"Dvadsaťosemročný mladík, trochu pri tele, s klamlivo milou tvárou, ktorému k tomu, aby vyzeral inteligentne, chýbalo už len uvedomiť si svoju bezmocnosť, sa viezol do Bezbožnej, ale no tak, isteže, do Protopopovskej uličky ako do práce. Odstavil ojazdený bavorák pri obrubníku - šikmo, nedbanlivo ako človek, ktorý nabetón vie, že sa o pár rokov bude voziť v Lexuse." (s.197).
K ruskej literatúre mám nesmierne pozitívny vzťah: Dostojevskij, Tolstoj, Čechov, Poľakov... Jána Štrassera si ako prekladateľa veľmi vážim a na Slovensku ho považujem v tomto smere za špičku. Aj preto sa teším na každý jeho preložený román. Inak tomu nebolo ani pri diele Bezbožná ulička.
Hlavný hrdina, Ivan Ogariov, je vychovávaný prísnym otcom, ktorého postupne znenávidí. Od detstva mu je diktované ako má žiť. Spomína si na svoje ranné roky, ktoré boli v jeho prípade úzko prepojené s čítaním slávnych autorov (Dojstojevskij, Tolstoj, London...). Ako štrnásťročný zachráni život chlapíkovi, ktorý sa aktívne venuje športu. Táto udalosť výrazne ovplyvní jeho neskoršie rozhodnutie študovať medicínu.
Ako vojak základnej vojenskej služby nastúpi k pohraničnej stráži, kde počas vykonávania služby zastrelí mladého človeka, ktorý nereaguje ani na opakované výzvy. Napriek tomu, že Ogariov je vzdelaný, športovo založený človek s viacerými záujmami, stále je nepriebojný a zakríknutý. Všetko sa otočí po druhom ročníku štúdia na vysokej škole. Ogariov sa naplno ponorí do patologickej medicíny a od toho dňa zbiera do indexu jedno Áčko za druhým. Aj štátnice zvládne s vyznamenaním. Po skončení štúdia sa ožení so ženou menom Antoška. O svoju ordináciu sa delí so svojským doktorom Šustrikom, ktorý má nielen peniaze, ale aj úspech u žien. Ogariov sa tiež nemá najhoršie. Zarobí každý mesiac slušnú sumu, naďalej veľa číta a premýšľa o živote. Uvedomuje si, že jeho život upadá do stereotypu a čoraz viac ho toto poznanie ubíja. Už ani k Antoške necíti to, čo kedysi. Má štyridsaťdva a žije životom usadeného penzistu. Vtedy do jeho života ako kométa vletí dvadsaťštyri ročná Maľa. Žena plná života a túžby po dobrodružstvách: "Pri potulkách s Maľou po európskych múzeách zrazu pochopil bod, v ktorom sa ruskí pravičiari a ľavičiari stretávali bez toho, aby o tom vedeli. Láska. Samozrejme, boli zaľúbení. On sám bol zaľúbený, to je jasné. Dejiny cválali Ruskom, zrážali všetko na svojej ceste, stínali hlavy, stierali pamäť, ale v Európe - nie, tam sa ani nezastavili." (s.178). Ogariov sa začne správať ako typický muž v stredných rokoch, ktorý si nájde mladú milenku. Užíva si mladé horúce telo, spoločne s Maľou precestujú takmer celú Európu, všetko okolo seba si berú plným priehrštím. Maľa obráti Ogariovi život hore nohami a pripraví mu ešte jedno veľké prekvapenie...
"A orgován rozkvitne.
A orgován rozkvitne.
A orgován rozkvitne na jej ľavom ňadre." (s.151).
Priznám sa, že som od románu čakal viacej. Ogariov ma ako literárny hrdina zaujal, hlavne jeho záľuba v čítaní je mi blízka, jeho túžba vymaniť sa z predstáv svojich rodičov, jeho ctižiadosť niečo v živote dosiahnuť. Horšie je to s príbehom, ktorý má veľa statických miest, opisov a odbočiek od hlavnej dejovej línie. Na malej ploche je až príliš veľa zamyslení, čo je na úkor dynamiky a plynulosti príbehu. Ogariov ako literárna postava si v knihe ukrajuje pre seba v podstate celý priestor, takže ostatné postavy sú len štatisti. Chýba mi viacej prekvapujúcich miest, viacej emócií, nejaký nečakaný mrazivý výbuch, ktorý by ma v pozitívnom slova zmysle omráčil. Nič z toho sa však nestane. Ako v lete, keď sa po dlhotrvajúcich horúčavách začnú zo všetkých strán sťahovať búrkové mračná, no napokon padne len pár drobných kvapôčiek. Čakal som hrmenie a blýskanie, dočkal som sa krátkej prehánky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára