"Ešte nikdy som nevyslovil túto vetu: Zomriem. Myslím v súvislosti so sebou. Túžim po tebe, vlastne po vete. Nie po tejto." (s.40).
Péter Esterházy patrí k najznámejším autorom maďarskej literatúry, ktorej hranice už počas svojho života výrazne prerástol. Vo svojej poslednej knihe sa snaží vyrovnať s vlastnou smrťou. Po tom, čo sa dozvie diagnózu choroby (rakovina pankreasu) vie, že jeho šance na uzdravenie sú minimálne. Spočiatku berie svoju diagnózu s humorom, nepociťuje výraznejšie bolesti, je optimista. Postupom času, keď choroba dáva o sebe čoraz viacej vedieť, on stráca na váhe a chemoterapia sa zintenzívňuje, chápe, že tu už dlho nepobudne. Kým na začiatku knihy si robil zápisky takmer každý deň, ako sa dielo blíži do finále, medzera medzi jednotlivými dňami narastá a vety sa stále výraznejšie skracujú...
Pri písaní knihy, v ktorej sa jej autor vyrovnáva so smrťou, hrozí, že postupne upadne do sebaľútosti a prehnanej patetickosti. Našťastie Esterházy je majster slova a tak aj z takej vážnej témy, akou je umieranie na rakovinu, dokáže spraviť silný zážitok bez toho, aby sa umelo pohrával s citmi svojich čitateľov. Téma sama osebe neprináša nič nové ani objavné, takýchto príbehov je veľa, no spôsob akým je kniha spracovaná, stojí za pozornosť. Občas sa niektoré myšlienky a názory opakujú, čím dielo stráca na spáde, to však k rekapitulácii vlastného života asi tak trochu patrí. Nie sme v rozprávke, takže žiadne zázračné uzdravenie v závere tohto občasného denníka nečakajte, no život je aj taký.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára