sobota 17. novembra 2018

RECENZIA: Irena Brežná - Vlčice zo Sernovodska (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Je ľahké vyrobiť národ teroristov. Stačí na to iba informačná vojna ako zo starej príručky KGB, pár šialencov s výbušnými opaskami a súrami Koránu a pohodlnosť, ba ľahostajnosť svetovej verejnosti." (s.5). 



Čečensko máme aj vďaka ruskej propagande a svetovým médiám zafixované ako krajinu plnú teroristov, ktorí kade chodia tade vyhadzujú všetko do vzduchu. Aká je skutočnosť? Autorka strávila v Čečensku niekoľko rokov. Materiál pre svoje reportáže zbierala vo viacerých etapách (1994 - 1997, 1997 - 1999, 1999 - 2006, 2006 - 2012). Brežná sa zamerala na bežné čečenské ženy - matky, na najznámejšie osobnosti Čečenska - Maschadova, Basajeva a medzinárodne známu bojovníčku za práva žien Zajnabu Gašajevovu. Autorkinej pozornosti neuniklo ani hlavné mesto Groznyj. Ako vyzerá Čečensko z pohľadu reportérky, ktorá v ňom strávila niekoľko rokov, pričom jej neraz išlo o život? 

"Ruský spisovateľ Alexander Solženicyn v Súostroví gulag v šesťdesiatych rokoch napísal:  - Ak bol v gulagu národ, ktorý vždy kráčal vzpriamený, tak to boli Čečeni." (s.5).  

streda 14. novembra 2018

RECENZIA: Chloe Benjamin - Nesmrteľní (Artforum, 2018)

HODNOTENIE:  ****                                 KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Profesor vysvetľoval, že DR. Higgs tvrdil, že existuje niečo, čo nazval Higgsov bozón, a ten napĺňa častice hmotou. Povedal, že to môže byť kľúčom k pochopeniu vesmíru, že to je základný pilier modernej fyziky, hoci ho doteraz nikto nezbadal. Vravel, že objav poukazuje na vesmír, kde vládne symetria, ale najdôležitejšie udalosti  v ňom - napríklad vznik ľudských bytostí - sú vlastne odchýlkami a vznikajú počas krátkych okamihov, keď sa symetria naruší." (s.305). 



V roku 1969 boli ešte len deťmi. Varja mala trinásť, Daniel jedenásť, Klara deväť a Simon sedem. Jedného dňa vošli do starého ošarpaného domu a táto návšteva im navždy zmenila životy. Bruna Costellová bola cigánska veštkyňa, ktorá každému zo súrodencov prezradila presný dátum smrti. Ako prvý mal zomrieť Simon, po ňom Klara, Daniel a nakoniec najstaršia Varja. Čas pomaličky plynul. Simon sa ako šestnásťročný vybral spoločne s Klarou do San Francisca užiť si posledné roky svojho života. To už o sebe vedel, že je gej. Zamestnal sa v jednom striptízovom bare ako tanečník. Vystriedal niekoľko partnerov, až nakoniec zostal pri černochovi Robertovi. O štyri roky neskôr zomiera na AIDS. Klara odchádza do Las Vegas kde sa živí ako kúzelníčka. Odmalička ju fascinovali rôzne triky a čary. Začne chodiť s bývalým Simonovým najlepším kamošom a narodí sa jej dcéra Raj. Zdá sa, že jej život sa uberá správnym smerom, no jedného dňa skočí do bazénu, z ktorého sa už živá nevynorí. Daniel vyštuduje medicínu a ožení sa s Mirou, ktorú spozná počas vysokej školy. Vstúpi do armády kde pracuje ako vojenský lekár a začne pátrať po príčinách úmrtí svojich súrodencov. Deň jeho smrti sa podľa veštby blíži. Vojde do domu Bruny Costellovej aj s nabitou zbraňou v ruke...
Ako posledná ostane nažive Varja, ktorá odišla v druhom ročníku štúdia medicíny zo školy, aby sa mohla starať o chorú mamu. V súčasnosti asistuje pri jednom vedeckom projekte. Jedného dňa vstúpi do jej pracovne mladý muž menom Luke, aby jej oznámil veľké tajomstvo.

Román Nesmrteľní v sebe ukrýva tajomstvo Davida Mitchella, mrazivosť Johna Kinga a príbehovosť Johna Irvinga. Funguje to tak dve tretiny, pričom hlavne časť, ktorá sa týka Simona, je úplne skvelá. Ako sa dej blíži k záveru, namiesto očakávaného finále, prichádza sklamanie. Akoby autorka chcela nasilu zakončiť výborne rozohraný dej nejakým originálnym spôsobom. Inak v podstate všetko funguje ako má. Postavy, napätie, dialógy... Aj preto je to veľká škoda. Na záver musím ešte pochváliť slovenský preklad Sofie Skokanovej. 

nedeľa 11. novembra 2018

RECENZIA: Haruki Murakami - Komturova smrť (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****             NOVEMBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA

"Slovo komtur ale čímsi provokovalo mou paměť. Byl jsem si jistý, že ho neslyším poprvé. Zpětne jsem sledoval vlákno svých vzpomínek, jako bych navíjel tenounkou nit. Určite jsem se už s tím výrazem setkal v nějakém románě, nebo snad dramatu. A muselo jít o dobrě známé slávné dílo. Kde to jenom mohlo být?" (s.78). 



O hlavnom hrdinovi vieme, že má tridsaťšesť rokov a maľuje portréty na objednávku. Manželka Juza mu po šiestich rokoch manželstva oznámi, že má iného a preto od neho odchádza. Náš hrdina (jeho meno sa nedozvieme) to zoberie ako fakt. Okamžite si zbalí zopár veci a na svojom starom aute sa vyberie naprieč Japonskom, aby si utriedil myšlienky. Po niekoľkodňovom dobrodružstve zavolá svojmu dávnemu priateľovi Masahikovi Amadovi, ktorý mu ponúkne dom po svojom otcovi. Masahikov otec už pred rokmi odišiel do domova dôchodcov. Tomohiko Amada má vyše deväťdesiat rokov. Na začiatku druhej svetovej vojny študoval vo Viedni klasické západoeurópske výtvarné umenie. Tam sa spolčil s inými študentmi a založili tajný spolok. Naplánovali atentát na vysokopostaveného nacistického funkcionára. Lenže ich plán bol odhalený a študenti sa nevyhli krutej pomste. Tomohika vyhostili späť do Japonska, no odvtedy už nikdy nebol taký ako predtým. 
Náš hlavný hrdina dostane prostredníctvom svojho agenta ponuku na portrét. Hoci sa zaprisahal, že s maľovaním klasických portrétov už definitívne skončil, vysoká finančná odmena ho napokon predsa len presvedčí. Záhadný objednávateľ obrazu, istý pán menom Wataru Menšiki, býva zhodou okolností v susedstve na obrovskom pozemku, na ktorom parkuje niekoľko luxusných automobilov. Odo dňa ako vstúpi pán Menšiki nášmu hrdinovi do života, začnú sa diať okolo neho samé čudné veci. Vyvrcholí to vykopaním otvoru pred domom Tomohika Amadu, ktorý pravdepodobne prepája dva svety. Svet reality a svet, ktorý je úplne neznámy. A práve z neznámeho sveta prichádza záhadný Komtur, ktorý na seba berie hneď niekoľko podôb.
Pán Menšiki je s hotovým portrétom nadmieru spokojný. Má však ešte jedno želanie. Chcel by portrét trinásťročného dievčaťa, Marie Akikawi, o ktorej sa domnieva, že by mohla byť jeho dcéra. Náš hrdina sa spočiatku zdráha, no napokon súhlasí. Prostredníctvom Marie sa zoznamuje s krásnou Šôko Akikawe, ktorá je jej teta. Už niekoľko týždňov sa náš mladý portrétista stretáva so staršou milenkou a dáva súkromné hodiny výtvarného umenia študentom, ktorí majú o jeho prednášky záujem. Od Masahika Amadu sa dozvie, že jeho žena Juza čaká dieťa so svojim novým partnerom. Pán Menšiki sa zapletie so Šóko Akikawe a svet reality sa prepája s iným svetom. Prostredníctvom vykopanej jamy nachádzajúcej sa na pozemku Tomohika Amadu sa objavujú na scéne ďalšie záhadné postavy: donna Anna, Komtur a Dlhá tvár. Pokiaľ bude chcieť náš hrdina dať svoj život do poriadku, bude musieť absolvovať zložitú skúšku. Cesta vedie cez Tomohika Amadu a zmiznutú Marie Akikawi...

Aj keď na prvý pohľad má román zložitú štruktúru, dej je zrozumiteľný. Murakami nešetrí dlhšími opismi, úvahami a viacerými digresiami. Asi som bol na knihu správne naladený, lebo mi to vôbec neprekážalo. Užíval som si každú z viac ako 730 strán. Tí, ktorí majú radi Murakamiho štýl, si určite prídu na svoje. Treba povedať, že autor ničím neprekvapí, ide si svojou vyšliapanou cestičkou, ktorá mu priniesla milióny čitateľov po celom svete. Na druhej strane prečo meniť niečo, čo už funguje viac ako štyri desaťročia? Postavy v románe postupne odhaľujú svoje tajomstvá, podstupujú rôzne úlohy a skúšky a na konci ich čaká odmena alebo trest. Všetko podľa zásluh. Murakami opäť narába s umením (tentoraz výtvarným a hudobným), vkladá do príbehu mystiku, pracuje s rozprávkovými motívmi a čitateľa postupne vťahuje do hry, ktorá veľmi dobre funguje. Z môjho pohľadu to nedosahuje úroveň Nórskeho dreva a Kafku na pobreží, stále je to však úžasný čitateľský zážitok a Murakami stále trpezlivo klope na dvere, za ktorými sa ukrýva Nobelova cena za literatúru. Dočká sa konečne?      

streda 7. novembra 2018

RECENZIA: Michael Uras - Šťastný život medzi riadkami (XYZ, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"V našich životech máme významné okamžiky, okamžiky tak silné, že umrtví skutečnost. Okamžiky, kdy by rybí tuk chutnal jako delikatesa, jako lahodné jídlo, kdy by se bodnutí sršně zdálo jako něžné pohlazení. Ale abychom si to uvédomili, musíme tu chvíli poznat. Nepropást ji. Protože už se nikdy nevrátí a nám pak zustane v ústech trpká příchuť ztraceného času." (s.275). 




Alex má dosť nezvyčajné povolanie.Pracuje ako biblioterapeut, čo znamená, že sa snaží svojim klientom pomáhať prostredníctvom rôznych kníh, ktoré im odporučí na základe ich problému. Má viacero zaujímavých pacientov. Yann, ktorý následkom úrazu prestal hovoriť a úplne sa pred svetom uzavrel. Žije so svojou matkou a komunikuje len prostredníctvom písaných správ: "Jmenuju se Yann, je mi sedmnáct let. Před šesti lety jsem zažil ošklivou autonehodu. Za volantem seděl muj otec. Jazyk jsem měl rozříznutý. Obličej zohavený. Od té doby nejsem schopen pronést slovo. Jsem němý. Taky trpím strašlivými bolestmi hlavy. Nesnáším hluk:" (s.16). Alex si myslí, že Yannovi by mohol pomôcť legendárny tínedžerský román Kto chytá v žite v hlavnej úlohe s kultovým Holdenom Caulfieldom.
Ďalším Alexovým pacientom je slávny francúzsky futbalista Antony Polstra, ktorý hráva za Paris Saint - Germain, no keďže je pod obrovským tlakom médii aj fanúšikov, necíti sa byť šťastný. Alex prirovná Antonyho cestu ku putovaniu bájneho Odyssea a aj preto slávnemu futbalistovi doporučí prečítať si tento dávny historický epos.
Robert Chapman je starší obchodník s luxusnými hodinkami, ktorý nedokáže komunikovať so svojou manželkou. Nájsť pre neho tú správnu knihu je pre Alexa skutočná výzva, keďže Robert je veľký cynik. Zatiaľ čo sa Alex snaží vyriešiť problémy svojich klientov, doma sa mu rozpadá niekoľkoročný vzťah. Jeho krásna priateľka Mélanie, ktorá je veľkou aktivistkou a angažuje sa v rôznych oblastiach, sa ho rozhodne jedného dňa opustiť. Alex je z toho úplne mimo. Navyše sa dozvie, že jeden z jeho klientov Mélanie tajne nadbieha... 

Šťastný život medzi riadkami mal veľký potenciál stať sa skvelým románom o knihách. Lenže nápad ostal uväznený niekde na pol ceste. Tých citátov z kníh je už tak zbytočne veľa, že to narúša samotný príbeh. Alex je vcelku sympatický hrdina, ale autor mohol ísť pri jeho vykreslení ešte viacej do hĺbky. Ľúbostný príbeh Alexa a Mélanie sa stráca v záplave diel, akoby sa nám chcel autor románu predviesť koľko si toho naštudoval a prečítal. 
Inak celkovo mi táto kniha atmosférou veľmi pripomína výborný americký sitcom v hlavnej úlohe s Charlie Sheenom - Kurz sebaovládania. Len ten humor tu dosť absentuje. Takže taký lepší priemer. Aj preto, že ku knihám mám veľmi pozitívny vzťah. 

utorok 6. novembra 2018

RECENZIA: Rupert Buttler - Gestapo, Dejiny Hitlerovej tajnej polície (Svojtka, 2006)

HODNOTENIE:     ***                          NAŠA (HISTÓRIA)  OSMIČKOVÁ

"Mám na mysli evakuaci Židu, likvidaci židovské rasy. Je to jedna z věcí, která se snadno řekne. Každý straník říká, - Zlikvidujeme židovskou rasu. - Pochopitelně, je to přeci součast programu strany. Vyhubíme je. Jak snadné. Poté však 80 miliónu dobrých německých občanu obrátí: každý zná nějakého slušného Žida. Samozřejme, ti ostatní jsou prasata, ale ten jeden je báječný. Žádný z těch, co takhle mluví, neprohlédl, žádný z nich se nevzdal svého puvodního  zpusobu myšlení. Mnohí z vás vědí, jaké to je, když vedle sebe leží sto mrtvých těl, nebo pět set, nebo tisíc. 
Dokázali jsem se s tím vyrovnat a - až na výjimky, poražené lidskou slabostí - jsme zustali slušnými lidmi. A to je to, co nás utužilo. 
výňatky z prejavu Heinricha Himmlera (s.98). 



Gestapo (Geheim Staats Polizei, tajná štátna polícia) vzbudzovala u väčšiny obyvateľov (nielen) Nemecka pochopiteľný strach a hrôzu. Autor sa na necelých dvesto stranách zaoberá vznikom  tejto organizácie, jej históriou, jej najvýznamnejšími predstaviteľmi (pričom sa podrobne venuje najmä Heydrichovi), súbojom SS a SA, sleduje činnosť gestapa počas vojny či už v samotnom Nemecku alebo v okupovaných krajinách, zaoberá sa aj odporcami (či už v samotnej ríši alebo na okupovaných územiach) a neslávnemu koncu tejto kedysi obávanej a strach vzbudzujúcej organizácie. Kniha je doplnená o desiatky dobových fotografií.  
Pokiaľ vás zaujíma história druhej svetovej vojny a chcete načerpať nové informácie, prípadne si overiť svoje doterajšie vedomosti, určite vás táto publikácia poteší. Viac ako 120 dobových fotografií, svedectvá očitých svedkov, metódy a prostriedky používania tejto organizácie (udavačstvo, výsluchy, spôsoby mučenia, deportácie do pracovných a koncentračných táborov...). 
Gestapo je dnes už minulosťou, ale...   

pondelok 5. novembra 2018

RECENZIA: Nina Willner - 40 jesení (Motýľ, 2016)


HODNOTENIE:   **

"Na druhý deň som zase išla do škôlky a povedala som svojej učiteľke a kamarátom, že aj ja mám starých rodičov, že moja Oma je krásna a navyše, že mám dokonca ľudí, ktorým sa hovorí strýkovia, tety, bratranci a sesternice. Moju učiteľku to potešilo. Keď sa spýtala, kde bývajú, povedala som, že vo východnom Nemecku,  - za oponou. - Až keď som uvidela, ako jej veselá tvár zvážnela a objavil sa v nej súcit, uvedomila som si, že opona je možno väčšia, než som si predstavovala." (s.20).



Román, ktorý vychádza zo skutočných udalostí. Autorka príbehu odhaľuje jednak svoj život a jednak život svojej rodiny. Hannina mama, keď mala dvadsať rokov, utiekla do Západného Nemecka, pričom vo Východnom Nemecku zanechala svojich rodičov a osem súrodencov. 
Keď sa Nina Willnerová (autorka knihy) stane vojnovou dôstojníčkou v Západnom Nemecku, je poslaná na druhú stranu barikády, kde má možnosť porovnávať životy na jednej aj na druhej strane hraníc. Všetko napokon ukončí až pád Berlínskeho múru v roku 1989. To už sú však viacerí členovia rodiny po smrti a následného spojenia sa nikdy nedočkajú...

Autorka knihy zvolila štýl, v ktorom sa prelína jej osobný životný príbeh a príbeh jej rodiny s vývojom dejín v 20. storočí, čo však pôsobí na čitateľa dosť rušivo, lebo sa stráca plynulosť deja a uberá to aj na dynamike. Zaujímavé sú akurát kapitoly, ktoré sa venujú útekom cez Berlínsky múr, tajnej polícii známej pod skratkou Stasi a športovcom vo Východnom Nemecku. Nemáme tu v podstate nijakú hlavnú postavu, je tu viacero rozprávačov, ktorí opisujú dej svojimi očami. 

Osobne sa mi nezdá román nejako zvlášť výnimočný, emocionálne ma to nechytilo, nenašiel som si vzťah k žiadnej z postáv. Je to jedna z kníh, ktorú keď neprečítate, nič také sa nestane. Pokiaľ máte všeobecný prehľad o dejinách 20. storočia, nič nové sa nedozviete a príbeh tiež nepatrí k tým, ktoré by vám vyrazili dych. 

RECENZIA: Chil Rajchmann - Posledný žid z Treblinky (Motýľ, 2018)

HODNOTENIE:   ***                          KNIHA MESIACA NOVEMBER

"Život je veľmi ťažký. Neustále sme špinaví. Musíme pracovať od šiestej do rána do šiestej večer. Po práci sme takí unavení, že sa polomŕtvi zvalíme na zem. V baraku nie je voda. Studňa sa nachádza ďaleko, až na námestí, a len čo skončíme s prácou, zatvoria nás v našom  baraku, ktorý je obohnaný ostnatým drôtom a strážený špeciálnou hliadkou.
Treblinku stráži stoštyridsaťtri Ukrajincov a stovka esesákov. Starajú sa o nás ako keby sme mali obrovskú hodnotu. Počítajú nás trikrát denne." (s.85).




Kniha je súborom skutočných zápiskov jedného väzňa, ktorému sa podarilo prežiť hrôzy koncentračného tábora. Začína to príchodom vlaku a pokračuje samotným pobytom v tábore smrti. Chil Rajchmann začína ako holič žien, ktoré sú následne posielané do plynových komôr, neskôr je preradený do tajnej zóny tábora, čo de facto znamená prenášanie tiel ľudí, ktorí boli udusení oxidom uhoľnatým.  Napokon skončí ako "zubár", čo v praxi znamená nútené vytrhávanie zubov mŕtvolám spojené s oberaním o ďalšie cennosti. Dielo má neskutočne pochmúrnu atmosféru, po celý čas budete mať pocit, akoby ste sa nachádzali v koncentračnom tábore po boku hlavného hrdinu. Jediným svetlým momentom v príbehu je útek na slobodu, ktorý zachraňuje Chilovi Rajchmanovi život. 

Posledný žid z Treblinky má podobne pochmúrnu atmosféru ako kniha V pekle plynových komôr od Shloma Venezia. V podstate nejde o nejaký súvislý príbeh, je to skôr zachytenie denného života alebo skôr prežívania väzňov v tábore smrti. Neustály hlad, šírenie chorôb, strach z dozorcov a každú chvíľu hroziaci dotyk smrti.  Veľmi silne emotívny príbeh, na ktorý treba mať tú správnu náladu. Možno práve jeseň je na to ako stvorená. 

nedeľa 4. novembra 2018

RECENZIA: Juliet Gael - Slečna Bronteová píše o láske (Enigma, 2011)

HODNOTENIE:   ****

" - Ak si dobre spomínam, majú dosť zvláštne krstné mená. Jane Eyrovú napísal Currer Bell... - 
 - Currer? - 
- Áno, pane. Skôr by sa hodilo ako priezvisko. - 
- A ďalší dvaja autori? - Sklonil sa nižšie nad knihu objednávok. - Á tu to máme. Búrlivé výšiny napísal Ellis Bell a Agnes Greyovú napísal Acton Bell. 
- Ellis a Acton. - 
- Želáte si, aby som zapísal vaše meno medzi objednávky, pane? Knihy dostaneme budúci týždeň. - " (s.144).  



Životopisný román  o najslávnejšej zo sestier Bronteových sa zaoberá obdobím tesne predtým, ako sa Charlotte, Emily a Anna stali známymi spisovateľkami. Spoločne s bratom Brandwellom vyrastajú v rodičovskom dome. Otec je anglikánskym kňazom v mestečku Thornton. Brandwell je inteligentný mladý muž, ktorý však trpí neopätovanou láskou k Lýdii Robinsonovej a svoj žiaľ utápa v alkohole a zúfalých básňach. Keďže začiatok 19. storočia ženám spisovateľkám veľmi nepraje, uzavrú sestry dohodu, že začnú písať tvorbu, každá pod mužským pseudonymom. Zvolia si priezvisko Bell. Charlotte bude Currer, Emily bude Ellis a Anna bude písať pod menom Acton. Po počiatočných neúspechoch sa napokon dostaví sláva. Charlotte prerazí románom Jana Eyrová, Emily knihou Búrlivé výšiny a Anna kritickým dielom Agnes Greyová. Charlotte spoločne s Emily odhaľujú svetu svoju identitu, zatiaľ čo Emily ostáva až do svojej predčasnej smrti v anonymite. Rok po sestrinej smrti umiera aj Anna. Charlotte sa postupne prepracuje do najvyšších umeleckých kruhov v Anglicku, no napriek tomu ostáva bývať v rodnom dome, kde sa stará o svojho chorého otca, ktorý má problémy so zrakom. Medzi ňou a jej dvorným vydavateľom Georgeom Smithom vzplanie cit, ktorý sa podobá láske. Lenže ani jeden ani druhý nedokážu povedať naplno, čo k sebe cítia. A tak dochádza k postupnému odlúčeniu. Charlotte Bronteová má tridsať sedem rokov a hrozí, že sa nikdy nevydá. Jej poslednou šancou je Arthur Bell Nicholls, miestny kaplán, ktorý k nej prechováva horúce city, no ona ho nemiluje. Arthur sa však nemieni len tak ľahko vzdať...

Pútavo napísaný príbeh o slávnej spisovateľke a jej sestrách, ktoré v dobe, ktorá nepriala inteligentným a ambicióznym ženám, dokázali preraziť. Juliet Gael si všíma ich neľahkú cestu a vynikajúco približuje spoločenskú situáciu v Británii na začiatku 19. storočia. Autorka svoje hrdinky neidealizuje, naopak, snaží sa čo najviac priblížiť realite. Niektoré udalosti si dokreslila vo svojej fantázii, no stále sa snaží držať historickej pravdy. Výborný životopisný román, ktorý rozhodne stojí za pozornosť. 

sobota 3. novembra 2018

RECENZIA: Richard Zimler - Lovci Polnoca (Argo, 2007)

HODNOTENIE:   ****

"A pak řekla něco, na co nikdy nezapomenu: - Netrapte se, pane Johne. Pulnoc vám kousek ze sebe nechal, máte to v sobě. A vydal ste se na svatou cestu, abyste ho našel. Je to jako vydat se do Jeruzaléma za samotným Ježíšem.- " (s.359). 



Príbeh tvoria zápisky Johna Stewarta Zarca na prelome 18. a 19. storočia. Zápisky sa začínajú v období keď má John sedem rokov a končia zhruba v tridsiatom piatom roku jeho života. John žije so svojimi rodičmi v Portugalsku, no jeho otec je Škót. Po matke má židovské korene, kvôli čomu sa stane obeťou antisemitských útokov. V detstve sa musí vyrovnať so stratou svojho najlepšieho priateľa Daniela, ktorý zahynie tragickou smrťou. Tesne po Danielovej smrti odchádza z krajiny aj Violet, dievča, ktoré John tajne miluje, no nedokáže jej odhaliť svoje city. Potom, jedného dňa, prichádza z jednej zo svojich ciest Johnov otec v spoločnosti čierneho otroka. Je to africký lovec, ktorého Johnov otec predstaví pod menom Polnoc. John aj jeho matka sú spočiatku k novému členovi domácnosti podozrievaví, no to sa čoskoro zmení. Polnoc zachráni Johnovi život a John ho zase učí čítať a písať. Dokonca aj Johnova matka pri večne usmiatom a dobrosrdečnom černochovi postupne mení svoje názory. Jedného dňa Polnoc za záhadných okolností zmizne a chlapec sa márne dožaduje vysvetlenia. Rodičia zahmlievajú pravdu a on je zúfalý zo straty svojho dospelého priateľa. Aby toho nebolo málo, otec zahynie vo vojne proti Napoleonovi a jeho smrť je tiež opradená tajomstvom. Matka odchádza do Londýna a John ostáva v Portugalsku sám. Popri štúdiu výtvarného umenia sa zamiluje do krásnej a inteligentnej Francisky. Vezmú sa a po čase sa im narodia dcéry Ester a Graca. Hoci aj manželstvo Johna a Francisky prejde vážnou krízou, napokon si opäť k sebe nájdu cestu. Zdá sa, že všetko bude opäť ako má byť. No len do chvíle, kým Franciska neumrie pri pôrode ich tretieho dieťaťa. John je na pokraji zrútenia. Prestane o seba dbať a umára sa žiaľom. Jedného dňa ho navštívi Benjamin, priateľ jeho otca a vyzradí mu tajomstvá minulosti, ktoré Johna donútia navštíviť matku v Londýne, zavedú ho do New Yorku, kde začne pátrať po zmiznutom Polnocovi a opäť stretne svoju starú lásku Violet.

Veľmi zaujímavý historicko dobrodružný román, pri čítaní ktorého sa nebudete ani chvíľku nudiť. Takto nejako si predstavujem knihu, ktorá mi poskytne všetko, po čom ako čitateľ túžim. Pútavý príbeh, charizmatické postavy, dobrodružstvo, napätie, humor, silné emócie, zaujímavé myšlienky...
Román som kúpil pred rokmi za akciovú cenu 2,50 eur a som veľmi rád, že sa stal súčasťou mojej rozrastajúcej sa knižnice. 

piatok 2. novembra 2018

RECENZIA: Frans G. Bengtsson - Ryšavý Orm (Vyšehrad, 2013)

HODNOTENIE:   ***

"Bolest, která v tobě
hoří jako plamen,
zhojí v krátké době
božské spásy pramen:
potom v spánku, mdlobě
odpočineš sobě,
usneš jako kámen." (s.120).



Grécka a rímska mytológia je pomerne známa, no severská skôr len tak okrajovo. Švédsky autor sa rozhodol spracovať pomerne komplikovaný a dejovo bohatý príbeh do formy, ktorá by bola dostupná aj bežnému čitateľovi. A treba povedať, že sa mu to podarilo. Výsledkom je dramatický a dynamický historický román s prvkami fantasy, ktorý ponúka ,okrem iného, aj viacero legiend a filozofických zamyslení.
Spočiatku nič nenasvedčuje tomu, že z Orma Tostessoneho sa stane jedného dňa obávaný vikingský bojovník pred ktorým sa budú triasť slávni náčelníci. Kým jeho bratia spoločne s otcom dobývajú moria, Orm sedí doma, kde je pod ochranou svojej matky. Tá mala totiž víziu, že jej synovi sa stane veľké nešťastie a preto ho nechce púšťať na more s ostatnými súrodencami. Lenže keď má Orm šestnásť rokov, napadne jeho osadu divoký severský kmeň. Zatiaľ čo väčšina bojovníkov je na mori, on sa snaží chrániť stádo. Aj keď preukáže veľkú odvahu, nepodarí sa mu ochrániť svoj ľud a je vzatý do zajatia. Lenže Orm napriek mladému veku preukazuje obdivuhodnú silu a šikovnú hlavu. Medzi ostatnými si čoskoro vydobyje potrebný rešpekt. Je súčasťou výpravy, ktorá sa vydáva do Andalúzie, kde ich s úctou privíta miestny kalif. Jeho najkrajšej manželke totiž zachránia život a on im preukáže veľkú vďaku. Má však podmienku, aby prijali za svojho jediného boha Alaha a dobýjali nové územia v jeho mene. Musia sa vzdať aj pitia alkoholu, čo predstavuje pre severský kmeň naozaj veľkú obetu. Keď ich kalif posiela na misiu do Córdoby, utečú. Pripoja sa k slávnemu kráľovi Haroldovi pre ktorého vyhrávajú vojny s inými kmeňmi. Na jeho výzvu príjmu kresťanstvo. Na svojich výpravách sa stretávajú s Frankami, Hunmi, Slovanmi, Pečenehmi a o veľké zásoby zlata zvedú tuhý boj s Bulharmi. Orm si nájde manželku s ktorou splodí niekoľko detí. To ešte netuší, koľko problémov mu v živote narobia. Príbeh sa končí v období, keď je Ryšavý Orm už starým mužom, ktorý doviedol svoj kmeň k veľkých víťazstvám a priniesol mu zároveň aj mnoho zácnych darov. Je načase, aby svoje žezlo odovzdal niekomu mladšiemu. Jeho misia sa chýli ku koncu...

"Dlouho jsem trpěl bez piva,
vesloval, bojoval bez piva -
kde tvoje milost prodlívá?
Copak mám uschnout zaživa,
ó synu Gormuv, bez piva?" (s.122).

Dobrodružný historický román sa skladá z dvoch kníh. V tej prvej sa viacej bojuje, v tej druhej sa viacej premýšľa. Obe sú však rovnako zaujímavé, každá však iným spôsobom. Možno vám bude chvíľu trvať kým sa zorientujete v množstve postáv, potom to však bude už bez problémov. Orm je charizmatický hrdina, ktorý sa vypracuje z bojazlivého domaseda na slávneho vikingského náčelníka. A my môžeme sledovať jeho dlhú a napínavú cestu. Knihu doprevádzajú vtipné ilustrácie, no pripravte sa na veľké množstvo poznámok pod čiarou. 

streda 31. októbra 2018

RECENZIA: Thor Kunkel - Konečná fáza (Albatros, 2006)

HODNOTENIE:   ****

"Jednoho dne, až ideologické aspekty už nebudou hrát žádnou roli, lidé poznají, že III. říše byla jen biotopem bez morálních a etických hranic. Zvýhodňovali lidi budoucnosti, možná nás budou nazývat také prvními nelidmi. My jsem jako první- zcela správně, jako první - nově definovali vztah člověka k technologii a objevili mechanično v duši. Okolnosti byly neslavné, jistě, ale nemusíme nikoho, a již vubec ne Boha, prosit o odpuštění, neboť jsme přesně věděli, co činíme. Také duše má kořeny v hmotě a podléhá týmž zákonum. A jelikož neexistuje žádná svobodná vule, nemohou také existovat žádní svobodní lidé." (s.497). 



Karel Fussmann je taký obyčajný nacistický poskok a zároveň ctižiadostivý vedecký karierista, ktorému sa podarí tesne po vypuknutí druhej svetovej vojny získať miesto v Hygienickom ústave v Berlíne. Zhodou priaznivých okolností sa stane súčasťou pochybných kruhov, do ktorých spadajú napríklad filmári Holsten Ferrie a taktiež významný vedecký pracovník  Waldemar Pfister. Fussman sa na svoju smolu zapletie s prestížnou prostitútkou Lotte Kaltenbronnovou (napriek tomu, že je zasnúbený) a tá mu úplne pomúti hlavu. Aby si mohol pravidelne dovoliť jej prítomnosť, nadviaže spoluprácu prostredníctvom svojho nadriadeného grófa Ferfrieda Gessnera s filmovou spoločnosťou, ktorá nakrúca propagandistické nemecké  pornofilmy. Tie potom za drahé peniaze vyváža do severnej Afriky. Lotte má veľmi žiarlivého sadistického snúbenca Detsena, ktorý si na Fussmanna poriadne posvieti. Vojna sa pre Nemcov nevyvíja v druhej polovici štyridsiatych rokov práve najlepšie a Karel Fussmann je prevelený do vojnovej línie v severnej Afrike kde po rokoch príjemného pokoja a stereotypu na vlastnej koži prežíva skutočné hrôzy vojny. Nemecko kapituluje a všetci preživší s napätím očakávajú, ako sa bude vyvíjať ich ďalší osud po podpísaní mierovej dohody....

"Žít znamená píchat, všechno ostatní je zbytečné čekání.. Tak jedem. Kamera běží." (s.59). 

Prvých zhruba sto strán mi trvalo, kým som sa dokázal naplno ponoriť do deja, no potom to už odsýpalo ako sa patrí. Originálny príbeh z obdobia druhej svetovej vojny, charizmatické postavy, drsný humor, slovník bohatý na vulgarizmy (nie však samoúčelné), surové scény (takisto nie samoúčelné), skvelé dialógy a záver, na ktorý čakáte celú knihu. Mimochodom, oplatí sa. Konečná fáza má v sebe niečo z Tarantina a Lyncha. Odvážny pohľad do vnútorného sveta fašizmu, ktorý je rovnako oslňujúci ako zvrhlý. 

utorok 30. októbra 2018

RECENZIA: Sara Novic - Dievča vo vojne (Motýľ, 2017)

HODNOTENIE:  ***

"Po chvíli mi bolo jasné, že zhluky ľudí neboli statické, ale spoločne sa presúvali k niečomu, čo som pre svoju výšku nevidela. Vír postáv sa nakoniec dotlačil z dvora na hlavnú ulicu, takže som zbadala to, čo všetkých zaujímalo. Chvejúcu sa skupinku mužov a chlapcov s takým výrazom hrôzy na tvári, že som aj ja pochopila, kto sú." (s.53). 





Ana Juricová prežije ako malé dievčatko na vlastnej koži občiansku vojnu v Juhoslávii so všetkými hrôzami a utrpeniami, ktoré ju sprevádzali. Býva v Záhrebe so svojimi rodičmi a mladšou sestrou Rahelou, ktorá je vážne chorá. Aj preto sa ju rodičia rozhodnú poslať do Ameriky, kde má väčšinu šancu na prežitie, čo sa im napokon aj úspešne podarí. Ana prežije masaker pri ktorom zahynú obaja jej rodičia. Pridá sa k domobrane a dostáva do rúk vlastnú zbraň. Zo Záhrebu sa jej podarí utiecť za veľmi dramatických okolností...

Uplynie niekoľko rokov. Ana vyrastá spoločne so svojou mladšou sestrou v New Yorku, kde ich obe vychovávajú náhradní rodičia Laura a Jack. Ana študuje na univerzite literatúru a chodí s chalanom menom Brian. Aj keď od tragických udalostí uplynulo už relatívne dlhé obdobie, Ana sa stále budí s nočnými morami a nedokáže sa úplne zaradiť do života. Minulosť má čoraz väčší vplyv aj na jej vzťah s Brianom. Vie, že ak sa chce vyrovnať s vlastnými spomienkami, musí sa vrátiť na miesta, ktoré tak výrazne poznačili jej doterajší život. Tuší, že sa po rokoch znovu stretne so svojim najlepším kamarátom z detstva Lukom a sama nevie, čo má od toho všetkého očakávať. Stojí na letisku a zamyslene prechádza terminálom... 

Román mladej autorky má viacero silných miest (najmä vojna v Juhoslávii a povojnová situácia v krajine sú opísané bravúrne, no napríklad život v Spojených štátoch je spracovaný dosť staticky). Celkovo však dobre odvedená práca, nedá sa povedať, že by som sa pri niektorej kapitole vyslovene nudil, ani postavám nemám veľmi čo vytknúť, príbeh odsýpa a zbytočne sa nezamotáva a nekomplikuje nezmyselnými zápletkami. Takže taký lepší nadpriemer. 

pondelok 29. októbra 2018

RECENZIA: Ross Leckie - Hannibal (Slovart, 2003)

HODNOTENIE:   ***

" - Castello, o mesiac vyrážame na pochod. - Odvrátil som zrak. V duchu som sa ocitol v Héliché, kde otcovi chrčala v krku smrť. - O mesiac pochodujeme na Rím. - 
Castello sa na mňa čudne díval a palcom a ukazovákom ľavej ruky si žmolil prešedivenú bradu. Chvíľu, kým človek zje jablko alebo zabije desiatich mužov, som mlčky stál. Nikdy som si nevynucoval od svojich ľudí poslušnosť. Jednoducho som čakal, kým to strávia. 
- Ale to znamená, že bude vojna., - ozval sa napokon tlmeným hlasom Castello. - Chceš vyhlásiť Rímu vojnu, Hannibal? -" (s.130). 



Meno Hannibal je každému, aspoň trochu priemerne inteligentnému človeku, známe. Bol to odvážny vodca, ktorý sa nebál postaviť Rímskej ríši a v podstate ju zrazil na kolená. Len zhodou doteraz nie celkom objasnených okolností kedysi slávna ríša v tom čase ešte nepadla. 
Autor nás vráti do Hannibalovho útleho detstva. Už odmalička sa odlišoval od svojich rovesníkov statočnosťou a rozvážnosťou. Už jeho otec Hamilkar bol slávny vojvodca a Hannibal zdedil všetky jeho najlepšie vlastnosti. Okrem toho mal aj troch mladších súrodencov. Bratov Magóna a Husdrubala (ten bol predovšetkým učencom) a sestru Sofonisu, ktorá sa vydala a aj zomrela veľmi mladá. 
Hannibal dokázal po otcovej smrti jednu veľmi dôležitú vec. Zjednotil rozhádaných vodcov viacerých kmeňov, čím sila Kartágincov veľmi vzrástla. Za ženu si vzal rozumnú Similce, ktorá mu porodila syna Fuabala (zomrel ešte ako chlapec). Hannibal sa stal jedným z najúspešnejších a najrešpektovanejších vojenských stratégov nielen staroveku. Rímska ríša ho v podstate porazila len vďaka jeho vlastným zbraniam. Hannibal dokázal byť rovnako ľudský ako aj krutý a pomstichtivý. Určite nebol vyslovene kladnou postavou, v kontexte dejín však zohral veľmi významnú úlohu.

Myslím si, že keď chcel autor spracovať Hannibalov život od detstva až po smrť, mal zvoliť väčší rozsah strán pre svoje dielo. Takto sa niektorým (aj menej významným rokom) venuje podrobnejšie, zatiaľ čo napríklad vojne s Rímskou ríšou venuje len pár desiatok strán. Inak románu nie je v podstate čo vytknúť, napísaný je pútavo, nechýba mu ani humor a viacero citátov, ktoré dokresľujú dobu a osobnosti, ktoré v tom čase žili. Ak máte radi históriu, užijete si knihu o to viac.     

nedeľa 28. októbra 2018

RECENZIA: Arkadij a Boris Strugackovci (Labyrint, 1987)

HODNOTENIE:   ***       

"Dnes sa zjavili noví stalkeri, vybavení kybernetikou. Niekdajší stalker bol špinavý zamračený chlap, ktorý sa za peniaze zversky tvrdohlavo milimeter za milimetrom plazil na bruchu po Pásme. Dnešný stalker je inžinier, fičúr s kravatou, ktorý sedí kdesi kilometer od Pásma s cigaretou v zuboch, s pohárom osviežujúceho koktailu poruke a sleduje obrazovky. Je to gentleman s pevným platom." (s.163). 



Kniha Stalker obsahuje poviedku Zvonka a novelu Stalker, ktorá dala celému dielu názov. Oba príbehy píšu o stretnutí ľudstva s mimozemskou civilizáciou. Hrdinami sú jednotliví svedkovia, ktorí prichádzajú s mimozemšťanmi či už priamo alebo nepriamo do kontaktu. Autori diela si kladú viaceré filozofické otázky a zamýšľajú sa nad tým ako by stretnutie s mimozemšťanmi vyzeralo. 

Poviedka Zvonka a novela Stalker sú si atmosférou a príbehom veľmi podobné. Dokonca keby prvá neskončila ani by som si nevšimol, že začala druhá. Príbehy majú kolektívneho hrdinu, ktorými sú jednotliví svedkovia udalostí. Osobne mi to veľmi pripomínalo niektorú z častí kultového seriálu Akty X

"Kým som písal, inoplanéťania vtiahli do lode dva schodíky. Ostal už len jeden. Musím... (Nečitateľný odstavec, akoby Lozovskij nepozeral, čo píše). Najvyšší čas ísť. To bude blamáž., ak nás nevpustia! Musím sa dostať dnu. Práve zliezol zo skaly ďalší inoplanéťan a vošiel dovnútra. Dvaja sú ešte pod loďou. No, Lozovskij, poďme! Trochu sa bojím. Napokon, nezmysel! Sú to len stroje, a ja som predsa človek..." (s.37). 

Arkadij a Boris Strugackovci boli svojho času (a stále ešte sú) pojmom v literatúre fantasy a sci- fi. Je pozoruhodné, že ani po desiatkach rokoch od prvého vydania diel ich príbehy nestarnú a stále majú pomerne silnú výpovednú hodnotu. Priznám sa, že nie som veľkým fanúšikom podobného typu literatúry, no Stalker ma zaujal.  

sobota 27. októbra 2018

RECENZIA: B.A. Parisová - Za zatvorenými dverami (Aktuell, 2017)

HODNOTENIE:   ****

" - Uvedomuješ si, čo si urobila? Uvedomuješ si, že si sa mi upísala? A nezapredala si len seba, ale aj Millie, keď už sme pritom. - Po chvíli dodal: - Hlavne Millie. - 
- Prestaň! - odsekla som. - Nezahrávaj sa so mnou! - 
- Ja sa nezahrávam., - poznamenal pokojne a vyrovnane, až ma z toho chytala panika. Uvedomila som si, že očami blýskam po miestnosti a podvedome už hľadám únikový východ. 
- Neskoro, poznamenal, len čo si to všimol. - Veru, na to je už neskoro! - " (s.85).




Grace a Jack Angelovci žijú v harmonickom manželstve. Jack je renomovaný právnik, ktorý ešte neprehral žiadny súdny prípad a jeho manželka odišla z dobre platenej pozície, aby mohla vytvárať Jackovi potrebné zázemie. Okrem toho pravidelne navštevuje svoju mladšiu sestru Millie, ktorá má downov syndróm a je umiestnená v zariadení sociálnych služieb. Esther, Diane a Adam sú rodinní priatelia Angelovcov a nenápadne sa snažia poodhaliť tajomstvo dokonalého partnerského spolužitia. Toto je obrázok, ktorý je vidieť navonok. Lenže keď sa zatvoria dvere domu, harmonický život sa mení na peklo. Aspoň pre jedného z Angelovcov...

Priznám sa, že už dávno sa mi nestalo, aby som prevracal stránky v knihe s takou nedočkavosťou ako pri tomto románe. Hoci dej nemá nejaké vražedné tempo, neustále udržuje čitateľa v miernom napätí a očakávaní. Minulosť sa prelína s prítomnosťou a postupne sa dozvedáme ďalšie a ďalšie tajomstvá zo života Angelovcov. O to väčším sklamaním bol pre mňa záver, ktorý namiesto toho, aby to celé krásne zaklincoval, priviedol len očakávané vyvrcholenie, ktoré vôbec nenaplnilo moje očakávania. Keby som mal hodnotiť dve tretiny diela, uvažoval by som nad plným počtom hviezdičiek (postavy Jacka a Grace sú vykreslené skutočne excelentne, hoci občas trošku naivne), no záver pokazil celkový dojem z prečítaného a posunul knihu do lepšieho nadpriemeru. Nič to však nemení na tom, že román jednoznačne stojí za prečítanie. 

streda 24. októbra 2018

RECENZIA: Peter Adamecký - Piešťanská spojka (Artis Omnis, 2013)

HODNOTENIE:   ***

" Stačí len keď spomenieš dve slová - Piešťany a kufrík. Stavím sa s tebou o tisíc eur, že bude chcieť, aby som okamžite prišiel na úrad vlády, alebo kde sa teraz nachádza. A nehovor, kto som. Žiadne meno, len Piešťany a kufrík. A pre istotu povedz, že prinesiem aj trochu z toho, čo chcú, aby mi veril. Zapamätáš si to? - " (s.152). 



Vladimír Lánik je súčasťou veľkým politickým zmien, ktoré sa dejú v krajine Najmä vďaka nim sa ocitne v spoločnosti vysoko postavených tajných agentov. Jedného dňa dostane za úlohu sledovať svojho spolužiaka zo základnej školy Romana Paluša, ktorý získal jeden dôležitý balíček o ktorý majú záujem Rusi aj Američania. Celá akcia sa má odohrať v Piešťanoch a bude mať ďaleko siahli dopad na celú krajinu...

Politický thriller, ktorý pripomína staršie romány Jozefa Kariku a sériu kriminálnych prípadov Dominika Dána. Viaceré mená sa dajú ľahko domyslieť (bývalý šéf tajných Baxa, bývalý premiér Sekáč). Nechýbajú vysoko postavení tajní na strane Ruska (Lazutin, Treščakov, Vasja) a samozrejme zástupcovia na strane Spojených štátov (veľvyslanec Tom Ognetti a jeho pravá ruka Wolski). Nitkami udalostí ťahajú okrem premiéra a ministra vnútra aj riaditeľ SIS Strečanský a vplyvný človek z úzadia, istý muž menom Bory. Atmosféra v uliciach nápadne pripomína kauzu Gorila. Zdá sa, že masívnu vlnu odporu už nedokáže nič zastaviť.

Román má viacero dramatickým momentov a zaujímavých prepojení. Aj keď ide o fikciu, niektoré momenty vychádzajú z reálií. Niežeby sme sa dozvedeli niečo, čo sme doteraz nevedeli, no vcelku ide o dobré čítanie, ktoré zvládnete za jedno popoludnie a príjemne si pri ňom oddýchnete.     

RECENZIA: Sebastian Fitzek - Pasažier 23 (TATRAN, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Kapitán si vzdychol, odsunul šálku a vyčerpane povedal: - Dočerta, vlastne o tom nesmiem s nikým hovoriť. Ale ty si momentálne jediná osoba na lodi, ktorej môžem dôverovať.  - 
- Čo sa stalo? - zmätene sa opýtala Júlia.
- Nesmieš to nikomu povedať. Máme na palube pasažiera 23 - " (s.47).




Martin Schwartz, hlavný hrdina príbehu, je policajný psychológ, ktorý pred piatimi rokmi za záhadných okolností prišiel počas plavby luxusnou zaoceánskou loďou Sultan of the Seas  o manželku aj o syna. Aby zabudol na tragédiu, vrhá sa ako utajený vyšetrovateľ do najnebezpečnejších policajných akcií. 
Jedného dňa mu zavolá stará pani Gerlinda Drobkowitzová, autorka trilerov, ktorá je presvedčená, že našla dôkaz o tom, čo sa prihodilo jeho rodine. Martin Schwartz sa po tragickom zmiznutí svojej manželky a syna zaprisahá, že na palubu lode už nikdy nevstúpi. Lenže potom sa v jednej z kajút objaví dievčatko, ktoré objíma plyšového medvedíka, ktorý kedysi patril jeho synovi. 

Najzaujímavejšie na románe Romana Fitzeka je prostredie, v ktorom sa dej odohráva. Deväťdesiat percent príbehu sa budeme plaviť luxusnou zaoceánskou loďou a riešiť záhadu stratených a znovunájdených pasažierov. A zaujímavé sú ešte aj poznámky na konci knihy, ktoré súvisia s románom. To ostatné je klasický kriminálny prípad, ktorý nie je v podstate ničím výnimočný. Pár dramatických momentov to nevytrhne. Priznám sa, že nie som nejakým extra fanúšikom nemeckého spisovateľa a aj jeho predošlý román Balík som si prečítal viac - menej zo zvedavosti. A ani Pasažier 23 nejaký výnimočný dojem na mňa neurobil. Také nenáročné čítanie na jedno sychravé nedeľné popoludnie. 

utorok 23. októbra 2018

RECENZIA: Franz Kafka - Poviedky (Odeon, 1990)

HODNOTENIE:  ****

"Okno do ulice
Když žije opuštěně a přitom by se rád tu a tam někam připojil, komu se vzhledem k proměnám denní doby, počasí, poměru v zaměstnání a podobně zachce uvidět nějakou jedno jakou paži, jíž by se mohl zachytit - ten se dlouho neobejde bez okna ulice. A je - li to s ním takové, že vubec nic nehledá a přistupuje k oknu pouze jako unavený muž s očima přejíždějícíma sem tam mezi obecenstvem a oblohou a brání se a jen trochu zakloní hlavu, pak ho strhnou koně dole  dole do sledu vozu a rámusu, a tím tedy konečně do lidské pospolitosti." (s.35). 



Hovorí sa, že každý z nás je istým spôsobom nahraditeľný. O niektorých ľuďoch sa to však tvrdiť neodvažujem. Franz Kafka je fenomén, ktorý neprestáva fascinovať čitateľov a odborníkov dodnes. A to napriek tomu, že za svojho života vydal len tri romány, niekoľko noviel a poviedok. A ešte napísal zopár listov. Aj to však stačilo na to, aby sa z neho stala kultová postava, ktorá fascinuje rovnako ako jeho tvorba. 

Poviedky sú výberom kratších epických útvarov, ktorých súčasťou je aj slávna Premena. Poviedka V disciplinárnom tábore sa stala predlohou pre fascinujúci román Proces. Väčšina poviedok v knihe sú veľmi stručné príbehy o človeku, ktorý má obavu, je si sám sebou neistý, cíti sa stratený a osamelý. Kafka je skvelý mystifikátor, vie sa naplno ponoriť do ľudského vnútra a rozorvať ho až do kosti. Na Kafku si zakaždým vyčleňujem špeciálny čas a obdobie. Je to jeden z mála autorov, ku ktorému sa zvyknem pravidelne vracať. Síce mám potom dva týždne depresie, ale ten čitateľský zážitok je neopísateľný.     

pondelok 22. októbra 2018

RECENZIA: Mark Sennen - Dotyk (Práh, 2018)

HODNOTENIE:   **

"Byla hloupost zabývat se minulostí. Marnost. Znovu se podíval na dívku. Možná, že nebyla ta pravá, to ale neznamenalo, že si spolu neužili hezké chvilky. Usmál se. S vytržením zřejmě bude muset počkat na další. Teď si prostě jen trochu užije. Olízl si rty a začal se svlékat." (s.11). 



Spoločne s inšpektorkou Savageovou a jej vyšetrovacím policajným tímom (detektív Little John Jackson, inšpektor Philip Davies, policajti Hardin a Garrett ) sa ocitneme v britskom mestečku Plymouth, kde sa odohrá niekoľko brutálnych vrážd mladých žien, ktoré boli predtým zdrogované, násilne odvlečené, zneužité a nakoniec pohodené povedľa cesty. Kto je schopný takýchto brutálnych vrážd? Inšpektora Savageová, ktorá zďaleka nemá ukážkový súkromný život, je tlačená časom, ktorý hrá jednoznačne proti nej. Obetí pribúda a stopy, ktoré by viedli k dopadnutiu páchateľa, sú veľmi mizivé.

Po prečítaní tohto románu som si uvedomil, že potrebujem od podobných diel dlhšiu pauzu. Keď prišli autori pár rokov dozadu s nápadom, že súkromný život vyšetrovateľov sa bude rozoberať rovnako intenzívne ako samotní prípad, bolo to niečo nové a čitateľsky veľmi atraktívne. S týmto operovali najmä severskí spisovatelia (Jo Nesbo a jeho Harry Hole), Erik Axl Sund - vyšetrovateľka Jeanette Kihlbergová, Michael Hjortf, Hanns Rosenfeldt - psychológ Sebastian Bergman)  alebo Briti (Robert Galbraith a jeho (jej) detektív Cormoran Strike), Angela Marsons - inšpektorka Kim Stoneová)...
V poslednom čase mám pocit, že tejto šablóny sa drží väčšina autorov, ktorí píšu krimi. Aj preto tieto romány už nedokážu prekvapiť a priniesť nič zaujímavé. Pamätám si, keď prišiel do kín dnes už kultový horor Kruh. Ten priniesol do tohto žánru nový, psychologický prvok, ktorý sa stal vzorom pre desiatky filmov, ktoré sa ním začali inšpirovať a v podstate to trvá dodnes. Už sa nebojíme odseknutých hláv, zvuku motorovej píly a krvavých rúk (aj keď mne sa to už ako malému zdalo skôr komické ako strašidelné) teraz sa bojíme vŕzgajúcich dverí, starých domov, tmavých pivníc a hracích skriniek. Stále to spôsobuje zimomriavky, ale nie je to nič nové. A presne tak je to aj s románom Dotyk.     

piatok 19. októbra 2018

RECENZIA: Karl Markus Gauss - Roztrastení Nemci (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:   ***

"- Nuž, Hitlerovi naši Rusi dobre podkúrili - stručne zhrnula udalosti, ktoré rozhodli aj o jej živote. To najdôležitejšie pre ňu bolo ostať dobrým človekom. Boh nám predsa nariadil milovať všetkých ľudí. Rusov, Nemcov, úplne všetkých. Keď nás na to upomínala, pohrozila trošku zdvihnutým ukazovákom, aby sme si to tiež pamätali a dbali na to na všetkých našich cestách. Milovať ľudí, nestrácať odvahu a byť dobrý kresťan, to bolo najdôležitejšie." (s.131). 



Po vojne sa z pochopiteľných dôvodov nenašlo veľa ľudí, ktorí by sympatizovali s Nemeckom. Ľudia po všetkých tých hrôzach, ktoré vojna priniesla, nerozlišovali medzi presvedčenými nacistami a civilistami. Pre viacerých obyvateľov bývalej tretej ríše sa stali novým domovom krajiny, ktoré boli ešte donedávna v ich područí. A tieto krajiny im to dávali poriadne pocítiť. Autor knihy vycestoval do viacerých kútov Európy, aby pátral po Nemcoch a ich potomkoch, ktorí našli po vojne svoj domov v niektorej z predtým okupovanej krajiny a pýtal sa ich na to, ako sa im začínalo a ako sa im žilo. Takto sa postupne dostávame do Litvy, na Slovensko, na Ukrajinu, zavítame do Kirgiska, do Kazachstanu, do Moldavska...  

Roztratení Nemci sú reportážou, ktorou sa rakúsky novinár snaží nahliadnuť bližšie do života Nemcov, ktorých osud zavial na tie najnečakanejšie miesta Európy. Útle dielko prečítate pomerne rýchlo, číta sa bez problémov, no nemal som pocit, že by som sa dozvedel nejaké extra zaujímavé informácie. Vydavateľstvo  Absynt prinieslo viacero oveľa zaujímavejších literárnych počinov. Ale tak na jedno prečítanie, povedzme.

štvrtok 18. októbra 2018

RECENZIA: C.J. Tudorová - Kriedové správy (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:  ****                      KNIHA MESIACA OKTÓBER 

" - Už som ti povedal. Priniesol som ti správu. - 
 - Akú? -
 - Daj si pozor na kriedové panáčiky. -
 - Tomu nerozumiem. -
 - Myslíš si, že ja áno? - Urobil krok ku mne.  - Nazdávaš sa, že tu chcem byť? Naozaj veríš, že chcem byť mŕtvy? Myslíš si, že chcem takto odporne smrdieť? - " (s.124). 



Asi každý z nás si spomenie na partiu, ktorá bola v detstve a v období dospievania našou druhou rodinou. V spoločnosti kamarátov sme prežívali prvé lásky, sklamania, radosti, ale aj bitky, hádky a uzmierenia. Boli to silné vzťahy a zážitky, ktoré s rôznou intenzitou pretrvali neraz až do dospelosti. 

"Otvorím obálku, ktorú som dostal dnes ráno, a zase si prezriem jej obsah. Neobsahuje list, ale správa je jasná - panáčik so slučkou uviazanou okolo krku.
Je nakreslený ceruzkou, čo nepôsobí dosť hrozivo. Možno preto odosielateľ vložil do obálky ako dodatočnú pripomienku aj niečo iné. Prevrátim ju hore dnom a predmet z nej vypadne na stôl v malom obláčiku prachu. Je to kúsok bielej kriedy. " (s.58).  

Edward Adams, prezývaný Eddie Monštrum, je hlavným hrdinom a zároveň rozprávačom príbehu, ktorý sa odohráva v mestečku Andenbury, súbežne v roku 1986 a 2016. Eddieho partiu tvoria malý zbohatlík Tučný Gav, Mickey Cooper, prezývaný Železný Mickey, David Hopkins alias Hoppo a malá divoška Nicky Martinová. Pätica priateľov sa stretáva po škole za mestom, kde stvárajú rôzne dobrodružstvá. Život im znepríjemňuje starší brat Železného Mickeyho, Sean Cooper so svojimi poskokmi, ktorí mladších chlapcov a dievčatá veľmi radi terorizujú. Občas stihne do sporu zasiahnuť pán Halloran, miestny učiteľ, no viackrát sa stane, že je niekde mimo a vtedy je to pre menšie deti hotové peklo. Napriek tomu, že Andenbury je nenápadné mestečko, dôjde k nemu k viacerým záhadným úmrtiam. Vyzerá to tak, že k ich objasneniu by mohli prispieť čudné kresby kriedových panáčikov. V roku 2016 sa po rokoch vracia do mesta Železný Mickey a staré rany sa začnú opäť otvárať. Je načase všetky tie záhadné ´úmrtia a nešťastné náhody (?) konečne definitívne uzavrieť, hoci viacerým ľuďom to spôsobí nemálo problémov a bolesti...

Výborná kniha, ktorá je klasickým dobrodružným románom s prvkami krimi a hororu. Udrží vás v napätí v podstate až do poslednej kapitoly, príbeh sa viackrát nečakane zamotá, ani jedna z postáv nie je vyslovene kladná ani záporná, každá v sebe skrýva nejaké temné tajomstvo, ktoré v sebe potláča. Neviem či to bol len môj pocit, ale pokiaľ ste čítali Kingov monumentálny román To, pri čítaní Kriedových správ sa vám určite vybaví istá podobnosť. A vlastne to je asi jediná moja výčitka smerom k autorke, ale v podstate mi to vôbec neprekážalo. Zase by som románu krivdil, keby som ho upodozrieval z plagiátorstva. Povedzme, že sa len mierne inšpiroval.  

utorok 16. októbra 2018

RECENZIA: Bulat Okundžava - Zrušené divadlo (Jota, 2004)

HODNOTENIE:   **

"Ale budiž, než si to všechno rozmyslíme, vracím se do roku dvaatřicátého, do červnově oranžového tifliského dusna, jimž beze spěchu kráčí Šaliko a za ruku vede Vanvanče.
Dvě horké dlaně s úzkými zápěstmi se dotýkají a navzájem si vyměňují své energie. Ve druhé ruce nese tatínek malý vulkánový kufřík s několika Vanvančovými věcmi - chlapec tam má trenýrky, trička, ponožky, pletený pruhovaný svetřík a nějaké vlastní drobnosti: drát, hřebík, rudou pěticípou  hvězdičku z vojenské brigadýrky, malou porcelánovou sovičkou s úsporami, kterou mu věnoval dědeček Stepan a knihu Thompsona Setona." (s.102). 



Spomienková kniha Bulata Okundžavu na detstvo, ktoré striedavo trávil u starého otca na Urale a u rodičov v Moskve. Hlavným hrdinom je malý chlapec Kukučka, ktorý napriek svojmu veku intenzívne vníma nástup boľševickej moci. Je pozorovateľom dramatických udalostí, ktoré výrazne zasahujú do jeho života. Obklopuje ho množstvo príbuzných, ktorých sa situácia dotýka rovnako ako jeho. 
Okundžava sa snaží vyrovnať so situáciou po dlhých šesťdesiatich rokoch a spomienkové dielo je preto pre neho zároveň aj akousi osobnou terapiou. 

Priznám sa, že román mi spôsoboval značné ťažkosti. Na môj vkus je príliš lyrický, rozvláčny a statický. Navyše som sa strácal vo veľkom množstve postáv, ktoré sa mi začali po čase pliesť. Možno som ho nečítal v tej správnej nálade, nebol som v optimálnom rozpoložení, ktoré si kniha vyžaduje. Nechcem tvrdiť, že Zrušené divadlo nemá svoju kvalitu, no mňa to celé akosi minulo, takže budem pri hodnotení možno až príliš drsný, no nemôžem si pomôcť. Viem si predstaviť, že viacerí čitatelia môžu so mnou nesúhlasiť, ale ja hodnotím vlastné dojmy.    

RECENZIA: Martin Vašš - Zlatá bohéma (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:   ****                        KNIHA MESIACA OKTÓBER                            

"Estétsky ladené  posedenia v 20. rokoch boli u Ema Bohúňa spojené s hostincom Zlatá fantázia, v ktorom bol spolu s Tidom J. Gašparom, Fricom Motoškom a Ivanom Žabotom jedným z jej pravidelných a kľúčových návštevníkov. Ako jeho spomínaní bohémski druhovia, aj on inklinoval k obdivu voči starým krásam a búril sa voči ich devalvácii v modernej spoločnosti. Hostinec Zlatá fantázia tak pre neho spĺňal rovnaké funkcie ako pre Tida J. Gašpara. Osobitnú atmosféru mali zimné posedenia v tomto hostinci, keď spoločne "snili alebo vymýšľali nové ozdoby života." (s.100).  



Medzivojnové roky 1920 - 1938 predstavovali zlatú éru pokiaľ ide o bohémsku spoločnosť. Do roku 1919 bola Bratislava len veľmi provinčným mestom, až potom do nej začali prúdiť umelci z celého Slovenska. Priekopníkom bohémy bol spisovateľ a novinár Ján Hrušovský. Akýmsi nepísaným vodcom bratislavskej bohémy  bol po celé medzivojnové obdobie, až kým nevstúpil do politiky, Tido J. Gašpar. Medzi ďalších veľkých bohémov patrili známy či menej známy maliari, sochári a spisovatelia: Emo Bohúň, Ivan Žabota, Frico Motoška, Janko Alexy, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Milo Urban, Jožo Nižňanský, Rudolf  Dilong, Ján Poničan, Laco Novomeský, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda, atď. 
Z knihy sa dozvieme napríklad to, ako vznikla slávna Smrekova báseň Básnik a žena (s.153), ktorý zo slávnych bohémov bol vášnivým filatelistom, ktorý z bohémov jazdil na motorke a nechával si zaliať uši voskom, aby mal pokoj atď. Dôležitú súčasť bohémskej obce tvorili tzv. mecéni, teda finanční  podporovatelia, sympatizanti, ľudia, ktorí sa snažili umelcov nejakým spôsobom pomáhať. 

Veľmi dobre a pútavo napísaná kniha, ktorá ponúka množstvo zaujímavostí a poznatkov o doteraz nie celkom preskúmanej oblasti nášho plodného umeleckého obdobia.      
  

nedeľa 14. októbra 2018

RECENZIA: Julian Barnes - Kým stretla mňa (Odeon, 2018)

HODNOTENIE:   ****                OKTÓBROVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA                                         

"Graham pouze opakoval, tentokrát naléhavěji:
- Já to potřebuji vědět. - 
Ann se neúspěšně pokusila uvolnit zápěstí, pak se zhluboka nadechla.
- Ovšemže ano. Moc se mi to líbilo. Šoustal skvěle. Chtěla jsem, aby mě prcal i do zadku. - 
Stisk okamžitě povolil. Z Grahamových očí se vytratil lesk. Sklopil pohled na stul před sebou. 
Celý večer už spolu nepromluvili. Seděli každý v jiném pokoji a pak šli spát, aniž se na tom domluvili. Když Ann vycházela z koupelny - výjimečně se v ní zamkla -, Graham čekal na chodbě. Poodstoupil hodně dozadu, aby ji nechal projít. 
V posteli k sobě leželi zády, mezi nimi zustavál skoro metr volného prostoru. Ve tmě začal Graham tiše plakat. Po několika minutách se rozplakala i Ann. Posléze řekla:
- Nebyla to pravda. -
Graham přestal na chvíli plakat a ona opakovala:
- Nebyla to pravda. - (s.111).  




Garaham Hendrick má tridsaťosem rokov a už desať rokov prednáša britské dejiny na Londýnskej univerzite. Stereotypné manželstvo s Barbarou, s ktorou vychovávajú spoločnú dcéru Alice, trvá pätnásť rokov. A vtedy nastane zlom. Napriek tomu, že Graham, ktorý mal na univerzite viacero príležitostí zažiť dobrodružný románik so študentkami, nikdy túto možnosť nevyužil. Učarovala mu až bývalá herečka, ktorá kedysi účinkovala predovšetkým v béčkových filmoch presýtených šteklivými scénami. Je ňou úplné unesený. Graham si po rokoch opäť užíva živočíšny sex, cíti sa ako ako čerstvo zamilovaný študentík, ktorý podľahne pavučinám vášne. Opúšťa svoju manželku a ožení sa s Ann. Ich šťastie však netrvá dlho. Grahamovi nasadí chrobáka do hlavy jeho najlepší priateľ Jack, úspešný spisovateľ, ktorý mu rozpráva o tom, že Ann si s viacerými hercami užívala horúce scény aj po skončení klapky. Grahamovi táto informácia nedá spávať. Začína byť voči novomanželke podozrievavý. Aj keď ona sa mu snaží vysvetliť, že to všetko je už minulosť, neverí jej. Grahamova žiarlivosť sa postupom času mení na posadnutosť. Dookola si púšťa manželkine filmy z minulosti a vypytuje sa jej na jednotlivých hercov. Čo s nimi mala, kde trávili spoločné chvíle a podobne. Odmieta s Ann chodiť do krajín, v ktorých trávila dovolenku s predošlými milencami. Sleduje ju na každom kroku a svoje zúfalstvo a zúrivosť utápa v alkohole. Na jednom z viacerých večierkov prejaví svoje pocity naplno a to už ostáva len krôčik k tomu, aby došlo k veľkej tragédii...

Famózna štúdia duše jedného žiarlivého muža, z ktorej budete mať zimomriavky nielen počas čítania, ale aj dlho po ňom...

  

sobota 13. októbra 2018

RECENZIA: Xu Hongci - Stena, útek z Maovho najtemnejšieho väzenia (Albatros Media, 2018)

HODNOTENIE:   ****                     KNIHA MESIACA OKTÓBER 

"Když koncem července přijel do Šanghaje Mao Ce - Tung, ubytoval se v hotelu Mir, kde se setkal se studentskými delegáty ze všech univerzit ve městě, vyslechl si jejich hlášení a vydal pokyny. Naše fakulta vyslala svého delegáta, který měl přezdívku Velký jazyk, a ten Maovi podal podrobnou zprávu o tom, jak se mnou bojují.
- Roztrhejte ho na kusy, - řekl prý Mao." (s.97). 



Xu Hongci je mladý Číňan, ktorý je nadšeným stúpencom komunistickej strany. Zvolí si štúdium medicíny, kde po počiatočných problémoch patrí k najlepším poslucháčom na univerzite. Okrem vynikajúceho prospechu sa aj politicky angažuje. Zamiluje sa do krásnej študentky, medzi priateľmi je obľúbený. Všetko sa zmení po slávnom prejave Maa Ce - Tunga, ktorým čínsky vodca odštartoval tzv. kultúrnu revolúciu. Na základe tohto prejavu Xu Hongci spoločne s ďalšími študentmi spíšu kritiku pod názvom Nezdravý vietor na katedre medicíny, kde rozdelili svoje hlavné výhrady do 51 bodov. Od toho okamihu sa stali nepohodlnými občanmi krajiny a vláda ich zaradila k pravicovým kontrarevolucionárom. Xu Hongci bol spolu s ďalšími 550 000 obyvateľmi deportovaný do čínskych pracovných táborov známymi tiež pod názvom laogai, ktoré boli vystavené podľa vzoru sovietskych gulagov a vyznačovali sa veľkou brutalitou. Xu Hongci sa po niekoľkých neúspešných pokusoch o útek z tábora napokon predsa len dostane na slobodu. Trvá mu to 14 rokov. Je to doposiaľ jediný oficiálne potvrdený úspešný útek z čínskeho pracovného tábora. 

Román Stena popisuje život Xu Hongciho od detstva až po zatknutie a následnú deportáciu do pracovného tábora a jeho odvážny pokus o útek, počas ktorého nebol ako jeden z mála prichytený a popravený. Kniha na viacerých miestach pripomína slávny francúzsky román Motýľ. Nie je však až natoľko strhujúca, hoci v nej nie je núdza o silné okamihy. Autor veľmi realisticky opisuje atmosféru v spoločnosti, ktorá panovala počas rokov Maovej vlády. Taktiež život a otrasné podmienky v pracovných táboroch sú desivým svedectvom. Dá sa povedať, že Xu Hongcimu zachránila život profesia, ktorú sa rozhodol študovať a z politických dôvodov mu nebolo umožnené ukončiť ju. Namiesto toho prežil roky, o ktorých sa mu nesnívalo ani v tých najdesivejších snoch. Lenže osud zariadi často krát život úplne inak ako si to predstavujeme alebo naplánujeme.    

piatok 12. októbra 2018

RECENZIA: Steve Berry - Alexandrijská stopa (Ikar, 2007)

HODNOTENIE:   ***

"Máte niečo, čo potrebujem. Alexandrijskú stopu. Ukryli ste ju a iba vy viete, kde sa nachádza. Zožeňte ju. Máte na to 72 hodín. Keď ju budete mať, stlačte na telefóne číslo 2. Ak sa mi do 72 hodín neozvete, syna viac neuvidíte. Ak sa pokúsite so mnou vybabrať, váš syn príde o život. 72 hodín. Nájdite stopu a dohodneme sa." (s.20). 



Cotton Malone je bývalý agent CIA, ktorému unesú syna Garyho. Spoločne so svojou exmanželkou Pam sa pustia do pátrania a postupne sa zoznamujú s ľuďmi, ktorí stoja za únosom. Našťastie na ich strane stojí dánsky agent Henrik Thordvaldsen, americká poradkyňa Stephanie Nellová, historička Cassiopeia Vittová a britský agent George Haddad. Proti nim však stojí americký minister  Brent Green, americká agentka Heather Dixnová, ktorá hrá dvojitú hru a mocný finančník Alfred Hermann, ktorý stojí na čele tajného spolku. Všetky stopy vedú k Alexandrijskej knižnici, ktorá ukrýva veľké tajomstvá. Výmena uneseného syna za stopy vedúce k zmiznutým pokladom staroveku. Ako to celé dopadne?

Je to taký ten klasický dobrodružný príbeh, kde máme dve strany, ktoré sa snažia niečo získať, postavy, ktoré hrajú dvojitú hru a niekoľko dramatických momentov. Román nič nové neprináša, pracuje s teóriami, ktoré stoja na vode, pričom sa snaží navodiť dojem, že ide o niečo senzačného. Vyslovene oddychová kniha, pri ktorej vypnete mozgové závity. Je však pravda, že už som čítal aj väčšie kraviny. Takže celkovo to bude za také tri slabšie hviezdičky. 

streda 10. októbra 2018

RECENZIA: Peter Harris - Záhada Vivaldi ( Ikar, 2008)

HODNOTENIE:   **

"Nahmatal si vrecko v hlúpom geste kontroly. Tam bol papier, ktorý mu spôsobil toľkú úzkosť. Tam bol ten prekliaty papier. Áno, prekliaty, pretože partitúra obsahovala zakázanú hudbu, ktorej nebol schopný odolať.
Pamätal si hodiny teórie, keď bol študentom na konzervatóriu. Tú hudbu odsúdila cirkev! Bola to diablova hudba!" (s.64). 



Hlavnými hrdinami príbehu sú španielsky huslista Lucio Torres (ako ten slávny španielsky futbalový útočník) a dcéra majiteľky hotela, krásna María del Sarto, ktorí spoločne odhalia partitúru, ktorej autorom je slávny Antonio Vivaldi. Partitúra údajne skrýva veľké tajomstvo, ktoré môže zničiť celé kresťanstvo...
Proti mladej dvojici stoja členovia tajomného spolku Fraternitas Charitatis - nemecký lekár Karl Drexler, škótsky aristokrat Alister McFarlain, významná Benátčanka, potomok bohatého a vplyvného rodu Strozziovcov Camilla Strozziová, francúzsky aristokrat Étienne Clemont - Lapargue a okrem toho aj univerzitný profesor doktor Stefano Michelotto. A tak sa začína naháňačka, na konci ktorej sa dozvieme, aké tajomstvo ukrýva záhadná Vivaldiho partitúra. Väčšina príbehu sa odohráva v Benátkach, ktoré tvoria kulisu takmer celého románu. 

Otvorene sa priznám, že keby som román nebral ako jednu veľkú srandu, nedokázal by som ho dočítať dokonca. Niečo tak presladené, naivné a hlúpe sa len tak nevidí. Keby to tajomstvo aspoň stálo za to, ale je to len stokrát omieľaná teória, ktorá v žiadnom prípade nie je originálna. Normálne premýšľam nad tým, či autor písal túto knihu vážne alebo sa pri ej písaní len dobre zabával. Keby som sa toľko nenasmial, dal by som zo súcitu jednu hviezdičku v rámci celkového hodnotenia, ale takto pridám ešte jednu navyše, hoci ako pokus o seriózny historický román si ju dielo absolútne nezaslúži. Je už len na vás ako knihu pojmete.