" Beza slova podala dopis Pavle, která už nějakou chvíli starostlivě hleděla na proměny její tváře.
- Musíš ji pozvat, - řekla Pavla, když dočetla.
- Musím? -
- Musíme. -
- A proč vlastně? -
- Protože jak se říká, dvakrát kolem vás anděl nepujde. - " (s.152).
Príbeh nás vráti do sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia na ostravské sídlisko. Tam totiž býva Martin Vrána, hlavný hrdina príbehu, gymnazista, ktorý zažíva svoje prvé lásky, sklamania a je súčasťou života v socialistickom Československu, ktorý sa ho bezprostredne dotýka. Zamiluje sa do tajomného dievčaťa Evy Topolskej, no keď sa dozvie, že okrem neho spáva aj s inými, odchádza od nej. Jedným z Eviných milencov je aj Ivan, pre svoju vysokú postavu prezývaný Figura, ktorý je trénerom volejbalu a veľmi rád si užíva spoločnosť mladých študentiek. Martinov najlepší kamarát Tonda Gona zomrie, keď sú obaja ešte mladí. Martin sa po čase ožení s Danou, s ktorou má dve deti, no ich manželstvo po čase stroskotá. Rúca sa aj Martinova kariéra prekladateľa. Zdá sa, že šťastie by mohol nájsť v náručí Moniky Tomskej, ktorá v ňom po dlhom čase prebudí erotickú túžbu. Dokáže Martin prekonať životnú dezilúziu alebo ostane uväznený vo svojej samote a beznádeji?
"Já myslím, že lidé v depresi, odtržení od domova, začnou třeba mezi sebou ještě bojovat a škodit si, zničí si většinu věcí, které si s sebou přivezli, a za pět deset generací zapomenou, odkud vubec přišli. Zustanou jim jen ty totemy a rituály a tajná učení nějakých sekt, stavitelu pyramid a tak podobně. Prostě planeta exilu se jim stane domovem. Musí zapomenout na ten svuj první domov, jinak by tu nemohli žít. Rozumíš mi? Mužeš čekat deset let, sto let, ale deset tisíc let na záchranné lodě čekat nemužeš. To už v ně mužeš jenom véřit, to už mužeš jen tušit, že tvuj pravý domov není na téhle zemi. Jako věří Polynésané, že po smrti poplují v kánoi po moři až tam, kde se spojuje s nebem, a po nebi nahoru ke svým předkum. Mužeš stavět pyramidy jako nějaké kosmické znaky, ale tvoji vnuci už nebudou vědět, co ty znaky znamenají." (s.108).
Je škoda, že Jan Balabán odišiel do spisovateľského neba tak skoro, určite mohol zanechať po sebe ešte nejaké výrazné prózy. Jeho osobnosť je silno spätá s Ostravou a s ľuďmi z tohto drsného kraja, čo sa výrazne premieta aj v jeho tvorbe. Kade išiel anjel je silné dielo, ktoré má poväčšinou pochmúrnu atmosféru, no prináša aj zopár svetlých momentov. Príbeh aj postavy sú uveriteľné. Román mi miestami pripomína prózy Milana Kunderu a toho mám neskutočne rád. Aj preto ma toto útle Balabánovo dielko veľmi potešilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára