RECENZIA: Elisabeth Asbrink - Ako vo viedenskom lese stále stoja stromy ( Absynt, 2015 )

Príbeh o tom, že aj svetoznáma nábytkárska firma je poznačená nacistickou minulosťou. Príbeh židovského chlapca žijúceho vo Viedni, ktorého okolnosti  prinútili opustiť domov a usadiť sa vo Švédsku.

Príbeh dvoch mužov, ktorých osudy spojila 2. svetová vojna a napriek odlišnej ideológii sa stali priateľmi.

Historicko- dokumentárny román je vyrozprávaný formou listov, ktoré si píše Otto so svojimi rodičmi. Zatiaľ čo chlapec žije vo Švédsku, kde roky čaká na ich príchod, oni sa snažia prežiť Hitlerovu politiku vo Viedni. Ich vzájomná korešpondencia je často prerušovaná dobovými vysvetleniami jednotlivých mien, faktov a udalostí. Autorkina kniha do istej mieri pripomína denník Anny Frankovej, je však viacej faktografická a menej príbehová. Napriek tomu potrebné dielo, ktoré poodhaľuje pokrytecký postoj Švédska k židovskému obyvateľstvu počas 2. svetovej vojny.


HODNOTENIE:   ***

RECENZIA: Bradley Somer – Ryba menom Ian ( Metafora, 2015 )

Ian je akváriová rybka, ktorá sa rozhodne vyskočiť z 27 poschodia, aby zažila nejaké veľké dobrodružstvo a počas tohto dlhého pádu sa jej premietajú osudy jednotlivých majiteľov bytu – rozpad vzťahu zradného doktoranda Commora Radleyho a naivnej študentky Katie, pohľad na opravára výťahov Jimeneza, blížiaci sa pôrod tehotnej Petúnie Dalili, sledovanie milovníka muzikálov a zároveň stavebného robotníka Gartha, osud osamelej ženy v strednom veku Claire a smutný náhľad na introvertného chlapca Hermana, ktorý pred šikanovaním uniká cestovaním v čase.

Román je miestami zábavný, miestami vážny, s peknými úvahami a zaujímavými opismi. Tí skôr narodení si počas čítania spomenú na hudobný videoklip skupiny Banket, v ktorej v tom čase exceloval Richard Müller a na ich hit – Po schodoch. Keby v tom klipe účinkovala rybička Ian, vyzeralo by to ako trailer k filmu. Niektoré osudy sa prepájajú, iné nie. Ale o to v románe vôbec nejde.


HODNOTENIE:  ****

RECENZA: Vanda Rozenbergová – Sloboda bažantom ( Slovart, 2015 )

Kniha poviedok bola medzi finalistami súťaže Anasoft litera 2016. Z pätnástich poviedok ma ako –tak zaujali tri.

Prečo?

Vykrádači svetov – poviedka zo školského prostredia o obľúbenom učiteľovi Bergmanovi, ktorá je príjemnou spomienkou na študentské časy.

Výbuch ako prudká exotermická reakcia – skvelé vykreslenie duševného týrania, z ktorého priam mrazí. Týraná žena ( jej meno nepoznáme ) si predstavuje, že sa raz vzoprie svojmu mužovi ( prezýva ho Jazdec ), ale sama dobre vie, že na to nikdy nenájde dostatok odvahy.

Potkany – poviedka o tom, že neraz skončíme rovnako ako naši rodičia, ktorých v čase dospievania tak radi kritizujeme za ich chyby a životné rozhodnutia.

Sloboda bažantom nie je zvlášť výnimočným literárnym počinom, mám pocit, že po formálnej stránke je kniha zaujímavejšou ako po obsahovej. Jednorázová záležitosť, ktorá neprekročí slovenské hranice a keď ju prečítate, vrátite ju medzi ostatné knihy a pravdepodobne po nej nikdy viac nesiahnete. Jedine ak by ste trpeli stratou pamäte a bude to pre vás v pokročilom veku knižná novinka. Je pre mňa prekvapujúce, že sa kniha dostala do finále takej prestížnej literárnej súťaže za akú sa Ansoft litera považuje, pretože neprináša nič nové ani nezabudnuteľné.   


HODNOTENIE:  ***

RECENZIA: Erik Axl Sund – Sklenené telá ( IKAR, 2015 )

„Že môže skončiť ako Maria. Alebo ako chlapec z Kungsgärdenu. Že sa to môže skončiť tak, že bude nasledovať príklad bratov, ktorí sa otrávili plynom. Že Vanjin život môže byť rovnako krátky ako život dievčat z Värmlandu a Morgongövy. Kratší ako žmurknutie oka evolúcie a zhasne v jednom zlom okamihu." (s. 209)

Jerker Eriksson a Häkan Axlander Sundquist sa pokúsili nadviazať na svoju úspešnú trilógiu (Havranie dievča, Plameň túžby a Pýtiine pokyny) novou trilógiou, tentoraz pod názvom Melanchólia. Prvý diel nesie názov Sklenené telá.

Základná a najdôležitejšia otázka znie: Dokáže postava Jensa Hurtiga utiahnuť celý román na rovnako vysokej úrovni ako vyšetrovateľka Jeanette Kihlbergová, ktorá sa tentoraz objaví len v epizódnej úlohe? Odpoveď je bohužiaľ NIE. Predovšetkým preto, lebo súkromný život Jensa Hurtiga je spomenutý v oveľa skromnejšej miere a nehrá až takú významnú úlohu, ako tomu bolo v prípade komisárky Kihlbergovej. Stretávame sa aj s ďalšími členmi vyšetrovacieho tímu z predchádzajúcej trilógie – Schwarzom, Ählundom, Ivom Andričom a Billingom. S výnimkou Iva Andriča sú však ostatné postavy v úzadí. Uvidíme ako to bude v ďalších dvoch pokračovaniach.

O čo teda ide? Vo Švédsku pribúdajú samovraždy tínedžerov, pričom na mieste činu polícia zakaždým nájde to isté. Walkman a pásky so samovražednými hudobnými textami, pričom každá z obetí zomrie v odlišnom čase skladby. Jens Hurtig sa postupne dostáva k mýtickému chlapíkovi menom Hunger, ktorý má na tínedžerov priam magický vplyv. Práve temnota je najsilnejšou stránkou románu. Postavy mladého narkomana Simona a už vyššie spomínaného Hungera sú fascinujúco spracované. Keby autori viacej zapracovali na Jensovi, konečný výsledok mohol byť oveľa kvalitnejší. Necháme sa prekvapiť, ako budú vyzerať ďalšie dve pokračovania. Celkom som zvedavý, ako to celé dopadne.


HODNOTENIE:  ***    

RECENZIA: Harper Leeová – Postav hliadku ( IKAR, 2016 )

Dobre, ak mi nedovolíš odcitovať Melbourna, poviem ti to vlastnými slovami: priatelia ťa potrebujú vtedy, keď konajú nesprávne, Jean Louise. Nepotrebujú ťa, keď konajú správne...“ (s.290).

Ako to už v pokračovaniach často býva, nedosahujú úroveň originálu. Rovnako je tomu aj v tomto prípade.

 Jean Louise Finchová  (prezývaná Scout ) sa po rokoch ako dvadsať šesťročná mladá žena vracia  z New Yorku do rodného mestečka Maycomb. Jej brat Jem pred rokmi tragicky zahynul a jej otec Atticus je členom rasistickej organizácie, ktorá funguje pod názvom Rada občanov. Pre Scout je to prirodzene šok. Navyše sa na scéne zjavuje mladý začínajúci právnik menom Henry, ktorého si Atticus po Jemovej smrti akoby vnútorne adoptoval.

Pokračovanie slávneho románu je menej príbehové a viacej filozofické. Postava mladej Scout pripomína svojim správaním a názormi seriálovú doktorku Quinnovú alebo Annu zo Zeleného domu. Problém rasizmu je vo voľnom pokračovaní ešte výraznejší, lebo spôsobí rozkol priamo v rodine Finchovcov.

Nemá to silu originálu, no keď romány nebudeme za každú cenu porovnávať (čo je v podstate nemožné ) Postav hliadku je kvalitnou knihou, ktorá zaujme najmä svojimi názormi na dodnes pretrvávajúci problém rasizmu.  


HODNOTENIE:  ***

RECENZIA: Harper Leeová – Nezabíjajte vtáčika ( IKAR, 2016 )

„Odvaha je pustiť sa do boja, aj keď vopred vieš, že si porazený, a napriek tomu vytrvať v tom boji až do konca. Zriedka zvíťazíš, ale niekedy sa ti to podarí“ (s.140).

Možno vám bude román americkej autorky pripomínať (podobne ako mne) akúsi drsnejšiu verziu kedysi slávneho seriálu Domček v prérii alebo slávnu knihu Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna.

Príbeh je vyrozprávaný ústami malého dievčaťa Jean Louise Finchovej (prezývanej Scout ), ktorá vyrastá spoločne so svojím starším bratom Jemom a drobným černochom Dillom, ktorý prichádza do ich južanského mestečka Maycomb na prázdniny. Po matkinej smrti ich vychováva otec so zvláštnym menom Atticus, ktorý je v meste váženým advokátom. Po vyučovaní sa Scout, Jenn a Dill zakrádajú k starej usadlosti, ktorá je opradená veľkým tajomstvom...

Detstvo Scout a Jema plynie úplne normálne, jeho súčasťou sú rôzne dobrodružstvá, súrodenecké spory, drobné klamstvá a hľadanie si miesta vo svete dospelých. Všetko sa zmení vo chvíli, keď obvinia ženatého černocha, otca troch detí Toma Robinsona zo znásilnenia mladej farmárskej belošky. Atticus, otec Scout a Jenna, sa rozhodne, že bude robiť Tomovi obhajcu. Od tej chvíle sa dovtedy vážená rodina Finchovcov stáva pre väčšinu obyvateľov mesta neprijateľná a zatratenia hodná.

Román pôsobí na prvý pohľad ako príbeh mladého dievčaťa, čím sa stáva problém rasizmu ešte mrazivejším.

Pre mňa je najzaujímavejšou postavou príbehu Scoutin brat Jem, ktorý je mladý, nepokojný  a prahne po dobre a spravodlivosti.

Román získal v roku 1961 Pulitzerovu cenu. Zaslúžene. 


HODNOTENIE:  ****  

RECENZIA: Jonas Jonasson- Zabijak Anders ( IKAR, 2016 )

„No Zabijak Anders bol teraz, keď začalo prihárať, nervózny. Ak by aj hneď vyčkal  na všetko čomu nerozumie, nebolo by veru veľa o čom hovoriť. A tak sa spýtal, či by bola možná alternatíva, že by v prípade krízy odriekal názvy húb po latinsky, pretože by to znelo veľmi nábožne pre toho, kto sa v tom ako tak vyznal. A uviedol dôkaz:

-Cantharellus cibarius, Agaricus arvensis, uber magnatum...V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

-Čo to vraví? – zaujímal sa recepčný, ktorý práve vošiel do miestnosti.

-Nie som si istá, ale myslím si, že práve uctieval kuriatko, šampiňón a možno hľuzovku- odvetila farárka, skôr než sa znova otočila k Zabijakovi a nakázala mu, aby sa ani nepribližoval k tomu, čo práve povedal, a už vôbec nie k muchotrávke, nech už sa volá akokoľvek“(s.171).   

Súčasné Švédsko. Zhodou okolností sa jedného pekného dňa dá dokopy zvláštna trojica. Farárka Johanna Kjellanderova, ktorú otec už od detstva neznášal, recepčný Per Persson, ktorého dedo prišiel zhodou nešťastných náhod o miliónový majetok a samotný Zabijak Anders, trojnásobný vrah. Vďaka novinám a internetu sa stane z Andersa doslova mediálna hviezda. Objednávky na zastrašovanie osôb sa len tak hrnú. Keď sa zdá, že trojica začne úspešne bohatnúť, farárkin výklad biblie prevráti Andersovo zmýšľanie o živote úplne naruby. Rozhodne sa, že bude vo veľkom prispievať na dobročinné spolky. Farárka a recepčný vymyslia nový plán ako zbohatnúť. Zo Zabijaka Andersa spravia pastora a od tej chvíle sa dobročinné príspevky len tak hrnú. Bohužiaľ proti sebe poštvú celé švédske podsvetie, daňovú kontrolu aj políciu...

Kým Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol bola trefa do čierneho, Analfabetka, ktorá vedela počítať sa už len zviezla na úspechu predošlého románu, Zabijak Anders je už nanajvýš ak tak priemerný román, aj to s privretím očí celej rozvetvenej rodiny. Navyše, aj keď sa román tvári ako vtipný a plný čierneho britského humoru, vyvoláva skôr rozpaky a chvíľky trápnosti. Preto ak túžite po príjemnom severskom rozptýlení, siahnite radšej po Zločineckom gangu penzistov. V prípade ak máte nejaké peniaze navyše, urobíte lepšie, keď sa nenecháte zlákať pútavým obalom knihy a predošlými autorovými literárnymi úspechmi  a investujete radšej do iného diela. 


HODNOTENIE:  *** 

  

RECENZIA: Jojo Moyesová – Jeden plus jeden ( IKAR, 2015 )

Sú romány, pri ktorých už od začiatku tušíte, ako dopadnú. Pri románe Jeden plus jeden to zistíte približne na štyridsiatej strane. Napriek tomu to neprekáža. Už dávnejšie som vyhlásil, že Moyesovej romány sú v špeciálnej sekcii intelektuálnej romantickej beletrie. Niečo ako Lindströmová pomiešaná s Pilcherovou pre intelektuálov, čo si potrebujú na chvíľu oddýchnuť od náročnej literatúry.

Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom štyroch hlavných postáv. Jess Thomasovej, matky dvoch detí. Constanz – prezývanej aj Tanzie, malého dievčatka, ktoré vyniká v matematike a túži sa dostať na súkromnú školu pre nadané deti. Nevlastného syna Jess Nickiho, tínedžera, ktorého šikanuje banda mladých výrastkov – Fischerovcov.

Jess pracuje ako upratovačka, celý život zápasí s dlhmi a teraz musí navyše včas dopraviť Tanzie z Anglicka do Škótska na matematické prijímačky. Situácia sa ešte viac komplikuje, keď policajti odtiahnu staré exmanželovo auto z dôvodu neplatnej poistky. Čas sa kráti a Jess začína strácať nádej. Našťastie jej osud prihrá do cesty počítačového fanatika a milionára  v jednej osobe Eda Nichollsa na najnovšom type AUDI. A tak sa začína niečo ako rodinná road movie, ktorej súčasťou je aj Tenzin veľký pes Norman.

Celkom pohodový, oddychový, ničím prekvapujúci román, ktorý prečítate behom niekoľkých hodín. Rýchlo vyšumí z hlavy, ale rozhodne sa nedá povedať, že by to bol zabitý čas.


HODNOTENIE:   ****     

    

RECENZIA: Lex Thomas - Karanténa ( Fortuna Libri, 2013 )

David Thorpe zažíva jeden z bežných dní na strednej škole. Ráno ide do školy, stretne sa so svojou priateľkou Hilary, ktorá mu dá kopačky a on sa večer opije. Po maminej smrti odišiel z futbalového mužstva a  má pocit, že sa mu nič nedarí. Spoločne s mladším bratom Willom, ktorý sa len nedávno vrátil z dobrodružnej víkendovej výpravy, odchádzajú do školy. Keď spoločne vstúpia do kabinetu učiteľa angličtiny, sú v šoku. Mladý kantor zomiera strašnou smrťou. A to je len začiatok. Škola je totiž nainfikovaná neznámym smrteľným vírusom, ktorý zabíja všetkých dospelých a maturantov. 

Prejde zhruba rok a študenti sa medzičasom rozdelia do mnohých skupín podľa záľub a stávajú sa z nich gangy, ktoré bojujú o potravu, ktorú im tajne podsúva americká vláda. Čudáci, Mozgovia, Šľapky, Skejťáci, Umelci, Krásky a Športovci. David zakladá gang Samotárov a spoločne s bratom Willom bojujú o prežitie...

Je to šialené, je to trochu pritiahnuté za vlasy, je to drastické, napínavé a predsa miestami aj zábavné a dojímavé. Je to moderná verzia Goldingovho románu Boh múch. Je to béčkový horor so všetkým čo k tomu patrí. Je to akčná videohra. Tak sa bavte a vypnite mozog, aby vám ho náhodou niektorý z gangov neodstrelil...   


HODNOTENIE:   ***

    

RECENZIA: Lucia Sipossová - S láskou Anča Pagáčová ( Herial, 2015 )

"-Čo. Zas ideš preč?
  -Gašpar chce ísť do Cannes.
  -Aha.
  -Mám ísť?
  -Však musíš, nie?
  -Musím len umrieť.
  -Veď to.
  -Tak som to nemyslela.
  -Viem. Choď sa odreagovať...
  -Myslíš? Mám?
  -Ja by som išla. S novým frajerom..."
  -Však poď aj ty, možno by mu to nevadilo...."
  -Všetko ma bolí...to je blbosť...Budeš dlho?
  -Štyri dni.
  -To je nič. Štafetu prevezmú chlapi.
  Štyri dni. To je nič. A niekedy to môže byť aj všetko" (s.60).

Vzťah muža a ženy v stredných rokoch je v slovenskej aj svetovej literatúre stále v kurze. Anča má tesne pred tridsiatkou a živí sa ako herečka. Rada cestuje, sníva o princovi na bielom koni, zamýšľa sa nad životom. Gašpar, ktorého Anča prezýva Vlk alebo Vĺčko je bohatý podnikateľ, ktorý sa blíži k štyridsiatke. Vychováva syna, veľa cestuje, prijíma stále nové životné výzvy. A má rád Anču. Lenže takým svojským spôsobom. A potom je to už len o rozchodoch a udobrovaní a to medzi tým neprináša vlastne nič nové.

Kratučké kapitoly sú ako stvorené na večerné čítanie pre životom a prácou ubité ženy. Pestrý hovorový slovník, mnoho anglicizmov, ďalekých aj blízkych krajín, štipka pózerstva, autorkinej kalkulácie smerom k svojim čitateľom (teľkám), niekoľko klišé, citátov, snaha o životnú múdrosť, zopár sĺz a zbytočnej sentimentality.

Čítať sa to dá. V tom problém nie je. Ale je to ako s polystyrénom. Žuť sa to dá, no popcorn to nie a nikdy nebude. Jednak to nevonia a ani to nechutí. Len to na pár hodín zaplní žalúdok čímsi prázdnym...

Aj keď obal románu je v pohode.

HODNOTENIE:  ***

    

VIDEO: Knihy, ktoré by som si zobral na opustený ostrov

Vo videu vám prinášam rebríček kníh, ktoré by som si so sebou zobral, ak by som mal ostať na opustenom ostrove.

Budem rád, ak mi napíšete váš názor, prípadne aj váš rebríček kníh.

RECENZIA: Marek Mittaš - Nevinných 15 ( Artis Omnis, 2016 )

Hra so slovíčkami začína už od úvodných strán. Číslo 15 vyjadruje jednak vek (viaceré postavy v poviedkach sú maloleté dievčatá) a jednak počet poviedok v útlej knižke. Mittaš sa na prvý pohľad zameral na postavy bežného života. Mužov, ženy, deti, dievčatá, chlapcov. Jeho poviedky sú plné bizarných ľudí, ktorí sa ocitnú ešte v bizarnejších situáciách. Príbehy sú plné násilia, sexuálnych scén a odkazov na dnešnú politickú situáciu.

Obsahom aj formou čítanie vhodné do kabelky alebo do športovej či koženej cestovnej tašky cez plece. Do MHD–čky alebo do vlaku. Uplynie ako cesta z bodu A do bodu G, pardon, do bodu B. Pohodlne, no bez intenzívnejšieho zážitku. Ten sa stratí rýchlejšie ako biele padáčiky púpavy, ktoré odnesie nevyspytateľný jesenný vietor...


HODNOTENIE:   ***

RECENZIA: David Mitchel – Trinásť mesiacov ( Mladá fronta, 2014 )

„Jáj sem kluk. Je mi třináct. Sama jste řekla, že je to nešťastný věk, když je někomu třináct, a to je teda fakt. Když mezi ně nezapadnete, udělají vám ze života peklo“ (s.180).

Čiastočne autobiografický príbeh trinásťročného Jasona Taylora, ktorý vyrastá na anglickom vidieku 80tych rokoch, v časoch, keď v krajine vládne pevnou rukou Železná lady. Jason sa v mnohom odlišuje od svojich rovesníkov. Tajne píše poéziu, často vedie vnútorný monológ, sleduje politiku a pre svoj handicap (koktanie) je vďačnou obeťou šikanovania. 

Silným dojmom na mňa zapôsobila kapitola pod názvom „Skaliská“, v ktorej je prepojený vzťah Jasonových rodičov s bitkou o Falklandy. 

Opis Anglicka v 80tych rokoch a sympatický chalan Jason Taylor vás okamžite vtiahnu do deja. Ani detstvo nemusí byť vždy romantické, nevinné, šťastné a rozprávkové. Ale v každom prípade je pre väčšinu z nás nezabudnuteľné. Jason Taylor je drsnejšou formou Adriena Molea, Kevina Arnolda zo seriálu Báječná léta, postavou z románu Johna Greena (bez tej romantickej podoby). 

David Michell napísal skvelý román. Nič viac. Nič menej. A že sa vám usadí v hlave, to si píšte.

HODNOTENIE:   ****

RECENZIA: Antony Doer - Svetlo, ktoré nevidíme ( IKAR, 2016 )

„Takže milé deti, ak sa máme vyjadriť matematicky, konštatujeme, že všetko svetlo vlastne nemôžeme vidieť“ (s.399).

Vojna spojila osudy mnohých ľudí, ktorí by sa za iných okolností nikdy nestretli. Príbeh sa začína v roku 1934, kedy sú Francúzska Marie Laura LeBlancová a Werner Pfennig ešte deťmi. Marie Laura už v detstve oslepne a jej otec, ktorý pracuje v prírodovedeckom múzeu, kde sú ukryté veľmi vzácne diamanty, jej kupuje knihy napísané v braillovom písme. Zostaví jej dôkladnú maketu mestečka Saint-Malo, v ktorom bývajú, aby sa dokázala v prípade nebezpečenstva orientovať v tmavých uličkách. 

Werner odmalička vyrastá s mladšou sestrou Juttou v sirotinci, no už od útleho detstva vyniká v matematike a logickom myslení. Zlom v jeho živote nastáva vo chvíli, keď sa mu podarí opraviť rádio manželke jedného vysoko postaveného nemeckého vojaka, vďaka čomu dostáva možnosť vstúpiť medzi elitné jednotky hitlerjugend. 

Marie uteká spoločne s otcom pred vojnou k bohatému prastrýkovi Etiennovi. Keď jej otec zmizne aj so vzácnym diamantom, ktorý má za úlohu strážiť a ktorý je opradený starou legendou, Marie Laura sa pridá k ilegálnej skupine, ktorá bojuje za oslobodenie Francúzska a jej hlas z podomácky vyrobeného rádiá jedného dňa zachytí Werner...

Ten medzičasom podstúpi tvrdý dril medzi rovesníkmi v elitných vojenských mládežníckych jednotkách. Tu sa zoznámi s Frederikom, ktorého zo všetkého najviac fascinuje život vtákov. Frederik určite patrí k najzaujímavejším postavám románu a nepochybujem o tom, že si ho obľúbite. Ako sa blíži koniec vojny, nemecká armáda hlási vo svojich radoch akútny nedostatok vojakov. A tak sa na východný front dostáva aj šestnásťročný Werner. Jeho osud sa tak pomaly pretína s osudom slepej dievčiny s medovým hlasom, ktorý vysielajú rozhlasové vlny a Werner sa rozhodne, že Marie Lauru za každú cenu zachráni...

Román, ktorý sa stal víťazom Pulitzerovej ceny sa uzatvára v roku 2014, kedy už pomaličky odchádzajú aj poslední pamätníci druhej svetovej vojny. Napriek tomu, že kniha má takmer 580 strán, prečítate ju pomerne rýchlo. Je rozdelená do trinástich častí a kapitoly sú dosť krátke. Spočiatku sa budú roky a udalosti striedať v rýchlejšom slede, ale nebudete mať vôbec problém zorientovať sa v nich. Väčšina príbehu zameriava svoju pozornosť na Marie Lauru a Wernera, ale aj vedľajšie postavy sú veľmi zaujímavé a rozhodne nie do počtu. Aj keď na niektorých miestach sa dej spomaľuje a trošku sa utápa v dlhších opisoch, ktoré sú podľa môjho názoru zbytočné, rozhodne sa nudiť nebudete.

Svetlo, ktoré nevidíme je predovšetkým o ľuďoch a ľudskosti. A o tom, aké by to asi bolo, keby ľudia neboli vinou mocných nepriateľmi a stretli by sa v inej dobe, za iných okolností, v inom čase a na inom mieste.    


HODNOTENIE:  ****