiari stretávali bez toho, aby o tom vedeli. Láska. Samozrejme, boli zaľúbení. On sám bol zaľúbený, to je jasné. Dejiny cválali Ruskom, zrážali všetko na svojej ceste, stínali hlavy, stierali pamäť, ale v Európe - nie, tam sa  ani nezastavili." (s.178). Ogariov sa začne správať ako typický muž v stredných rokoch, ktorý si nájde mladú milenku. Užíva si mladé horúce telo, spoločne s Maľou precestujú takmer celú Európu, všetko okolo seba si berú plným priehrštím. Maľa obráti Ogariovi život hore nohami a pripraví mu ešte jedno veľké prekvapenie...

"A orgován rozkvitne.
A orgován rozkvitne.
A orgován rozkvitne na jej ľavom ňadre." (s.151).

Priznám sa, že som od románu čakal viacej. Ogariov ma ako literárny hrdina zaujal, hlavne jeho záľuba v čítaní je mi blízka, jeho túžba vymaniť sa z predstáv svojich rodičov, jeho ctižiadosť niečo v živote dosiahnuť. Horšie je to s príbehom, ktorý má veľa statických miest, opisov a odbočiek od hlavnej dejovej línie. Na malej ploche je až príliš veľa zamyslení, čo je na úkor dynamiky a plynulosti príbehu. Ogariov ako literárna postava si v knihe ukrajuje pre seba v podstate celý priestor, takže ostatné postavy sú len štatisti. Chýba mi viacej prekvapujúcich miest, viacej emócií, nejaký nečakaný mrazivý výbuch, ktorý by ma v pozitívnom slova zmysle omráčil. Nič z toho sa však nestane. Ako v lete, keď sa po dlhotrvajúcich horúčavách začnú zo všetkých strán sťahovať búrkové mračná, no napokon padne len pár drobných kvapôčiek. Čakal som hrmenie a blýskanie, dočkal som sa krátkej prehánky.        

RECENZIA: Kristin Hannah - Slávik (Plus, 2016)

HODNOTENIE:  ***

"-Áhááá, slávica.-
Mykla plecom. Nepočula to prvý raz. Jej priezvisko znamenalo slávik. Keď maman dávala Vianne a Isabelle pusu na dobrú noc, volala ich moje sláviky. Bola to jedna z mála spomienok, ktoré Isabelle na mamu ešte mala." (s.45). 

Pokiaľ vás zaujal Doerrovej román Svetlo, ktoré nevidíme alebo Moyesovej kniha Dievča, ktoré si tu zanechal, potom určite radi siahnete aj po diele Kristin Hannah - Slávik.

Pomerne rozsiahly príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. Prelína sa v ňom rok 1995 a obdobie druhej svetovej vojny. Hlavnými hrdinkami sú sestry Vianne Mauriacová a Isabelle Rossignolová, ktoré sú povahovo úplne odlišné. Zatiaľ čo Vianne je tá poslušná, oddaná a pokojná, Isabelle je rebel. Vyhodili ju už z niekoľkých dievčenských súkromných škôl. Isabelle niekde vo svojom vnútri tajne dúfa, že dokáže urobiť svet lepším. Vianne je už od šestnástich rokov šťastne vydatá za muža menom Antoaine, s ktorým spoločne vychovávajú dcéru Sophie. Vianne a Isabelle sú poznačené tým, že prišli pomerne skoro o mamu a ich otca poznačila prvá svetová vojna, následkom čoho sa z neho stala alkoholická troska. 
Po dohode bývalého francúzskeho hrdinu prvej svetovej vojny Maršala Pétaina s Adolfom Hitlerom sa z oslavovaného generála stal odrazu najväčší zradca Galského kohúta. Krajina sa rozdelila na dve časti, pričom jednu spravovali Nemci, zatiaľ čo tá druhá bola relatívne slobodná, samozrejme pod dohľadom nacistov. Spočiatku to nevyzeralo tak dramaticky, no časom sa situácia vo Francúzsku a vôbec v celej Európe veľmi zhoršila. Narukovali všetci muži od osemnásť do päťdesiat rokov, zásobovanie obchodov zlyhávalo, ľudia čoraz viac pociťovali hlad. Navyše Nemci spustili deportácie židov. Do vojny odchádza aj Viannein manžel Antoaine a ich vilu zaberie nemecký kapitán Wolfgang Beck. Isabelle je rozhodnutá začať bojovať. Pridá sa k tajnej organizácii, ktorá pomáha prejsť cez hranice spojeneckým vojakom. Spočiatku len roznáša letáky vyzývajúce na boj proti fašistom, neskôr sa z nej stane rešpektovaný líder. Nemci aj domáci ju poznajú pod prezývkou Slávik, no jej skutočná identita je pre väčšinu obyvateľov zahalená tajomstvom.Stane sa z nej niečo ako mýtus.
Vianne otvorene riskuje, len aby zachránila život syna svojej židovskej priateľky Rachel - Ariho de Champliana, ktorého z bezpečnostných dôvodov premenuje na Daniela. Časom zachráni život ďalším devätnástim židovským deťom, tým, že ich tajne ukrýva v miestnom sirotinci. Situácia v Paríži sa zhoršuje a Isabelle vie, že je len otázkou času, kedy sa dostane do rúk členom SS. Jej otec sa takisto pridá k odboju a stane sa aktívnym bojovníkom proti fašistom. Keď Isabelle pri jednej z razií chytia a podrobia tvrdému výsluchu, jej otec vezme vinu na seba, čím zachráni dcére život. Takmer okamžite ho popravia a Isabelle deportujú do koncentračného tábora v Ravensbrucku.

"-Ja som Slávik,- postavila sa na popálené a zakrvavené chodidlá. Otočila sa k Nemcovi, čo ju mučil. 
Schmidt sa zasmial.
-Ty, dievčatko? Ty si ten neblaho preslávený Slávik?-" (s.369).

Po záhadnom zmiznutí kapitána Becka sa do Vianneinej vily nasťahuje Sturmbannfuhrer Von Richter, ktorý zďaleka nie je taký džentlmen ako jeho predchodca. Dá Vianne na výber. Buď sa stane jeho poslušnou milenkou alebo sa postará o to, aby židovské deti ukryté v sirotinci skončili v koncentračnom tábore. Vianne pod nátlakom prikývne.

Je po vojne. Keď sa Antoaine vráti domov, Vianne je už niekoľko týždňov tehotná. O Isabelle nemajú zatiaľ žiadne správy. Ari de Champlian alias Daniel odchádza k príbuzným do Bostonu. Vianne a Antoaine musia na všetko zlé zabudnúť a začať odznova. Je to však ešte vôbec možné?

Príbeh sa uzatvára v roku 1995 na jednej slávnostnej udalosti, na ktorej sa dozvieme ako pokračoval osud jednotlivých postáv po vojne...

Zaujímavý, no ničím originálny príbeh. K najlepším pasážam knihy patria kapitoly, ktoré sa venujú odboju a opisujú vojnovú situáciu vo Francúzsku. Isabelle je dosť naivná postava, v podstate ako väčšina mladých rebelov. Ťažko sa mi hodnotí tento román. Niektoré strany vás držia v napätí, doslova vás pohltia, iné sú zase rozvláčne ako nejaká slohová práca priemerného stredoškoláka. Aj milostné vyznania sú mierne naivné, ale tak dobre, beriem ich s rezervou, bola vojna, väčšina ľudí nevedela, či sa dožije nasledujúceho rána. Mohlo to dopadnúť aj oveľa lepšie, no takto  je to len taký lepší priemer. Škoda.         

RECENZIA: Sibylle Berg - Ozaj, a už som ti rozprávala... rozprávka pre každého (Inaque, 2015)

HODNOTENIE:  ***

ANNA:
"Čítam od svojich piatich rokov. Samozrejme z rovnakého dôvodu, z akého čítajú všetky deti závislé od čítania: únik z reality. Veď prosím vás: kto by odtiaľto nechcel utiecť? Keď sedím v knižnici za hradbou kníh, som šťastná a nie taká sama. Som fakt úplne bez seba, keď nájdem nejakú novú skvelú knihu. Znie to suchopárne, ale je to pravda." (s.12).

MAX:
"Poviem vám, čo by som raz chcel: byť dospelý a žiť v nejakej priateľskej krajine v byte plnom kníh a peknej hudby. Pokojne aj s peknou ženou, ktorá sedí na vozíčku a keď mi niečo hovorí, nakláňa hlavu. 
Musím sa priznať, že sa väčšinou cítim dosť osamelo." (s.26).

Poetický názov tohto útleho románu je mierne zavádzajúci. Hlavnými postavami príbehu sú dvaja trinásťroční tínedžeri Anna a Max. Vyrastajú vo východnom Nemecku v šedi socializmu. Anna uniká pred neutešenou realitou čítaním kníh a snívaním o ďalekých krajinách. Jej vysneným štátom je Holandsko, ktoré si až príliš idealizuje. Každý deň tŕpne či sa jej mama opäť neopije a nebude jej zase raz robiť hanbu pred celým mestom. Otec si po rozvode založil novú rodinu a stretnutia s Annou sú pre obe strany dosť trápne. Preto sa im radšej vyhýbajú.
Max sa, podobne ako Anna, veľmi rád ponára do sveta kníh a vymyslených príbehov. Mama zomrela keď bol ešte malý, takže má na ňu len hmlisté spomienky a jeho otec pracuje ako policajt. Otec so synom si však nedokážu nájsť k sebe cestu a tak poväčšine mlčia. Max je utiahnutý, sníva o lepšom svete, ktorý sa nachádza niekde ďaleko na opačnej strane železnej opony...
Šťastná náhoda spojí Annu s Maxom dohromady a naplánujú spoločný útek. Cez Poľsko, Československo, Maďarsko a Rumunsko sa dostávajú až k Čiernemu moru, kde sa pokúsia načierno nalodiť na jeden z kontajnerov, ktoré smerujú do Turecka.
Cestou po strednej a východnej Európe stretávajú viacero zaujímavých ľudí a spoznávajú miestnu kultúru, zvyky a tradície. Road -movie po východnom bloku nie je len romantickým putovaním, ale neraz aj bojom o holý život. Dosiahnu Max a Anna svoj vytúžený cieľ alebo celé dobrodružstvo uviazne niekde na pol ceste?

Zaujímavá knižka, ktorá na necelých stodvadsiatich stranách ponúkne celkom príjemný čitateľský zážitok. Písaná je denníkovou formou, pričom príbeh sledujeme z pohľadu oboch hlavných postáv. Prostredím a celkovou atmosférou mi román pripomína dnes už kultové dielo My deti zo stanice ZOO. Nie je však natoľko depresívne. Obe postavy pôsobia na svoj vek vyspelým dojmom. Aj vďaka tomu sa čitateľ dokáže bez problémov  vcítiť do ich myslenia a konania. Nie som zástanca otvorených koncov, lebo často krát pôsobia umelo a vykalkulovane, no v tomto prípade autorka spravila veľmi dobré rozhodnutie. 
Príbeh, prostredie aj postavy sú uveriteľné, ibaže románu chýba viacej originality a nejaké hlbšie posolstvo. Inak veľmi príjemné čítanie. 
   

MAPOJ 2017 (fotodokument)

14. ROČNÍK MARTINSKEJ POETICKEJ JESENE 

Aj tento rok sa uskutočnilo dvojdňové literárne podujatie, na ktorom sa zúčastnili literárne kluby zo Slovenska aj z Čiech. Takmer päťdesiat členov prezentovalo svoju tvorbu (poéziu aj prózu) a na literárnych dielňach vzniklo  viacero nových zaujímavých prác. Upršaný víkend sprevádzal bohatý kultúrno - spoločenský program, ktorý začal v piatok poobede a trval do neskorého sobotného večera. Svoj nový román, pod názvom Adam, uviedla do života autorka, ktorá sa nebojí písať o kontroverzných témách, čoraz známejšia a populárnejšia - Blažena Ovsená.

ZRAZ PRED TURČIANSKOU KNIŽNICOU V MARTINE (piatok)

PREZENTOVANIE TVORBY LITERÁRNYCH KLUBOV (piatok)

PREZENTOVANIE  TVORBY LITERÁRNYCH KLUBOV II. (piatok)

PREDNÁŠKA VENOVANÁ J. M. HURBANOVI (sobota)

PREDNÁŠKA VENOVANÁ J. M. HURBANOVI II. (sobota)

MÚZEUM A. KMEŤA (sobota) 

MÚZEUM A. KMEŤA II. (sobota)

V ANTIKVARIÁTE MADOKÝŠ (sobota)

V ANTIKVARIÁTE MADOKÝŠ II. (sobota)

V ANTIKVARIÁTE MADOKÝŠ III. (sobota)

RECENZIA: Jon Ronson - Oni (Inaque, 2014)

HODNOTENIE:    ****

"Židia sú dnes metaforou. Na to, aby ste boli židom, už nemusíte byť židom. Veci sa majú takto: Liga proti hanobeniu vyhľadáva slová, ktoré nahradili slovo "žid", a pre antisemitov sa slovo "žid" stalo šifrou pre nežidov, ktorí sa stretávajú v tajných miestnostiach, presne tak isto, ako židov opisovali antisemitské pamflety vychádzajúce koncom 19. a začiatkom 20. storočia -Sionské protokoly a Medzinárodný žid od Henryho Forda." (s.120). 

Riadi niekto náš svet? Sú politici len bezvýznamné bábky, ktoré riadi niekto oveľa mocnejší? Sú extrémisti skutočne takí nebezpeční, alebo väčšina z nich skôr pripomína poľutovaniahodných šašov? Na tieto aj iné otázky sa pokúsil zodpovedať vo svojej knihe novinár židovského pôvodu Jon Ronson, ktorý s viacerými zvláštnymi osobnosťami strávil nejaké obdobie. Jon sa nesnažil situácie vyhrocovať a vyvolávať konflikty, skôr sa pokúsil zostať akýmsi nestranným pozorovateľom. 

V Londýne sa zhruba rok pohyboval v spoločnosti známeho moslimského teroristu Omara Bakriho Mohameda, ktorému robil niečo ako súkromného šoféra. Omar pôsobí ako neistý muž, ktorý sa snaží navonok vytvoriť obraz milujúceho  otca a zároveň oddaného stúpenca Alaha. Napriek tomu, že sa pokúša vystupovať ako mierotvorca, z jeho slov a činov jednoznačne cítiť radikálny spôsob zmýšľania. 

Randy Weaver je jednoducho zmýšľajúci človek, ktorému polícia zastrelila ženu aj dieťa. On je presvedčený o tom, že za vraždou stojí tzv. Nový svetový poriadok, t.j. tajní vládcovia sveta. Randyho si vezmú za vzor viaceré radikálne skupiny, medzi inými aj nacisti z Combat 18. Bolo zastrelenie členov Randyho rodiny len nepodareným policajným zásahom, alebo skutočne stojí za tým nezmyselným činom niekto mocnejší?

Jim Tucker je starší novinár, ktorý po rokoch odišiel z významných športových novín, aby dokázal existenciu tajnej skupiny Bilderberg, ktorá sa tajne stretáva jeden krát do roka a v podstate riadi tento svet. Členmi Bilderbergu sú údajne najvýznamnejší svetoví politici, členovia kráľovskej rodiny, umelci a bohaté podnikateľské klany. Kapitoly, ktoré opisujú sledovanie tejto záhadnej organizácie, patria k najzaujímavejším. 

Jon Ronson strávil nejaký čas v sídle neslávne preslávenej organizácie Ku Klux Klan. S Thomom Robbom, vodcom tejto skupiny viedol dlhé rozhovory. Thom Robb je v podstate tragikomická postava s výzorom Woodyho Allena. Ku Klux Klan sa snaží reformovať, organizáciu prezentuje ako tolerantný spolok pre všetkých, miestami to vyzerá ako nejaká radová sekta. Aj z tohto dôvodu viacerí významní členovia na protest  organizáciu opúšťajú a zakladajú si svoje vlastné hnutia. Stačí jedno bezvýznamné verejné vystúpenie pri ktorom Thomovi prasknú nervy a každému je okamžite jasné, že Thom je vo svojom vnútri aj naďalej tvrdým rasistom. Neskôr sa to snaží vyžehliť tým, že bozkáva malé černošské deti. To sa zdá trápne dokonca aj Jonovi Ronsonovi, hoci je žid. Mimochodom vedeli ste, že Louis B. Mayer (jeden z dvojice veľmi vplyvných producentov filmovej spoločnosti Metro -Goldwyn - Mayer)  venoval na oslavný film -Zrodenie národa, ktorý vykresľuje Ku Klux Klan v tých najsvetlejších farbách nemalú sumu peňazí?  

Ďalšou postavou, s ktorou strávil Jon Ronson isté obdobie, je David Icke. Človek, ktorý sa vyhlasuje za novodobého mesiáša. Bývalý športový komentátor,  športový redaktor na BBC a bývalý profesionálny futbalista je presvedčený o tom, že ľudskú rasu ovládajú jaštery. Na tom by nebolo nič výnimočné, však samozvaných mesiášov sme tu už mali celé stovky, no David je pomerne vplyvný človek, ktorý svoje myšlienky vkladá do kníh a takmer všetci riešia jedinú otázku: Myslí David jaštermi naozaj len jašterov alebo je slovo jašter metaforou pre židov? Jeho myšlienky si privlastnili viaceré radikálne rasistické skupiny, no David sa bráni. Odmieta, že by bol antisemita a sám seba vníma ako obeť médii. 

Meno režiséra Tonyho Kayeho vám asi veľa hovoriť nebude. Vlastne ani nemá prečo. Nie je to Ridley Scott ani James Cameron. Stačí však spomenúť jeden jeho film a určite budete v obraze. Kult hákového kríža. Tony je už na prvý pohľad typický žid. Na tomto filme pracoval dlhé obdobie a ešte dlhšie obdobie strávil tým, že sa snažil tento film zlikvidovať. Pýtal si viacej času na prepracovanie, nebol stotožnený s konečnou podobou tohto inak výborného filmu. Jon Ronson strávil s týmto komplikovaným režisérom nejaké obdobie a bolo to skutočne zaujímavé. 

Najväčší strach prežíval Jon vo chvíli, keď vkročil ako rodený žid priamo do hniezda organizácie Árijské národy. Bol rád, že sa odtiaľ dostal živý. Sám neskôr priznal, že to bola z jeho strany kardinálna hlúposť. "Počas niekoľkých uplynulých rokov len veľmi málo rasových vrahov neprešlo dverami Árijských národov. A teraz som tými dverami prechádza ja, prekračujúc izraelskú zástavu ako rohožku, vchádzajúc do ich kostola, v ktorom sedel Butler pod portrétom Adolfa Hitlera." (s.176).

Ron Jonson sa napokon stretol s niekoľkými bývalými členmi Bildenbergu. Ich vystupovanie v ňom len prehĺbilo pochybnosti o tejto uzavretej skupine: "- Nie sme tajnostkári -, odsekol. -Sme len diskrétni. Nikto predsa nebude hovoriť slobodne, ak to budú citovať abmiciózni a lační novinári ako vy, ktorí si myslia, že im v kariére pomôže, keď budú útočiť na niečo, čomu vôbec nerozumejú." (s.229). 

Najvtipnejšia kapitola je o záhadnom bohatom tajnom podnikateľovi s komickým menom Ru Ru, ktorý je rozhodnutý kúpiť Ceaucescov palác a prestavať ho na moderný hotel.

V poslednej kapitole Jon Ronson navštívi tajný obrad tých najslávnejších, najznámejších a najvplyvnejších členov jednej organizácie na mieste nazývanom Bohemian Grove, na ktorom sa má uskutočniť obrad pálenia sovy. Po tejto tajnej misii Jon začína pochybovať o našom svete ešte viac... 

Veľmi zaujímavý a pútavý dokument písaný v štýle V. Tvrtka a jeho pekelných príbehov. Napriek vážnym témam nechýba knihe humor, veľmi dobré myšlienky a treba povedať, že autor si po celý čas drží nadhľad. Miestami absurdné, ťažko uveriteľné, tragikomické. Výborné čítanie, ktoré si zaslúži pozornosť. Aj keď od napísania knihy ubehol už nejaký ten rok, stále je aktuálna. 

  

RECENZIA: Haruki Murakami - Nórske drevo (Odeon, 2005)

HODNOTENIE:   *****

"Letadlo přistává a nápis Zákaz kouření zhasíná. Ze stropních reproduktoru se začíná linout tichá hudba. Poznávám tu melodii. Je to Norwegian Wood od Beatles, v nasladlé orchestrální úpravě, a já díky ní jako vždycky naraz ztrácím klid. Vlastně -ne jako vždycky. Tentokrát mě vyvádí z míry mnohem víc a silněji než kdy předtím. Předkláním se a schovávám obličej do dlaní. Mám strach že mi praskne hlava." (s.5). 

Hneď na začiatku musím upozorniť na to, že táto recenzia nebude úplne objektívna, keďže román Nórske drevo pre mňa počas vysokej školy predstavoval niečo ako bibliu. A tak som po ňom po desiatich rokoch siahol opäť. Na prstoch dvoch rúk môžem vymenovať knihy, ktoré som čítal viacej ako jeden krát. Nórske drevo je jednou z tých mála výnimiek. Je zaujímavé, že hlavný hrdina príbehu má toľko rokov, čo mám dnes ja. Toto naozaj nemôže byť náhoda :)

Japonsko na prelome 60 a 70 tych rokov 20. storočia. Hlavný hrdina Tóru Watanabe nastupuje na vysokú školu, odbor dráma. Nie že by ho dráma nejako zvlášť zaujímala, možno si ju vybral iba preto, že ho zaujíma literatúra alebo preto, že skrátka k inému odboru neinklinuje. Hneď na začiatku sa zoznámi so svojim spolubývajúcim, pre jeho nadmernú poriadkumilovnosť ho všetci ostatní prezývajú aj Nacista alebo Extrém. Ujme sa druhá prezývka. Extrém študuje geografiu, lebo zo všetkého najviac ho baví kreslenie máp. Tóru Watanabe nesie vo svojom vnútri hlbokú ranu. Počas strednej školy sa kamarátil s dievčaťom Naoko a jej priateľom Kizukim. Všetko bolo ako z krásneho sna. Výborne si rozumeli, boli skvelá trojka. Lenže jedného dňa Kizuki spáchal samovraždu. Nenechal jediné slovo na rozlúčku, žiadne vysvetlenie. Len skryté posolstvo: "Smrt není opak života. Smrt už je v našem životě skrtytá." (s.277).
Naoko sa po Kizukiho smrti úplne zosypala. Od toho dňa sa už nikdy nepozbierala. Tóru má pocit, že Naoko musí chrániť a to nielen preto, že je do nej zamilovaný. Postupne si začína zvykať na vysokoškolský život. Okrem prednášok a povinných seminárov spoznáva aj nočné Tokio. Najmä po tom, čo sa zoznámi s geniálnym, sčítaným, pohľadným, no zároveň aj sebavedomým, cynickým sukničkárom, študentom Nagasawom. Istú dobu spoločne vymetajú nočné podniky a striedajú jednu ženu za druhou. Nagasawa chodí so skvelým dievčaťom Hacumi, no to mu nebráni, striedať sexuálne partnerky častejšie ako špinavé boxerky. Našťastie v tom čase Tóru spoznáva veľmi zaujímavé dievča, spolužiačku z  krúžku - Midori. S ňou sa nikdy nenudí. Je dokonalá. Lenže Tóru je vnútorne presvedčený, že nemôže zradiť Naoko. Jedného dňa sa rozhodne, že ju navštívi. Nasadne na vlak a odchádza za ňou. Naoko už dlhšiu dobu žije v liečebnom zariadení, v ktorom sa lekársky personál snaží pomáhať psychicky labilným pacientom. Naokinou ochrankyňou je Reiko, príťažlivá charizmatická žena v stredných rokoch, bývalá učiteľka klavíra, ktorá s ňou býva v jednej izbe. Ona sama je v zariadení už ôsmy rok. Reiko sa stane akýmsi prostredníkom medzi Tórom a Naoko. 
Tóru má veľkú dilemu. Jeho vnútro je hlboko prepojené s Naoko, navyše ju nechce opustiť, keď upadá do čoraz väčších depresií, no Midori predstavuje nádej, optimizmus, svetlo, ktoré môže dať jeho životu zmysel. Keď Naoko spácha samovraždu, Tóru je v koncoch. Má pocit, že svoju priateľku zradil. Nedokáže si predstaviť svoj život bez nej. Preto si zbalí najnutnejšie veci, prehodí si cez seba ruksak a odchádza z Tokia, aby sa zmieril so smrťou. Alebo so životom?

Nórske drevo je román, ktorý v sebe neskrýva veľký príbeh. Je to kniha skôr o zaujímavých postavách, o živote, o smrti, o premýšľaní, o literatúre, filozofii, nádeji, sexe, alkohole o, láske, o hlbokých myšlienkach. Má v sebe aj nemalú porciu gýču a umelého sentimentu. No a čo? Veď aj o tom je život. Aj po rokoch, keď som román opäť prečítal, stále si o ňom myslím, že je skvelý a výnimočný. Jasné, že má aj nejaké tie chybičky, no jeho prednosti bez problémov prevalcujú maličké nedostatky. 

Prečo mám tak rád Nórske drevo? Napr. pre jeho skvelý humor:

"-Hele, a to si ho tady všichni kluci honěj?- zeptala se Midori při pohledu na kolejní budovy.
-No asi jo.-
-A myslej přitom na holky?-
-Řekl bych, že jo, . povídám. -Na kurs akcií nebo nepravidelný slovesa se při tom myslí dosť těžko. Řek bych, že si u toho normální člověk představí spíš tu holku než třeba plavební kanál v Suezu.-" (s.180).

Lebo Murakami sa nebojí používať vety podobné Bukowskemu: 

"Jednou večer jsem se pokoušel splnit slib a myslet při onanování na Midori, ale moc mi to nešlo. Zkusil jsem radši myslet na Naoko, ale ani to už nezabralo. Jen jsem si začal připadat jako idiot. Napil jsem se whisky, vyčistil si zuby a šel spát." (s.203). 

Lebo Murakami píše skvelé dialógy:

"-Řekl  mi, ať se s tebou už nascházím. Jestli se s tebou hodlám scházet, ať se s ním rozejdu.-
-A cos udělala? -   
-Hned jsem se s ním rozešla, - řekla Midori, dala si do pusy marlborku, zastínila ji rukou před deštěm a škrtla zápalku.
-A proč?-
-Proč?- vykřikla Midori. Jseš vážně blbej, nebo co? Rozumíš anglickejm kondicionálum a matematickejm řadám, dokážeš číst Marxe, tak jak to, že nechápeš tohle? Jak se vubec mužeš takhle ptát? Jak vubec mužeš po holce chtít, aby ti řekla něco takovýho? Mám tě prostě radši než jeho. Radši bych se sice zamilovala do někoho krásnějšího , ale bohužel, vyšlo to zrovna na tebe." (s.267).   

RECENZIA: Delphine de Vigan - Podľa skutočného príbehu (Odeon, 2016)

HODNOTENIE:   ****

"Zustala jsem tak, daleko od ní, zády opřená o myšku. Poprvé jsem si pomyslela, že L. skrývá něco, co mi uniká, co nechápu. Poprvé, myslím, jsem pocítila strach, aniž jsem věděla proč, aniž by se ten strach dal vyjádřit nějakým tvarem či obrazem."      (s.112). 

Hlavnou hrdinkou románu je žena menom Delphine (meno hlavnej postavy je totožné s menom autorky diela), ktorá si po rozvode nájde nového partnera, publicistu Francoisea. Jej dve deti, syn  Paul a dcéra Louise, študujú na univerzite. 
Delphine je pomerne obľúbenou a známou spisovateľkou súčasných románov. Po dokončení posledného z nich sa rozhodne dopriať si dlhšiu pracovnú pauzu. Stretáva sa s priateľkami, chodí na čítačky, navštevuje rôzne večierky. Práve v tom čase sa v jej živote zjaví záhadná žena, ktorá vystupuje v knihe pod písmenom L. Táto žena sa spočiatku javí ako veľmi milá a priateľská spoločníčka. No časom sa jej správanie mení. L. je totiž obyčajná manipulátorka, ktorá sa snaží od Delphine odohnať všetky kamarátky, príbuzných a známych. Doslova Delphine núti do písania príbehu, ktorý má byť inšpirovaný jej životom. Odvezie ju do opusteného domu, kde ju môže mať plne pod kontrolou. Sleduje ako v písaní nasleduje, robí jej pravidelné nákupy, stará sa o chod domácnosti a vyvára jej. Delphine začína tušiť, že jej hrozí vážne nebezpečenstvo. O život sa ju snaží pripraviť žena, o ktorej si ešte odnedávna myslela, že je jej najlepšou priateľkou. Prečo by to však robila? Pre nejakú krivdu, ktorá súvisí s ich spoločnou minulosťou? Žiarli na ňu ako na úspešnú spisovateľku? Nemôže vystáť jej povahu?
Po tom, čo je Delphine prevezená v poslednej chvíli do nemocnice s podozrením na otravu jedlom, začne po L. pátrať. Pýta sa priateľov, rodiny, známych aj neznámych na ženu menom L. Lenže nikto z nich netuší, o kom hovorí. O L. totiž neexistujú nijaké písomné záznamy, internet nenašiel o záhadnej žene jedinú vetu. Sociálna sieť, nula bodov. 
Je načase, aby si Delphine položila základnú otázku: Existuje L. alebo je to len výplod jej fantázie a ona si priateľku vymyslela iba preto, aby dokončila svoj najnovší román? 

Vynikajúci psychologický thriller, ktorý vás svojou atmosférou úplne pohltí. Vlastne doteraz netuším či sa celý príbeh okolo L. skutočne odohral alebo to bola len autorkina rafinovaná hra. Ale najlepšie na tom všetkom je, že to vôbec nie je podstatné.

Delphine de Vigan vytvorila príbeh, ktorý je kombináciu Hitchcockovej filmovej atmosféry a Kingovho strašidelného diela Misery. Ja by som ešte pridal Kingov literárny a neskôr aj filmový skvost - Osvietenie, v hlavnej úlohe s famóznym Jackom Nicholsonom. Najmä tá scéna, keď je Delphine zavretá s L. v opustenom dome.

Román Skutočný príbeh je psychologický thriller s prvkami hororu. Je dramatický, má veľmi dobré rozprávačské tempo, keď je to potrebne pribrzdí, keď treba, zrýchli. Nie je v ňom ani kvapka krvi, napriek tomu je strašidelný a mrazivý. Psychologicky prepracované postavy Delphine a predovšetkým L. nepotrebujú komentár. Pridávam na záver jeden obdivný potlesk.            

KNIHOMOĽ - ÁNO/ NIE ( niečo ako zamyslenie)

Aj vo vás evokuje slovo knihomoľ tlstého chlapčeka so silným akné, hrubými dioptriami, ktorý sedí celý deň nad učebnicami a je obeťou šikany? 

Urobil som anonymnú anketu, akým slovom by náhodne oslovení respondenti nahradili vyššie spomínané slovo nejakým výstižnejším synonymom. A tu sú niektoré z návrhov. Dovolil som si k jednotlivým slovám pripojiť vlastné stanovisko:

1. KNIHOVNÍK - toto slovo vo mne vyvoláva predstavu postaršieho pána s hustou bielou bradou, ktorý oprašuje staré dokumenty

2 .KNIŽKÁR - prvé, čo mi pri tomto slove napadne, je termín "autičkár" teda človek, ktorý je členom organizovanej partie, čo kradne automobily. Slovo "knižkár" by teda mohlo označovať osobu, ktorá kradne v kníhkupectvách alebo v knižniciach knihy. No priznajme si, kto z nás nemal občas v detstve nutkanie byť "knižkárom", hlavne keď vreckové od rodičov nedokázalo pokryť naše tajné túžby? :)

3. KNIŽNIČIAR - slovo, ktoré vo mne vyvoláva predstavu nejakého pokojného vodného vtáka, ktorý celý deň lenivo žmúri do slnka a občas ponorí zobák pod hladinu, aby ulovil nejakú ešte lenivejšiu rybu. "KNIŽNIČIAR" -LYŽIČIAR. Už tomu chýba len latinský názov. Niečo v zmysle "KNIZNICIUS ORDINARIUS."

4. KNIŽNÍK - termín, ktorý by mohol označovať nadšeného východonemeckého fúzatého horala Helmuta, ktorý behá v zimných mesiacoch za neplnoletými stredoškoláčkami (napr. Elke, Antoniou a Mariou...) na lacných drevených lyžiach a šantí s nimi v podkolienkach a trakoch na lyžiarskych svahoch.

5. KNIHOMAT - toto slovo by mohlo označovať človeka, ktorým keď zatrasiete, tak z neho vypadne požadované literárne dielo. 

6. KNIHOMANIAK - hrozné slovo, ktoré vo mne vyvoláva predstavu čudáka, ktorému knihy nahrádzajú sexuálnu partnerku, no okolie ho vníma ako seriózneho pánka pracujúceho niekde na ministerstve. 

7. KNIHOŽRÚT - tak toto slovo vo mne evokuje predstavu nejakého obézneho človeka, ktorý sa nevie dojesť klasickou stravou a z tohto dôvodu pojedá aj papierové diela. Hoci aj v mojom prípade duchovná strava nahrádza z času načas tú klasickú, zatiaľ to ešte zvládam :)

8. TEN, ČO MÁ RÁD KNIHY - slovné spojenie, ktoré znie ako meno nejakého indiánskeho bojovníka. Navyše je príliš dlhé.

9. MILOVNÍK KNÍH - dvojslovné spojenie, ktoré je ako vystrihnuté z červenej knižnice alebo z čias štúrovcov.

10. HLTAČ KNÍH - predstava, ktorú vo mne toto  slovné spojenie vyvoláva, sa podobá chlapíkovi s výzorom Turka, ktorý prehĺta oheň zo zapálených faklí v nejakom pofidérnom cirkuse. 

11. KNIHODEJ -znie to ako čarodej, navyše akoby toto slovo označovalo v literatúre len  príbeh.

12. KNIHOKŇAŽNÍK - opäť podobnosť so slovom černokňažník, ktorý vo mne evokuje predstavu pánka s dlhou bielou bradou- Gandalfa, postavu z filmu Pán prsteňov.

13. KNIHOFANATIK - termín, ktorý by mohol označovať človeka, ktorý je fyzicky aj psychicky na niečom závislý. Takého knižného gembléra. 



VÍŤAZNÉ  SLOVO, KTORÝM BY SOM NAHRADIL KNIHOMOĽA, JE   KNIHÁČ.   Je to slovo, ktoré je stručné, hovorové, dostatočne krátke (aj do sms - ky) a výstižné. Síce sa rýmuje so slovom naháč, ale aj pankáč. A pankáč bol vždy synonymom rebelanstva, nonkomfortnosti a slobody. A podobné vlastnosti má aj viacero nadšených čitateľov. 

POKOJNE PRIDAJTE AJ VLASTNÉ NÁVRHY. 

RECENZIA: Jozef Puškáš - Zlodej duší (Slovart, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"Starec sa chcel oprieť, minul vankúš a zvalil sa nabok. Podoprel sa ľavou rukou, rýchlo dýchal a jastril očami naokolo. 
-Niekto tu bol,- povedal s presvedčením. -Kradoš.
-Kradoš? -zopakoval Kristián. 
-Taký lupič. Zlodej duší. Prikradol sa a ukradol mu kúsok duše... vieš, ten, v ktorom bola babka. Nakoniec si vezme všetko. 
-Čo je to duša? -spýtal sa chlapec.
Dedko sa zamyslel.
-Niekto hovorí, že je ako mechúr...iný, že duša je motýľ...Ja tvrdím, že dušu si vyrobí každý sám... a potom si ju musí strážiť. Bez duše je človek ako vydlabaná tekvica, rozumieš?-" (s.20). 

Šéfredaktor denníka Škandál Roman Santus žije so svojou manželkou Danou, s ktorou sa rozviedli, aby po čase opäť našli k sebe cestu a teraz vychovávajú spolu syna Kristiána, ktorého má Dana s iným mužom. Roman má dospelého syna Filipa,  ktorým sa však už roky nestretáva, lebo nedokážu nájsť k sebe cestu. Naopak, pomerne často sa stretávajú s Daninou sestrou Lydkou, jej manželom, vplyvným policajtom Emilom, a ich jedenásťročnou dcérou Nelkou. Santus príjme miesto šéfredaktora v denníku Škandál, potom, čo jeho majiteľ, pán Maurer, odvolal Bodora, prezývaného pre jeho tmavú pleť aj Džigit. Bodor už odmietal kryť Maurerove pofidérne kšefty a Santusova servilná povaha prišla Maurerovi vhod. Ešte predtým ako Bodor definitívne z redakcie odišiel, doslova nanútil Santusovi mladú dievčinu Letíciu, prezývanú Letynka. Santus v tej chvíli ešte netušil, do čoho sa prijatím funkcie šéfredaktora namočil. Na jednej strane na neho tlačil majiteľ, aby vyhrabal denník z červených čísel v šialene krátkom čase, na strane druhej na neho tlačili nespokojní podriadení, ktorí mu vyčítali  servilnú povahu. Hrozí otvorený štrajk, ktorý musí nový šéfredaktor čo najskôr zažehnať. To však zďaleka nie sú jediné problémy, ktoré na Santusa čakajú. Danin syn Kristián musí podstúpiť náročnú operáciu, počas ktorej mu odstránia nádor na mozgu, no rodičov znepokojuje jeho psychický stav. Neustále kreslí mŕtveho dedka, o ktorom tvrdí, že sa mu neustále zjavuje. Santus rieši špecifický vzťah so staršou divadelnou a seriálovou herečkou pani Solčanskou (pripomína mi istú postaršiu slovenskú herečku Zdenu S.). Kolotoč sa začne krútiť neželaným a rýchlym tempom. Pri autonehode zomrie Emilovou vinou Lýdina dcéra Nelka a onedlho na to je zastrelený majiteľ denníka Škandál - Maurer. Lýdia sa nedokáže vyrovnať s Nelinou smrťou a spácha samovraždu. Jedným z posledných ľudí, s ktorými prišiel na slávnostnom otvorení Maurer do kontaktu, bol šéfredaktor denníka Škandál - Roman Santus. Santus je okamžite zatknutý a umiestnený do cely priebežného zadržania. Pokiaľ nedokáže svoju nevinu, hrozí mu dlhoročné väzenie...

Zaujímavý a celkom svižný thriller, ktorý sa číta ľahko a zhltnete ho pomerne rýchlo. Je viac ako pravdepodobné, že rovnako rýchlo ako ho prečítate, tak naň aj zabudnete. Námet ani spracovanie nie sú ničím originálne ani prelomové. Ale ako jednohubka určite poteší.     

RECENZIA: C.D. Payne - Americké krásky (JOTA, 2007)

HODNOTENIE:   **

"-Caro, je tvá ségra nymfomanka?-
-Jistě že ne. Spí se všemi těmi kluky, aby mi pomohla a asistovala při tátově kampani.-" (s.164).

C.D. Payne v ďalšom zo svojich románov o tínedžeroch, tentoraz o dvoch amerických kráskach, dvojičkách - Antonii a Carisse (priatelia ich prezývajú Tony a Cara). Ich otec Horac Mason, pastor baptistickej cirkvi, sa rozhodne kandidovať na viceprezidenta Spojených štátov a spolieha sa na to, že jeho pôvabné pätnásťročné dcéry ho budú v kandidatúre plne podporovať. Lenže ony majú momentálne úplne iné záujmy: chalanov, nakupovanie, zábavu. Navyše všade okolo nich sa začnú trúsiť médiá a novinári zo známych denníkov, ktoré sa začnú o ich otca vo veľkom zaujímať.
V prvej časti knihy sa Tony a Cara plne zapoja do otcovej predvolebnej kampane. Druhá časť je o nadväzovaní vzťahov s deťmi z bohatých a vplyvných rodín a v tretej časti je to najmä boj záhadného strýka Maxa s Rusmi, ktorého sa zúčastnia aj Tony a Cara so svojimi priateľmi. Ako to celé dopadne? Zvolia Horaca Masona do funkcie videprezidenta alebo ho protivníci odstavia?

"-Už? Ty jo, máš ho obrovskýho!"
-Neboj se. Vezmu to pomalu.-
Mluvila jsem o tvým zadku.-" (s.161). 

Z času načas si autori vyberú slabšiu chvíľku, najmä keď napíšu viacej románov. a mám taký pocit, že C.D. Payne si ju vybral práve týmto románom. Akoby nevedel, ako s témou naložiť. Na Payneho pomery slabý humor, nudné dialógy a ani postavy nie sú zvlášť charizmatické. Pre mňa sklamanie, no napriek tomu na Payneho ako na spisovateľa určite nezanevriem. Myslím si, že každý má právo na slabšiu chvíľku a verím, že Americké krásky sú len ojedinelým krokom vedľa (štvrtý a piaty diel Nicka Twispa pokladám za podobný prešľap).   

VEĽKÁ LETNÁ VÝZVA (fotopríloha)

VEĽKÁ LETNÁ VÝZVA

SPLNENÁ !!!

RECENZIA: C. D. Payne - Brenda Veľká (JOTA, 2013)

HODNOTENIE:   ****

"Moji podrazáčtí rodičové jsou znepokojeni. Slídili na mojí facebookové stránce a zjistili, že mám jenom čtyři přátele. A to je jedním z nich Harold, muj autistický bratranec. Ti zbylí tři jsou amatérští  korejští stepaři, co jsem našla jejich videa na Youtube. Ani jeden není nějak mimořádně talentovaný, takže jsou ohromně vděční, když jim pošlete pochvalný vzkaz." (s.7). 

Brenda Blattová je tlstá šestnásťročná tínedžerka, ktorá nedostatok sebavedomia nahrádza humorom: "Vemte řetěz od motorky, zavěste na něj betonovou tvárnici, hoďte mi to kolem krku, a dostanete ekvivalent psychické váhy mého jména." (s.5). 

Brenda žije so svojimi rodičmi, po ktorých zdedila gény, ktoré ju predurčili byť tlstým a nešťastným dievčaťom. Jej brat Buford mal v tomto smere viac šťastia, čo ubrala príroda na kráse Brende, to pozbieral Buford. Keďže Brenda je z dôvodu svojej váhy v podstate spoločensky izolovaná, rodičia sa rozhodnú, že ju pošlú na súkromnú školu do Stocktonu, aby naviazala nové kontakty a priateľstvá. Brenda prichádza na novú školu a treba povedať, že to nie je to žiadna výhra. Ostatné spolužiačky ju odstrkujú, doberajú si ju pre jej vzhľad a ubližujú jej. Všetko sa zmení až príchodom krásnej novej žiačky Marie Malencottiovej, ktorá si okamžite všetkých obmotá okolo prsta. Na Brendino prekvapenie, Marie od začiatku usiluje o jej priazeň. 

Brenda sa zhodou náhod skamaráti aj s malým, osamelým, homosexuálnym, čiernym liliputom Darnellom Brickmanom a rozhodne sa, že mu cez inzerát nájde priateľa. Aj keď je Brenda spočiatku rozhodnutá, že zo Stocktonu odíde najneskôr do konca prvého týždňa, napokon ostáva. Po čase postupne zájde na rande s dvomi chalanmi, zhodou okolností sú obaja hudobníci - Dylan a Cole, a dokonca naspieva pieseň, ktorá sa stane prekvapujúcim hitom internetu. Potom sa však dozvie skutočnú pravdu o svojej najlepšej priateľke a spolužiačke Marii Malencottiovej (ktorá sa mimochodom stihne medzičasom vydať za svojho učiteľa angličtiny) a začne premýšľať o svojom ďalšom zotrvaní na škole. Ako sa napokon rozhodne? 

C.D. Payne je spisovateľ, ktorý vám buď sadne alebo nie. Mne osobne jeho humor, originálne opisy a prirovnania priam hladia čitateľskú dušu a väčšina jeho kníh je pre mňa skutočným pôžitkom. Postava Brendy Blattovej mi pripomína Nicka Twispa v šatách, z Payneho najslávnejšej série - Mládí v hajzlu, zatiaľ čo Marie Malencottiová, akoby sa inšpirovala Sheeeni Saundersovou, Nickovou životnou lásku.
Brenda je veľmi zaujímavá literárna postava, schuti sa s ňou zasmejete, ale určite s ňou dokážete aj súcitiť. Mne sa veľmi páčil aj jej priateľ, pohoďák Dylan a liliput Brick. Príbeh je typický tínedžerský, nejaké tie konflikty, uzmierenia, hádky, zamilovanie. Ak je vám toto všetko blízke, nemáte nad čím váhať.