"Možno, že v tých starovekých podmienkach, keď vznikla tradícia vyhlasovať židovských chlapcov v trinástich za dospelých, išli Židia z jedného nešťastia do druhého, žili stále v neistote a museli bojovať o prežitie. Podobne ako teraz! Pravdepodobne ani vtedy si nemohli dopriať dlhé detstvo, museli sa čo najskôr osamostatniť a postarať sa sami o seba, pretože sa nemohli spoliehať na to, že sa o nich budú môcť postarať ich rodičia. Takže tých trinásť rokov asi predstavuje ten najmladší vek, keď bolo vôbec možné, aby sa deti osamostatnili. V tých starých zvykoch, tradíciách a príkazoch, ktoré sa stali súčasťou halachy, býva racionálne jadro, ktoré dnes už nie sme vždy schopní pochopiť. " (s.98).
Čo nové ešte môže po toľkých svedectvách priniesť príbeh z koncentračného tábora?
Tomáš Radil mal necelých štrnásť rokov, keď ho spoločne s rodinou a príbuznými deportovali do tábora Auschwitz - Birkenau. Predtým vyrastal v Parkani (dnešnom Štúrove) a do škôl chodil v maďarskom Ostrihome. Predvojnový život na slovensko -maďarských hraniciach poskytuje veľa zaujímavých a zároveň dôležitých informácii nielen pre čitateľov, ale určite aj pre historikov. Prvé zamilovanie do nenápadnej Zuzky Lowensteinovej, problémy v škole so spolužiakmi z dôvodu židovského pôvodu, konflikty s učiteľmi, hľadanie cesty k náboženstvu, vzťah s rodičmi a starými rodičmi, priblíženie slovensko -maďarských vzťahov v pohraničnom meste.
V roku 1944 je Tomáš Radil, ktorého takmer všetci prezývajú Tomi, podobne ako desiatky tisíc ostatných, deportovaný do koncentračného tábora, kde sa musí spoliehať v podstate len sám na seba. Našťastie sa pomerne rýchlo zoznámi s chlapcami v jeho veku - Vikim - pre jeho veľký talent prezývaný aj Futbalista, Šmulem - výborným organizátorom, Štefanom - obetavým priateľom, Pepim - artistickým majstrom a neskôr pribudol pohoďák Feri Šikula.
Prežitie v koncentračnom tábore záviselo z veľkej časti od šťastia, náhody, známosti na správnych miestach a schopnosti byť v správnom čase na správnom mieste, resp. neocitnúť sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ale samozrejme bolo potrebné sa k tomu aspoň nejako pričiniť.
Tomášovi veľmi pomáhali aj filozoficko -náboženské diskusie o zmysle života s pánom Silbermannom, šajsmajstrom, ktorý mal na starosti latríny v koncentračnom tábore a s bývalým publicistom, pánom Wienerom - Nowakom, ktorý umieral na rakovinu.
Aby Tomáš nejako prežil, vykonával viacero povolaní. Bol členom Kartoffelgrube, skupiny, ktorá mala na starosti sadenie zemiakov v koncentračnom tábore, Maurerschule - skupiny, ktorá mala za úlohu budovať nové Nemecko (našťastie k tomu už neprišlo), zhodou nešťastných okolností sa na krátky čas Tomáš ocitol medzi ruskými zajatcami, ktorí rozoberali nefunkčné zbrane pre nemeckú armádu, aby ich následne posielali do nemeckých tovární, kde z nich vyrábali zase nové zbrane. Isté obdobie spoločne s Ferim Šikulom strihali spoluväzňom, ale aj bacharom vlasy, s holičským vybavením, ktoré im daroval umierajúci Wiener -Nowak.
Tomáš Radil v koncentračnom tábore prekonal záškrt, skorbut, tuberkulózu, úplavicu v počiatočnom štádiu. Prežil vďaka náhode, šťastiu, pomoci dobrých ľudí, ale aj vďaka vlastnej túžbe prežiť.
Zdá sa, že už ho čaká len šťastný návrat domov a potom nový začiatok. Naozaj?
Vrbov román Utiekol som z Osvienčimu pozná dnes na Slovensku už väčšina čitateľov. Príbeh Tomáša Radila - Najmladší dospelý pozná len úzka skupina čitateľov a aj preto ho dávam do pozornosti. Pokiaľ vás oslovili romány Utiekol som z Osvienčimu, Mengeleho dievča alebo Čo Dante nevidel, potom nemáte nad čím váhať.
Je úžasné, že napriek vážnosti situácie, v akej sa Tomáš ocitol, neupadol do beznádeje a neraz si pomohol aj humorom. Takto si napríklad zažartoval s kamarátom Ferim Šikulom, keď sa vrátil z nemocnice v koncentračnom tábore. Tomáša počas viacerých rozhovorov oslovoval Feri "pán Kohn" a Tomáš Feriho zase "pán Ábeles." - Pán Kohn, tak už naspäť z kúpeľov? Aké to tam bolo? Čo ich dna, obezita a iné choroby z prejedania?-
" -Pán Ábeles, môžem im povedať jediné. Podarilo sa mi zhodiť pár kilečiek! To vedia, tá redukčná diéta je predsa len účinná. A čo oni?, počujem, že sú teraz na zemiakovej diéte. Čo mi o nej povedia?-" (s.385).
Keď bol Tomáš nahnaný do bloku, v ktorom mal na druhý deň zahynúť, jeho posledné myšlienky vyzerali takto: "Tiež mi dochádzalo, že asi nie je pravda, že človeku sa pred smrťou v pamäti rýchlo odvíja celý jeho život ako nejaký film. Aspoň v mojej pamäti to tak nefungovalo. Keď som dospel až k tejto myšlienke, vybavilo sa mi jediné: že sa musím ísť vyčúrať." (s.358).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára