piatok 30. novembra 2018

RECENZIA: Pavol Rankov - My a Oni/ Oni a My (L.C.A, 2001)

HODNOTENIE:    ****

"Doba, v ktorej žijeme, je zmätená. To nám azda dáva právo, aby sme aj my boli zmätení. Bojíme sa, čo nám urobia iní, bojíme sa, čo mi urobíme im. Môže za to doba..." (s.5). 



Zbierka poviedok, ktorá svojho času vzbudila na Slovensku pomerne značnú pozornosť, potvrdila autorove silné stránky ako poviedkára. Útla knižka obsahuje pomerne široký výber príbehov od surrealistických výjavov alkoholika (v poviedke Týždeň so sebou) až po detektívku odohrávajúcu sa v Taliansku pod názvom Benátske zrkadlá. Keď už sa zdá (a nielen podľa názvu), že pôjde o o klasickú poviedku ako v prípade Príbehu s kvetinárkou, vtedy sa to v závere nečakane zvrtne a je z toho riadna divočina. Hororovo ladená poviedka Cesta sa odohráva v lunaparku, banálny príbeh Tenká modrá nitka rozpráva o sprievodcovi vlaku, Planéta ľudí opisuje nelichotivú budúcnosť, nadčasová poviedka, ktorá dala názov aj celej zbierke, sa venuje problému utečencov. Veľmi pestrý je príbeh Big brother v ktorom sa striedajú fotky, kňaz a lesbička, Boli sme ti vďační je poviedkou o Slovanoch a homosexualite a v Liste bez oslovenia hlavná postava predstiera postihnutie. Doba v ktorej žijeme je o jednom revolučne ladenom spisovateľovi, ktorý nevie čo je sen a čo skutočnosť. Krádež je poviedkou o jednom priemernom úradníkovi, ktorému sa podarí odaliť zlodejov. Celkom zaujímavú pointu má Termínovaný vklad, ktorý je niečo ako denníkom. Deti hôr atmosférou pripomínajú Salingerovu skvelú poviedku Banánové rybičky. V druhej osobe sa zase rozoberá otázka svedomia. 

Celkovo ide, podľa môjho názoru, o jednu z najlepších poviedkových zbierok v modernej slovenskej literatúre. Rankov už medzičasom presedlal na dlhšie prozaické žánre a treba povedať, že tam mu to píše taktiež veľmi dobre. Na jeho vrcholné dielo si však zrejme budeme musieť ešte chvíľku počkať. Aspoň dúfam.  

pondelok 26. novembra 2018

RECENZIA: James Mace Ward - Jozef Tiso - Kňaz, politik, kolaborant (Slovart, 2018)

RECENZIA:   ****           NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA NOVEMBER

"A nakoniec, aj keď bol Tiso nesmierne ambiciózny a chopil sa každej príležitosti, len čo sa objavila, prvú polovicu jeho života nemožno vidieť len cez karierizmus. Bol aktivistom, obdareným výnimočnou energiou a nadaním. Jeho potrebu byť vždy uprostred diania možno chápať ako sebapresadzovanie a túžbu ovládať. No možno sa len držal rady Ignáca z Loyoly či dokonca Tomáša Kempenského: - Nikdy nebuď celkom nečinný. - " (s.55). 




Túto knihu som si plánoval kúpiť ešte pred dvomi rokmi, ale jej vydanie sa stále odkladalo. Napokon sme sa dočkali tento rok. Treba povedať, že ide o pomerne podrobnú štúdiu a autor si dal skutočne záležať na tom, aby predstavil jednu z najkontroverznejších osobností slovenských dejín, pokiaľ možno, v čo najobjektívnejšom svetle.
Kniha je písaná chronologicky. Začína sa obdobím Tisovho detstva. Narodil sa vo Veľkej Bytči. Pochádzal z viacpočetnej pomerne chudobnej rodiny, dospelosti sa dožilo šesť jeho súrodencov. Tiso bol po väčšinu vynikajúcim študentom, vynikal najmä v klasických jazykoch. Jeho veľkým vzorom sa stal Ignác z Loyoly. Už v mladosti sa u neho prejavovala istá politická vypočítavosť, keď sa prikláňal podľa vývoja politickej situácie raz k slovenskej, no stále predovšetkým k maďarskej národnosti, čo mu počas vzniku Prvej Československej republiky vyčítali viacerí politici. Výrazný vplyv malo na budúceho prezidenta Slovenského štátu štúdium v Nitre. Tam sa spoznal s ľuďmi, ktorí formovali ďalší jeho život. Ako kňaz, ktorý má poskytovať povzbudenie a posledné pomazanie vojakom, sa nakrátko zúčastnil prvej svetovej vojny, ktorej zážitky ním dosť otriasli. Pôsobil na fare v Oščadnici, v Rajci, no jeho srdcovou záležitosťou sa stali Bánovce nad Bebravou, kde mal pomerne široký okruh priaznivcov, čo neskôr využíval aj v politickej kariére. Stal sa tajomníkom biskupa Kmeťka, s ktorým mal viaceré konflikty a ostrú výmenu názorov najmä v čase, keď sa začali u Tisa prejavovať antisemtiské názory a podpisoval protižidovské zákony. Jeho ďalší život a kariéru ovplyvnilo stretnutie s Andrejom Hlinkom. Tiso svoje myšlienky prezentoval najmä v periodikách Nitra a Duchovný pastier. V tridsiatych rokoch zasiahla celý svet Veľká hospodárska kríza, ktorá zasiahla aj ČSR, no krajina to napokon zvládla. Autor pomerne široký priestor venuje zjazdu v Nitre v roku 1933, ktorý veľmi vyostril vzťahy medzi ľudákmi a čechoslovakistami. Počas Československej republiky Tiso zastával funkciu ministra zdravotníctva, počas ktorej sa snažil vybudovať sanatória na liečbu tuberkulózy a rozvinúť kúpeľníctvo na Slovensku, čo sa mu do istej miery podarilo. Popri tom však presadzoval aj iné politické názory, ktoré boli občas radikálnejšie a občas miernejšie. Podľa vývoja politickej situácie. V roku 1937 absolvoval budúci prezident akési turné po Spojených štátoch, kde sa stretol so zahraničnými Slovákmi. Podarilo sa mu vyzbierať nejaké financie, no napriek tomu od cesty očakával viacej. V HSĽS, ktorej bol členom, došlo k ostrému konfliktu medzi Tisom a Sidorom, ktorý napokon vyhral Tiso. Veľkou skúškou bola Viedenská abitráž, kedy Slovensko prišlo o značnú časť svojich území. Počas Slovenského štátu nastala hviezdna a zároveň tragická kapitola Tisovho života. Neustále musel riešiť rozpory medzi takzvaným radikálnym a umierneným krídlom. Servilnosť voči Nemecku a najmä riešenie židovskej otázky nadobro zničili jeho povesť politika aj človeka. Slovenské národné povstanie Tisa veľmi sklamalo, lebo veril, že Slováci budú po jeho boku do posledného dychu brániť svoj vlastný štát. 
Posledné kapitoly knihy sa zaoberajú súdnym procesom s bývalým prezidentom a ďalším vývojom  štátu po jeho smrti. Autor takisto predstavuje rôznorodé názory a pohľady na jednu z najkontroverznejších postáv slovenských dejín. Kniha je po obsahovej a rozsahovej stránke skutočne bohatá a treba uznať, že Ward odviedol veľký kus práce. Takisto treba uznať, že je tu konečne snaha Tisa nezatracovať, ale ani nevynášať do nebies. Čítal som viacero kníh, ktoré sa týkali Slovenského štátu a jeho prezidenta a tento pohľad sa zatiaľ blíži najbližšie k tomu, čo som od toho očakával. Určite by sa našlo niekoľko menších nedostatkov, no to nemení nič na tom, že každého, koho zaujíma história a zvlášť obdobie Slovenského štátu, by si mal určite túto knihu prečítať. Je plus, že ju nenapísal slovenský autor, takže ten pohľad je trošku iný. No na na kvalite textu sa to vôbec neodráža. Práve naopak.       

piatok 23. novembra 2018

RECENZIA: Alexander Matuška - O duchovnom kolaboranstve (Marenčin PT, 2015), Albert Marenčin - Čo nevošlo do dejín (Marenčin PT, 2012)

HODNOTENIE:  ***

"Meriame nosnosť nejakého diela podľa toho, akú prácu vyžadovalo, podľa toho, že sa na ňom ktosi kedysi veľmi pechoril, dlho pechoril. Práca rovná sa dielu. Záver z tohto hanebného znamienka rovnosti? - Nemôže byť hlúpe, bezcenné niečo, na čom ktosi kedysi tak horlivo pracoval.  - Vzdať česť niekomu, dielu niekoho, významu, niekoho - je jedna vec, a uznávať jeho cenu, jeho význam, jeho nosnosť i pre dnešok, v celom rozsahu - je druhá vec. Ale my sme nikdy nevedeli rozlišovať, a to je celé naše nešťastie." (s.39).  



Meno Alexander Matuška je v literatúre pojmom. Keďže som študoval slovenský jazyk a literatúru, s jeho menom som sa stretol neraz. Pokiaľ ide o jeho život, bol veľmi pestrý a zaujímavý. Študoval v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X .Šaldu (kedy to všetko stíhal?). Začal  publikovať ako dvadsaťročný. Bol členom spolku Detvan. S M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Matuška pôsobil ako stredoškolský profesor, zapojil sa do SNP, prispieval do povstaleckého Slovenského rozhlasu a Nového slova, za čo bol šesť týždňov väznený gestapom. Po vojne bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v Pravde, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník v SAV.

"My nepoznáme pravú, mužnú chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo. Keď si niekoho vážime, nepustíme ho na pravú stranu, ale si pred neho jednoducho ľahneme. Ako úcta u nás vždy prechádza  v úctivosť, toho dokladom je práve náš postoj, t.j. polež k minulosti. A potom sa u nás narieka, že nemáme chrbtovú kosť. Odkiaľ ju majú vziať ľudia, ktorým sa vbilo do hlavy, že všetky možnosti sú už vyčerpané, že ich povinnosťou je nie dotváranie a pretváranie minulého, ale obdiv, bezvýhradný obdiv k minulému?" (s.32). 

Pokiaľ ide o Matuškove názory, bol kritický ku katolicizmu, kritizoval akýsi historický strach novej literárnej generácie, pozitívne vnímal tvorbu Ivana Kraska, negatívne sa vyjadroval o Vajanskom. Zameral sa aj na ďalších slovenských spisovateľov, ktorých väčšinou vo svojich publikačných prácach nešetril: Martin Rázus - cesta do Anglicka v jeho prípade nič nepriniesla, neustále nosí so sebou Bibliu, akoby sa nevedel presunúť z minulosti do súčasnosti.
Ján Hrušovský - nedokázal dostatočne kvalitne literárne spracovať svoje zážitky z prvej svetovej vojny
Jozef Tido Gašpar - podľa Matušku písal mizerné novely, nedostatočne vykreslil svoje postavy, kritizoval jeho prehnaný ornamentalizmus. 
Milo Urban - po výbornom románe Živý bič prichádza sklamanie v pohode pokračovania Hmly na úsvite
Peter Jílemnický - podľa Matušku veľmi dobre zvládol sociálnu tému
Emil Boleslav Lukáč - kritika jeho tradicionalizmu
Ladislav Novomeský - Matuška pribrzďuje slová o jeho mimoriadnom literárnom talente 

"Staršia slovenská literatúra mala jeden spoločný rys s detskou literatúrou a rozprávkami, poznala len dvojakých ľudí: absolútne dobrých a absolútne zlých." (s.62).

Matuška kritizuje Slovenský štát, kritizuje periférnosť Bratislavy, nerobí si ilúzie o Slovákoch, ktorých počas Slovenského štátu, podľa jeho názoru, zaujíma len futbal, zámorské cigarety a západná braková literatúra. Niekoľko článkov venoval aj päťdesiatemu výročiu ČSR a okupácii v roku 1968, ku ktorej zaujal jednoznačne kritický postoj. Je až neuveriteľné, koľko jeho myšlienok spred niekoľko desiatok rokov je aktuálnych ešte aj dnes.  



HODNOTENIE:  ***

"Mám rád spomienky, pamäti, memoáre, o to radšej, o čo viac je v nich subjektívnych skúseností a poznatkov, čiže človečiny, a o to menej sa v nich pamätník odosobňuje, štylizuje, povznáša, predstierajúc pred svetom - a aj sám pred sebou - objektívnosť a nezaujatosť alebo, čo je najhoršie, vystupujúc ako všadeprítomný, vševedúci a všemohúci hovorca akejsi vyššej pravdy." (s.5). 

Albert Marenčin, spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg, oslávil tento rok už úctyhodné 96 narodeniny. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave, aktívne sa zúčastnil SNP. Po vojne pracoval v denníku Národná obroda, potom pokračoval v štúdiu v Paríži, čo malo výrazný vplyv na jeho ďalší život. V rokoch 1949 - 1972 pracoval v Československom štátnom filme. Potom bol z politických dôvodov prepustený zo zamestnania a mal aj zákaz publikovať. Do roku 1987 (vtedy odišiel do dôchodku) pracoval v Slovenskej národnej galérii. 

Vo svojej knihe si spomína na to, ako chodil s dcérou českého spisovateľa Vladislava Vančuru, do ktorej bol tajne zamilovaný. Osobne sa stretol s Andrém Bretonom a Palbom Picassom. Dlhšie obdobie spolupracoval s publicistom Lacom Kalinom a spisovateľom Vladom MInáčom. Spolupodieľal sa na scenári k filmu Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Slnko v sieti, Polnočná omša, Panna Zázračnica, Zbehovia a pútnici, Kristove roky, Slávnosť v botanickej záhrade, Drak sa vracia.., ktoré boli ocenené na viacerých filmových festivaloch. Medzi jeho priateľov patrili o.i. aj spisovateľ Dominik Tatarka, novinár Ján Rozner, filmový režiséri Leopold Lahola, Elo Havetta, literárni kritici Juraj Špitzer a Alexander Matuška a český filozof a spisovateľ Egon Bondy.
Záverečná časť knihy je zameraná na ľudí, ktorí sa s Marenčinom osobnr spôsobom poznali a pri tej príležitosti si na neho zaspomínali - Peter Macsovsky, Oleg Pastier, ale aj skupina slovenských surrealistov.
Čitateľsky bola pre mňa najzaujímavejšia časť knihy, v ktorej sa písalo o rokoch štúdia v Paríži a spomínalo na filmovú tvorbu v šesťdesiatych rokoch.    








































štvrtok 22. novembra 2018

RECENZIA: Vladimir Pištalo - Tesla, portrét medzi maskami Kalligram, 2012)

HODNOTENIE:   ***

"Všetko, čo o ňom vedeli, bolo rozporuplné. Neodmietol tento Tesla Nobelovu cenu? Neroztrhal šek na milión dolárov? Jedni písali, že má oči "veľmi jasné", iní, že sú malé a čierne, ďalší, že nepodáva ruku, zatiaľ čo iní tvrdili, že stisk tej ruky je pevný. Dirigoval galaxie žiaroviek. Bal sa múch a náušníc. Mal rád žobrákov a vtáky. Vyvolal tunguzskú katastrofu. Chcel kontrolovať klímu na Zemi premenenej na žiarovku. Aplauz ho vynášal nad ľudský druh. Patril medzi tých, ktorý narúšajú spánok sveta." (s.379). 



Nikola Tesla je osobnosť, ktorej popularita akoby v poslednom čase opäť stúpala na vrchol. Neraz sa mu pripisujú aj vynálezy a myšlienky, ktorých nie je autorom. Nič to však nemení na tom, že tento srbský vynálezca je fenoménom, ktorý neuveriteľne predbehol svoju dobu.
Spoločne so srbským autorom sa vrátime do Teslovho detstva. Jeho otec Milutin bol popom, zatiaľ čo matka Duka sa starala o jeho súrodencov Vinka a Nenada. Hviezdou rodiny bol Dane, mimoriadne nadaný chlapec, o ktorom boli všetci presvedčení, že jedného dňa pôjde v otcových šľapajách. A pravdepodobne by sa tak aj stalo, keby si po neho v mladom veku neprišla smrť. Otec sa nádejal, že ďalší v poradí, ktorý navlečie na seba rúcho kňaza, bude práve Nikola. Lenže ako vieme, jeho to ťahalo úplne iným smerom, s čím sa Milutin nedokázal dlhé roky zmieriť. Nikola Tesla mal šťastie na dobrých priateľov. V detstve to bol najmä Mojo Medic a v staršom veku Antal Szigeti. Tesla veľmi rád cestoval a oboznamoval sa s kultúrou iných krajín. Zamiloval si Prahu (veď kto z nás nie), mal rád Graz aj Paríž. Zoznámil sa s Hiramom Maxim, vynálezcom mínometu. Život mu však najväčšmi zmenila cesta do Ameriky. Niekoľko rokov pracoval pre ďalšieho génia - Thomasa Alvu Edisona, s ktorým sa však nerozišiel práve v najlepšom. Významnou mierou sa podieľal na osvetlení svetovej výstavy v Chicagu, z ktorej boli prítomní návštevníci unesení. Experimentoval na mnohých patentoch, viaceré z nich si nedal zaregistrovať, čo bolo príčinou jeho neustálej biedy. Vyhorelo mu laboratórium, no nezlomilo ho to a v práci pokračoval ďalej. Zoznámil sa s mnohými významnými osobnosťami svojej doby: Antonínom Dvořákom, Rudyardom Kiplingom (autorom Knihy džunglí), Markom Twainom a ďalšími. Hlboké city prechovával k pôvabnej Catherine Johnonovej, no napokon zostalo len pri priateľstve. 
Jeden z najväčších géniov v dejinách po sebe zanechal mnoho významných vynálezov, na ktoré sa snaží nadviazať aj súčasná vedecká spoločnosť. Fascinujúci človek, ktorý prežil dlhý a bohatý život. 

Srbský autor zvolil pri písaní svojho diela chronologický prístup. Podľa môjho názoru sa dalo z námetu vyťažiť ešte o niečo viacej. Nie je to životopisný román pri čítaní ktorého by ste nedýchali (ako napr. Smäd po živote alebo Muž, ktorý stál v ceste), ale na druhej strane sa dozviete veľa zaujímavých informácii o jednom z najväčších géniov našich dejín.    

"Aby Robert Teslu prekvapil, priniesol mu publikáciu srbského nadrealistu L Impossible.
- Nemožné, - zasmial sa Tesla.  - To je refrén môjho života. Toto mi hovorili o každej myšlienke odkedy o sebe viem. -
 - Videl si niekedy zázrak? - zvedavo sa spýtal Johnson.
- Niekedy? Vždy! - nahneval sa Tesla. - (s.372). 

streda 21. novembra 2018

RECENZIA: Irvin D. Yalom - Ako som sa stal sám sebou (Premedia, 2018)

HODNOTENIE:   ***           KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Často myslím na jej slová na rozlúčku:  - Spomienky na minulosť a túžba po budúcnosti vytvárajú len nepokoj. - V týchto slovách je toľko pravdy, ale za akú cenu! A nie som schopný ani ochotný zaplatiť až toľko." (s.221).



Kniha je autobiografiou slávneho psychiatra a spisovateľa, ktorý sa narodil v roku 1931. Je jednak spomienkou na jeho život, ale zároveň aj na najvýznamnejšie prípady jeho lekárskej kariéry. V tomto mi román veľmi pripomína dielo známeho autora Olivera Sacksa (mimochodom taktiež známeho spisovateľa a psychológa) Muž, ktorý si mýlil manželku s klobúkom, na ktorého sa Yalom v románe viackrát odvoláva. Zatiaľ čo zo začiatku ma oveľa viacej pohltil Yalomov život a kapitoly súvisiace s lekárskou praxou som čiastočne preskakoval, neskôr to bolo naopak. Najmä Yalomove roky po svadbe už pre mňa nejaké zvlášť zaujímavé neboli.  
Yalom bol pôvodom Žid. A hoci rodina z otcovej strany bola poznačená tragédiou holokaustu, otec mu nebol ochotný povedať podrobnosti. Malý Irvin veľa čítal, bol terčom šikany, na vlastnej koži pociťoval antisemitizmus. Počas štúdia na univerzite vo Washingtone sa viackrát podrobil dobrovoľným testom LSD, manželskú krízu s Marilyn údajne zachránila extáza. Jeho život aj kariéru výrazne ovplyvnila záľuba v existencialistoch- Sartre, Camus, Kafka... Bol jedným z priekopníkov skupinovej terapie, istú dobu sa venoval rodinnej terapii, psychicky pomáhal ľuďom, ktorí mali smrteľné ochorenia. Začal experimentovať s tzv. T skupinami. Spočiatku pôsobil na Standfordskej univerzite, dva roky pracoval pre armádu Spojených štátov amerických na Havaji ako psychiater. Hosťoval na prestížnych univerzitách po celom svete: Londýn, Viedeň, Paríž, Oxford, bol na cestách v Indii, Japonsku, Číne, na Bali. V záverečnej časti sa Yalom venuje predovšetkým vzniku svojich románov (mne osobne to pripadalo ako podsunutá reklama jeho najúspešnejších diel - Keď Nietzsche plakal, Problém Spinoza.

Nie je to strhujúci životopis v štýle Irvinga Stonea, je to skôr mierne nostalgické spomínanie staršieho pána, ktorý sa ohliadol za svojim životom a veľmi úspešnou kariérou. Jeho čitatelia a priaznivci si môžu pridať hviezdičku navyše, pre mňa je dielo skôr priemerná záležitosť  so zaujímavejšími aj menej zaujímavými kapitolami. 

nedeľa 18. novembra 2018

RECENZIA: José Cardoso Pires - O delfínu (Dauphin, 1998)

HODNOTENIE:   *

"Současně si nad strážnymi vodami představuji nápis vyvedený  velikým zlaceným písmem na stuze zavěšené v oblacích. AD USUM DELPHINI" (s.41). 




Psychologické dielo v ktorom autor opisuje atmosféru malomesta, pozornosť venuje jednotlivým obyvateľom, predovšetkým manželskému páru, ktorý patrí k nižšej portugalskej šľachte. Rozprávač (známy spisovateľ) sa vracia hlboko do minulosti a spätne zaznamenáva dôležité udalosti. 
Román je bohatý na náboženské odkazy a magické prvky. Priznám sa, že knihu som dočítal až na druhý raz a napriek tomu vo mne zanechala jeden veľký zmätok. Stratil som sa v príbehu, ktorý ani neviem kedy začal a kedy skončil, nedokázal som sa priblížiť k žiadnej z postáv a keď som knihu konečne dočítal, zostal vo mne len veľký chaos a mnoho otáznikov. 

sobota 17. novembra 2018

RECENZIA: Irena Brežná - Vlčice zo Sernovodska (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako zo starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti." (s.5). 



Čečensko máme aj vďaka ruskej propagande a svetovým médiám zafixované ako krajinu plnú teroristov, ktorí kade chodia tade vyhadzujú všetko do vzduchu. Aká je skutočnosť? Autorka strávila v Čečensku niekoľko rokov. Materiál pre svoje reportáže zbierala vo viacerých etapách (1994 - 1997, 1997 - 1999, 1999 - 2006, 2006 - 2012). Brežná sa zamerala na bežné čečenské ženy - matky, na najznámejšie osobnosti Čečenska - Maschadova, Basajeva a medzinárodne známu bojovníčku za práva žien Zajnabu Gašajevovu. Autorkinej pozornosti neuniklo ani hlavné mesto Groznyj. Ako vyzerá Čečensko z pohľadu reportérky, ktorá v ňom strávila niekoľko rokov, pričom jej neraz išlo o život? 

"Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v Súostroví gulag v šesťdesiatych rokoch napísal:  - Ak bol v gulagu národ, ktorý vždy kráčal vzpriamený, tak to boli Čečeni." (s.5).  

streda 14. novembra 2018

RECENZIA: Chloe Benjamin - Nesmrteľní (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                 KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Profesor vysvetľoval, že DR. Higgs tvrdil, že existuje niečo, čo nazval Higgsov bozón, a ten napĺňa častice hmotou. Povedal, že to môže byť kľúčom k pochopeniu vesmíru, že to je základný pilier modernej fyziky, hoci ho doteraz nikto nezbadal. Vravel, že objav poukazuje na vesmír, kde vládne symetria, ale najdôležitejšie udalosti  v ňom - napríklad vznik ľudských bytostí - sú vlastne odchýlkami a vznikajú počas krátkych okamihov, keď sa symetria naruší." (s.305). 



V roku 1969 boli ešte len deťmi. Varja mala trinásť, Daniel jedenásť, Klara deväť a Simon sedem. Jedného dňa vošli do starého ošarpaného domu a táto návšteva im navždy zmenila životy. Bruna Costellová bola cigánska veštkyňa, ktorá každému zo súrodencov prezradila presný dátum smrti. Ako prvý mal zomrieť Simon, po ňom Klara, Daniel a nakoniec najstaršia Varja. Čas pomaličky plynul. Simon sa ako šestnásťročný vybral spoločne s Klarou do San Francisca užiť si posledné roky svojho života. To už o sebe vedel, že je gej. Zamestnal sa v jednom striptízovom bare ako tanečník. Vystriedal niekoľko partnerov, až nakoniec zostal pri černochovi Robertovi. O štyri roky neskôr zomiera na AIDS. Klara odchádza do Las Vegas kde sa živí ako kúzelníčka. Odmalička ju fascinovali rôzne triky a čary. Začne chodiť s bývalým Simonovým najlepším kamošom a narodí sa jej dcéra Raj. Zdá sa, že jej život sa uberá správnym smerom, no jedného dňa skočí do bazénu, z ktorého sa už živá nevynorí. Daniel vyštuduje medicínu a ožení sa s Mirou, ktorú spozná počas vysokej školy. Vstúpi do armády kde pracuje ako vojenský lekár a začne pátrať po príčinách úmrtí svojich súrodencov. Deň jeho smrti sa podľa veštby blíži. Vojde do domu Bruny Costellovej aj s nabitou zbraňou v ruke...
Ako posledná ostane nažive Varja, ktorá odišla v druhom ročníku štúdia medicíny zo školy, aby sa mohla starať o chorú mamu. V súčasnosti asistuje pri jednom vedeckom projekte. Jedného dňa vstúpi do jej pracovne mladý muž menom Luke, aby jej oznámil veľké tajomstvo.

Román Nesmrteľní v sebe ukrýva tajomstvo Davida Mitchella, mrazivosť Johna Kinga a príbehovosť Johna Irvinga. Funguje to tak dve tretiny, pričom hlavne časť, ktorá sa týka Simona, je úplne skvelá. Ako sa dej blíži k záveru, namiesto očakávaného finále, prichádza sklamanie. Akoby autorka chcela nasilu zakončiť výborne rozohraný dej nejakým originálnym spôsobom. Inak v podstate všetko funguje ako má. Postavy, napätie, dialógy... Aj preto je to veľká škoda. Na záver musím ešte pochváliť slovenský preklad Sofie Skokanovej. 

nedeľa 11. novembra 2018

RECENZIA: Haruki Murakami - Komturova smrť (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****             NOVEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"Slovo komtur ale čímsi provokovalo mou paměť. Byl jsem si jistý, že ho neslyším poprvé. Zpětne jsem sledoval vlákno svých vzpomínek, jako bych navíjel tenounkou nit. Určite jsem se už s tím výrazem setkal v nějakém románě, nebo snad dramatu. A muselo jít o dobrě známé slávné dílo. Kde to jenom mohlo být?" (s.78). 



O hlavnom hrdinovi vieme, že má tridsaťšesť rokov a maľuje portréty na objednávku. Manželka Juza mu po šiestich rokoch manželstva oznámi, že má iného a preto od neho odchádza. Náš hrdina (jeho meno sa nedozvieme) to zoberie ako fakt. Okamžite si zbalí zopár veci a na svojom starom aute sa vyberie naprieč Japonskom, aby si utriedil myšlienky. Po niekoľkodňovom dobrodružstve zavolá svojmu dávnemu priateľovi Masahikovi Amadovi, ktorý mu ponúkne dom po svojom otcovi. Masahikov otec už pred rokmi odišiel do domova dôchodcov. Tomohiko Amada má vyše deväťdesiat rokov. Na začiatku druhej svetovej vojny študoval vo Viedni klasické západoeurópske výtvarné umenie. Tam sa spolčil s inými študentmi a založili tajný spolok. Naplánovali atentát na vysokopostaveného nacistického funkcionára. Lenže ich plán bol odhalený a študenti sa nevyhli krutej pomste. Tomohika vyhostili späť do Japonska, no odvtedy už nikdy nebol taký ako predtým. 
Náš hlavný hrdina dostane prostredníctvom svojho agenta ponuku na portrét. Hoci sa zaprisahal, že s maľovaním klasických portrétov už definitívne skončil, vysoká finančná odmena ho napokon predsa len presvedčí. Záhadný objednávateľ obrazu, istý pán menom Wataru Menšiki, býva zhodou okolností v susedstve na obrovskom pozemku, na ktorom parkuje niekoľko luxusných automobilov. Odo dňa ako vstúpi pán Menšiki nášmu hrdinovi do života, začnú sa diať okolo neho samé čudné veci. Vyvrcholí to vykopaním otvoru pred domom Tomohika Amadu, ktorý pravdepodobne prepája dva svety. Svet reality a svet, ktorý je úplne neznámy. A práve z neznámeho sveta prichádza záhadný Komtur, ktorý na seba berie hneď niekoľko podôb.
Pán Menšiki je s hotovým portrétom nadmieru spokojný. Má však ešte jedno želanie. Chcel by portrét trinásťročného dievčaťa, Marie Akikawi, o ktorej sa domnieva, že by mohla byť jeho dcéra. Náš hrdina sa spočiatku zdráha, no napokon súhlasí. Prostredníctvom Marie sa zoznamuje s krásnou Šôko Akikawe, ktorá je jej teta. Už niekoľko týždňov sa náš mladý portrétista stretáva so staršou milenkou a dáva súkromné hodiny výtvarného umenia študentom, ktorí majú o jeho prednášky záujem. Od Masahika Amadu sa dozvie, že jeho žena Juza čaká dieťa so svojim novým partnerom. Pán Menšiki sa zapletie so Šóko Akikawe a svet reality sa prepája s iným svetom. Prostredníctvom vykopanej jamy nachádzajúcej sa na pozemku Tomohika Amadu sa objavujú na scéne ďalšie záhadné postavy: donna Anna, Komtur a Dlhá tvár. Pokiaľ bude chcieť náš hrdina dať svoj život do poriadku, bude musieť absolvovať zložitú skúšku. Cesta vedie cez Tomohika Amadu a zmiznutú Marie Akikawi...

Aj keď na prvý pohľad má román zložitú štruktúru, dej je zrozumiteľný. Murakami nešetrí dlhšími opismi, úvahami a viacerými digresiami. Asi som bol na knihu správne naladený, lebo mi to vôbec neprekážalo. Užíval som si každú z viac ako 730 strán. Tí, ktorí majú radi Murakamiho štýl, si určite prídu na svoje. Treba povedať, že autor ničím neprekvapí, ide si svojou vyšliapanou cestičkou, ktorá mu priniesla milióny čitateľov po celom svete. Na druhej strane prečo meniť niečo, čo už funguje viac ako štyri desaťročia? Postavy v románe postupne odhaľujú svoje tajomstvá, podstupujú rôzne úlohy a skúšky a na konci ich čaká odmena alebo trest. Všetko podľa zásluh. Murakami opäť narába s umením (tentoraz výtvarným a hudobným), vkladá do príbehu mystiku, pracuje s rozprávkovými motívmi a čitateľa postupne vťahuje do hry, ktorá veľmi dobre funguje. Z môjho pohľadu to nedosahuje úroveň Nórskeho dreva a Kafku na pobreží, stále je to však úžasný čitateľský zážitok a Murakami stále trpezlivo klope na dvere, za ktorými sa ukrýva Nobelova cena za literatúru. Dočká sa konečne?      

streda 7. novembra 2018

RECENZIA: Michael Uras - Šťastný život medzi riadkami (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"V našich životech máme významné okamžiky, okamžiky tak silné, že umrtví skutečnost. Okamžiky, kdy by rybí tuk chutnal jako delikatesa, jako lahodné jídlo, kdy by se bodnutí sršně zdálo jako něžné pohlazení. Ale abychom si to uvédomili, musíme tu chvíli poznat. Nepropást ji. Protože už se nikdy nevrátí a nám pak zustane v ústech trpká příchuť ztraceného času." (s.275). 




Alex má dosť nezvyčajné povolanie.Pracuje ako biblioterapeut, čo znamená, že sa snaží svojim klientom pomáhať prostredníctvom rôznych kníh, ktoré im odporučí na základe ich problému. Má viacero zaujímavých pacientov. Yann, ktorý následkom úrazu prestal hovoriť a úplne sa pred svetom uzavrel. Žije so svojou matkou a komunikuje len prostredníctvom písaných správ: "Jmenuju se Yann, je mi sedmnáct let. Před šesti lety jsem zažil ošklivou autonehodu. Za volantem seděl muj otec. Jazyk jsem měl rozříznutý. Obličej zohavený. Od té doby nejsem schopen pronést slovo. Jsem němý. Taky trpím strašlivými bolestmi hlavy. Nesnáším hluk:" (s.16). Alex si myslí, že Yannovi by mohol pomôcť legendárny tínedžerský román Kto chytá v žite v hlavnej úlohe s kultovým Holdenom Caulfieldom.
Ďalším Alexovým pacientom je slávny francúzsky futbalista Antony Polstra, ktorý hráva za Paris Saint - Germain, no keďže je pod obrovským tlakom médii aj fanúšikov, necíti sa byť šťastný. Alex prirovná Antonyho cestu ku putovaniu bájneho Odyssea a aj preto slávnemu futbalistovi doporučí prečítať si tento dávny historický epos.
Robert Chapman je starší obchodník s luxusnými hodinkami, ktorý nedokáže komunikovať so svojou manželkou. Nájsť pre neho tú správnu knihu je pre Alexa skutočná výzva, keďže Robert je veľký cynik. Zatiaľ čo sa Alex snaží vyriešiť problémy svojich klientov, doma sa mu rozpadá niekoľkoročný vzťah. Jeho krásna priateľka Mélanie, ktorá je veľkou aktivistkou a angažuje sa v rôznych oblastiach, sa ho rozhodne jedného dňa opustiť. Alex je z toho úplne mimo. Navyše sa dozvie, že jeden z jeho klientov Mélanie tajne nadbieha... 

Šťastný život medzi riadkami mal veľký potenciál stať sa skvelým románom o knihách. Lenže nápad ostal uväznený niekde na pol ceste. Tých citátov z kníh je už tak zbytočne veľa, že to narúša samotný príbeh. Alex je vcelku sympatický hrdina, ale autor mohol ísť pri jeho vykreslení ešte viacej do hĺbky. Ľúbostný príbeh Alexa a Mélanie sa stráca v záplave diel, akoby sa nám chcel autor románu predviesť koľko si toho naštudoval a prečítal. 
Inak celkovo mi táto kniha atmosférou veľmi pripomína výborný americký sitcom v hlavnej úlohe s Charlie Sheenom - Kurz sebaovládania. Len ten humor tu dosť absentuje. Takže taký lepší priemer. Aj preto, že ku knihám mám veľmi pozitívny vzťah. 

utorok 6. novembra 2018

RECENZIA: Rupert Buttler - Gestapo, Dejiny Hitlerovej tajnej polície (Svojtka, 2006)

HODNOTENIE:     ***                          NAŠA (HISTÓRIA)  OSMIČKOVÁ

"Mám na mysli evakuaci Židu, likvidaci židovské rasy. Je to jedna z věcí, která se snadno řekne. Každý straník říká, - Zlikvidujeme židovskou rasu. - Pochopitelně, je to přeci součast programu strany. Vyhubíme je. Jak snadné. Poté však 80 miliónu dobrých německých občanu obrátí: každý zná nějakého slušného Žida. Samozřejme, ti ostatní jsou prasata, ale ten jeden je báječný. Žádný z těch, co takhle mluví, neprohlédl, žádný z nich se nevzdal svého puvodního  zpusobu myšlení. Mnohí z vás vědí, jaké to je, když vedle sebe leží sto mrtvých těl, nebo pět set, nebo tisíc. 
Dokázali jsem se s tím vyrovnat a - až na výjimky, poražené lidskou slabostí - jsme zustali slušnými lidmi. A to je to, co nás utužilo. 
výňatky z prejavu Heinricha Himmlera (s.98). 



Gestapo (Geheim Staats Polizei, tajná štátna polícia) vzbudzovala u väčšiny obyvateľov (nielen) Nemecka pochopiteľný strach a hrôzu. Autor sa na necelých dvesto stranách zaoberá vznikom  tejto organizácie, jej históriou, jej najvýznamnejšími predstaviteľmi (pričom sa podrobne venuje najmä Heydrichovi), súbojom SS a SA, sleduje činnosť gestapa počas vojny či už v samotnom Nemecku alebo v okupovaných krajinách, zaoberá sa aj odporcami (či už v samotnej ríši alebo na okupovaných územiach) a neslávnemu koncu tejto kedysi obávanej a strach vzbudzujúcej organizácie. Kniha je doplnená o desiatky dobových fotografií.  
Pokiaľ vás zaujíma história druhej svetovej vojny a chcete načerpať nové informácie, prípadne si overiť svoje doterajšie vedomosti, určite vás táto publikácia poteší. Viac ako 120 dobových fotografií, svedectvá očitých svedkov, metódy a prostriedky používania tejto organizácie (udavačstvo, výsluchy, spôsoby mučenia, deportácie do pracovných a koncentračných táborov...). 
Gestapo je dnes už minulosťou, ale...   

pondelok 5. novembra 2018

RECENZIA: Nina Willner - 40 jesení (Motýľ, 2016)


HODNOTENIE:   **

"Na druhý deň som zase išla do škôlky a povedala som svojej učiteľke a kamarátom, že aj ja mám starých rodičov, že moja Oma je krásna a navyše, že mám dokonca ľudí, ktorým sa hovorí strýkovia, tety, bratranci a sesternice. Moju učiteľku to potešilo. Keď sa spýtala, kde bývajú, povedala som, že vo východnom Nemecku,  - za oponou. - Až keď som uvidela, ako jej veselá tvár zvážnela a objavil sa v nej súcit, uvedomila som si, že opona je možno väčšia, než som si predstavovala." (s.20).



Román, ktorý vychádza zo skutočných udalostí. Autorka príbehu odhaľuje jednak svoj život a jednak život svojej rodiny. Hannina mama, keď mala dvadsať rokov, utiekla do Západného Nemecka, pričom vo Východnom Nemecku zanechala svojich rodičov a osem súrodencov. 
Keď sa Nina Willnerová (autorka knihy) stane vojnovou dôstojníčkou v Západnom Nemecku, je poslaná na druhú stranu barikády, kde má možnosť porovnávať životy na jednej aj na druhej strane hraníc. Všetko napokon ukončí až pád Berlínskeho múru v roku 1989. To už sú však viacerí členovia rodiny po smrti a následného spojenia sa nikdy nedočkajú...

Autorka knihy zvolila štýl, v ktorom sa prelína jej osobný životný príbeh a príbeh jej rodiny s vývojom dejín v 20. storočí, čo však pôsobí na čitateľa dosť rušivo, lebo sa stráca plynulosť deja a uberá to aj na dynamike. Zaujímavé sú akurát kapitoly, ktoré sa venujú útekom cez Berlínsky múr, tajnej polícii známej pod skratkou Stasi a športovcom vo Východnom Nemecku. Nemáme tu v podstate nijakú hlavnú postavu, je tu viacero rozprávačov, ktorí opisujú dej svojimi očami. 

Osobne sa mi nezdá román nejako zvlášť výnimočný, emocionálne ma to nechytilo, nenašiel som si vzťah k žiadnej z postáv. Je to jedna z kníh, ktorú keď neprečítate, nič také sa nestane. Pokiaľ máte všeobecný prehľad o dejinách 20. storočia, nič nové sa nedozviete a príbeh tiež nepatrí k tým, ktoré by vám vyrazili dych. 

RECENZIA: Chil Rajchmann - Posledný žid z Treblinky (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:   ***                          KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Život je veľmi ťažký. Neustále sme špinaví. Musíme pracovať od šiestej do rána do šiestej večer. Po práci sme takí unavení, že sa polomŕtvi zvalíme na zem. V baraku nie je voda. Studňa sa nachádza ďaleko, až na námestí, a len čo skončíme s prácou, zatvoria nás v našom  baraku, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom a strážený špeciálnou hliadkou.
Treblinku stráži stoštyridsaťtri Ukrajincov a stovka esesákov. Starajú sa o nás ako keby sme mali obrovskú hodnotu. Počítajú nás trikrát denne." (s.85).




Kniha je súborom skutočných zápiskov jedného väzňa, ktorému sa podarilo prežiť hrôzy koncentračného tábora. Začína to príchodom vlaku a pokračuje samotným pobytom v tábore smrti. Chil Rajchmann začína ako holič žien, ktoré sú následne posielané do plynových komôr, neskôr je preradený do tajnej zóny tábora, čo de facto znamená prenášanie tiel ľudí, ktorí boli udusení oxidom uhoľnatým.  Napokon skončí ako "zubár", čo v praxi znamená nútené vytrhávanie zubov mŕtvolám spojené s oberaním o ďalšie cennosti. Dielo má neskutočne pochmúrnu atmosféru, po celý čas budete mať pocit, akoby ste sa nachádzali v koncentračnom tábore po boku hlavného hrdinu. Jediným svetlým momentom v príbehu je útek na slobodu, ktorý zachraňuje Chilovi Rajchmanovi život. 

Posledný žid z Treblinky má podobne pochmúrnu atmosféru ako kniha V pekle plynových komôr od Shloma Venezia. V podstate nejde o nejaký súvislý príbeh, je to skôr zachytenie denného života alebo skôr prežívania väzňov v tábore smrti. Neustály hlad, šírenie chorôb, strach z dozorcov a každú chvíľu hroziaci dotyk smrti.  Veľmi silne emotívny príbeh, na ktorý treba mať tú správnu náladu. Možno práve jeseň je na to ako stvorená. 

nedeľa 4. novembra 2018

RECENZIA: Juliet Gael - Slečna Bronteová píše o láske (Enigma, 2011)

HODNOTENIE:   ****

" - Ak si dobre spomínam, majú dosť zvláštne krstné mená. Jane Eyrovú napísal Currer Bell... - 
 - Currer? - 
- Áno, pane. Skôr by sa hodilo ako priezvisko. - 
- A ďalší dvaja autori? - Sklonil sa nižšie nad knihu objednávok. - Á tu to máme. Búrlivé výšiny napísal Ellis Bell a Agnes Greyovú napísal Acton Bell. 
- Ellis a Acton. - 
- Želáte si, aby som zapísal vaše meno medzi objednávky, pane? Knihy dostaneme budúci týždeň. - " (s.144).  



Životopisný román  o najslávnejšej zo sestier Bronteových sa zaoberá obdobím tesne predtým, ako sa Charlotte, Emily a Anna stali známymi spisovateľkami. Spoločne s bratom Brandwellom vyrastajú v rodičovskom dome. Otec je anglikánskym kňazom v mestečku Thornton. Brandwell je inteligentný mladý muž, ktorý však trpí neopätovanou láskou k Lýdii Robinsonovej a svoj žiaľ utápa v alkohole a zúfalých básňach. Keďže začiatok 19. storočia ženám spisovateľkám veľmi nepraje, uzavrú sestry dohodu, že začnú písať tvorbu, každá pod mužským pseudonymom. Zvolia si priezvisko Bell. Charlotte bude Currer, Emily bude Ellis a Anna bude písať pod menom Acton. Po počiatočných neúspechoch sa napokon dostaví sláva. Charlotte prerazí románom Jana Eyrová, Emily knihou Búrlivé výšiny a Anna kritickým dielom Agnes Greyová. Charlotte spoločne s Emily odhaľujú svetu svoju identitu, zatiaľ čo Emily ostáva až do svojej predčasnej smrti v anonymite. Rok po sestrinej smrti umiera aj Anna. Charlotte sa postupne prepracuje do najvyšších umeleckých kruhov v Anglicku, no napriek tomu ostáva bývať v rodnom dome, kde sa stará o svojho chorého otca, ktorý má problémy so zrakom. Medzi ňou a jej dvorným vydavateľom Georgeom Smithom vzplanie cit, ktorý sa podobá láske. Lenže ani jeden ani druhý nedokážu povedať naplno, čo k sebe cítia. A tak dochádza k postupnému odlúčeniu. Charlotte Bronteová má tridsať sedem rokov a hrozí, že sa nikdy nevydá. Jej poslednou šancou je Arthur Bell Nicholls, miestny kaplán, ktorý k nej prechováva horúce city, no ona ho nemiluje. Arthur sa však nemieni len tak ľahko vzdať...

Pútavo napísaný príbeh o slávnej spisovateľke a jej sestrách, ktoré v dobe, ktorá nepriala inteligentným a ambicióznym ženám, dokázali preraziť. Juliet Gael si všíma ich neľahkú cestu a vynikajúco približuje spoločenskú situáciu v Británii na začiatku 19. storočia. Autorka svoje hrdinky neidealizuje, naopak, snaží sa čo najviac priblížiť realite. Niektoré udalosti si dokreslila vo svojej fantázii, no stále sa snaží držať historickej pravdy. Výborný životopisný román, ktorý rozhodne stojí za pozornosť. 

sobota 3. novembra 2018

RECENZIA: Richard Zimler - Lovci Polnoca (Argo, 2007)

HODNOTENIE:   ****

"A pak řekla něco, na co nikdy nezapomenu: - Netrapte se, pane Johne. Pulnoc vám kousek ze sebe nechal, máte to v sobě. A vydal ste se na svatou cestu, abyste ho našel. Je to jako vydat se do Jeruzaléma za samotným Ježíšem.- " (s.359). 



Príbeh tvoria zápisky Johna Stewarta Zarca na prelome 18. a 19. storočia. Zápisky sa začínajú v období keď má John sedem rokov a končia zhruba v tridsiatom piatom roku jeho života. John žije so svojimi rodičmi v Portugalsku, no jeho otec je Škót. Po matke má židovské korene, kvôli čomu sa stane obeťou antisemitských útokov. V detstve sa musí vyrovnať so stratou svojho najlepšieho priateľa Daniela, ktorý zahynie tragickou smrťou. Tesne po Danielovej smrti odchádza z krajiny aj Violet, dievča, ktoré John tajne miluje, no nedokáže jej odhaliť svoje city. Potom, jedného dňa, prichádza z jednej zo svojich ciest Johnov otec v spoločnosti čierneho otroka. Je to africký lovec, ktorého Johnov otec predstaví pod menom Polnoc. John aj jeho matka sú spočiatku k novému členovi domácnosti podozrievaví, no to sa čoskoro zmení. Polnoc zachráni Johnovi život a John ho zase učí čítať a písať. Dokonca aj Johnova matka pri večne usmiatom a dobrosrdečnom černochovi postupne mení svoje názory. Jedného dňa Polnoc za záhadných okolností zmizne a chlapec sa márne dožaduje vysvetlenia. Rodičia zahmlievajú pravdu a on je zúfalý zo straty svojho dospelého priateľa. Aby toho nebolo málo, otec zahynie vo vojne proti Napoleonovi a jeho smrť je tiež opradená tajomstvom. Matka odchádza do Londýna a John ostáva v Portugalsku sám. Popri štúdiu výtvarného umenia sa zamiluje do krásnej a inteligentnej Francisky. Vezmú sa a po čase sa im narodia dcéry Ester a Graca. Hoci aj manželstvo Johna a Francisky prejde vážnou krízou, napokon si opäť k sebe nájdu cestu. Zdá sa, že všetko bude opäť ako má byť. No len do chvíle, kým Franciska neumrie pri pôrode ich tretieho dieťaťa. John je na pokraji zrútenia. Prestane o seba dbať a umára sa žiaľom. Jedného dňa ho navštívi Benjamin, priateľ jeho otca a vyzradí mu tajomstvá minulosti, ktoré Johna donútia navštíviť matku v Londýne, zavedú ho do New Yorku, kde začne pátrať po zmiznutom Polnocovi a opäť stretne svoju starú lásku Violet.

Veľmi zaujímavý historicko dobrodružný román, pri čítaní ktorého sa nebudete ani chvíľku nudiť. Takto nejako si predstavujem knihu, ktorá mi poskytne všetko, po čom ako čitateľ túžim. Pútavý príbeh, charizmatické postavy, dobrodružstvo, napätie, humor, silné emócie, zaujímavé myšlienky...
Román som kúpil pred rokmi za akciovú cenu 2,50 eur a som veľmi rád, že sa stal súčasťou mojej rozrastajúcej sa knižnice. 

piatok 2. novembra 2018

RECENZIA: Frans G. Bengtsson - Ryšavý Orm (Vyšehrad, 2013)

HODNOTENIE:   ***

"Bolest, která v tobě
hoří jako plamen,
zhojí v krátké době
božské spásy pramen:
potom v spánku, mdlobě
odpočineš sobě,
usneš jako kámen." (s.120).



Grécka a rímska mytológia je pomerne známa, no severská skôr len tak okrajovo. Švédsky autor sa rozhodol spracovať pomerne komplikovaný a dejovo bohatý príbeh do formy, ktorá by bola dostupná aj bežnému čitateľovi. A treba povedať, že sa mu to podarilo. Výsledkom je dramatický a dynamický historický román s prvkami fantasy, ktorý ponúka ,okrem iného, aj viacero legiend a filozofických zamyslení.
Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že z Orma Tostessoneho sa stane jedného dňa obávaný vikingský bojovník pred ktorým sa budú triasť slávni náčelníci. Kým jeho bratia spoločne s otcom dobývajú moria, Orm sedí doma, kde je pod ochranou svojej matky. Tá mala totiž víziu, že jej synovi sa stane veľké nešťastie a preto ho nechce púšťať na more s ostatnými súrodencami. Lenže keď má Orm šestnásť rokov, napadne jeho osadu divoký severský kmeň. Zatiaľ čo väčšina bojovníkov je na mori, on sa snaží chrániť stádo. Aj keď preukáže veľkú odvahu, nepodarí sa mu ochrániť svoj ľud a je vzatý do zajatia. Lenže Orm napriek mladému veku preukazuje obdivuhodnú silu a šikovnú hlavu. Medzi ostatnými si čoskoro vydobyje potrebný rešpekt. Je súčasťou výpravy, ktorá sa vydáva do Andalúzie, kde ich s úctou privíta miestny kalif. Jeho najkrajšej manželke totiž zachránia život a on im preukáže veľkú vďaku. Má však podmienku, aby prijali za svojho jediného boha Alaha a dobýjali nové územia v jeho mene. Musia sa vzdať aj pitia alkoholu, čo predstavuje pre severský kmeň naozaj veľkú obetu. Keď ich kalif posiela na misiu do Córdoby, utečú. Pripoja sa k slávnemu kráľovi Haroldovi pre ktorého vyhrávajú vojny s inými kmeňmi. Na jeho výzvu príjmu kresťanstvo. Na svojich výpravách sa stretávajú s Frankami, Hunmi, Slovanmi, Pečenehmi a o veľké zásoby zlata zvedú tuhý boj s Bulharmi. Orm si nájde manželku s ktorou splodí niekoľko detí. To ešte netuší, koľko problémov mu v živote narobia. Príbeh sa končí v období, keď je Ryšavý Orm už starým mužom, ktorý doviedol svoj kmeň k veľkých víťazstvám a priniesol mu zároveň aj mnoho zácnych darov. Je načase, aby svoje žezlo odovzdal niekomu mladšiemu. Jeho misia sa chýli ku koncu...

"Dlouho jsem trpěl bez piva,
vesloval, bojoval bez piva -
kde tvoje milost prodlívá?
Copak mám uschnout zaživa,
ó synu Gormuv, bez piva?" (s.122).

Dobrodružný historický román sa skladá z dvoch kníh. V tej prvej sa viacej bojuje, v tej druhej sa viacej premýšľa. Obe sú však rovnako zaujímavé, každá však iným spôsobom. Možno vám bude chvíľu trvať kým sa zorientujete v množstve postáv, potom to však bude už bez problémov. Orm je charizmatický hrdina, ktorý sa vypracuje z bojazlivého domaseda na slávneho vikingského náčelníka. A my môžeme sledovať jeho dlhú a napínavú cestu. Knihu doprevádzajú vtipné ilustrácie, no pripravte sa na veľké množstvo poznámok pod čiarou.