streda 31. októbra 2018

RECENZIA: Thor Kunkel - Konečná fáza (Albatros, 2006)

HODNOTENIE:   ****

"Jednoho dne, až ideologické aspekty už nebudou hrát žádnou roli, lidé poznají, že III. říše byla jen biotopem bez morálních a etických hranic. Zvýhodňovali lidi budoucnosti, možná nás budou nazývat také prvními nelidmi. My jsem jako první- zcela správně, jako první - nově definovali vztah člověka k technologii a objevili mechanično v duši. Okolnosti byly neslavné, jistě, ale nemusíme nikoho, a již vubec ne Boha, prosit o odpuštění, neboť jsme přesně věděli, co činíme. Také duše má kořeny v hmotě a podléhá týmž zákonum. A jelikož neexistuje žádná svobodná vule, nemohou také existovat žádní svobodní lidé." (s.497). 



Karel Fussmann je taký obyčajný nacistický poskok a zároveň ctižiadostivý vedecký karierista, ktorému sa podarí tesne po vypuknutí druhej svetovej vojny získať miesto v Hygienickom ústave v Berlíne. Zhodou priaznivých okolností sa stane súčasťou pochybných kruhov, do ktorých spadajú napríklad filmári Holsten Ferrie a taktiež významný vedecký pracovník  Waldemar Pfister. Fussman sa na svoju smolu zapletie s prestížnou prostitútkou Lotte Kaltenbronnovou (napriek tomu, že je zasnúbený) a tá mu úplne pomúti hlavu. Aby si mohol pravidelne dovoliť jej prítomnosť, nadviaže spoluprácu prostredníctvom svojho nadriadeného grófa Ferfrieda Gessnera s filmovou spoločnosťou, ktorá nakrúca propagandistické nemecké  pornofilmy. Tie potom za drahé peniaze vyváža do severnej Afriky. Lotte má veľmi žiarlivého sadistického snúbenca Detsena, ktorý si na Fussmanna poriadne posvieti. Vojna sa pre Nemcov nevyvíja v druhej polovici štyridsiatych rokov práve najlepšie a Karel Fussmann je prevelený do vojnovej línie v severnej Afrike kde po rokoch príjemného pokoja a stereotypu na vlastnej koži prežíva skutočné hrôzy vojny. Nemecko kapituluje a všetci preživší s napätím očakávajú, ako sa bude vyvíjať ich ďalší osud po podpísaní mierovej dohody....

"Žít znamená píchat, všechno ostatní je zbytečné čekání.. Tak jedem. Kamera běží." (s.59). 

Prvých zhruba sto strán mi trvalo, kým som sa dokázal naplno ponoriť do deja, no potom to už odsýpalo ako sa patrí. Originálny príbeh z obdobia druhej svetovej vojny, charizmatické postavy, drsný humor, slovník bohatý na vulgarizmy (nie však samoúčelné), surové scény (takisto nie samoúčelné), skvelé dialógy a záver, na ktorý čakáte celú knihu. Mimochodom, oplatí sa. Konečná fáza má v sebe niečo z Tarantina a Lyncha. Odvážny pohľad do vnútorného sveta fašizmu, ktorý je rovnako oslňujúci ako zvrhlý. 

utorok 30. októbra 2018

RECENZIA: Sara Novic - Dievča vo vojne (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Po chvíli mi bolo jasné, že zhluky ľudí neboli statické, ale spoločne sa presúvali k niečomu, čo som pre svoju výšku nevidela. Vír postáv sa nakoniec dotlačil z dvora na hlavnú ulicu, takže som zbadala to, čo všetkých zaujímalo. Chvejúcu sa skupinku mužov a chlapcov s takým výrazom hrôzy na tvári, že som aj ja pochopila, kto sú." (s.53). 





Ana Juricová prežije ako malé dievčatko na vlastnej koži občiansku vojnu v Juhoslávii so všetkými hrôzami a utrpeniami, ktoré ju sprevádzali. Býva v Záhrebe so svojimi rodičmi a mladšou sestrou Rahelou, ktorá je vážne chorá. Aj preto sa ju rodičia rozhodnú poslať do Ameriky, kde má väčšinu šancu na prežitie, čo sa im napokon aj úspešne podarí. Ana prežije masaker pri ktorom zahynú obaja jej rodičia. Pridá sa k domobrane a dostáva do rúk vlastnú zbraň. Zo Záhrebu sa jej podarí utiecť za veľmi dramatických okolností...

Uplynie niekoľko rokov. Ana vyrastá spoločne so svojou mladšou sestrou v New Yorku, kde ich obe vychovávajú náhradní rodičia Laura a Jack. Ana študuje na univerzite literatúru a chodí s chalanom menom Brian. Aj keď od tragických udalostí uplynulo už relatívne dlhé obdobie, Ana sa stále budí s nočnými morami a nedokáže sa úplne zaradiť do života. Minulosť má čoraz väčší vplyv aj na jej vzťah s Brianom. Vie, že ak sa chce vyrovnať s vlastnými spomienkami, musí sa vrátiť na miesta, ktoré tak výrazne poznačili jej doterajší život. Tuší, že sa po rokoch znovu stretne so svojim najlepším kamarátom z detstva Lukom a sama nevie, čo má od toho všetkého očakávať. Stojí na letisku a zamyslene prechádza terminálom... 

Román mladej autorky má viacero silných miest (najmä vojna v Juhoslávii a povojnová situácia v krajine sú opísané bravúrne, no napríklad život v Spojených štátoch je spracovaný dosť staticky). Celkovo však dobre odvedená práca, nedá sa povedať, že by som sa pri niektorej kapitole vyslovene nudil, ani postavám nemám veľmi čo vytknúť, príbeh odsýpa a zbytočne sa nezamotáva a nekomplikuje nezmyselnými zápletkami. Takže taký lepší nadpriemer. 

pondelok 29. októbra 2018

RECENZIA: Ross Leckie - Hannibal (Slovart, 2003)

HODNOTENIE:   ***

" - Castello, o mesiac vyrážame na pochod. - Odvrátil som zrak. V duchu som sa ocitol v Héliché, kde otcovi chrčala v krku smrť. - O mesiac pochodujeme na Rím. - 
Castello sa na mňa čudne díval a palcom a ukazovákom ľavej ruky si žmolil prešedivenú bradu. Chvíľu, kým človek zje jablko alebo zabije desiatich mužov, som mlčky stál. Nikdy som si nevynucoval od svojich ľudí poslušnosť. Jednoducho som čakal, kým to strávia. 
- Ale to znamená, že bude vojna., - ozval sa napokon tlmeným hlasom Castello. - Chceš vyhlásiť Rímu vojnu, Hannibal? -" (s.130). 



Meno Hannibal je každému, aspoň trochu priemerne inteligentnému človeku, známe. Bol to odvážny vodca, ktorý sa nebál postaviť Rímskej ríši a v podstate ju zrazil na kolená. Len zhodou doteraz nie celkom objasnených okolností kedysi slávna ríša v tom čase ešte nepadla. 
Autor nás vráti do Hannibalovho útleho detstva. Už odmalička sa odlišoval od svojich rovesníkov statočnosťou a rozvážnosťou. Už jeho otec Hamilkar bol slávny vojvodca a Hannibal zdedil všetky jeho najlepšie vlastnosti. Okrem toho mal aj troch mladších súrodencov. Bratov Magóna a Husdrubala (ten bol predovšetkým učencom) a sestru Sofonisu, ktorá sa vydala a aj zomrela veľmi mladá. 
Hannibal dokázal po otcovej smrti jednu veľmi dôležitú vec. Zjednotil rozhádaných vodcov viacerých kmeňov, čím sila Kartágincov veľmi vzrástla. Za ženu si vzal rozumnú Similce, ktorá mu porodila syna Fuabala (zomrel ešte ako chlapec). Hannibal sa stal jedným z najúspešnejších a najrešpektovanejších vojenských stratégov nielen staroveku. Rímska ríša ho v podstate porazila len vďaka jeho vlastným zbraniam. Hannibal dokázal byť rovnako ľudský ako aj krutý a pomstichtivý. Určite nebol vyslovene kladnou postavou, v kontexte dejín však zohral veľmi významnú úlohu.

Myslím si, že keď chcel autor spracovať Hannibalov život od detstva až po smrť, mal zvoliť väčší rozsah strán pre svoje dielo. Takto sa niektorým (aj menej významným rokom) venuje podrobnejšie, zatiaľ čo napríklad vojne s Rímskou ríšou venuje len pár desiatok strán. Inak románu nie je v podstate čo vytknúť, napísaný je pútavo, nechýba mu ani humor a viacero citátov, ktoré dokresľujú dobu a osobnosti, ktoré v tom čase žili. Ak máte radi históriu, užijete si knihu o to viac.     

nedeľa 28. októbra 2018

RECENZIA: Arkadij a Boris Strugackovci (Labyrint, 1987)

HODNOTENIE:   ***       

"Dnes sa zjavili noví stalkeri, vybavení kybernetikou. Niekdajší stalker bol špinavý zamračený chlap, ktorý sa za peniaze zversky tvrdohlavo milimeter za milimetrom plazil na bruchu po Pásme. Dnešný stalker je inžinier, fičúr s kravatou, ktorý sedí kdesi kilometer od Pásma s cigaretou v zuboch, s pohárom osviežujúceho koktailu poruke a sleduje obrazovky. Je to gentleman s pevným platom." (s.163). 



Kniha Stalker obsahuje poviedku Zvonka a novelu Stalker, ktorá dala celému dielu názov. Oba príbehy píšu o stretnutí ľudstva s mimozemskou civilizáciou. Hrdinami sú jednotliví svedkovia, ktorí prichádzajú s mimozemšťanmi či už priamo alebo nepriamo do kontaktu. Autori diela si kladú viaceré filozofické otázky a zamýšľajú sa nad tým ako by stretnutie s mimozemšťanmi vyzeralo. 

Poviedka Zvonka a novela Stalker sú si atmosférou a príbehom veľmi podobné. Dokonca keby prvá neskončila ani by som si nevšimol, že začala druhá. Príbehy majú kolektívneho hrdinu, ktorými sú jednotliví svedkovia udalostí. Osobne mi to veľmi pripomínalo niektorú z častí kultového seriálu Akty X

"Kým som písal, inoplanéťania vtiahli do lode dva schodíky. Ostal už len jeden. Musím... (Nečitateľný odstavec, akoby Lozovskij nepozeral, čo píše). Najvyšší čas ísť. To bude blamáž., ak nás nevpustia! Musím sa dostať dnu. Práve zliezol zo skaly ďalší inoplanéťan a vošiel dovnútra. Dvaja sú ešte pod loďou. No, Lozovskij, poďme! Trochu sa bojím. Napokon, nezmysel! Sú to len stroje, a ja som predsa človek..." (s.37). 

Arkadij a Boris Strugackovci boli svojho času (a stále ešte sú) pojmom v literatúre fantasy a sci- fi. Je pozoruhodné, že ani po desiatkach rokoch od prvého vydania diel ich príbehy nestarnú a stále majú pomerne silnú výpovednú hodnotu. Priznám sa, že nie som veľkým fanúšikom podobného typu literatúry, no Stalker ma zaujal.  

sobota 27. októbra 2018

RECENZIA: B.A. Parisová - Za zatvorenými dverami (Aktuell, 2017)

HODNOTENIE:   ****

" - Uvedomuješ si, čo si urobila? Uvedomuješ si, že si sa mi upísala? A nezapredala si len seba, ale aj Millie, keď už sme pritom. - Po chvíli dodal: - Hlavne Millie. - 
- Prestaň! - odsekla som. - Nezahrávaj sa so mnou! - 
- Ja sa nezahrávam., - poznamenal pokojne a vyrovnane, až ma z toho chytala panika. Uvedomila som si, že očami blýskam po miestnosti a podvedome už hľadám únikový východ. 
- Neskoro, poznamenal, len čo si to všimol. - Veru, na to je už neskoro! - " (s.85).




Grace a Jack Angelovci žijú v harmonickom manželstve. Jack je renomovaný právnik, ktorý ešte neprehral žiadny súdny prípad a jeho manželka odišla z dobre platenej pozície, aby mohla vytvárať Jackovi potrebné zázemie. Okrem toho pravidelne navštevuje svoju mladšiu sestru Millie, ktorá má downov syndróm a je umiestnená v zariadení sociálnych služieb. Esther, Diane a Adam sú rodinní priatelia Angelovcov a nenápadne sa snažia poodhaliť tajomstvo dokonalého partnerského spolužitia. Toto je obrázok, ktorý je vidieť navonok. Lenže keď sa zatvoria dvere domu, harmonický život sa mení na peklo. Aspoň pre jedného z Angelovcov...

Priznám sa, že už dávno sa mi nestalo, aby som prevracal stránky v knihe s takou nedočkavosťou ako pri tomto románe. Hoci dej nemá nejaké vražedné tempo, neustále udržuje čitateľa v miernom napätí a očakávaní. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a postupne sa dozvedáme ďalšie a ďalšie tajomstvá zo života Angelovcov. O to väčším sklamaním bol pre mňa záver, ktorý namiesto toho, aby to celé krásne zaklincoval, priviedol len očakávané vyvrcholenie, ktoré vôbec nenaplnilo moje očakávania. Keby som mal hodnotiť dve tretiny diela, uvažoval by som nad plným počtom hviezdičiek (postavy Jacka a Grace sú vykreslené skutočne excelentne, hoci občas trošku naivne), no záver pokazil celkový dojem z prečítaného a posunul knihu do lepšieho nadpriemeru. Nič to však nemení na tom, že román jednoznačne stojí za prečítanie. 

streda 24. októbra 2018

RECENZIA: Peter Adamecký - Piešťanská spojka (Artis Omnis, 2013)

HODNOTENIE:   ***

" Stačí len keď spomenieš dve slová - Piešťany a kufrík. Stavím sa s tebou o tisíc eur, že bude chcieť, aby som okamžite prišiel na úrad vlády, alebo kde sa teraz nachádza. A nehovor, kto som. Žiadne meno, len Piešťany a kufrík. A pre istotu povedz, že prinesiem aj trochu z toho, čo chcú, aby mi veril. Zapamätáš si to? - " (s.152). 



Vladimír Lánik je súčasťou veľkým politickým zmien, ktoré sa dejú v krajine Najmä vďaka nim sa ocitne v spoločnosti vysoko postavených tajných agentov. Jedného dňa dostane za úlohu sledovať svojho spolužiaka zo základnej školy Romana Paluša, ktorý získal jeden dôležitý balíček o ktorý majú záujem Rusi aj Američania. Celá akcia sa má odohrať v Piešťanoch a bude mať ďaleko siahli dopad na celú krajinu...

Politický thriller, ktorý pripomína staršie romány Jozefa Kariku a sériu kriminálnych prípadov Dominika Dána. Viaceré mená sa dajú ľahko domyslieť (bývalý šéf tajných Baxa, bývalý premiér Sekáč). Nechýbajú vysoko postavení tajní na strane Ruska (Lazutin, Treščakov, Vasja) a samozrejme zástupcovia na strane Spojených štátov (veľvyslanec Tom Ognetti a jeho pravá ruka Wolski). Nitkami udalostí ťahajú okrem premiéra a ministra vnútra aj riaditeľ SIS Strečanský a vplyvný človek z úzadia, istý muž menom Bory. Atmosféra v uliciach nápadne pripomína kauzu Gorila. Zdá sa, že masívnu vlnu odporu už nedokáže nič zastaviť.

Román má viacero dramatickým momentov a zaujímavých prepojení. Aj keď ide o fikciu, niektoré momenty vychádzajú z reálií. Niežeby sme sa dozvedeli niečo, čo sme doteraz nevedeli, no vcelku ide o dobré čítanie, ktoré zvládnete za jedno popoludnie a príjemne si pri ňom oddýchnete.     

RECENZIA: Sebastian Fitzek - Pasažier 23 (TATRAN, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Kapitán si vzdychol, odsunul šálku a vyčerpane povedal: - Dočerta, vlastne o tom nesmiem s nikým hovoriť. Ale ty si momentálne jediná osoba na lodi, ktorej môžem dôverovať.  - 
- Čo sa stalo? - zmätene sa opýtala Júlia.
- Nesmieš to nikomu povedať. Máme na palube pasažiera 23 - " (s.47).




Martin Schwartz, hlavný hrdina príbehu, je policajný psychológ, ktorý pred piatimi rokmi za záhadných okolností prišiel počas plavby luxusnou zaoceánskou loďou Sultan of the Seas  o manželku aj o syna. Aby zabudol na tragédiu, vrhá sa ako utajený vyšetrovateľ do najnebezpečnejších policajných akcií. 
Jedného dňa mu zavolá stará pani Gerlinda Drobkowitzová, autorka trilerov, ktorá je presvedčená, že našla dôkaz o tom, čo sa prihodilo jeho rodine. Martin Schwartz sa po tragickom zmiznutí svojej manželky a syna zaprisahá, že na palubu lode už nikdy nevstúpi. Lenže potom sa v jednej z kajút objaví dievčatko, ktoré objíma plyšového medvedíka, ktorý kedysi patril jeho synovi. 

Najzaujímavejšie na románe Romana Fitzeka je prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Deväťdesiat percent príbehu sa budeme plaviť luxusnou zaoceánskou loďou a riešiť záhadu stratených a znovunájdených pasažierov. A zaujímavé sú ešte aj poznámky na konci knihy, ktoré súvisia s románom. To ostatné je klasický kriminálny prípad, ktorý nie je v podstate ničím výnimočný. Pár dramatických momentov to nevytrhne. Priznám sa, že nie som nejakým extra fanúšikom nemeckého spisovateľa a aj jeho predošlý román Balík som si prečítal viac - menej zo zvedavosti. A ani Pasažier 23 nejaký výnimočný dojem na mňa neurobil. Také nenáročné čítanie na jedno sychravé nedeľné popoludnie. 

utorok 23. októbra 2018

RECENZIA: Franz Kafka - Poviedky (Odeon, 1990)

HODNOTENIE:  ****

"Okno do ulice
Když žije opuštěně a přitom by se rád tu a tam někam připojil, komu se vzhledem k proměnám denní doby, počasí, poměru v zaměstnání a podobně zachce uvidět nějakou jedno jakou paži, jíž by se mohl zachytit - ten se dlouho neobejde bez okna ulice. A je - li to s ním takové, že vubec nic nehledá a přistupuje k oknu pouze jako unavený muž s očima přejíždějícíma sem tam mezi obecenstvem a oblohou a brání se a jen trochu zakloní hlavu, pak ho strhnou koně dole  dole do sledu vozu a rámusu, a tím tedy konečně do lidské pospolitosti." (s.35). 



Hovorí sa, že každý z nás je istým spôsobom nahraditeľný. O niektorých ľuďoch sa to však tvrdiť neodvažujem. Franz Kafka je fenomén, ktorý neprestáva fascinovať čitateľov a odborníkov dodnes. A to napriek tomu, že za svojho života vydal len tri romány, niekoľko noviel a poviedok. A ešte napísal zopár listov. Aj to však stačilo na to, aby sa z neho stala kultová postava, ktorá fascinuje rovnako ako jeho tvorba. 

Poviedky sú výberom kratších epických útvarov, ktorých súčasťou je aj slávna Premena. Poviedka V disciplinárnom tábore sa stala predlohou pre fascinujúci román Proces. Väčšina poviedok v knihe sú veľmi stručné príbehy o človeku, ktorý má obavu, je si sám sebou neistý, cíti sa stratený a osamelý. Kafka je skvelý mystifikátor, vie sa naplno ponoriť do ľudského vnútra a rozorvať ho až do kosti. Na Kafku si zakaždým vyčleňujem špeciálny čas a obdobie. Je to jeden z mála autorov, ku ktorému sa zvyknem pravidelne vracať. Síce mám potom dva týždne depresie, ale ten čitateľský zážitok je neopísateľný.     

pondelok 22. októbra 2018

RECENZIA: Mark Sennen - Dotyk (Práh, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Byla hloupost zabývat se minulostí. Marnost. Znovu se podíval na dívku. Možná, že nebyla ta pravá, to ale neznamenalo, že si spolu neužili hezké chvilky. Usmál se. S vytržením zřejmě bude muset počkat na další. Teď si prostě jen trochu užije. Olízl si rty a začal se svlékat." (s.11). 



Spoločne s inšpektorkou Savageovou a jej vyšetrovacím policajným tímom (detektív Little John Jackson, inšpektor Philip Davies, policajti Hardin a Garrett ) sa ocitneme v britskom mestečku Plymouth, kde sa odohrá niekoľko brutálnych vrážd mladých žien, ktoré boli predtým zdrogované, násilne odvlečené, zneužité a nakoniec pohodené povedľa cesty. Kto je schopný takýchto brutálnych vrážd? Inšpektora Savageová, ktorá zďaleka nemá ukážkový súkromný život, je tlačená časom, ktorý hrá jednoznačne proti nej. Obetí pribúda a stopy, ktoré by viedli k dopadnutiu páchateľa, sú veľmi mizivé.

Po prečítaní tohto románu som si uvedomil, že potrebujem od podobných diel dlhšiu pauzu. Keď prišli autori pár rokov dozadu s nápadom, že súkromný život vyšetrovateľov sa bude rozoberať rovnako intenzívne ako samotní prípad, bolo to niečo nové a čitateľsky veľmi atraktívne. S týmto operovali najmä severskí spisovatelia (Jo Nesbo a jeho Harry Hole), Erik Axl Sund - vyšetrovateľka Jeanette Kihlbergová, Michael Hjortf, Hanns Rosenfeldt - psychológ Sebastian Bergman)  alebo Briti (Robert Galbraith a jeho (jej) detektív Cormoran Strike), Angela Marsons - inšpektorka Kim Stoneová)...
V poslednom čase mám pocit, že tejto šablóny sa drží väčšina autorov, ktorí píšu krimi. Aj preto tieto romány už nedokážu prekvapiť a priniesť nič zaujímavé. Pamätám si, keď prišiel do kín dnes už kultový horor Kruh. Ten priniesol do tohto žánru nový, psychologický prvok, ktorý sa stal vzorom pre desiatky filmov, ktoré sa ním začali inšpirovať a v podstate to trvá dodnes. Už sa nebojíme odseknutých hláv, zvuku motorovej píly a krvavých rúk (aj keď mne sa to už ako malému zdalo skôr komické ako strašidelné) teraz sa bojíme vŕzgajúcich dverí, starých domov, tmavých pivníc a hracích skriniek. Stále to spôsobuje zimomriavky, ale nie je to nič nové. A presne tak je to aj s románom Dotyk.     

piatok 19. októbra 2018

RECENZIA: Karl Markus Gauss - Roztrastení Nemci (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"- Nuž, Hitlerovi naši Rusi dobre podkúrili - stručne zhrnula udalosti, ktoré rozhodli aj o jej živote. To najdôležitejšie pre ňu bolo ostať dobrým človekom. Boh nám predsa nariadil milovať všetkých ľudí. Rusov, Nemcov, úplne všetkých. Keď nás na to upomínala, pohrozila trošku zdvihnutým ukazovákom, aby sme si to tiež pamätali a dbali na to na všetkých našich cestách. Milovať ľudí, nestrácať odvahu a byť dobrý kresťan, to bolo najdôležitejšie." (s.131). 



Po vojne sa z pochopiteľných dôvodov nenašlo veľa ľudí, ktorí by sympatizovali s Nemeckom. Ľudia po všetkých tých hrôzach, ktoré vojna priniesla, nerozlišovali medzi presvedčenými nacistami a civilistami. Pre viacerých obyvateľov bývalej tretej ríše sa stali novým domovom krajiny, ktoré boli ešte donedávna v ich područí. A tieto krajiny im to dávali poriadne pocítiť. Autor knihy vycestoval do viacerých kútov Európy, aby pátral po Nemcoch a ich potomkoch, ktorí našli po vojne svoj domov v niektorej z predtým okupovanej krajiny a pýtal sa ich na to, ako sa im začínalo a ako sa im žilo. Takto sa postupne dostávame do Litvy, na Slovensko, na Ukrajinu, zavítame do Kirgiska, do Kazachstanu, do Moldavska...  

Roztratení Nemci sú reportážou, ktorou sa rakúsky novinár snaží nahliadnuť bližšie do života Nemcov, ktorých osud zavial na tie najnečakanejšie miesta Európy. Útle dielko prečítate pomerne rýchlo, číta sa bez problémov, no nemal som pocit, že by som sa dozvedel nejaké extra zaujímavé informácie. Vydavateľstvo  Absynt prinieslo viacero oveľa zaujímavejších literárnych počinov. Ale tak na jedno prečítanie, povedzme.

štvrtok 18. októbra 2018

RECENZIA: C.J. Tudorová - Kriedové správy (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:  ****                      KNIHA MESIACA OKTÓBER 

" - Už som ti povedal. Priniesol som ti správu. - 
 - Akú? -
 - Daj si pozor na kriedové panáčiky. -
 - Tomu nerozumiem. -
 - Myslíš si, že ja áno? - Urobil krok ku mne.  - Nazdávaš sa, že tu chcem byť? Naozaj veríš, že chcem byť mŕtvy? Myslíš si, že chcem takto odporne smrdieť? - " (s.124). 



Asi každý z nás si spomenie na partiu, ktorá bola v detstve a v období dospievania našou druhou rodinou. V spoločnosti kamarátov sme prežívali prvé lásky, sklamania, radosti, ale aj bitky, hádky a uzmierenia. Boli to silné vzťahy a zážitky, ktoré s rôznou intenzitou pretrvali neraz až do dospelosti. 

"Otvorím obálku, ktorú som dostal dnes ráno, a zase si prezriem jej obsah. Neobsahuje list, ale správa je jasná - panáčik so slučkou uviazanou okolo krku.
Je nakreslený ceruzkou, čo nepôsobí dosť hrozivo. Možno preto odosielateľ vložil do obálky ako dodatočnú pripomienku aj niečo iné. Prevrátim ju hore dnom a predmet z nej vypadne na stôl v malom obláčiku prachu. Je to kúsok bielej kriedy. " (s.58).  

Edward Adams, prezývaný Eddie Monštrum, je hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom príbehu, ktorý sa odohráva v mestečku Andenbury, súbežne v roku 1986 a 2016. Eddieho partiu tvoria malý zbohatlík Tučný Gav, Mickey Cooper, prezývaný Železný Mickey, David Hopkins alias Hoppo a malá divoška Nicky Martinová. Pätica priateľov sa stretáva po škole za mestom, kde stvárajú rôzne dobrodružstvá. Život im znepríjemňuje starší brat Železného Mickeyho, Sean Cooper so svojimi poskokmi, ktorí mladších chlapcov a dievčatá veľmi radi terorizujú. Občas stihne do sporu zasiahnuť pán Halloran, miestny učiteľ, no viackrát sa stane, že je niekde mimo a vtedy je to pre menšie deti hotové peklo. Napriek tomu, že Andenbury je nenápadné mestečko, dôjde k nemu k viacerým záhadným úmrtiam. Vyzerá to tak, že k ich objasneniu by mohli prispieť čudné kresby kriedových panáčikov. V roku 2016 sa po rokoch vracia do mesta Železný Mickey a staré rany sa začnú opäť otvárať. Je načase všetky tie záhadné ´úmrtia a nešťastné náhody (?) konečne definitívne uzavrieť, hoci viacerým ľuďom to spôsobí nemálo problémov a bolesti...

Výborná kniha, ktorá je klasickým dobrodružným románom s prvkami krimi a hororu. Udrží vás v napätí v podstate až do poslednej kapitoly, príbeh sa viackrát nečakane zamotá, ani jedna z postáv nie je vyslovene kladná ani záporná, každá v sebe skrýva nejaké temné tajomstvo, ktoré v sebe potláča. Neviem či to bol len môj pocit, ale pokiaľ ste čítali Kingov monumentálny román To, pri čítaní Kriedových správ sa vám určite vybaví istá podobnosť. A vlastne to je asi jediná moja výčitka smerom k autorke, ale v podstate mi to vôbec neprekážalo. Zase by som románu krivdil, keby som ho upodozrieval z plagiátorstva. Povedzme, že sa len mierne inšpiroval.  

utorok 16. októbra 2018

RECENZIA: Bulat Okundžava - Zrušené divadlo (Jota, 2004)

HODNOTENIE:   **

"Ale budiž, než si to všechno rozmyslíme, vracím se do roku dvaatřicátého, do červnově oranžového tifliského dusna, jimž beze spěchu kráčí Šaliko a za ruku vede Vanvanče.
Dvě horké dlaně s úzkými zápěstmi se dotýkají a navzájem si vyměňují své energie. Ve druhé ruce nese tatínek malý vulkánový kufřík s několika Vanvančovými věcmi - chlapec tam má trenýrky, trička, ponožky, pletený pruhovaný svetřík a nějaké vlastní drobnosti: drát, hřebík, rudou pěticípou  hvězdičku z vojenské brigadýrky, malou porcelánovou sovičkou s úsporami, kterou mu věnoval dědeček Stepan a knihu Thompsona Setona." (s.102). 



Spomienková kniha Bulata Okundžavu na detstvo, ktoré striedavo trávil u starého otca na Urale a u rodičov v Moskve. Hlavným hrdinom je malý chlapec Kukučka, ktorý napriek svojmu veku intenzívne vníma nástup boľševickej moci. Je pozorovateľom dramatických udalostí, ktoré výrazne zasahujú do jeho života. Obklopuje ho množstvo príbuzných, ktorých sa situácia dotýka rovnako ako jeho. 
Okundžava sa snaží vyrovnať so situáciou po dlhých šesťdesiatich rokoch a spomienkové dielo je preto pre neho zároveň aj akousi osobnou terapiou. 

Priznám sa, že román mi spôsoboval značné ťažkosti. Na môj vkus je príliš lyrický, rozvláčny a statický. Navyše som sa strácal vo veľkom množstve postáv, ktoré sa mi začali po čase pliesť. Možno som ho nečítal v tej správnej nálade, nebol som v optimálnom rozpoložení, ktoré si kniha vyžaduje. Nechcem tvrdiť, že Zrušené divadlo nemá svoju kvalitu, no mňa to celé akosi minulo, takže budem pri hodnotení možno až príliš drsný, no nemôžem si pomôcť. Viem si predstaviť, že viacerí čitatelia môžu so mnou nesúhlasiť, ale ja hodnotím vlastné dojmy.    

RECENZIA: Martin Vašš - Zlatá bohéma (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:   ****                        KNIHA MESIACA OKTÓBER                            

"Estétsky ladené  posedenia v 20. rokoch boli u Ema Bohúňa spojené s hostincom Zlatá fantázia, v ktorom bol spolu s Tidom J. Gašparom, Fricom Motoškom a Ivanom Žabotom jedným z jej pravidelných a kľúčových návštevníkov. Ako jeho spomínaní bohémski druhovia, aj on inklinoval k obdivu voči starým krásam a búril sa voči ich devalvácii v modernej spoločnosti. Hostinec Zlatá fantázia tak pre neho spĺňal rovnaké funkcie ako pre Tida J. Gašpara. Osobitnú atmosféru mali zimné posedenia v tomto hostinci, keď spoločne "snili alebo vymýšľali nové ozdoby života." (s.100).  



Medzivojnové roky 1920 - 1938 predstavovali zlatú éru pokiaľ ide o bohémsku spoločnosť. Do roku 1919 bola Bratislava len veľmi provinčným mestom, až potom do nej začali prúdiť umelci z celého Slovenska. Priekopníkom bohémy bol spisovateľ a novinár Ján Hrušovský. Akýmsi nepísaným vodcom bratislavskej bohémy  bol po celé medzivojnové obdobie, až kým nevstúpil do politiky, Tido J. Gašpar. Medzi ďalších veľkých bohémov patrili známy či menej známy maliari, sochári a spisovatelia: Emo Bohúň, Ivan Žabota, Frico Motoška, Janko Alexy, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Milo Urban, Jožo Nižňanský, Rudolf  Dilong, Ján Poničan, Laco Novomeský, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, atď. 
Z knihy sa dozvieme napríklad to, ako vznikla slávna Smrekova báseň Básnik a žena (s.153), ktorý zo slávnych bohémov bol vášnivým filatelistom, ktorý z bohémov jazdil na motorke a nechával si zaliať uši voskom, aby mal pokoj atď. Dôležitú súčasť bohémskej obce tvorili tzv. mecéni, teda finanční  podporovatelia, sympatizanti, ľudia, ktorí sa snažili umelcov nejakým spôsobom pomáhať. 

Veľmi dobre a pútavo napísaná kniha, ktorá ponúka množstvo zaujímavostí a poznatkov o doteraz nie celkom preskúmanej oblasti nášho plodného umeleckého obdobia.      
  

nedeľa 14. októbra 2018

RECENZIA: Julian Barnes - Kým stretla mňa (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****                OKTÓBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA                                         

"Graham pouze opakoval, tentokrát naléhavěji:
- Já to potřebuji vědět. - 
Ann se neúspěšně pokusila uvolnit zápěstí, pak se zhluboka nadechla.
- Ovšemže ano. Moc se mi to líbilo. Šoustal skvěle. Chtěla jsem, aby mě prcal i do zadku. - 
Stisk okamžitě povolil. Z Grahamových očí se vytratil lesk. Sklopil pohled na stul před sebou. 
Celý večer už spolu nepromluvili. Seděli každý v jiném pokoji a pak šli spát, aniž se na tom domluvili. Když Ann vycházela z koupelny - výjimečně se v ní zamkla -, Graham čekal na chodbě. Poodstoupil hodně dozadu, aby ji nechal projít. 
V posteli k sobě leželi zády, mezi nimi zustavál skoro metr volného prostoru. Ve tmě začal Graham tiše plakat. Po několika minutách se rozplakala i Ann. Posléze řekla:
- Nebyla to pravda. -
Graham přestal na chvíli plakat a ona opakovala:
- Nebyla to pravda. - (s.111).  




Garaham Hendrick má tridsaťosem rokov a už desať rokov prednáša britské dejiny na Londýnskej univerzite. Stereotypné manželstvo s Barbarou, s ktorou vychovávajú spoločnú dcéru Alice, trvá pätnásť rokov. A vtedy nastane zlom. Napriek tomu, že Graham, ktorý mal na univerzite viacero príležitostí zažiť dobrodružný románik so študentkami, nikdy túto možnosť nevyužil. Učarovala mu až bývalá herečka, ktorá kedysi účinkovala predovšetkým v béčkových filmoch presýtených šteklivými scénami. Je ňou úplné unesený. Graham si po rokoch opäť užíva živočíšny sex, cíti sa ako ako čerstvo zamilovaný študentík, ktorý podľahne pavučinám vášne. Opúšťa svoju manželku a ožení sa s Ann. Ich šťastie však netrvá dlho. Grahamovi nasadí chrobáka do hlavy jeho najlepší priateľ Jack, úspešný spisovateľ, ktorý mu rozpráva o tom, že Ann si s viacerými hercami užívala horúce scény aj po skončení klapky. Grahamovi táto informácia nedá spávať. Začína byť voči novomanželke podozrievavý. Aj keď ona sa mu snaží vysvetliť, že to všetko je už minulosť, neverí jej. Grahamova žiarlivosť sa postupom času mení na posadnutosť. Dookola si púšťa manželkine filmy z minulosti a vypytuje sa jej na jednotlivých hercov. Čo s nimi mala, kde trávili spoločné chvíle a podobne. Odmieta s Ann chodiť do krajín, v ktorých trávila dovolenku s predošlými milencami. Sleduje ju na každom kroku a svoje zúfalstvo a zúrivosť utápa v alkohole. Na jednom z viacerých večierkov prejaví svoje pocity naplno a to už ostáva len krôčik k tomu, aby došlo k veľkej tragédii...

Famózna štúdia duše jedného žiarlivého muža, z ktorej budete mať zimomriavky nielen počas čítania, ale aj dlho po ňom...

  

sobota 13. októbra 2018

RECENZIA: Xu Hongci - Stena, útek z Maovho najtemnejšieho väzenia (Albatros Media, 2018)

HODNOTENIE:   ****                     KNIHA MESIACA OKTÓBER 

"Když koncem července přijel do Šanghaje Mao Ce - Tung, ubytoval se v hotelu Mir, kde se setkal se studentskými delegáty ze všech univerzit ve městě, vyslechl si jejich hlášení a vydal pokyny. Naše fakulta vyslala svého delegáta, který měl přezdívku Velký jazyk, a ten Maovi podal podrobnou zprávu o tom, jak se mnou bojují.
- Roztrhejte ho na kusy, - řekl prý Mao." (s.97). 



Xu Hongci je mladý Číňan, ktorý je nadšeným stúpencom komunistickej strany. Zvolí si štúdium medicíny, kde po počiatočných problémoch patrí k najlepším poslucháčom na univerzite. Okrem vynikajúceho prospechu sa aj politicky angažuje. Zamiluje sa do krásnej študentky, medzi priateľmi je obľúbený. Všetko sa zmení po slávnom prejave Maa Ce - Tunga, ktorým čínsky vodca odštartoval tzv. kultúrnu revolúciu. Na základe tohto prejavu Xu Hongci spoločne s ďalšími študentmi spíšu kritiku pod názvom Nezdravý vietor na katedre medicíny, kde rozdelili svoje hlavné výhrady do 51 bodov. Od toho okamihu sa stali nepohodlnými občanmi krajiny a vláda ich zaradila k pravicovým kontrarevolucionárom. Xu Hongci bol spolu s ďalšími 550 000 obyvateľmi deportovaný do čínskych pracovných táborov známymi tiež pod názvom laogai, ktoré boli vystavené podľa vzoru sovietskych gulagov a vyznačovali sa veľkou brutalitou. Xu Hongci sa po niekoľkých neúspešných pokusoch o útek z tábora napokon predsa len dostane na slobodu. Trvá mu to 14 rokov. Je to doposiaľ jediný oficiálne potvrdený úspešný útek z čínskeho pracovného tábora. 

Román Stena popisuje život Xu Hongciho od detstva až po zatknutie a následnú deportáciu do pracovného tábora a jeho odvážny pokus o útek, počas ktorého nebol ako jeden z mála prichytený a popravený. Kniha na viacerých miestach pripomína slávny francúzsky román Motýľ. Nie je však až natoľko strhujúca, hoci v nej nie je núdza o silné okamihy. Autor veľmi realisticky opisuje atmosféru v spoločnosti, ktorá panovala počas rokov Maovej vlády. Taktiež život a otrasné podmienky v pracovných táboroch sú desivým svedectvom. Dá sa povedať, že Xu Hongcimu zachránila život profesia, ktorú sa rozhodol študovať a z politických dôvodov mu nebolo umožnené ukončiť ju. Namiesto toho prežil roky, o ktorých sa mu nesnívalo ani v tých najdesivejších snoch. Lenže osud zariadi často krát život úplne inak ako si to predstavujeme alebo naplánujeme.    

piatok 12. októbra 2018

RECENZIA: Steve Berry - Alexandrijská stopa (Ikar, 2007)

HODNOTENIE:   ***

"Máte niečo, čo potrebujem. Alexandrijskú stopu. Ukryli ste ju a iba vy viete, kde sa nachádza. Zožeňte ju. Máte na to 72 hodín. Keď ju budete mať, stlačte na telefóne číslo 2. Ak sa mi do 72 hodín neozvete, syna viac neuvidíte. Ak sa pokúsite so mnou vybabrať, váš syn príde o život. 72 hodín. Nájdite stopu a dohodneme sa." (s.20). 



Cotton Malone je bývalý agent CIA, ktorému unesú syna Garyho. Spoločne so svojou exmanželkou Pam sa pustia do pátrania a postupne sa zoznamujú s ľuďmi, ktorí stoja za únosom. Našťastie na ich strane stojí dánsky agent Henrik Thordvaldsen, americká poradkyňa Stephanie Nellová, historička Cassiopeia Vittová a britský agent George Haddad. Proti nim však stojí americký minister  Brent Green, americká agentka Heather Dixnová, ktorá hrá dvojitú hru a mocný finančník Alfred Hermann, ktorý stojí na čele tajného spolku. Všetky stopy vedú k Alexandrijskej knižnici, ktorá ukrýva veľké tajomstvá. Výmena uneseného syna za stopy vedúce k zmiznutým pokladom staroveku. Ako to celé dopadne?

Je to taký ten klasický dobrodružný príbeh, kde máme dve strany, ktoré sa snažia niečo získať, postavy, ktoré hrajú dvojitú hru a niekoľko dramatických momentov. Román nič nové neprináša, pracuje s teóriami, ktoré stoja na vode, pričom sa snaží navodiť dojem, že ide o niečo senzačného. Vyslovene oddychová kniha, pri ktorej vypnete mozgové závity. Je však pravda, že už som čítal aj väčšie kraviny. Takže celkovo to bude za také tri slabšie hviezdičky. 

streda 10. októbra 2018

RECENZIA: Peter Harris - Záhada Vivaldi ( Ikar, 2008)

HODNOTENIE:   **

"Nahmatal si vrecko v hlúpom geste kontroly. Tam bol papier, ktorý mu spôsobil toľkú úzkosť. Tam bol ten prekliaty papier. Áno, prekliaty, pretože partitúra obsahovala zakázanú hudbu, ktorej nebol schopný odolať.
Pamätal si hodiny teórie, keď bol študentom na konzervatóriu. Tú hudbu odsúdila cirkev! Bola to diablova hudba!" (s.64). 



Hlavnými hrdinami príbehu sú španielsky huslista Lucio Torres (ako ten slávny španielsky futbalový útočník) a dcéra majiteľky hotela, krásna María del Sarto, ktorí spoločne odhalia partitúru, ktorej autorom je slávny Antonio Vivaldi. Partitúra údajne skrýva veľké tajomstvo, ktoré môže zničiť celé kresťanstvo...
Proti mladej dvojici stoja členovia tajomného spolku Fraternitas Charitatis - nemecký lekár Karl Drexler, škótsky aristokrat Alister McFarlain, významná Benátčanka, potomok bohatého a vplyvného rodu Strozziovcov Camilla Strozziová, francúzsky aristokrat Étienne Clemont - Lapargue a okrem toho aj univerzitný profesor doktor Stefano Michelotto. A tak sa začína naháňačka, na konci ktorej sa dozvieme, aké tajomstvo ukrýva záhadná Vivaldiho partitúra. Väčšina príbehu sa odohráva v Benátkach, ktoré tvoria kulisu takmer celého románu. 

Otvorene sa priznám, že keby som román nebral ako jednu veľkú srandu, nedokázal by som ho dočítať dokonca. Niečo tak presladené, naivné a hlúpe sa len tak nevidí. Keby to tajomstvo aspoň stálo za to, ale je to len stokrát omieľaná teória, ktorá v žiadnom prípade nie je originálna. Normálne premýšľam nad tým, či autor písal túto knihu vážne alebo sa pri ej písaní len dobre zabával. Keby som sa toľko nenasmial, dal by som zo súcitu jednu hviezdičku v rámci celkového hodnotenia, ale takto pridám ešte jednu navyše, hoci ako pokus o seriózny historický román si ju dielo absolútne nezaslúži. Je už len na vás ako knihu pojmete.     

utorok 9. októbra 2018

RECENZIA: Gabriel García Márquéz - Zlá hodina (Slovenský spisovateľ, 1986)

HODNOTENIE:   ****

"Vrátil sa do krámu, aby napísal žiadosť, ale odrazu vytušil, že v mestečku sa čosi robí. Začul vzdialený pokrik. Opýtal sa kŕdľa šarvancov, ktorí prebehli popri ňom, čo sa stalo, a oni mu odpovedali v behu. Nato sa vrátil na telegrafný úrad a kolkovaný hárok vrátil.
- Nepotrebujem ho už, - povedal. - Pepeho Amadora pred chvíľou zabili. - " (s.280).  



Malé mestečko v Kolumbii pripomína divoký Západ. Na jednej strane stojí nekompromisný starosta (jeho meno nepoznáme), ktorý sa snaží zistiť, kto šíri po meste hanopisy. Čo spočiatku vyzerá ako nevinná ohováračka, naberá na intenzite, najmä keď začnú vychádzať na svetlo sveta skryté tajomstvá miestnych obyvateľov. Keď sa ohováračky začnú týkať aj samotného starostu, začne sa v meste skutočné peklo, na ktoré doplácajú najmä nevinní občania. Na pohode už tak dosť napätej atmosféry nepridá ani uväznenie Cézara Montera, ktorého svokra Rosaria Monterová začne robiť v mestečku poriadky. Šerif má na svojej strane niekoľko vplyvných ľudí: svojho tajomníka, sudcu Arcadia, pátra Ángela, doktora Giralda, Sýrčana Moisésa, zubára Aurelia, skorumpovaného cirkusového impresária a holiča Guardiolu (má rovnaké priezvisko ako slávny futbalový tréner Manchestru City). No proti šerifovi zároveň stojí silná a nespokojná opozícia, predovšetkým mocný a vplyvný rod Asisovcov. Keď sa obeťou nezmyselného lynčovania stane malý chlapec menom Pepe Amador, obyvatelia mesta si konečne uvedomia, kam to celé až nechali zájsť. Dokáže sa mesto vrátiť späť do normálnych koľají alebo ostane navždy poznačené zbytočnou tragédiou?

Ako sme už u Márqueza zvyknutí, aj v Zlej hodine sa stretneme s viacerými prvkami, ktoré sú typické pre magický realizmus. Na to, že ide o pomerne krátku prózu, v diele sa stretneme s pomerne veľkým množstvom postáv, ktoré začnú postupne vstupovať do príbehu. Dominuje najmä starosta, sudca Arcadio, páter Ángel a krásna veštica Casandra, ktorá má ako jediná silný vplyv na starostu. 
Boli časy, keď som Márquezovu tvorbu čítal pomerne intenzívne, aj preto som sa k nej po dlhšej dobe opäť rád vrátil. Autor už síce medzičasom stihol vypadnúť z rebríčka mojich top svetových spisovateľov, ale stále po ňom veľmi rád siahnem, lebo viem, že ma čitateľsky nesklame.   

RECENZIA: Jan Balabán - Kade išiel anjel (Host, 2005)

HODNOTENIE:   ****

" Beza slova podala dopis Pavle, která už nějakou chvíli starostlivě hleděla na proměny její tváře.
- Musíš ji pozvat, - řekla Pavla, když dočetla.
- Musím? - 
- Musíme. - 
- A proč vlastně? - 
- Protože jak se říká, dvakrát kolem vás anděl nepujde. - " (s.152). 



Príbeh nás vráti do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia na ostravské sídlisko. Tam totiž býva Martin Vrána, hlavný hrdina príbehu, gymnazista, ktorý zažíva svoje prvé lásky, sklamania a je súčasťou života v socialistickom Československu, ktorý sa ho bezprostredne dotýka. Zamiluje sa do tajomného dievčaťa Evy Topolskej, no keď sa dozvie, že okrem neho spáva aj s inými, odchádza od nej. Jedným z Eviných milencov je aj Ivan, pre svoju vysokú postavu prezývaný Figura, ktorý je trénerom volejbalu a veľmi rád si užíva spoločnosť mladých študentiek. Martinov najlepší kamarát Tonda Gona zomrie, keď sú obaja ešte mladí. Martin sa po čase ožení s Danou, s ktorou má dve deti, no ich manželstvo po čase stroskotá. Rúca sa aj Martinova kariéra prekladateľa. Zdá sa, že šťastie by mohol nájsť v náručí Moniky Tomskej, ktorá v ňom po dlhom čase prebudí erotickú túžbu. Dokáže Martin prekonať životnú dezilúziu alebo ostane uväznený vo svojej samote a beznádeji?

"Já myslím, že lidé v depresi, odtržení od domova, začnou třeba mezi sebou ještě bojovat a škodit si, zničí si většinu věcí, které si s sebou přivezli, a za pět deset generací zapomenou, odkud vubec přišli. Zustanou jim jen ty totemy a rituály a tajná učení nějakých sekt, stavitelu pyramid a tak podobně. Prostě planeta exilu se jim stane domovem. Musí zapomenout na ten svuj první domov, jinak by tu nemohli žít. Rozumíš mi? Mužeš čekat deset let, sto let, ale deset tisíc let na záchranné lodě čekat nemužeš. To už v ně mužeš jenom véřit, to už mužeš jen tušit, že tvuj pravý domov není na téhle zemi. Jako věří Polynésané, že po smrti poplují v kánoi po moři až tam, kde se spojuje s nebem, a po nebi nahoru ke svým předkum. Mužeš stavět pyramidy jako nějaké kosmické znaky, ale tvoji vnuci už nebudou vědět, co ty znaky znamenají." (s.108).  

Je škoda, že Jan Balabán odišiel do spisovateľského neba tak skoro, určite mohol zanechať po sebe ešte nejaké výrazné prózy. Jeho osobnosť je silno spätá s Ostravou a s ľuďmi z tohto drsného kraja, čo sa výrazne premieta aj v jeho tvorbe. Kade išiel anjel je silné dielo, ktoré má poväčšinou pochmúrnu atmosféru, no prináša aj zopár svetlých momentov. Príbeh aj postavy sú uveriteľné. Román mi miestami pripomína prózy Milana Kunderu a toho mám neskutočne rád. Aj preto ma toto útle Balabánovo dielko veľmi potešilo. 

pondelok 8. októbra 2018

Jo Nesbo - Bohyňa Pomsty (Ikar, 2010)

HODNOTENIE:  ****

" - Moja mama mi raz povedala, že existuje len jedna vec horšia než neukojenie túžby. Neexistencia túžby. Nenávisť je to posledné, čo človeku zostalo, keď všetko ostatné stratil. A potom ti vezmú aj tú. - 
Zbraň tupým úderom udrela do steny. "(s.342).




Brutálny prepad banky. Limit šesť sekúnd bol prekročený a jedna zamestnankyňa za to zaplatila životom. V kamere sa objaví šesť prstov. Harry Hole sa budí v posteli so svojou starou láskou Annou Bethsenovou, ktorá sa stane ďalšou z obetí neznámeho páchateľa    (páchateľov)? Harry sa púšťa do vyšetrovania spoločne s mladou kolegyňou Beate Lonnovou. Šéf nórskej kriminálky musí kryť netradičné metódy svojho najlepšieho policajta, ktorý neustále zápasí s alkoholizmom, pesimizmom a vlastným súkromím. Zatiaľ čo Harryho priateľka Rachel bojuje v Moskve o svojho syna Olega
V tomto príbehu bude, okrem iného, pomerne veľa Rómov. Možno to čiastočne súvisí aj s tým, že sa tu dosť kradne. A život v Osle sa točí ďalej... 

Čo ešte napísať k Harrymu? My, čo ho poznáme, vieme. A vy ostatní, ktorí ste tú česť zatiaľ nemali, máte čo doháňať. Skvelý príbeh, Harry je jedna z mojich najobľúbenejších literárnych postáv vôbec, príbeh odsýpa a samozrejme nesmie chýbať ani povestný čierny humor:  
"- Pán Hole, kde som mal s vami tú česť?- "
- Zvyknem sa zdržiavať v blízkosti mŕtvych, - odsekol Harry." (s.174).

nedeľa 7. októbra 2018

RECENZIA: Richard Sklář - Morgenland (Cosmopolis, 2018)

HODNOTENIE:   ***              NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

" - Jarek Fialka je v nemocnici, - přečetl Hynek parťákovi nahlas vše, co bylo těžkou rukou napsáno na kusu papíru. 
- A to je celé? - nenechal se odbýt parák, protože jeho zvědavost nevyla zdaleka ukojena tak, jak by předpokládal.
- To je celé, - zamručal Hynek a ještě se jednou podíval na druhou stranu listu a také dovnitř obálky, jestli něco nepřehlédl. A nenašel ani náznak něčeho dalšího. Žádný osedílatel, žádný podpis, nic. Záhada." (s.8).



Rok 1945. Vojna sa chýli ku koncu a veterán prvej svetovej vojny Richard Honig uteká v spoločnosti svojho väzniteľa, dôstojníka SS Von Richtera, z krajiny, aby sa zachránil pred sovietskym zajatím.  
Rok 2015, Ostrava. Hynek Ambrož je obyčajný automechanik, ktorý je ženatý s Nicole. Jeho dovtedy pokojný život naruší telegram, ktorý oživí spomienky spred tridsiatich rokov na jednu letnú brigádu. Tento telegram sa týka Hynkovho niekdajšieho najlepšieho priateľa Jarka Fialku
Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že dva na prvý pohľad odlišné príbehy by mohli nejako spolu súvisieť. Nakoniec sa však v závere prepoja a my sa dozvieme, aké zbrane ukrýval v zálohe vodca Nemeckej ríše...

Román sa číta v celku dobre, len je tu zopár pasáží, ktorým chýba dynamika. A myslím si, že aj námet mal lepší potenciál, dalo sa z neho vyťažiť ešte o niečo viacej. Postavám nemám veľmi čo vytknúť, možno by to chcelo niekoľko prekvapujúcich momentov a nečakaných zvratov. Ale inak, pokiaľ sa zaujímate o druhú svetovú vojnu, príbeh sa vám bude určite páčiť.   

utorok 2. októbra 2018

RECENZIA: Margaux Fragosová - Tiger, tiger (Jota, 2011)

HODNOTENIE:   ***

" Kromě "Hrozivého tigra" jsme s Peterem hráli spoustu her, které vymyslel. Jednou z nich byla zdokonalená verze "Mrňavého pavouka" Peter pokrčil prsty a křečovitě jimi třepal, takže vypadaly jako nohy dvou přátelských tarantulí, a pak mi jimi  šplhal po těle a lechtal mě. Pak jsme ještě hráli na šíleného vědce a šíleného zahradníka." (s.44). 



Stačí napísať, že kniha opisuje "vzťah" päťdesiatročného Petra Curranea a sedemročnej  Margaux Fragosovej. Margaux má rodičov, ktorým to už dlhšie neklape. Matka neustále trpí nejakými psychickými problémami a je rada, že časť starostlivosti môže preniesť na Petra, s ktorým sa jej dcéra náhodne zoznámi na plavárni. Margauxin otec je k dievčatku neustále kritický, je tvrdý negativista a svoje neúspechy utápa v alkohole. Peter Currane je v podstate slaboch. Pedofil, ktorého živý manželka a on sa jej za to stará o záhradu. Malá Margaux je fascinovaná honosným sídlom a postupne podlieha sladkým rečičkám svojho staršieho "kamaráta." Ich "vzťah" sa postupne mení s kamarátskeho na milenecký. Peter dievčatku odhaľuje skryté tajomstvá a ona neraz aj zo strachu, aby ho nestratila, mu dovoľuje čoraz viac... Zatiaľ čo on rokmi starne, Margaux vyrastá do krásy. Ako typickému pedofilovi mu čoraz viacej prekáža, že z jeho "priateľky" a milenky sa stáva dospievajúca mladá žena, kým z neho je len obyčajný starec. Napriek tomu ich čudné "priateľstvo" pretrvá až kým Margaux neodíde na univerzitu. Aj keď okolie začína mať podozrenie, že medzi starým mužom a krásnym mladým dievčaťom je viacej ako len priateľská náklonnosť, napokon to nikto nerieši. Margaux isté obdobie intenzívne premýšľa o samovražde, no je to práve Peter, kto si plný výčitiek, ako šesťdesiatšesť ročný, siaha na život.
Tiger, tiger vychádza zo skutočných udalostí a treba povedať, že čo sa týka erotických scén, tak Nabokova Lolita je len slabučký čajíček oproti týmto autorkiným memoárom. Vždy som sa radil k veľmi otvoreným a liberálnym ľuďom, pokiaľ ide o názory a zmýšľanie, ale musím sa otvorene priznať, že miestami som teda otváral ústa. Premýšľam ako objektívne zhodnotiť tento román. Napísaný je dobre, v podstate mu nie je čo vytknúť. V čom je jeho prínos, okrem toho, že Fragosová svojim vyrozprávaním pravdepodobne uľavila svojej duši, akosi netuším. Ak si odmyslím kontroverznú tému, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou knihy, je to nadpriemerné, no na štyri hviezdičky v záverečnom hodnotení mi trošku chýba vyššia umelecká hodnota diela. Takže to bude za také lepšie tri.       

pondelok 1. októbra 2018

RECENZIA: Laurent Binet - HHhH (Marenčin, 2010)



HODNOTENIE:   ****          NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"- Ešte nie je mŕtvy? Nechajte ho, nech stečie z krvi ako prasa! -
Heydrichov škrekot je posledným ľudským hlasom, ktorý v živote počuje. No... ľudským... ako sa to vezme..." (s.49). 

"Heydrich už vie, že má povesť najnebezpečnejšieho muža ríše, a je na to pyšný, no vie aj to, že všetci nacistickí hodnostári mu tak naliehavo nadbiehajú najmä preto, lebo sa snažia oslabiť Himmlera, jeho nadriadeného. Pre týchto ľudí je Heydrich považovaný za mozog (HHhH", vraví sa v SS: Himmlers Hirn heisst Heydrich - Himlerov mozog sa volá Heydrich), no stále je len pravou rukou, podriadeným, číslom dva." (s.136). 



Fakty o atentáte na Ríšskeho protektora Reinharda Heydricha sú všeobecne známe. Dvaja česko - slovenský výsadkári (Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš) vykonali vysoko utajovanú akciu s krytým názvom Anthropoid, výsledkom ktorej bola smrť jedného z najvyššie postavených mužov v Tretej ríši. Aj keď od akcie uplynulo viac ako sedemdesiat päť rokov, historici naďalej vášnivo diskutujú o jej dôsledkoch na ďalší vývoj v období druhej svetovej vojny. V každom prípade akcia jednoznačne ukázala, že odboj v Protektoráte Čiech a Moravy nie je mŕtvy ako sa nacisti naivne domnievali. Toto sú teda fakty, ktoré sú všeobecne známe. Čím je teda román Laurenta Bineta zaujímavý? Ide predovšetkým o prístup, ktorý autor zvolil. Naštudoval si množstvo historických dokumentov, pracne chodil po jednotlivých múzeách, skúmal dobové listiny, na základe ktorých zostavil viacero vlastných názorov a dohadov, ktoré však nestoja na vode, naopak sú podložené logickými úvahami vychádzajúcimi z dostupných dôkazov. Výsledkom je svieži príbeh, ktorý je miestami prerušovaný prítomnosťou samotného autora v príbehu, ktorého jazyk je zrozumiteľný a občas aj vtipný. Myslím si, že HHhH je cesta ako priviesť žiakov a študentov k záujmu o históriu. Nie cez suchopárne fakty, ale formou dobrodružného príbehu, ktorý je plný zaujímavostí a historických skutočností. Výborný román, ktorý v sebe skrýva všetko to, čo máme ako čitatelia radi. Pútavý dej, postavy, ktoré sú uveriteľné, dynamický príbeh, humor, ale aj dojemné pasáže, ktoré však neskĺznu k patetickému nariekaniu. Kniha rozhodne stojí za prečítanie. A pokiaľ ste podobne zanietení do obdobia druhej svetovej vojny ako ja, potom dvojnásobne.