streda 19. septembra 2018

RECENZIA: Tilar J. Mazzeová - Irenine deti (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:    ***                          NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Irenin "zoznam" však nikdy nebol ako z hollywoodskych filmov a na začiatku ho dokonca ani neskrývala. Irena tie zápisky nazývala svojou kartotékou a bol to len zakódovaný súbor mien a adries naškrabaný neistou rukou na kúsky tenučkých cigaretových papierikov, ktoré boli pevne stočené, aby sa lepšie schovávali." (s.167).



Irena Sendlerová aktívne vykonávala svoju činnosť v jednom z najhorších období ľudských dejín. Napriek veľkému nebezpečenstvu, ktoré jej každý deň hrozilo, zachránila okolo 2500 židovských dedí. Už ako mladá išla nekompromisne proti davu a dokázala si presadiť svoje. V Poľsku je dnes vnímaná ako hrdinka, hoci pre svoje politické zmýšľanie si po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunizmu vytrpela svoje. Ako mladá sa vydala za Mieteka Mieszyslawa, no tajne milovala radikálneho ľavičiara Adama Celnikiera. Pod jeho vplyvom bola aj Irena jednou z popredných členiek odboja vo varšavskom gete aj v koncentračnom tábore. Aj keď by si mohla pripísať veľké zásluhy na záchrane detí, vždy zdôrazňovala, že bez priateľov by to nezvládla a robila len to, čo bolo jej povinnosťou. Počas štúdia sociálnej práce ju významne ovplyvnila jedna z najväčších a najuznávanejších odborníčok tejto oblasti - Helena Radlinská
Doba, v ktorej sa väčšina príbehu odohráva, je pre väčšinu z nás, ktorí sme ju našťastie nezažili, len ťažko predstaviteľná a pochopiteľná. Bolo to v čase, keď neľudská krutosť bola na dennom poriadku a stala sa súčasťou tvrdej nacistickej mašinérie: "Nervóznym a vystrašeným deťom, neschopným predstierať chorobu, láskavo pomohli zaspať, aby ich zachránili, pretože stráže sa správali k najmenším deťom najkrutejšie. Bábätká sťahovali na zem, chytili ich za päty a mlátili nimi o vozne vlaku, až kým im nepraskli lebky, zatiaľ čo ich hysterické matky útrpne nariekali." (s.143). 
Treba povedať, že Irena Sendlerová mala niekedy neuveriteľné šťastie. Ale bez neho by v tom období  neprežila asi ani jeden deň. Neustále prehliadky gestapa, oddanosť priateľov, ktorí ju nezradili ani počas krutých výsluchov a mučenia a šťastie pri nej stálo dokonca aj vo chvíli, keď už čakala na popravisku...

Autorke slúži ku cti, že napriek tomu, že Irena Sendlerová je obdivuhodná žena, ktorá si za svoju činnosť zaslúži uznanie, nepristupuje k nej ako k nedotknuteľnej hrdinke a odhaľuje aj jej negatívne stránky, čím si dokážeme vytvoriť objektívnejší obraz o jej osobnosti. Prekážal mi veľký počet mien, ktoré sa v príbehu vyskytujú a potom narúšajú plynulosť deja. Chápem zámer autorky poukázať na odbojovú činnosť hnutia, ale niektoré postavy stačilo naozaj len spomenúť. Najmä keď v ďalšej časti knihy sa už nevyskytovali, alebo len veľmi okrajovo. Na druhej strane vyjadrujem Tilar Mazzeovej obdiv, je vidieť, že si pred písaním románu naštudovala množstvo materiálu. Napriek všetkému si myslím, že tak silný námet sa dal spracovať ešte o niečo lepším spôsobom. Nemôžem povedať, že by som s hlavnou hrdinkou prežíval každý jej nádych a výdych. Celkovo je to mierne nadpriemerná kniha, musím však povedať, že som čítal aj lepšie romány, ktoré sa zaoberali týmto traumatickým obdobím ľudských dejín.    

utorok 18. septembra 2018

RECENZIA: Oliver Sackc - Muž, ktorý si mýlil menželku s klobúkom (Inaque, 2013)

HODNOTENIE:  ***

"Musel som vyzerať zdesene, ale on pôsobil pokojne. Na jeho tvári bol náznak úsmevu. Usúdil, že vyšetrenie sa skončilo a začal sa obzerať naokolo po svojom klobúku. Natiahol ruku a chytil hlavu svojej manželky, snažil sa ju zodvihnúť a nasadiť si ju. Zjavne si zmýlil svoju manželku s klobúkom." (s.25). 



Napriek tomu, že Oliver Sacks umrel zhruba pred tromi rokmi, vďaka svojej literárnej tvorbe ostáva asi najslávnejším neurológom na svete. Svoje dielo rozdelil do štyroch častí, pričom každá z nich sa zaoberá inými typmi pacientov. Aj keď nejde o klasické poviedky, jednotlivé prípady a ich hrdinovia ich veľmi pripomínajú. Je ťažké uveriť tomu, že prípady vychádzajú zo skutočných udalostí.No je to naozaj tak.

Prvá časť: Straty sa venuje rôznym deficitom:  
Muž ktorý si mýlil manželku s klobúkom - pacient doktor P. je učiteľom hudby, pričom má zvláštny druh duševného ochorenia, pri ktorom si zamieňa rôzne predmety a ľudí.
 Stratený námorník - Jimmy je bývalý námorník, ktorý býva v domove dôchodcov. Následkom nadmernej konzumácie alkoholu má na jednej strane len veľmi prchavé pamäťové stopy, na strane druhej má fenomenálnu pamäť na úplne iné záležitosti.
 Žena, ktorá stratila telo - Christina - počítačová programátorka, ktorá v dôsledku zápalu nervov prestala vnímať vlastné telo.  
Muž ktorý spadol z postele - pacient, ktorý nešťastne spadol z postele a začal si myslieť, že jeho vlastná noha nie je v skutočnosti jeho.
.Ruky - Medlaine je slepá a ochrnutá a napriek tomu, že ruky celé roky nepoužívala, stala sa z nej zručná umelkyňa. 
Muž s vodováhou - Staručký McGregor následkom Parkinsonovej choroby začal strácať rovnováhu a chodil naklonený do jednej strany. Po dohode s lekárom začal nosiť okuliare s vodováhou, vďaka čomu chôdzu postupne vyrovnal.
Druhá časť: Excesy  
Vtipný Ray - Ray je postihnutý Taurettovým syndrómom, ktorý mu poriadne komplikuje život. Sám o svojom stave hovorí, že sa cíti, akoby mal neustále opicu a nikdy nemôže vytriezvieť. 
Kupidova choroba - vyše deväťdesiatročná dáma následkom syfilisu, ktorý mala ešte ako mladá, začne odrazu vnímať život z veľmi optimistického pohľadu, ktorého sa nechce za žiadnu cenu vzdať.
Áno, otče - sestra - pacientka nevníma človeka, ktorého vidí, ako celok, ale len jeho časti. Preto nevie, kto sa s ňou vlastne rozpráva.
Tretia časť: Cesty
Spomienky - pacientke sa objavujú spomienky z detstva, ktoré nesúvisia ani s jej snami, ani s fantáziou. Má pocit, že spomienky sa stávajú realitou.
Pes pod kožou - autorov veľmi dobrý kolega, začal mať, ešte ako začínajúci medik, pod vplyvom drog, veľmi podobne vyvinutý čuch ako pes, vďaka čomu zhruba na tri týždne rozoznával vône a pachy, ktoré sú pre bežného človeka nezachytiteľné.
Štvrtá časť Svet prostáčikov
Chodiaca encyklopédia - mentálne postihnutý pacient mal podpriemerné IQ, no na druhej strane ovládal naspamäť šesťtisíc stranový hudobný slovník a vedel naspamäť viac ako dvetisíc hudobných skladieb.
Dvojičky: malí géniovia, ktorý ovládali výpočet všetkých prvočísel, vedeli, na ktorý deň v týždni vychádza presný dátum osemdesiat tisíc rokov dozadu.  
Autistický umelec - pacient, ktorý dokázal detailne prekresliť vzorový obrázok, do ktorého navyše vložil vlastnú dušu. 

Toľko bizarných pováh pokope len tak niekde neuvidíte. Napriek tomu je to čítanie zaujímavé, poučné, miestami vtipné, absurdné a aj trošku smutné. Veľmi milá knižka, ktorá dokáže potešiť. 
    



nedeľa 16. septembra 2018

RECENZIA: Julian Barnes - Arthur a George (TATRAN, 2010)

HODNOTENIE:   ***

"Dnes je na tácni malý balíček. Arthur ľahostajne vysypal obsah. K hŕbke výstrižkov z časopisu The Umpire bol pripnutý sprievodný list. Jakživ o takých novinách nepočul. Možno píšu o krikete. Nie, z ružovej novinovej tlače vyrozumel, že je to škandálny plátok. Šibol okom na podpis na konci listu. Prečítal si meno, ktoré preňho vôbec nič neznamenalo: George Edalji." (s.219).



Príbeh dvoch mužov, ktorý sa odohráva na konci 19. storočia, vychádza zo skutočných udalostí. George Edaljí vyrastá na fare v nenápadnej staffordshirskej dedine, vo viacpočetnej rodine, zatiaľ čo Arthur, ako jedináčik, trávi detstvo síce v ošumelom, no zato noblesnom Edinburgu, V prvej časti románu (ktorá je, pre mňa osobne, z čitateľského hľadiska najzaujímavejšia, sa dozvedáme o tom, ako hrdinovia vyrastali, ako študovali a ako boli vnímaní školským kolektívom. V ďalšej časti knihy sa presunieme o niekoľko rokov ďalej, keď sa z chlapcov stávajú dospievajúci muži. George vlastným úsilím vyštuduje právo a stane sa renomovaným advokátom, no napriek tomu ostáva v ústraní, životom sa prediera len ťažko a nemá šťastie ani u opačného pohlavia. To Arthur bez problémov zvládne štúdium medicíny, no odboru sa venuje len okrajovo, lebo postupne sa prepracuje na jedného z najslávnejších a najuznávanejších spisovateľov (nielen) svojej doby. V súkromí to však nemá jednoduché. Formálne síce žije so svojou manželkou Touie, no už dlhší čas je beznádejne zamilovaný do krásnej milenky menom Jean Leckieová. Jedného dňa sa mu dostane do rúk správa o mužovi, ktorý si odsedel tri roky vo väzení za brutálne zabíjanie koní a za vyhrážku, že v dedine bude zabitých dvadsať nevinných dievčat.  Lenže v kontroverznom prípade je viacero nezrovnalostí, ktoré by bolo potrebné hlbšie preskúmať. A tak sa z Arthura stáva najslávnejšia postava svojich románov a jeho cesty sa pretínajú s tými, po ktorých kráča George, pričom ich priateľské vzťahy pretrvajú v podstate až do smrti jedného z nich. 

Román je takou klasikou v tom najlepšom slova zmysle, je písaný štýlom, akým sa písali knihy kedysi. Rozpráva príbeh od narodenia až po smrť hlavných hrdinov, používa dlhšie opisy, príbeh sa vyvíja postupne, nie je tu veľa dramatických momentov, naopak, nešetrí dialógmi a úvahami. Ak si však nájdete dostatok času, myslím si, že čitateľsky si prídete na svoje. Nie je to dielo, ktoré vám bude lomcovať s emóciami, ale navodí vám pohodovú a príjemnú atmosféru anglického vidieka z konca 19. storočia.    

piatok 14. septembra 2018

RECENZIA: Robert Fulghum - Tretie želanie (Argo, 2005)

HODNOTENIE:  ****

" - Tretie želanie? - 
Obrátila blok k nemu, ale Max - Pol už vedel, čo napíše. A pozeral tam, kde sa zjaví jej tvár keď naňho znova uprie pohľad. Najprv chcel vidieť nenapísané slová, ktoré sa jej budú zračiť v tvári. 
Zdvihla zrak, aby sa pohľadom stretla s jeho očami. Všetko na nej bolo ústretové - vrásky na čele v dôsledku vytiahnutého obočia, v široko otvorených očiach očakávanie, hlava mierne zaklonená. Všetko ako veľký otáznik. Bola to výzva - akoby otvorila dvere svojej kláštornej cely a hovorila mu, že by mal prekročiť hranicu medzi formálnosťou a intimitou. Ani trochu neuhla pohľadom. Tá výzva sa jej stále zračila v tvári: - Takže? - 
Max - Pol váhal. Pozrel inam. Potom znova na ňu. Potom inam. 
Vytrhla z bloku papier a držala ho medzi sebou a Maxom - Polom. Oči mala tesne nad papierom a prstom ťukala na dve slová:
- Tretie želanie? -
A tak si želal." (s.45).  



Tajomná žena Allyson Octavia Rileyová, Američan Max - Pol Millay, autor Krétskej kroniky, a Grék s anglickým pasom Alex Evans, tvoria hlavnú trojicu postáv v príbehu, ktorý je písaný veľmi netradičným, no v každom prípade príťažlivým spôsobom. Zvláštne prepojenie osudov, príbeh, ktorého väčšia časť sa odohráva v gréckej Kréte, na železničných staniciach a vo vlakoch, pripomína takú rozprávku pre dospelých. Zaujímavými vedľajšími postavami sú lesbická taxikárka Polydora a dobrosrdečný Grék Kostas, ktorý je súčasťou Krétskej kroniky. Hľadanie spriaznenej osoby, spomienky na minulosť, putovanie neznámymi cestami... 
V románe sa toho až tak veľa neudeje, je skôr založený na dialógoch a úvahách a pokiaľ sa zaujímate o grécke dejiny, určite si prídete na svoje. Záver vám samozrejme neprezradím, ale je pekným vyústením celého diela. Nemyslím si, že kniha sa dá hodnotiť zlatým stredom, lebo je to jeden z tých románov, ktorý vám po čitateľskej stránke buď ukážkovo sadne a vychutnáte si ho (dovolím sa zaradiť k tejto skupine čitateľov) alebo knihu odložíte s tým, že je to totálna blbosť, ktorá nemá hlavu ani pätu. Možno som siahol po Treťom želaní v tej správnej nálade alebo v správnej chvíli. V každom prípade kniha zanechala vo mne veľmi dobrý dojem. To však samozrejme neznamená, že budete mať na ňu rovnaký názor ako ja. Na rozdiel od klasických románov v nej nájdeme množstvo kresieb, ilustrácii, piesní a ukážok z kroniky.   

streda 12. septembra 2018

RECENZIA: James Clavell - Potkan Kráľ (Slovenský spisovateľ, 1984)

HODNOTENIE:   ***         NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"A Adam vládol, pretože bol Kráľom. Až do dňa, keď ho opustila vôľa byť Kráľom. Potom zomrel, lebo sa stal potravou pre silnejšieho. A Kráľom bol vždy najsilnejší, Kráľom nie samou silou, ale prefíkanosťou a šťastím a silou, všetkým dovedna. Medzi potkanmi." (s.383). 



Druhá svetová vojna. Zajatecký tábor Changi neďaleko Singapuru. Desaťtisíc vojnových zajatcov na ploche necelého jedného kilometra. Život podobný potkanom. Hlad, špina, choroby, smrť. Ľudia, ktorých držia pri živote spomienky na svojich blízkych. Hoci nevedia, či ešte žijú. Len jediný muž sa dokázal prispôsobiť a stal sa v tomto pekle Kráľom. V otrasných podmienkach si dokázal vybudovať výnosný biznis. Choval sliepky, kšeftoval s liekmi, nedostupnými potravinami. Všetci sa ho báli a ležali mu pri nohách. Aj preto, paradoxne, ako jediný zo zajatcov prijal oslobodenie tábora s rozpakmi. Práve záverečná pasáž románu, keď do tábora prichádza oslobodenecká armáda, prináša najviac emócii, ktoré však zďaleka nie sú len pozitívne. Okrem už spomínaného Kráľa sa v románe stretneme s viacerými zaujímavými postavami: zákerným poručíkom Greyom, Americkým kapitánom Broughom, Britom Peterom Marloweom (Potkanovým najlepším priateľom), Austrálčanom Larkinom, transvestitom Seanom, chlapíkom menom Timen, ktorý za peniaze  zoženie aj nemožné, pohoďákom Mackom, páterom Donovanom, atď. Katastrofálne podmienky vytvárajú priestor pre korupciu, závisť, lakomstvo zradu a túžbu po moci. 

"A potkany.
Tie tam stále boli. Pred barakom. A veľa ich zomrelo, lebo väznitelia na nich zabudli. Ale najsilnejší prežili." (s.383). 

Román, v ktorom sa striedajú silnejšie momenty so slabšími. Najväčšou devízou románu je vykreslenie atmosféry v zajateckom tábore a charakterové postavy. Najmä Potkan Kráľ a Peter Marlowe stoja za pozornosť. Ako som už vyššie spomínal, silné posolstvo nesie záver knihy, ktorý nemá nič spoločné s americkým happyendom, hoci nie je vyslovene tragický. Román našťastie nie je poznačený minulým režimom, takže si ho môžete bez problémov vychutnať aj dnes. Charakterizoval by som ho ako mierny nadpriemer, aj keď k top knihám mu chýba viacej silných okamihov, podobných tým, ktoré ponúkol v závere, väčšia dynamika deja a  myšlienky, pre ktoré by sa mi vryl hlbšie do pamäte. Inak však výborné čítanie. 

RECENZIA: Anton Hykisch - Dobre utajený mozog (Tatran, 1979)

HODNOTENIE:  **

" - V pravlasti Árijcov žije VODCOV MOZOG. Raz budeš môcť hrdo oznámiť svetu naše tajomstvo: Vyše tridsať rokov po smrti génia sme zachovali pri živote JEHO MOZOG. Tvoj otec, dcérenka, je autorom najúžasnejšieho pokusu v ľudských dejinách. Nie si hrdá? - Privinul k sebe dlhé dievča, ktoré stálo bez vôle a v strachu.  - Kvôli tomu maliarikovi sa netráp. Ak sa pohne nesprávnym smerom, zničíme ho. Zmizne bez stopy." (s.97). 



Ako si v roku 1979 predstavoval spisovateľ Anton Hykisch budúcnosť ľudstva alebo stretnutie s inými civilizáciami? Od vydania tejto knihy uplynie budúci rok presne štyridsať rokov a dá sa povedať, že táto zbierka piatich poviedok vyvoláva dnes skôr úsmev ako snahu brať ju vážne.

1. Deň najvyšších rozkoší - Ria a Al sú mladá zaľúbená dvojica, ktorá sa pokúša pre ľudstvo uchovať lásku.
2. Dobre utajený mozog - Táto poviedka dala názov celej knihe a rozpráva príbeh akademického maliara Mojmíra Kostku a nemeckej biologičky Marilyn, ktorá experimentuje s ľudskými mozgami, čím vystavuje ľudstvo veľkému nebezpečenstvu.
3. Mladík, ktorého bolievala hlava -  Príbeh o zapálenom motorkárovi Ferovi, ktorý pracuje ako automechanik a zároveň si plní svoje sny. Jedného dňa sa však musí podrobiť povinnej zdravotnej prehliadke...
4. Ako dvaja pozemšťania odmietli stať sa bohmi -  Trochu úsmevný príbeh o stretnutí pracujúcich s mimozemšťanmi. Autor si touto poviedkou pravdepodobne musel splniť povinnú jazdu voči vedeniu strany.
5. Brázda plná nejestvujúcich - vesmírna posádka natrafí na svojej ceste na modrú planétu, po ktorej sa preháňajú ľudia podobní Tarzanovi. Premýšľajú, prečo to tak je.

Nemožno povedať, že táto zbierka je nejako nasiaknutá dobou v ktorej vznikla, ani nejde vyslovene o službu súdruhom, ale myslím si, že rozhodne nepatrí k tomu najlepšiemu, čo Anton Hykisch napísal. Po celý čas, čo som knihu čítal, som mal zmiešané pocity a tie ma neopúšťajú ani počas písania tejto recenzie. Berme to ako takú kuriozitu, ktorú nebudeme brať príliš vážne a nebudeme pri jej hodnotenie až takí krutí.     

Kto vie, či v danom čase malo dotyčné dievča z tejto knihy radosť :)


pondelok 10. septembra 2018

RECENZIA: Joseph Heller - HLAVA XXII (INA, 2006)

HODNOTENIE:   ***                        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovila, že starosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to, ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. On by bol blázon, keby šiel na ďalšie nálety, a bol by normálny, keby tak neurobil, ale ako normálny by ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať. Ibaže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila. Uznanlivo si zahvízdal. 
- Tej Hlave XXII neprejde nikto cez rozum, - skonštatoval." (s.39).  



Jedna taká svetová klasika, ktorá patrí k povinnej literatúre študujúcej mládeže. Absurdita vojny a jedného vojenského vyhlásenia, ktoré spočíva v tom, že keď vojaci nalietajú potrebný počet letov, sú odvelení. No zároveň musia poslúchať všetky príkazy nariadeného, lebo ten má vždy pravdu. Aspoň tak to tvrdí HLAVA XXII. Nadriadení však počet letov neustále zvyšujú a preto, ak sa chce radový pilot dostať domov, musí byť prehlásení za blázna. 
Kniha je rozdelená na niekoľko kapitol, pričom väčšina z nich nesie názov niektorej z postáv románu. Príbeh sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, kde má základňu jedna bombardovacia letka útočiaca na Taliansko. Zoznámime sa s množstvom absurdných postáv, ktoré sú súčasťou celej tejto bláznivej mašinérie: kaplán Tappman, Hladný Joe, kšeftár Milo, sukničkár Nately, lekárka Zuzana Annna Duckettová, doktor Daneck, krpatý Orr, major Major, sestra Cramerová, radista Snowden a samozrejme, hlavný hrdina, Yossarian.  
Nikdy som si nedokázal nájsť vzťah ku kultovému seriálu M.A.S.H. a román HLAVA XXII mi ho vo viacerých smeroch pripomína. Je tu niekoľko skutočne dobrých miest, ale celkovo som sa akosi nedokázal prepracovať k tomu, aby som si knihu vyslovene čitateľsky užíval. Miestami to bolo vyslovene trápenie, ale boli pasáže, ktoré stáli za to. Takže taký zlatý stred, pokiaľ ide o celkové hodnotenie, aj vzhľadom na postavenie románu vo svetovej literatúre.   

nedeľa 9. septembra 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Mladé levy (Obzor, 1968)

HODNOTENIE:   ***                        NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

" - Musíš mi sľúbiť, Noah, - zašepkal Burnecker, - že sa nedáme roztrhnúť. Nikdy! Nech sa akokoľvek pokúšajú! Sľúb mi to!
- Noah sa rozplakal, slzy sa mu mäkko, nezadržateľne kotúľali po lícach nad priateľovou úzkostnou, mystickou vierou.  - Pravdaže, Johnny, - povedal. - Spoľahni sa, Johnny. - A na chvíľu veril spolu s Burneckerom, že je to akési znamenie, že hocičo ich ešte postihne, prežijú to, ak nejakým spôsobom ostanú vovedne. - " (s.535). 




Príbeh odohrávajúci sa prevažne v období druhej svetovej vojny sa začína v rakúskom alpskom mestečku, v ktorom prázdninuje mladá Američanka Margaret Freemantlová. Táto nenápadná kapitolka akoby predznamenala blížiacu sa katastrofu v podobe fašistického Nemecka. Skryté zlo sa šíri všade naokolo, vrátane rečí miestnych obyvateľov.
V Hollywoode sa stretávame s talentovaným scenáristom Michaelom Whitacreom,, ktorý do seba leje jednu fľašu whisky za druhou a lieta za každou ženskou sukňou. Aj preto sa jeho manželstvo s Laurou postupne rozpadáva. Aby našiel nový zmysel života a zabil smútok, dobrovoľne narukuje do vojny. 
Noah Ackerman je študent židovského pôvodu, ktorý sa snaží zo všetkých síl tejto nálepky zbaviť. Nedávno mu zomrel otec a on sa snaží s jeho smrťou vyrovnať. Zamiluje sa do krásneho dievčaťa Hope a jeho jediným priateľom je talentovaný mladý muž menom Roger. Noah má nepokojnú povahu, napriek nepriaznivému zdravotnému stavu sa snaží za každú cenu dostať na front a bojovať. Rešpekt medzi vojakmi si získa tým, že napriek nízkemu vzrastu sa dokáže do ringu postaviť komukoľvek. Stretáva sa s Michaelom Whitacreom a predovšetkým s Johnnym Burneckerom, s ktorým vytvoria nerozlučnú dvojicu. Doma ho medzičasom čaká tehotná Hope.
Christian Diestl je oddaný nacista, ktorý napriek myšlienkam, ktorým tak nezlomne verí, je vo vnútri čestný a spravodlivý. Práve netradičné vykreslenie nemeckého vojaka, (vo väčšine románov a filmov nacisti automaticky predstavujú neľudských gaunerov) kniha značne vybočuje od väčšiny diel o druhej svetovej vojne, ktoré poznáme. 

Mladé levy predstavujú trojitý pohľad na druhú svetovú vojnu. Očami frajerského scenáristu Michaela Whitacrea, židovského študenta Noaha Ackermana a nacistického veliteľa Christiana Diestla. To čitateľovi umožňuje viacej náhľadov, čím sa stáva pohľad na vojnu pestrejší a pútavejší. Aj keď je v románe niekoľko dramatických scén, nedokázal som ich prežiť natoľko intenzívne ako napríklad v kultovom diele Na západe nič nové. Musím však uznať, že záver Mladých levov je veľmi emotívny a to aj bez toho, aby autor skĺzol k zbytočnej patetickosti. 
Je to klasika, ktorú sa oplatí prečítať si aj dnes, najmä kvôli silným postavám a ich poľudšteniu v neľudských podmienkach. 
V roku 1958 bol na motívy knihy nakrútený rovnomenný film s Marlonom Brandom v hlavnej úlohe, s ktorým sa však autor románu príliš nestotožnil.      

RECENZIA: Jennie Dielemans - Reportáž o turistickom priemysle (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Svet nám skutočne patrí a turistický priemysel láme rekordy. Nikdy predtým necestovalo na dovolenku do zahraničia toľko ľudí ako teraz. V roku 2007 Svetová organizácia cestovného ruchu uviedla vo svojej štatistickej správe údaj o "846 miliónoch medzinárodných turistov", čo bol v priebehu jediného roka nárast o vyše 45 miliónov. Ľahko by sa mohlo zdať, že sedmina svetovej populácie sú turisti. Že každý siedmy človek raz za rok nedočkavo stál v rade pred odletovou bránou, pripravený konečne odísť, vzdialiť sa, vydať sa v ústrety raju. Tak to však nie je. Ani zďaleka. My, ktorí cestujeme do zahraničia pre potešenie, pochádzame z približne dvesto krajín. Sme Švédi, Nemci, Američania, Angličania, Japonci, Číňania či Francúzi... Len asi 2,5% svetovej populácie cestuje na dovolenku do zahraničia lietadlom. Zvyšok, 97,5%, to nerobí. Nemôže.
Ale svet patrí nám. Ty a ja a naši kamaráti z globálnej vyššej triedy máme pred sebou rajský bufet, môžeme si z neho zobnúť, kedykoľvek máme chuť. A robíme to čoraz častejšie."(s.207). 



Cestovný ruch má, v porovnaní s inými oblasťami, pomerne krátku históriu, no v súčasnosti patrí k najrýchlejšie sa rozvíjajúcim a najvýnosnejším priemyselným oblastiam na svete. Švédska autorka sa vo svojej knihe venuje najobľúbenejším destináciám švédskych turistov, no podrobne sa venuje aj celkovej histórii cestovného ruchu, jeho zakladateľovi Thomasovi Cookovi, radovým ľuďom pracujúcim v oblasti cestovného ruchu, ktorí ponúkajú rôzne služby a neraz žijú z jedného dňa na druhý, dozvieme sa ako vznikol all inclusive a v ktorých oblastiach sveta sa začal ponúkať najskôr. 
Toto drobné dielko ponúka pomerne bohaté a hlavne zaujímavé informácie z oblasti turistického priemyslu, je trošku na škodu, že ho vnímame cez švédsky pohľad, ktorý je predsa len trošku iný ako ten náš. Navyše reportáž bola napísaná v roku 2007, odvtedy šiel vývoj určite dopredu. Knižka, ktorá určite poteší a navyše ponúka množstvo nových informácii. Po jej prečítaní možno mierne pozmeníte svoj pohľad na dovolenkové leto v zahraničí.    

sobota 8. septembra 2018

RECENZIA: Tiffanie DeBartolo - Diera v duši (Metafora, 2003)

HODNOTENIE:  **

"Milá Trixie,
pojedeš se mnou do Memphisu?
A) Ano
B) Ne
C) Jela bych s tebou kamkoli, protože šoustáš jako hasičská hadice
D) Jseš kokot a já už tě víckrát nechci vidět
Zakroužkuj jen JEDNU MOŽNOST a vrať mi to, až dojíme.

                                                                                         Líbá tě J." (s.209). 




Jacob Grace a Beatrice (prezývaná Trixie) Jordanová sa jedného dňa stretnú a obaja cítia, že sú si súdení. Pochádzajú z rozvrátených rodín a bažia po láske. Jacob sa snaží preraziť ako spisovateľ a správaním pripomína typického bohéma. Je výbušný, nevyspytateľný, divoký, inokedy zase uzavretý a precitlivelý. A Trixie? Trixie je jednoducho Trixie. Expertka na alternatívnu rockovú hudbu. Vzťah Jacoba a Trixie je ako na hojdačke. Hoci sa často nedokážu vystáť, nevedia ani existovať jeden bez druhého. Pohybujú sa v intelektuálnom prostredí svojich spoločných priateľov a žijú z jedného dňa na druhý. Často sa hádajú, často milujú, často sa len tak doberajú. A hlavne sa nikdy spolu nenudia. No ich vzťah je až príliš vyčerpávajúci, aby skončil happyendom.

"Kéž bych znala Jacoba už tehdy. Byl by tím typem kluka, jaký by se mi doopravdy líbil. Sedával by v zadní lavici s Whitmanem nebo Bukowským a přemýšlel by, proč je kolem něho tolik hlouposti." (s.106). 

Vlastne nie je veľmi čo vytknúť tejto knihe. Akurát z nej mám pocit, že je to jeden vykalkulovaný blábol, ktorý sa hrá na niečo viac ako v skutočnosti je. Dvaja kvázi intelektuáli rozvíjajú svoj vzťah a popravde už po pár stranách ma začali vytáčať. Aj keď bolo od začiatku jasné, že to smeruje k tragickému záveru, bolo mi to jedno, lebo som nemal prečo fandiť ich čudnej láske. Dvaja "psychoši", ktorí sa našli a ktorí od začiatku tušili, že to nebude mať dlhé trvanie (nanešťastie pre nich, našťastie pre čitateľa). Ak máte náladu na nejakú vzťahovú knihu, sú oveľa lepšie romány. Toť všetko. 

piatok 7. septembra 2018

RECENZIA: Ivan Fíla - Muž, ktorý stál v ceste (Ikar, 2018)

HODNOTENIE: *****      SEPTEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

" - Už Stalin říkal, že největší nebezpečí jsou židobolševici, - řekl Brežněv. - Dubčeka a ostatní zlomíme, jedině Kriegla ne, toho musíme zničit jinak."
Kriegla nenáviděli, a nejen proto, že byli latentní antisemité. Byl vzdělaný, zcestovalý, ovládal osm jazyku, měl obrovské životní zkušenosti a nadhled, a hlavně byl svobodomyslný, nezávislý a měl pevné morální zásady. Převyšoval je ve všem, a tak ho uráželi: haličský Žid, revizionista, trockista, mezidárodní dobrodruh, major americké armády, špion CIA. Věděli, že má zásadní vliv na Dubčeka, a ten nad ním držel ochrannou ruku." (s.53). 




Augustové dni roku 1968 v Československu pripomínali napínavý thriller. A presne v tomto duchu pojal svoj román aj filmový režisér, scenárista a pedagóg Ivan Fíla. V popredí stojí človek, ktorý je dnes väčšine ľudí známy tým, že ako jediný od nátlakom nepodpísal Moskovský protokol. František Kriegel bol však muž, ktorý prežil veľmi bohatý a dobrodružný život, pričom neraz stál na pokraji smrti. Vždy sa snažil zastávať pravdu a bojovať za spravodlivosť. Ako lekár sa zúčastnil v Španielskej občianskej vojne, kde ho takmer zastrelili. Ako Žid bol neustále terčom útokov a posmeškov za svoj pôvod, a to za každého režimu. Mnohí nedokázali stráviť, že majú do činenia s takým vzdelaným človekom  a tak sa ho snažili pri každej možnej príležitosti aspoň nejako ponížiť. Brežnev mu nevedel prísť na meno a snažil sa ho za každú cenu zničiť. Osobne sa poznal s Orwellom, Castrom aj Che Guevarom. Ideu komunizmu považoval po skončení druhej svetovej vojny za jedinú správnu, ktorá by mohla nastoliť v krajine spravodlivosť, mier a poriadok. Neskôr svoj omyl pochopil. Hoci nikdy nemal deti, po jeho boku po celý život verne stála manželka Riva, ktorej celú rodinu vyvraždili v Osvienčime. 

"- Tys nikdy nezapochyboval? -
"- Samozřejmě že ano. Deformace systému ale neznamená, že systém jako takový je špatný. Jde o lidi, kteří ho zneužili. A to se musí napravit. Boj za svobodu se neodehrává jen u nás. Američani se bouří proti válce ve Vietnamu, mladý Němci, Francouzi, Italové proti fašistické minulosti svých otcu, všude to vře, rok 68 je rokem revolucí. -  
- Kdy si začal režim vnímat jinak, kdy nastala ta změna? -
- V době procesu se Slánským, když rozpoutali antisemitskou kampaň. Musel jsem se tehdy sám sebe zeptat: Čím my se vlastně lišíme od fašistu? A to byl muj zlom. Byl jsem z toho ohromně nešťastný, zemřel muj Buh. Byl jsem rozrušený a nejistý. A pak přišel den, kdy jsem si řekl: Tak tohle všechno, co se děje, je velké svinstvo a budu se pokoušet proti tomu něco dělat, ať se stane, co se stane." (s.122).  

Román je písaný v štýle napínavej drámy, thrilleru, podľa môjho názoru je to hotový filmový scenár, o ktorý sa už teraz bije viacero českých aj zahraničných filmových spoločností. Na jednej strane stojí reformné krídlo, ktoré sa naivne snaží pretlačiť tzv. socializmus s ľudskou tvárou - Dubček, Smrkovský, Černík, Kriegel, Šimon a Špaček. Na strane druhej sú to konzervatívci, zradcovia, ktorým po normalizácii nemohol prísť národ na meno: Biľak, Indra, Piller, Lenárt, Švestka, Jakeš. A potom sú tu ešte postavy, ktoré kalkulujú ako sa situácia vyvinie a čakajú na svoju šancu ako hmyz, ktorý sa uloží na zimný spánok a dlhé roky hybernuje: Husák, Štougal. Na strane Rusov nechýbajú tie najsilnejšie mená: Brežnev, Andropov, Kosygin a Grečko. Vynikajúcu atmosféru románu, ktorý natoľko približuje augustové dni roku 1968, že máte pocit, akoby ste sa pohybovali v priamom prenose po pražských uliciach plných tankov, dotvára aj nenápadná prítomnosť Havla a Kryla. Neskôr sa stretneme aj s Palachom. Paralelne s augustovými politickými udalosťami roku 1968 sa odohráva aj tragický príbeh Zory, krásnej mladej ženy, manželky intelektuála Hynskeho, ktorú vyšiel krátky román s charizmatickým kameramanom až príliš draho. Zora akoby vynahrádzala Krieglovcom dcéru, keďže im nebolo dopriate mať vlastné deti a o to bolestivejšie prežívajú všetko, čo sa okolo Zory v horúcom augustovom lete 68 odohráva.

 Nedokážem nájsť jedinú slabinu, ktorú by som knihe vytkol. Mrazivá atmosféra, dramatický dej, výborne vykreslené postavy so všetkými ich kladmi aj zápormi, dráma do poslednej strany. Jedna z kníh, ktorú by ste si mali nielen prečítať, ale nemala by chýbať ani vo vašej knižnici, lebo stojí za to sa k nej vrátiť aj viackrát. Len dúfam, že plánovaný film využije jej potenciál, inak by to bola neskutočne premrhaná šanca.      

štvrtok 6. septembra 2018

TAJNÉ STRÁNKY (seriál na pokračovanie)


TAJNÉ STRÁNKY


Horšie ako žiť s umelcom je žiť s priemerným umelcom, ktorý si naivne myslí, že jeho talent je nedocenení a doba ešte nedozrela na to, aby dokázala oceniť jeho genialitu. Viem o čom hovorím, jedného takého som si vzala. Nemôžem tvrdiť, že by na sebe nepracoval, naopak, číta množstvo kníh, snaží sa neustále zlepšovať svoj písomný prejav, no žiaľ, chýba mu to najpodstatnejšie. Talent. A ten sa bohužiaľ nahradiť nedá. Vezmite si takých futbalistov. V podstate každý zdravý človek sa naučí kopať do lopty. No je rozdiel kopať a KOPAŤ. Podobné je to aj s písaním. Písať dnes vieme takmer všetci. No PÍŠU len vyvolení. Nemyslím si o sebe, že som kompetentná na to vyjadrovať sa k niečiemu písaniu, ale myslím si, že dobrého spisovateľa ešte rozoznať dokážem. Alebo aspoň talentovaného. Niekto to nazýva intuícia, ja tomu hovorím odhad. A môj drahý to v sebe jednoducho nemá. Bohužiaľ. Napriek tomu sa ho snažím zo všetkých síl podporovať. Nemám však odvahu na to, aby som mu povedala pravdu, ako každý umelec (a ten neúspešný zvlášť) veľmi zle znáša kritiku. Aj tú objektívnu. A zvlášť ak ju vysloví niekto z blízkych. Vtedy reaguje podráždene, rozhadzuje rukami, kričí, že tomu nerozumiem a podobne. A tak keď mi dá niečo prečítať, najčastejšie to zhodnotím jediným slovom. ZAUJÍMAVÉ. To je slovo, ktorým nič nepokazím a obe strany sú spokojné. Nerád niekomu dáva čítať svoje práce a najmä vtedy, keď ešte nie sú hotové. No ja už po pár riadkoch viem, že je to len ďalší príbeh, ktorý upadne do zabudnutia. Je mi ho ľúto, že musí denne chodiť do úradu a vykonávať administratívnu činnosť, ktorá ho totálne ubíja. Už roky ma (ale hlavne seba) utešuje tým, že to už dlho nepotrvá a svet objaví jeho výnimočný talent. Po prvý raz mi to povedal pred šiestimi rokmi a zatiaľ stále čakáme. Keď načnem tému dieťa, odrazu začne byť nervózny, podsúva mi stále tie isté výhovorky o tom, že musí najskôr zabezpečiť rodinu, niečo našetriť a vydať ten svoj prvý "geniálny" román, na ktorom už roky tak usilovne pracuje. Kecy a sračky. Furt dookola to isté. Je to obyčajný egoistický zbabelec, ktorému vyhovuje, že sa nemusí o nič starať a namiesto toho, aby vzal zodpovednosť do vlastných rúk, len rezignovane pláva životom. Občas mám chuť prísť k nemu, dať mu poriadnu facku, zatriasť ním alebo mu skríknuť do ucha: Hej, preber sa, prestaň žiť vo svojich snoch a vráť sa do reality. Ale viem, že by to spustilo len ďalšie hádky, na ktoré už nemám energiu ani trpezlivosť. Kedysi ma očaril tým, aký je sčítaný, dokázal rozprávať samé zaujímavé veci, no časom som zistila, že sú to len vopred naučené pseudointelektuálne frázy, ktoré použil už stokrát predo mnou a bude ich používať, aj keď už spolu nebudeme. Počas vysokej školy sa mu podarilo v takom malom súkromnom vydavateľstve vydať zbierku poviedok a vtedy lietal asi mesiac v oblakoch. V hlave už spriadal plány na najbližší román, bol ako sfetovaný, stále čosi splietal o nepochopených umelcoch, ktorých zničí vlastná genialita. Zrejme sa v tom videl. Lenže ten maličký lokálny úspech ho totálne zlomil. Uznávam, pár vecí v tej jeho debutovej (a dám krk na to, že aj rozlúčkovej knihe) bolo celkom fajn, ale odvtedy sa len opakuje a krúti na mieste. A viem, že sa to už nezmení. Vo svojej podstate je to dobrý človek. Nemôžem povedať, že by neprejavoval voči mne city, stále ma dokáže nečakane prekvapiť a pozitívne zaskočiť nejakým milým gestom alebo darčekom, no je to čoraz zriedkavejšie. V poslednom období je stále nervóznejší. Nebezpečne sa mu blíži štyridsiatka a on vie, že je to zlomový moment, posledná šanca, kedy môže ešte niečo dokázať. Lenže ono to neprichádza. A žiaľ ani nepríde. Stále ho istým spôsobom ľúbim, vidím v ňom toho roztržitého študenta, ktorý si ma získal prostredníctvom písania a ja som sa na to nejakým spôsobom namotala a zrazu sme sa vzali a... a to je vlastne všetko. Je to muž, s ktorým sa krásne sníva, no nie je to muž do reálneho života. Veľmi by som chcela snívať, ale žiaľ, žijeme v realite. V poslednom čase čoraz viac času trávi na sociálnych sieťach. Občas ho pristihnem ako si vypisuje s nejakou mladou kurvičkou, ktorej tie jeho vzletlé frázy lichotia. Bola som taká istá. Rozhodla som sa, že mu to budem tolerovať. Nie som z toho nadšená, veľmi ma to bolí, že energiu, ktorú by mal venovať nášmu vzťahu, utápa s nejakými šibnutými rajdami, ale už nemám silu, aby som to riešila. Aj teraz, keď toto píšem, leží na posteli s tým svojim spokojným úsmevom, tvári sa, že sleduje športové výsledky a pri tom ťuká do toho posratého mobilu ako taký retardovaný ďateľ. Och, najradšej by som ho...Ruky zatínam do pästí, aby som nevyletela z kože. Musím ísť na vzduch, lebo inak by som ho... 

Keď sa vrátim z vonku, zistím, že sa nič nezmenilo. Je stále v tej istej polohe, stále sa usmieva ako debil a stále ťuká do mobilu ako vypatlaný ďateľ. Konečne sa zvihne, aby si napustil vaňu. Chvíľu premýšľam a v tej chvíli presne viem, čo urobím. Akonáhle ponorí svoje telo do vody, beriem do rúk jeho mobil. Usmejem sa nad jeho naivitou. Prístup k heslu je meno jeho najobľúbenejšieho autora. To nemyslí vážne. Fakt si myslí, že som úplná krava? Keby aspoň pridal nejaké číslo, ale na to je príliš pohodlný. Tie úchylné správy, čo si posiela s tými kravami rýchlo zatvorím, lebo sa obávam, že by ma pri ich čítaní naplo. V rýchlosti si prejdem jeho profil. Samozrejme slobodný, umelec na voľnej nohe, záľuby knihy, sex...čo iné sa dalo čakať.
Skontrolujem situáciu. Zdá sa, že si pekne hovie vo vani.

Nájdem kolónku zaregistrovať sa a stlačím ÁNO. Stránka, ktorá sa predomnou objaví, ma totálne odrovná...

RECENZIA: Ján Špirko - Zajatec (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:   ***                NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Díval som sa na strop miestnosti, ktorá niesla stopy po bombardovaní. Opadaná omietka, niekoľko prasklín v kúte maltou čerstvo zahľadená diera. Pocítil som tlak v ušiach, popraskaný strop nado mnou sa pomaly vzďaľoval, ruky i nohy mi oťaželi a vtedy mi napadlo, že umieram." (s.286).



Dnes má slovo partizán až pejoratíny nádych, no boli časy, keď ľudia úprimne verili v ideál slobody a boja za vyšší cieľ (Janko Giertli, Július Fučík, atď). Treba povedať, že ich mená, činy a skutky boli režimom značne zmýtizovené. Čím viac rokov od skončenia vojny uplynulo, tým viac fašistov títo hrdinovia poslali na druhý svet. Ale to je už iná kapitola. 

Máme tu príbeh sotva osemnásť ročného Jána Špirka, ktorý pomáhal partizánskemu oddielu ako informátor. Jeho ilegálna činnosť bola odhalená a gestapo ho odvlieklo do Ružomberka, kde sa podrobil tvrdému fyzickému a psychickému výsluchu. Tam mu zachránil život jeden z väzňov rómskeho pôvodu, ktorý sa už nemohol pozerať na to, ako si bezmocného chlapca podáva nacistický vyšetrovateľ a obetoval sa, aby Ján Špirko žil. V tom čase mu veľmi pomohlo priateľstvo s väzňom Karolom, ružomberským notárom zo Stankovian (obec pri Ružomberku), ktorý sa do väzenia dostal, lebo v opilosti oplzlo nadával na fašistov.  Náš hlavný hrdina podnikne hneď niekoľko neúspešných pokusov o útek. Prejde viacerými pracovnými tábormi, ťažké obdobie zažije predovšetkým v rakúskom väzení, kde mu našťastie pomôže priateľstvo s intelektuálom Milanom. Napokon sa chlapca ujme oddiel oslobodzujúcich ruských vojakov, v spoločnosti ktorých prečká záver vojny.

Dramatický príbeh jedného obyčajného chlapca, ktorý sám seba neheroizuje, chce len svojou troškou dopomôcť k víťazstvu nad fašistickým Nemeckom. Nie je vôbec problém držať Jankovi palce, jeho statočnosť v tak mladom veku je obdivuhodná. Počas surových výsluchov máte pocit, akoby ste boli v jednej miestnosti s hlavným hrdinom a nemeckým vyšetrovateľom a cítili na vlastnom tele tie bolestivé kopance, facky, päste a stekajúcu krv. Trošku pokrivkáva jazyk, ktorý je v knihe použitý. Viaceré vety akoby neboli štylisticky dotiahnuté, čo mierne narúša plynulosť čítania. Román ponúka veľmi silné pasáže, no sú aj miesta, v ktorých dej trošku stagnuje. Dielo je obohatené o fotografie z autorovho súkromného albumu.

Nie je to jeden z tých románov, počas čítania ktorého stratíte pojem o realite, až večer si spomeniete na to, že ste sa natoľko zahĺbili do príbehu, že ste sa zabudli najesť, no napriek tomu rozhodne stojí táto kniha za pozornosť, o.i. ponúka pomerne silné emócie. Treba si pripomínať časy, keď sa ľudia dokázali zmobilizovať aj bez sociálnych sietí a s nasadením vlastného života s odhodlaním bojovať za vyššie ideály.      

utorok 4. septembra 2018

RECENZIA: Mads Peder Nordbo - Bez kože (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:    ***                                 

"Vedľa ležalo ulo: grónsky nôž v tvare polmesiaca, ktorý sa zvyčajne používal na oddelenie tulenej kože od tuku. Jakob zodvihol nôž a označil ho ako vražednú zbraň, hoci dobre vedel, že za normálnych okolností sa ním takto nereže. Surové oblúkovité rezy v mužových tkanivách a vo svaloch však naznačovali, že práve krvavé ulo sa zarylo a rozrezalo obeť tak násilne, že vrah mohol vnútornosti vytrhať z tela. Beštiálna poprava, ktorá skôr patrila do najtemnejšej časti stredoveku, keď stiahnutie z kože a vytrhanie vnútorností zaživa patrilo k obľúbenej forme mučenia a popravy." (s.96).




Román sa skladá z dvoch príbehov, ktoré sa odohrávajú paralelne a pravidelne sa striedajú. Prvý príbeh sa odohráva v roku 2014 a jeho hlavným hrdinom je mladý novinár Matthew Cave, ktorý prišiel o tehotnú priateľku Tine, ktorá zahynula pri autonehode. Po jej smrti sa odsťahoval do grónskeho mestečka Nuuk, kde pracuje ako redaktor denníku Sermitsiaq a zároveň sa snaží vypátrať svojho nezvestného otca. Zhodou okolností sa ocitne pri náleze mŕtvych tiel, ktoré sú zabalené v kožušine a stiahnuté z kože. Spočiatku sa polícia domnieva, že ide o ľudí, ktorí boli v snehu pochovaní pred stovkami rokov, no podrobná obhliadka odhalí, že telá sú staré sotva pár desiatok rokov. Zdá sa, že ide o nejaký nedoriešený prípad z nedávnej minulosti. Postupne sa zoznamujeme s policajtmi Malikom, Ottesenom a Ulrikom a so šéfredaktorom denníka, v ktorom pracuje aj Matthew, pánom Leiffom. K vyriešeniu prípadu by mohla prispieť Tupaarnaq, žena, ktorá sa len nedávno vrátila z väzenia, v ktorom si odpykávala dlhoročný trest za viacnásobnú vraždu. 

Rok 1973. Policajní vyšetrovatelia JakobKarlo narazia na štyri mŕtve telá, ktoré niekto stiahol z kože. Zdá sa, že stopy vedú do detského domova, ktorý však pod rúškom tajomstva nejaká skupina neznámych ľudí využíva na drastické lekárske experimenty a súčasne aj na nakrúcanie detského porna. Aká je skutočná pravda?

Minulosť so súčasnosťou sú prepojené viacej, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Jednou z posledných žijúcich obetí, ktorá by mohla polícii pomôcť definitívne rozmotať prípad, je Paneeraq Poulsenoiu. Nie je však už príliš neskoro?

V podstate klasické severské krimi, ktoré v súčasnosti vydavateľstvá chrlia ako na bežiacom páse. Nejaké tie kladné a záporné postavy, démoni minulosti a ukrytí kostlivci v skrini, brutálne vraždy, nejaké opisy krajiny, strohé dialógy a snaha o prekvapí záver (až taký prekvapivý v tomto prípade nie je). Krátke kapitoly, ktoré sa snažia o dynamiku deja a zároveň neuspať čitateľa. Priemerné, nič nové ani nápadité, román na jedno použitie.    

pondelok 3. septembra 2018

RECENZIA: Antal Szerb - Cesta mesačného svitu (Zelený kocúr, 2018)

HODNOTENIE:   ****                      KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Mihály ho počúval. Ide domov. Znova sa pokúsi o to, čo sa mu nepodarilo za pätnásť rokov: konfrontovať sa. Možno teraz sa mu to podarí. To je jeho osud. Vzdáva sa. Fakty boli silnejšie než on. Nedá sa ujsť. Oni sú vždy silnejší, otcovia, Zoltánovia, firmy, ľudia." (s.279). 




Príbeh nás vráti do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Mihály je mladý muž z dobre situovanej rodiny, ktorý sa len nedávno oženil a momentálne si užíva, spoločne so svojou manželkou Erszi, svadobnú cestu v Taliansku. Erszi kvôli Mihálymu opustila svojho predchádzajúceho partnera Zoltána Patakiho. A práve na svadobnej ceste sa začnú Mihálymu vracať postavy a udalosti z minulosti, o ktorých si myslel, že ich už dávno pochoval vo svojom vnútri. Všetko to odštartuje (náhodné?) stretnutie s bývalým spolužiakom a kamarátom Jánosom Szepetnekim, malým špekulantom, klamárom a podvodníčkom. János bol kedysi členom partie, ktorá mala na Mihályho výrazný vplyv. Okrem Jánosa to bol aj uzavretý čudák so sklonmi k samovražde Tamás Ulpius, veľký bohém a pôžitkár židovského pôvodu Ervi a Tamásova sestra Éva, do ktorej boli všetci v partii, vrátane Mihályho, zamilovaní. Aby Mihály vyriešil svoje záležitosti z minulosti, rozhodne sa svoju manželku opustiť a vykročiť v ústrety neznámemu. Na svojej ceste po Taliansku stretáva skúseného anglického lekára Ellesleyho, ktorý pracuje v maličkom mestečku Foligno, mladú, trochu naivnú Američanku Milicent, s ktorou prežije krátky románik, záhadného muža menom Waldheim a vešticu Vanninu, ktorá mu prezradí viaceré tajomstvá. Keďže Mihály nevidí zo svojej situácie žiadne východisko, rozhodne sa spáchať samovraždu...

Veľmi zvláštny román, ktorý miestami akoby lavíroval až na hranici paródie. Inokedy je vážny, až to mrazí. V pasážach, v ktorých si Mihály spomína na svoju mladosť, kniha pripomína vynikajúci román Donny Tartt - Tajná história. Antal Szerb je novodobo objavený maďarský autor, ktorý sa až prekvapujúco dobre číta aj v súčasnosti. Výborný príbeh, ktorý nemá extra dynamický spád, napriek tomu vás dokáže udržať v napätí až do poslednej strany. Postavy v románe sú výrazné osobnosti, ktoré v sebe nesú silné psychologické bremeno. Každá z nich má svoje kladné aj záporné stránky, ani jedna nie je vyslovene čiernobiela.  Dielo maďarského spisovateľa rozhodne stojí za pozornosť a pevne verím, že to nie je posledná autorova kniha, ktorá bude preložená do slovenčiny.      

nedeľa 2. septembra 2018

RECENZIA: Colson Whitehead - Podzemná železnica (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:  **                      NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA SEPTEMBER

" - Väčšina ľudí si myslí, že sa to len tak povie, - zamrmlal. - Podzemná železnica. Ja som od začiatku vedel, že je to pravda. A celý čas sme to mali pod sebou, také tajomstvo. No dnes ho odhalíme. Všetko po poslednú trať. - " (s.325).  




Príbeh nás zavedie do devätnásteho storočia, kedy vládne v Amerike tvrdý rasizmus a otroctvo. Hlavnou hrdinkou románu je dospievajúce mladé dievča Cora, ktorá musí bojovať s tým, že je otrokyňou a navyše pre svoju rebelskú povahu a krásu je terčom poznámok aj zo strany vlastných ľudí. Cíti, že musí niečo spraviť, aby opustila toto miesto a začala niekde odznova. Šancu jej ponúkne mladý otrok Caesar, ktorý sa rozhodne utiecť a navrhne Core, aby ho nasledovala. Na Coru čaká dlhá a nebezpečná cesta naprieč Spojenými štátmi po železnici, ktorá by ju mala priviesť k vytúženej slobode: "Keď chcete spoznať tento národ, musíte sa odviezť vlakom. Keď sa rozbehnete, poobzerajte sa a uvidíte pravú tvár Ameriky:" (s.284)
Celým románom sa tiahne ťaživá vlna rasizmu a neslobody, ktorá sa zdá byť nezdolateľnou: "Mŕtvoly viseli na stromoch ako hnijúce ovocie. Niektoré boli nahé, niektoré napoly oblečené, nohavice mali čierne na mieste, kde z nich unikala stolica, keď im zlomilo väzy. Telá tých, čo k nej boli najbližšie a osvetlil ich lampáš prednostu, boli zohyzdené. Jeden bol vykastrovaný tam, kde mal kedysi pohlavný úd, teraz zívala príšerná diera. Druhá mŕtvola bola žena. Mala zaoblené brucho. Cora nikdy nevedela dobre určiť, či je žena tehotná. Ich vypuklé oči akoby ju karhali, že na nich civie, ale čo bol pohľad jedného dievčaťa v porovnaní s tým, ako ich bičoval svet, odkedy sa narodili?" (s.167). 

Musím sa priznať, že tento príbeh ma úplne minul. Otcovia zakladatelia, Ústava Spojených štátov, otroctvo, rasizmus, odkazy na udalosti a mená, ktoré mi veľa nehovoria. Cítil som sa, ako keby som sledoval komédiu z černošského prostredia, ktorej pre špecifické výrazy a osobitý slovník nerozumiem a nemám sa na čom smiať. Pochopil som posolstvo tohto románu, no jednoducho ma to emocionálne absolútne nezasiahlo. Stále som čakal, že sa začne niečo diať a zrazu som zistil, že mi ostáva posledných pár desiatok strán a stále nič. Mám pocit, že prestížna Pulitzerova cena, ktorá bola v roku 2017 tejto knihe udelená, mala silný politický nádych. Napriek tomu, že ide o kritikmi vysoko oceňovaný román, nemám dôvod mu dať vyššie hodnotenie, ako mu dávam. Čakal som oveľa emocionálnejší čitateľský zážitok.     

RECENZIA: Fiona Mozleyová - Kráľovstvo Elmet (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ***                           KNIHA MESIACA SEPTEMBER

"Šlo mu o to, aby nás pripravil na veci, ktoré bežným zrakom nevidno. Chcel nás zoceliť, aby sme vládali bojovať proti temnote sveta. Čím viac budeme pripravení, no pravda je, že v našich životoch sme svet veľmi neokúsili. Počuli sme o ňom svoje, ale to je všetko." (s.78).




Cathy a Daniel sú súrodenci. Cathy má pätnásť a Daniel štrnásť. Vychováva ich viac menej otec, ktorého krstné meno je John, spoločne so starou mamou a opatrovateľkou Vivien. Otec si zarába ako boxer. Po tom, čo od neho odišla manželka, pretĺka sa, ako sa dá. Napriek neľahkému životu ostáva čestným človekom, ktorý učí svoje deti, že sa nemajú báť postaviť nespravodlivosti a bezpráviu. Bývajú v starom zrube hlboko v lese, na pozemku, ktorý patrí istému bohatému mužovi menom Price. Pán Price má dvoch synov. Charlieho a Toma. Obaja sú si vedomí svojho postavenia. Neustále sa narážajú do súrodencov a robia im zle. Pán Price si zmyslí, že sa Johna nadobro zbaví a to len preto, lebo mu je už dlhé roky nesympatický. Sú v tom však aj nevyrovnané účty z minulosti. A tak pán Price navrhne Johnovi súboj o zrub. Teda v podstate o všetko. Boxerský zápas je však len predzvesťou veľkej tragédie, ktorá nadobudne rozmery antickej drámy...

To, čo atmosférou dlho pripomína pohodové seriály Domček v prérii alebo Doktorka Quinnová, sa v závere mení na veľkú drámu, ktorá neuveriteľne graduje. Román stojí rozhodne za prečítanie, je v ňom viacero silnejších pasáži, no osobne mi prekážali príliš zdĺhavé opisy, ktoré dve tretiny príbehu značne spomaľovali. Z postáv vyniká jednoznačne Cathy, ktorej sekunduje jej brat Daniel, ktorý je zároveň aj rozprávačom príbehu. Páčil sa mi záver, ktorý vám samozrejme neprezradím, no sklamaní rozhodne nebudete. Román si viem predstaviť ako predlohu pre film, určite by to stálo za zváženie. Pokiaľ ide o záverečné hodnotenie, nie sú to úplne štyri hviezdičky, ale také lepšie tri rozhodne áno.  

sobota 1. septembra 2018

RECENZIA: Monika Kompaníková - Piata loď (Artforum, 2017)

HODNOTENIE:  **

"V tej chvíli sa nadvihne Irena a zachrčí. Leží na dne tretej loďky, s hlavou opretou o lavičku a jednou rukou prevesenou cez okraj. Šľachy na krku sa jej napnú ako laná. Jarka, vyšúchaj mi chrbát dosucha, povie klokotavo a hlava jej odkväcne na tvrdú lavicu.
Zo štvrtej loďky sa v tej chvíli ozve plač troch detí. Dve bábätká bezuzdne revú a Kristián sa snaží zadržiavať vzlyky. Ležia na dne, schované pod lavicami." (s.125). 




Kniha získala v roku 2010 najprestížnejšiu literárnu cenu na Slovensku Anasoft litera a na jej motívy bol nedávno nakrútený film, ktorý sa v roku 2017 predstavil aj berlínskom filmovom festivale. 
Takže teraz stručne k príbehu. Máme tu hlavnú hrdinku Jarku, ktorá je zároveň aj rozprávačkou príbehu. Vychováva ju matka Lucia, ktorá ju porodila ako šestnásťročná, aj preto jej s výchovou výrazne pomáhala babka Irena. Potom sa tu premelie niekoľko nie príliš zaujímavých postáv, až napokon samotná hrdina začne vychovávať dve deti, ktoré nájde náhodne pohodené v záhradnej chatke. Jakuba a Adelu. Aby toho nebolo málo, život jej do cesty nečakane prihrá aj chlapca Kristiána, ktorý je autista a žije vo vlastnom svete. Kým sa v príbehu neobjaví tento chlapec, vlastne sa nič také zaujímavé nedeje a pre mňa osobne to bola jediná, aspoň trošku príťažlivá pasáž. Najmä v závere, keď sa výchova chlapca našej hrdinke evidentne vymykala z rúk.

Piata loď je kniha, ktorá má predpoklady byť oceňovaná kritikou, no ja ako čitateľ som sa popravde pri nej nudil. Nevyvolala vo mne nijaké väčšie emócie, nedokázal som si nájsť vzťah k žiadnej z postáv, ich osud mi bol v podstate ľahostajný. Tempo je pomalé, občas je tam cítiť mierne stupňovanie deja, ale celkovo mi tento román absolútne nesadol. Nechcem vás odrádzať od toho, aby ste si knihu prečítali, ale ja osobne mám rád úplne iný typ príbehov.  

štvrtok 30. augusta 2018

RECENZIA: Jozef Puškáš - Štvrtý rozmer (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   *

"Rotarides si prehadzoval kriedu z dlane do dlane a radšej blúdil očami po stehnách, aby sa náhodou nestretol s nejakým pohľadom. 
- Sľúbil som, - slabo som si odkašľal, - že na našom dnešnom stretnutí budem demonštrovať model štvorrozmerného rovnobežnostena. Odložíme to a budeme pokračovať v prednáške..." (s.97). 




Hlavným hrdinom tohto tendenčného románu je vysokoškolský učiteľ fyziky s netradičným menom Rotarides. Tento ničím nezaujímavý chlap sa tlačí v malom bratislavskom byte so svojou manželkou Tonkou (tvári sa, že je spisovateľka) a ich malým spoločným synom Vladom. V tomto románe sa takmer nič nedeje. Riešia sa tu nejaké tie susedské vzťahy, vedú sa jalové krčmové reči, niektoré postavy sa tvária, že hľadajú hlbší zmysel života, no nikto nedokáže povedať nič, čo by stálo aspoň trochu za pozornosť. A tak sa príbeh ťahá ako sopeľ a vy už sa neviete dočkať záveru, ktorý je vykúpením jedine v tom, že už je po všetkom tom trápení. Od tejto knihy ruky preč, lebo vám absolútne nič nedá. Iba vás pripraví o vzácny čas a energiu. Hawk. Dohovoril som. Aj tak som tomuto otrasnému dielu venoval viacej priestoru, ako by si zaslúžilo.  

streda 29. augusta 2018

RECENZIA: John Steinbeck - O Amerike a Američanoch (Brána, 2003)

HODNOTENIE:   ***

"Přednedávnem po své poslední cestě do Ruska, jsem si povídal s jistým význačným představitelem nešeho politického života. Zeptal jsem se ho, čo četl, a on mi odpověděl, že studoval dějiny, sociologii, ekonomii a právo. - A co krásnou literaturu, romány, divadelní hry, poezii? - zeptal jsem se. 
- Ne, na to jsem nikdy neměl čas. Četl jsem spoustu jiných věcí, - odtušil.
Tak jsem mu pověděl: - Vážený pane, nedávno jsem se vrátil ze své třetí cesty do Ruska. Nevím jak dobře Rusum rozumím, zato jsem si ale naprosto jistý, že kdybych četl pouze knihy, o ruských dějinách, nikdy bych nezískal takový vhled do ruského zpusobu uvažování, jaký jsem získal četbou Dostojevského, Tolstého, Čechova, Puškina, Turgeněva, Šolochova a Ehrenburga. Dějiny nám s jistou nepřesností říkají, pouze co lidé dělali. Krásná literatura nám však sděluje, nebo se alespoň snaží sdělit, proč to dělali a co prožívají a jací byli, když to dělali.- 
Muj známý zasmušile přikývl: - To mě nikdy nenapadlo. Ano, nejspíš máte pravdu. A já považoval beletrii za protiklad faktické skutečnosti." (s.80).  



John Steinbeck bol veľkou osobnosťou nielen spisovateľskej scény, ale zároveň bol aj výborným novinárom a rešpektovaným komentátorom rôznych udalostí. Stačí spomenúť jeho najznámejšie diela: O myšiach a ľuďoch, Na plechárni, Ovocie hnevu, Na východ od Raja. Nositeľ NobelovejPulitzerovej ceny.  Viaceré jeho názory sa dodnes potvrdzujú a vyznievajú ako naplnené predpovede. Až je to niekedy ťažko uveriteľné: "Černoši se své rovnoprávnosti - podle zákona - nepochybně dočkají, možná ne tak brzy, jak by měli, ale dříve, než si myslí všichni pesimisté. Jenomže rovnoprávnost podle zákona je jen malým dílkem skutečné rovnoprávnosti. Jedním z nepříliš pěkných rysu lidské povahy je, že každý člověk chce na někoho koukat spatra, být lepší, tento rys je příznačný pro pocit nejistoty, a tak se zdá, že lidé si jako celek nejsou sami sebou příliš jisti. Cernoši se cítí být bílými ukřivděni, bílí v sobě zase mají hluboce zakořeněnou neduvěru, a nad tím vším se vznáší strach a neduvěra bílých vuči čenochum, dokud ve společnosti přetrvají byť jen stopy těchto pocitu, nemuže být skutečně rovnoprávnosti dosaženo." (s.46). 
Prekladateľ knihy vychádzal z veľkého množstva autorových rukopisov, z ktorých sa snažil zostaviť nejaké súvislé dielo. Podstatná časť je venovaná Spojeným štátom a to dosť podrobne, aj preto bolo potrebné priblížiť predovšetkým tie témy, ktoré by pochopil aj európsky a konkrétne český čitateľ, ktorému je kniha určená. Titul O Amerike a Američanoch je rozdelený na niekoľko častí: 1. O Amerike a Američanoch, 2. Vojnový korešpondent, 3. Angažovaný umelec, 4. O písaní, 5. Miesta môjho srdca a 6. Priatelia. Osobne ma najviac zaujala hneď tá prvá (O Amerike a Američanoch). Tak ako Steinbeck úžasne vystihol povahu a zmýšľanie svojich krajanov, to sa len tak nevidí. A treba povedať, že ich nijako nešetrí. Rasový problém, hospodárska kríza, kriminalita, krvavá minulosť, nejasná budúcnosť, chamtivosť, atď. Pre čitateľa je určite pútavá aj kapitola O písaní, v ktorej sa Steinbeck podrobnejšie venuje svojej tvorbe, ale aj tvorbe svojich slávnych kolegov. V poslednej kapitole, pod názvom Priatelia, dominuje slávne meno výrobcu automobilov Henryho Forda. Naopak, kapitoly, ktoré som preskakoval, sa týkali správ z druhej svetovej vojny. Keďže, že sa dosť opakovali, strácali na dramatickosti. Ostatné témy sa utápajú niekde v priemere, čo je zároveň aj najväčším problémom tejto, inak zaujímavej knihy. Pokiaľ sa chcete dozvedieť o Johnovi Steinbeckovi niečo viac, spoznať bližšie jeho názory na mnohé témy a udalosti, táto kniha vám poskytne bohaté informácie. Treba len pozorne čítať. A občas aj medzi riadkami.   

pondelok 27. augusta 2018

Jerzy Kosinski - Schôdzka naslepo (Argo, 2005)

HODNOTENIE:   ****

"George Levanter si už jako školák osvojil jistý návyk, kterého se pak držel napořád: každé odpoledne čtyři hodiny spal, aby zustal mentálně i fyzicky čilý až do časných ranních hodin, kdy se šel opět na čtyři hodiny prospat, aby se odpočatý probudil do nového dne." (s.11). 



George Levanter je taký James Bond na ruský spôsob. Tvrdý chlapík, ktorý sa jednoducho objaví, splní nejakú misiu, rozdá si to s nejakou slečnou, sem - tam niekoho odstráni a ide si svojou cestou, na ktorej stretáva množstvo ľudí, ktorí nejakým spôsobom menia a formujú jeho osobnosť. A vy ako čitateľ po celý čas uvažujete či to všetko je len jedna veľká paródia alebo je proste Kosinski fakt úplne vyšinutý, ale mne sa to čítalo úplne že parádne. V niektorých pasážach máte pocit, že ste uprostred paródie Horúce strely, potom sa príbeh mení na thriller, porno, drámu, komédiu. Asi chýba len horor a bolo by to kompletné. Hlavnú postavu si buď obľúbite alebo vám bude liezť na nervy. Nič medzi tým neexistuje. Mne napríklad George Levanter vôbec neprekážal, ale sú ľudia, ktorí by tento typ hrdinu sotva prekusli. George Levanter je raz študentom, inokedy vojakom, potom tajným agentom, básnikom, inštruktorom lyžovania, šoférom kamiónu, profesionálnym zabijakom, na čo si len spomeniete. Má jediného skutočného priateľa a tým je svojský chlapík menom Romarkin.   Slovník aj scény v románe sú miestami dosť šťavnaté, ale to je proste Kosinski. Buď jeho tvorbu beriete tak ako je, so všetkým čo k tomu patrí, alebo potom radšej treba siahnuť po inom type kníh.    

nedeľa 26. augusta 2018

Jerzy Kosinski - Kroky (Argo, 1996)

HODNOTENIE:   ****

"Vzpomínám si, že jsem krátce po válce měl ve zvyku chytat motýly. Jedna část města byla zcela vybombardovaná a nikdo tu už nebydlel. Uprostřed trosek , v páchnoucích jamách zpola zaplněných beztvarými předměty, které kdysi sloužili jako kuchynské náčiní, válčily s hordami hladovějících krys smečky koček. Tu i tam se mezi hromadami trouchnivějícího dřeva, suti a popele z vyhořelých a vyrabovaných domu snažily z vlhkých rozpadávajících se hald hlíny a cihel prodrat trsy plevele a kytek, které z ničeho nic vyrážely na povrch a vytvářely celé koberce  do očí bodající zeleně. Na pozadí zčernalých zdí se jako uvolněné útržky duhy vznášely vysoko ve vzduchu roje motýlu. Chytal jsem jich se svými kamarády celé desítky do podomácku  vyrobených sítěk. Dali se chytit snáze než zdivočelé kočky, ptáci neho dravé vyhladovělé krysy." (.s.74).



Román Pomaľované vtáča, ktorý najväčšmi preslávil autora, je pre mňa dodnes jedna z najšokujúcejších a najbrutálnejších kníh, aké som kedy čítal. A to mi už prešlo rukou nejakých tých pár stoviek titulov.
Kosinskemu vyvraždili v detstve prakticky celú rodinu, následkom čoho po celý život zápasil s vlastnými démonmi, až napokon v roku 1991 spáchal samovraždu. Viaceré poviedky zo zbierky Kroky vychádzajú z autorových skúseností a sú poriadne drsné, sexuálne násilné, miestami až brutálne. Osobne mi atmosférou pripomínali Kunderove Smiešne lásky, no v oveľa násilnejšom prevedení. Celkovo tu máme päť príbehov, ten posledný je skôr akousi vsuvkou a vypovedá o zániku sveta. Kosinsi sa vracia do minulosti, do Sovietskeho zväzu, v ktorom prežil časť svojho života, kým emigroval do Spojených štátov. V prvom príbehu inštruktor lyžovania spáva s nevyliečiteľne chorou ženou, ktorú každým sexuálnym stykom ešte viacej zabíja, no nemôže s tým prestať. Druhý príbeh je akýmsi testom partnerskej vernosti. Muž, ktorý pracuje v tajných službách si z vlastnej manželky spraví objekt záujmu a za každú cenu jej chce dokázať neveru. Tretí príbeh je o mužovi, ktorému znásilnia priateľku a on k nej po tomto zážitku už nedokáže pristupovať ako k žene, ale len ako k prostitútke. Žena napokon pod tlakom všetkých okolností skončí na ulici.V štvrtom príbehu sa muž podelí o svoju ženu s inými, doslova im ju daruje ako na podnose, čo má tragické následky. Piaty príbeh je o obyčajnom zlodejíčkovi, nesympatickom chlapovi, ktorý pláva životom, až kým nedostane životnú ponuku. Väčšina príbehov je o vzťahu muž - žena, pričom v popredí sú najmä negatívne city. 

Na túto Kosinskeho útlu zbierku poviedok musíte mať tú správnu náladu, inak hrozí, že upadnete po jej prečítaní do depresie. Taktiež nič vhodné pre citlivejšie povahy, no ja som si knihu po čitateľskej stránke prekvapujúco vychutnal. Keďže som dvakrát prečítal Pomaľované vtáča, vedel som do čoho idem.     

utorok 21. augusta 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Chlieb vo vodách (Smena, 1989)

HODNOTENIE:   ****             EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

" - Vytvoril si si o nás i o mame neskutočnú predstavu. Považuješ nás za anjelíčkov len preto, že sme svoji. Lenže my vôbec nie sme takí a len pre teba sme to už od mala predstierali. Ak chceš vedieť pravdu, sme rodina hercov, aj mama. A naše publikum predstavuje jediný divák - ty. Pokiaľ ide o Eleanor a Jimmyho, radšej pomlčím. Nikto nemôže byť taký dokonalý, ako by si chcel, a povedala som mame, aby sme sa o to radšej nepokúšali, lebo raz na to prídeš a bude to pre teba ešte horšie. Ale poznáš mamu, má železnú vôľu, a keď si niečo zaumieni, nepozná prekážky. Teraz vieš všetko. Nevravím, že sme zlí. Sme jednoducho ľudskí. - " (s.376). 



Autor sa vo svojom románe zameral na bežnú americkú rodinu žijúcu na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Allen Strand je stredoškolský učiteľ, už dlhé roky pôsobiaci na jednej zo štátnych stredných škôl v New Yorku, kde vyučuje dejiny. Je to muž zo starej školy, ktorý verí na čestnosť, slušnosť a spravodlivosť. Jeho manželka Leslie je od neho o desať rokov mladšia a v podstate drží celú rodinu pohromade. Pracuje ako analytička vo výpočtovom stredisku a popritom poskytuje aj súkromné hodiny klavíra. Spoločne s manželom Allenom vychovávajú tri deti, ktoré sú už viac - menej dospelé. Najstaršia Eleanor chodí s horkokrvným Talianom, ktorý si túži založiť vlastné noviny. Mladší Jimmy je fanatik do hudby a hráva na elektrickej gitare. Hlavne sa však fláka po nociach a hľadá inšpiráciu. Najmladšia Caroline má komplex zo svojho príliš veľkého nosu a celé dni behá po kurtoch, na ktorých naháňa tenisovú loptičku. 
Je večer ako každý iný. Rodina sa chystá zasadnúť k stolu, aby sa spoločne najedli. Chýba len Caroline, čo v jej prípade nebýva zvykom. Je už po zotmení a ostatní začínajú mať o ňu obavy. Konečne začujú zvonček. Caroline stojí vo dverách a podopiera zakrvaveného muža. Tým mužom je veľmi bohatý a vplyvný advokát Russel Hazen, ktorý už onedlho každému členovi rodiny Strandovcov výrazným spôsobom zmení život. Oni však zatiaľ o ničom netušia a tak ho opatrne zavedú do kuchyne, kde mu ošetria zranenie a ponúknu mu večeru...

Román, ktorý je rozdelený do štyroch častí, pripomína divadelnú hru odohrávajúcu na relatívne malom priestore. Príbeh nemá extra veľký spád, no stále sa v ňom niečo deje. Je veľkým pozitívom, keď si v príbehu nájdete nejakú silnú postavu, ktorá sa vám vryje do pamäte. V tomto prípade je to predovšetkým Jesus Romero, nadaný študent z Portorika, s problémovou povahou, ktorého si vezme pod ochranné krídla jeho profesor Allen Strand

Je problém si v dnešnej dobe prečítať knihu, ktorá ponúka klasický príbeh. Bez kadejakých magických prvkov, absurdít, komplikovaných digresií a kadejakých šialeností, ktoré sú v mnohých prípadoch len odrazom dnešného sveta. Irwin Shaw napísal pred rokmi takýto klasický príbeh, ktorý prináša mnoho emocionálnych zážitkov a záver, z ktorého vám ostane ešte dlhé minúty po prečítaní poslednej strany horkastá pachuť na špičke jazyka.

      

nedeľa 19. augusta 2018

RECENZIA: Irwin Shaw - Tulák, zlodej (Smena, 1980)

HODNOTENIE:   ****                        EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Píšem do zápisníka na rok 1972. Od tých čias, čo som bol v Španielsku, som si z rôznych príčin nezapisoval nič. Žijem sám, anonymný, v Chicagu sa bojím, a nazdávam sa, že človek mojej generácie a mojej životne dráhy by mal zaznamenať, čo by si možno dakedy v budúcnosti so záujmom prečítali mladí ľudia. - Sme v prednej línii civilizácie, - vravieval plukovník v Bruseli, a ak to bolo pravdou v Bruseli, určite je pravdou aj v Chicagu. Odkazy z takých významných postov treba uložiť na miesta, kde by ich mohli nájsť tí, čo prežijú, ak takí vôbec budú." (s.424).



Príbeh je vyrozprávaný prostredníctvom mladého muža Billyho Abbotta a jeho zápiskov. Spomína si v nich nielen na svoju priateľku  Moniku Wolnerovú (radikálnu ľavičiarku) s ktorou sa pred časom rozišiel, ale aj na svojho strýka Thomasa Jordacha, ktorý bol kedysi nádejným boxerom, no zomlela ho láska ku krásnej žene, k alkoholu a k chudobe. Thomas zomrel za záhadných okolností, no najpravdepodobnejšou príčinou jeho smrti bola násilná vražda. Zanechal po sebe Wesleyho, syna, ktorý po ňom zdedil  divokú povahu (rozhodne najzaujímavejšia postava v knihe). Thomas mal ešte dvoch súrodencov. Sestru Gretchen, nádejnú herečku (okrem iného je aj mamu Billyho Abbotta) a brata Rudolpha, úspešného obchodníka, ktorý v podstate držal celú rodinu pokope. Rudolph vychovával mentálne postihnutú dcéru Enid sám, manželka Jean, dlhoročná alkoholička, ho pred rokmi opustila a našla si nového partnera. Príbeh sa točí najmä okolo Rudolpha, ktorý sa snaží nezištne pomáhať celej rodine a okolo Wesleyho, ktorý túži nájsť otcovho vraha a pomstiť jeho smrť. Zápasí pri tom nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Fyzická príťažlivosť a talent ho zhodou okolností privedú pred filmové kamery. Jeho divokú povahu dokáže skrotiť len Alice Larkinová, žena, ktorá k nemu prechováva materinsko milenecké city. Billy Abbott je niekoľko rokov vojakom NATO a s Wesleym sa spriatelí v Španielsku, kde po skončení vojenskej kariéry pracuje ako učiteľ tenisu pre bohaté dámičky a ich rozmaznané dcérky. Billy Wesleymu sľúbi, že mu pomôže nájsť vraha jeho otca a zaobstará mu vražednú zbraň, ktorou vykoná pomstu.
Príbeh sa v závere presúva do francúzskeho mestečka Cannes, v ktorom práve prebieha významný filmový festival a Wesley je jedným z hlavných kandidátov na cenu pre najlepšieho herca v hlavnej mužskej úlohe...

Tým, že Irwin Shaw bol veľký kritik vtedajšej americkej spoločnosti, ako jednému z mála amerických autorov, mu vychádzali romány aj v socialistickom Československu. Predovšetkým jeho negatívny pohľad na bohatú americkú spoločnosť nahrával súdruhom vo východných krajinách do karát. Treba však povedať, že Shawove kritické názory určite nie sú natoľko tvrdé, aby pôsobili na dnešného čitateľa rušivo. Práve naopak, viaceré myšlienky sa postupom času dokonca potvrdzujú. Samozrejme sú pasáže, ktoré sú poznačené časom, no ako celok román bez problémov funguje aj dnes. A to najmä vďaka výborným postavám (zvlášť Wesley si zaslúži osobitú pozornosť), ale aj zápletke a konečnému rozuzleniu. Kniha je rozdelená do štyroch častí, ktoré chronologicky rozprávajú celý príbeh. Pre mňa osobne príjemné prekvapenie. Spočiatku som myslel, že román po prvej tretine zavriem, no potom ma natoľko chytil, že už som ho nedokázal odložiť, kým som nedočítal poslednú stranu.