"Ale budiž, než si to všechno rozmyslíme, vracím se do roku dvaatřicátého, do červnově oranžového tifliského dusna, jimž beze spěchu kráčí Šaliko a za ruku vede Vanvanče.
Dvě horké dlaně s úzkými zápěstmi se dotýkají a navzájem si vyměňují své energie. Ve druhé ruce nese tatínek malý vulkánový kufřík s několika Vanvančovými věcmi - chlapec tam má trenýrky, trička, ponožky, pletený pruhovaný svetřík a nějaké vlastní drobnosti: drát, hřebík, rudou pěticípou hvězdičku z vojenské brigadýrky, malou porcelánovou sovičkou s úsporami, kterou mu věnoval dědeček Stepan a knihu Thompsona Setona." (s.102).
Spomienková kniha Bulata Okundžavu na detstvo, ktoré striedavo trávil u starého otca na Urale a u rodičov v Moskve. Hlavným hrdinom je malý chlapec Kukučka, ktorý napriek svojmu veku intenzívne vníma nástup boľševickej moci. Je pozorovateľom dramatických udalostí, ktoré výrazne zasahujú do jeho života. Obklopuje ho množstvo príbuzných, ktorých sa situácia dotýka rovnako ako jeho.
Okundžava sa snaží vyrovnať so situáciou po dlhých šesťdesiatich rokoch a spomienkové dielo je preto pre neho zároveň aj akousi osobnou terapiou.
Priznám sa, že román mi spôsoboval značné ťažkosti. Na môj vkus je príliš lyrický, rozvláčny a statický. Navyše som sa strácal vo veľkom množstve postáv, ktoré sa mi začali po čase pliesť. Možno som ho nečítal v tej správnej nálade, nebol som v optimálnom rozpoložení, ktoré si kniha vyžaduje. Nechcem tvrdiť, že Zrušené divadlo nemá svoju kvalitu, no mňa to celé akosi minulo, takže budem pri hodnotení možno až príliš drsný, no nemôžem si pomôcť. Viem si predstaviť, že viacerí čitatelia môžu so mnou nesúhlasiť, ale ja hodnotím vlastné dojmy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára