"Meriame nosnosť nejakého diela podľa toho, akú prácu vyžadovalo, podľa toho, že sa na ňom ktosi kedysi veľmi pechoril, dlho pechoril. Práca rovná sa dielu. Záver z tohto hanebného znamienka rovnosti? - Nemôže byť hlúpe, bezcenné niečo, na čom ktosi kedysi tak horlivo pracoval. - Vzdať česť niekomu, dielu niekoho, významu, niekoho - je jedna vec, a uznávať jeho cenu, jeho význam, jeho nosnosť i pre dnešok, v celom rozsahu - je druhá vec. Ale my sme nikdy nevedeli rozlišovať, a to je celé naše nešťastie." (s.39).
Meno Alexander Matuška je v literatúre pojmom. Keďže som študoval slovenský jazyk a literatúru, s jeho menom som sa stretol neraz. Pokiaľ ide o jeho život, bol veľmi pestrý a zaujímavý. Študoval v Prahe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity klasickú filológiu, filozofiu, francúzštinu, český a slovenský jazyk a literatúru u F. X .Šaldu (kedy to všetko stíhal?). Začal publikovať ako dvadsaťročný. Bol členom spolku Detvan. S M. Chorváthom, K. Bezekom a J. Kostrom založili generačnú skupinu R 10. Matuška pôsobil ako stredoškolský profesor, zapojil sa do SNP, prispieval do povstaleckého Slovenského rozhlasu a Nového slova, za čo bol šesť týždňov väznený gestapom. Po vojne bol redaktorom Národnej obrody, lektorom francúzskej literatúry v Pravde, šéfredaktorom Slovenských pohľadov. Od roku 1959 pôsobil ako vedecký pracovník v SAV.
"My nepoznáme pravú, mužnú chlapskú úctu k niečomu, niekomu: poznáme len úctivosť alebo grobianstvo. Keď si niekoho vážime, nepustíme ho na pravú stranu, ale si pred neho jednoducho ľahneme. Ako úcta u nás vždy prechádza v úctivosť, toho dokladom je práve náš postoj, t.j. polež k minulosti. A potom sa u nás narieka, že nemáme chrbtovú kosť. Odkiaľ ju majú vziať ľudia, ktorým sa vbilo do hlavy, že všetky možnosti sú už vyčerpané, že ich povinnosťou je nie dotváranie a pretváranie minulého, ale obdiv, bezvýhradný obdiv k minulému?" (s.32).
Pokiaľ ide o Matuškove názory, bol kritický ku katolicizmu, kritizoval akýsi historický strach novej literárnej generácie, pozitívne vnímal tvorbu Ivana Kraska, negatívne sa vyjadroval o Vajanskom. Zameral sa aj na ďalších slovenských spisovateľov, ktorých väčšinou vo svojich publikačných prácach nešetril: Martin Rázus - cesta do Anglicka v jeho prípade nič nepriniesla, neustále nosí so sebou Bibliu, akoby sa nevedel presunúť z minulosti do súčasnosti.
Ján Hrušovský - nedokázal dostatočne kvalitne literárne spracovať svoje zážitky z prvej svetovej vojny
Jozef Tido Gašpar - podľa Matušku písal mizerné novely, nedostatočne vykreslil svoje postavy, kritizoval jeho prehnaný ornamentalizmus.
Milo Urban - po výbornom románe Živý bič prichádza sklamanie v pohode pokračovania Hmly na úsvite
Peter Jílemnický - podľa Matušku veľmi dobre zvládol sociálnu tému
Emil Boleslav Lukáč - kritika jeho tradicionalizmu
Ladislav Novomeský - Matuška pribrzďuje slová o jeho mimoriadnom literárnom talente
"Staršia slovenská literatúra mala jeden spoločný rys s detskou literatúrou a rozprávkami, poznala len dvojakých ľudí: absolútne dobrých a absolútne zlých." (s.62).
Matuška kritizuje Slovenský štát, kritizuje periférnosť Bratislavy, nerobí si ilúzie o Slovákoch, ktorých počas Slovenského štátu, podľa jeho názoru, zaujíma len futbal, zámorské cigarety a západná braková literatúra. Niekoľko článkov venoval aj päťdesiatemu výročiu ČSR a okupácii v roku 1968, ku ktorej zaujal jednoznačne kritický postoj. Je až neuveriteľné, koľko jeho myšlienok spred niekoľko desiatok rokov je aktuálnych ešte aj dnes.
HODNOTENIE: ***
"Mám rád spomienky, pamäti, memoáre, o to radšej, o čo viac je v nich subjektívnych skúseností a poznatkov, čiže človečiny, a o to menej sa v nich pamätník odosobňuje, štylizuje, povznáša, predstierajúc pred svetom - a aj sám pred sebou - objektívnosť a nezaujatosť alebo, čo je najhoršie, vystupujúc ako všadeprítomný, vševedúci a všemohúci hovorca akejsi vyššej pravdy." (s.5).
Albert Marenčin, spisovateľ, básnik, surrealista, filmár, dramaturg, oslávil tento rok už úctyhodné 96 narodeniny. Vyštudoval Filozofickú fakultu v Bratislave, aktívne sa zúčastnil SNP. Po vojne pracoval v denníku Národná obroda, potom pokračoval v štúdiu v Paríži, čo malo výrazný vplyv na jeho ďalší život. V rokoch 1949 - 1972 pracoval v Československom štátnom filme. Potom bol z politických dôvodov prepustený zo zamestnania a mal aj zákaz publikovať. Do roku 1987 (vtedy odišiel do dôchodku) pracoval v Slovenskej národnej galérii.
Vo svojej knihe si spomína na to, ako chodil s dcérou českého spisovateľa Vladislava Vančuru, do ktorej bol tajne zamilovaný. Osobne sa stretol s Andrém Bretonom a Palbom Picassom. Dlhšie obdobie spolupracoval s publicistom Lacom Kalinom a spisovateľom Vladom MInáčom. Spolupodieľal sa na scenári k filmu Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Slnko v sieti, Polnočná omša, Panna Zázračnica, Zbehovia a pútnici, Kristove roky, Slávnosť v botanickej záhrade, Drak sa vracia.., ktoré boli ocenené na viacerých filmových festivaloch. Medzi jeho priateľov patrili o.i. aj spisovateľ Dominik Tatarka, novinár Ján Rozner, filmový režiséri Leopold Lahola, Elo Havetta, literárni kritici Juraj Špitzer a Alexander Matuška a český filozof a spisovateľ Egon Bondy.
Záverečná časť knihy je zameraná na ľudí, ktorí sa s Marenčinom osobnr spôsobom poznali a pri tej príležitosti si na neho zaspomínali - Peter Macsovsky, Oleg Pastier, ale aj skupina slovenských surrealistov.
Čitateľsky bola pre mňa najzaujímavejšia časť knihy, v ktorej sa písalo o rokoch štúdia v Paríži a spomínalo na filmovú tvorbu v šesťdesiatych rokoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára