RECENZIA: Harper Leeová – Nezabíjajte vtáčika ( IKAR, 2016 )

„Odvaha je pustiť sa do boja, aj keď vopred vieš, že si porazený, a napriek tomu vytrvať v tom boji až do konca. Zriedka zvíťazíš, ale niekedy sa ti to podarí“ (s.140).

Možno vám bude román americkej autorky pripomínať (podobne ako mne) akúsi drsnejšiu verziu kedysi slávneho seriálu Domček v prérii alebo slávnu knihu Dobrodružstvá Toma Sawyera a Huckleberryho Finna.

Príbeh je vyrozprávaný ústami malého dievčaťa Jean Louise Finchovej (prezývanej Scout ), ktorá vyrastá spoločne so svojím starším bratom Jemom a drobným černochom Dillom, ktorý prichádza do ich južanského mestečka Maycomb na prázdniny. Po matkinej smrti ich vychováva otec so zvláštnym menom Atticus, ktorý je v meste váženým advokátom. Po vyučovaní sa Scout, Jenn a Dill zakrádajú k starej usadlosti, ktorá je opradená veľkým tajomstvom...

Detstvo Scout a Jema plynie úplne normálne, jeho súčasťou sú rôzne dobrodružstvá, súrodenecké spory, drobné klamstvá a hľadanie si miesta vo svete dospelých. Všetko sa zmení vo chvíli, keď obvinia ženatého černocha, otca troch detí Toma Robinsona zo znásilnenia mladej farmárskej belošky. Atticus, otec Scout a Jenna, sa rozhodne, že bude robiť Tomovi obhajcu. Od tej chvíle sa dovtedy vážená rodina Finchovcov stáva pre väčšinu obyvateľov mesta neprijateľná a zatratenia hodná.

Román pôsobí na prvý pohľad ako príbeh mladého dievčaťa, čím sa stáva problém rasizmu ešte mrazivejším.

Pre mňa je najzaujímavejšou postavou príbehu Scoutin brat Jem, ktorý je mladý, nepokojný  a prahne po dobre a spravodlivosti.

Román získal v roku 1961 Pulitzerovu cenu. Zaslúžene. 


HODNOTENIE:  ****