HODNOTENIE: DARČEK POD STROMČEK
" - A my sa tu prebijeme! -
- Tak veru, prebijeme ,- položil mu ruku na plece o päť rokov starší priateľ. - Iné nám neostáva. - (s.136).
"Viem, že života mám už namále, musím teda ten zvyšok čo najlepšie zužitkovať. Ak vykonám svoje, pokojne umriem. Vzdycháme, že život je krátky, a pritom ním tak ľahkomyseľne mrháme. Blúdim vo svete sám a smutný, moje jediné šťastie je, že sa stanem užitočným. Verím vo vyšší ideál, chcem slúžiť. Hľadáš cieľ života? Čiň prípravy na smrť. Kto zomiera bez túžob a ľútosti, ten žil životom šťastným a opravdivým." (s.268).
Jozef Banáš sa rozhodol, že nám tentoraz priblíži jednu z najväčších osobností slovenských dejín. Kniha (rozdelená do dvoch častí) sa začína tesne pred osudným letom, ktorý ukončil Štefánikov život. Mal len tridsať deväť rokov.
Vraciame sa do Milankovho detstva. Chlapec pochádzal z dvanástich súrodencov, no nie všetci sa dožili dospelosti. Jeho otec bol evanjelický farár a do jeho okruhu známych patril napríklad Jozef Miloslav Hurban. Matka sa starala o domácnosť a o deti. Už počas štúdia v Šamoríne mal malý Štefánik problémy s tým, že sa hrdo hlásil k slovenskej národnosti. Po absolvovaní maďarských škôl sa, napriek otcovmu nesúhlasu, rozhodol pokračovať v štúdiu v Prahe. Pomerne rýchlo sa adaptoval v Spolku Detvan, v ktorom sa zoznámil napríklad s Jozefom Gregorom Tajovským, Vavrom Šrobárom, Ivanom Kraskom, Mikulášom Schneiderom - Trnavským alebo Dušanom Makovickým. Do spolku zavítal na jedno zo stretnutí napriklad aj slávny francúzsky sochár Auguste Rodin. Na krátke obdobie sa mladý Štefánik ocitol aj vo Švajčiarsku, kde sa stretol s vynálezcom Aurelom Stodolom. Finančne ho podporovali najmä vyššie spomínaný Vavro Šrobár, s ktorým mal počas štúdia v Prahe veľmi priateľské vzťahy, a tiež staviteľ Antonín Dvořák. V tom čase sa Štefánik po prvý raz stretáva s budúcim prezidentom Masarykom, ktorý na neho urobil veľký dojem. Napriek otcovým protestom sa rodák z Košarísk rozhodol ísť študovať do Paríža. Už netúžil po technickom odbore, sníval o tom, že sa stane astronómom. V Paríži sa spriatelil so svojim rodákom, teoretikom kultúry a filológom, Jánom Lajčiakom. Práve v hlavnom meste Francúzska na chvíľu zahorí láskou k dcére bohatého kožušníka Mime Benkovej. Milankovi sa napokon splní veľký sen a po úspešnom absolvovaní štúdia sa stane astronómom, vďaka čomu absolvuje viacero dobrodružných výprav: výstup na Mont Blanc, podnikne cestu do Španielska, do Alžírska, na Tahiti, oddava sa pozorovaniam hviezdnej oblohy na súostroví Vavau, podnikne cestu do Brazílie aj do Spojených štátov. Preniká čoraz bližšie do francúzskej spoločnosti. Údajne sa mal zúčastniť plavby na Titanicu a mal byť aj pasažiarom na potopenej lodi Sussex, ale zhodou okolností a šťastia sa obom plavbám napokon vyhol.
Druhá časť románu je venovaná najmä Štefánikovej vojenskej kariére a sleduje jeho pôsobenie počas prvej svetovej vojny, predovšetkým v Česko - slovenských légiách. Počas vojny bol istý časť súčasťou vojenskej letky. Viackrát sa stretol s ruským generálom Kolčakom aj s československým generálom Gajdom, ktorý sa preslávil bitkou pri Zborove. Banáš sa nevyhol zmienke o legendárnom poklade, ktorý bol naložený v nákladných vozňoch, no za doteraz nevyjasnených okolností sa niekam stratil. Milanko sa zoznamuje napríklad s vnukom legendárneho vodcu Garibaldiho a zahorí láskou ku krásnej markíze Guiliane Benzoniovej, s ktorou sa zasnúbia. Po čoraz častejšom porušovaní dohôd sa Štefánik postupne odkláňa od Masaryka, s Benešom si vymieňajú viaceré ostré názory. Štefánikovo, už aj tak dosť vážne nalomené zdravie, ešte viacej dorazí pobyt na Sibíri počas prvej svetovej vojny. Napokon vznikne v roku 1918 vytúžená Československá republika, no je potrebné ju ešte brániť pred vonkajším nepriateľom a obhájiť pred spojencami. Aj keď sa Štefánik posledné roky zdržoval najmä v zahraničí, neustále sledoval aj dianie na domácej politickej scéne. Napriek tomu, že ho od absolvovania letu do Bratislavy odhováralo hneď niekoľko ľudí, Štefánik sa nenechal odradiť. 4. mája. 1919 si sadol do lietadla naposledy. Na Vajnory už nikdy nedorazil.
Nemožno Banášovi uprieť, že sa vo svojej knihe snaží naservírovať množstvo faktov (občas aj zaujímavých, no väčšinou už dobre známych), skôr je problém jazyk, ktorý vo svojom románe používa. Zdrobneniny ako "Milanko", klišé slovné spojenia typu "úhrančivý pohľad", patetické vyjadrenia, rôzne historizmy a archaizmy, ktoré majú akože dotvárať atmosféru doby, robia z knihy skôr lacnú televíznu inscenáciu z čias socializmu. Takisto celkom nerozumiem tomu, prečo sa autor snažil za každú cenu napasovať do diela mená ako Jozef Tiso alebo Adolf Hitler, keď pre obdobie, ktoré opisuje, boli úplne nepodstatní. Štefánik je v diele opísaný vyslovene kladne, občas z neho autor robí takého malého vyhúkaného Slováčika vo veľkom svete, no jeho postava je pre mňa, ako čitateľa, málo uveriteľná. Napriek tomu, že Štefánik mal úchvatný život, Banášova kniha je skôr pomalá a statická a absolútne nevyužíva potenciál, ktorý mal autor k dispozícii. Ťažko povedať či som sklamaný, lebo som nemal nejaké vysoké očakávania, takže skôr sa len potvrdilo to, čo som od knihy viac - menej čakal. Ak mal Banáš za cieľ napísať nejaké ucelené veľdielo o jednej z najvýznamnejších osobností našich dejín, potom to bol príliš odvážny a nenaplnený cieľ, no po komerčnej stránke román s veľkou pravdepodobnosťou naplní očakávania priemerného slovenského čitateľa. A hlavne Jožkovu peňaženku. Alebo tu išlo aj o niečo viac?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára