"Som televízny reportér. Tým by som mohol skončiť a bola by to asi najkratšia kapitola, akú kto kedy napísal." (s.6).
Jozef Kubáni, rodák z Čadce, je veľmi svojský reportér, možno aj preto ho mám rád. Svoje reportáže nerobí strojene, neraz ide pri ich realizácii na hranu (občas aj za ňu) a najmä väčšina jeho príspevkov je venovaná Vysokým Tatrám, ktoré sú (nielen) mojou srdcovkou. V knihe sa nachádza mnoho fotografií, pričom väčšina textu sa venuje nášmu najvyššiemu pohoriu. Nechýba ani Kubániho spomienka na Pieniny, v ktorých takmer prišiel o život alebo spomienka na zostup do neprebádaných jaskynných priestorov. Vracia sa do čias, keď si na vlastnej koži vyskúšal povolanie kaskadéra pri ktorom sa poriadne dolámal, no jeho vnútro ho aj tak najviac ťahá k nášmu najvyššiemu pohoriu. Aj preto si rád spomína na obdobie, keď si skúsil povolanie vysokohorského nosiča. V jeho spomienkach nechýbajú mená ako Peter Petras (chatár z Reinerky), Viktor Beránek (chatár z Rysov), Peter Šperka prezývaný Ujec (horský záchranár, ktorý sa stal jednou obetí teroristickej akcie počas výstupu na Nanga Parbat. Jedna zo záverečných kapitol je Kubániho návratom k náročnej ceste z najvýchodnejšej časti Slovenska smerom na západ.
Kniha je písaná pohodovým štýlom, nestretnete sa v nej s nejakým vysokým umeleckým opisom, ale o to vôbec nejde. Kubáni neodhaľuje nič pikantné zo svojho súkromia, venuje sa v prvom rade svojej práci, ktorá ho baví a napĺňa. A z diela je to jasne cítiť. To je asi najdôležitejšie. Pre neho a aj pre nás ako čitateľov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára