pondelok 16. júla 2018

RECENZIA: Peter Fedorčík - TUKA, Tuka proti Republike, proces z roku 1929 (Marenčin PT, 2018)

HODNOTENIE:    **                            NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Samotný súdny proces potvrdil a zvýraznil význam V. Tuku pre ľudovú stranu a tiež poverenie pre jeho zahraničnú aj domácu agendu." (s.2013). 



Knihu budem hodnotiť z čitateľského pohľadu, nie z odborného. Celkom nerozumiem, prečo sa vydavateľ rozhodol ponúknuť dielo širokej verejnosti. Ide totiž o klasickú odbornú štúdiu, ktorej, pokiaľ chce čitateľ porozumieť, musí mať problematiku dostatočne naštudovanú. V opačnom prípade sa len bude utápať v menách, číslach, citátoch a súdnych sporoch. 
Vojtech Tuka je jednou z najvýznamnejších a súčasne najkontroverznejších osobností slovenských dejín. Bol dvakrát súdne trestaný. Po vynesení prvého rozsudku, ktorý sa konal v  roku 1929, si Tuka  odsedel časť z pätnásťročného trestu za zradu Republiky, hoci dôkazy boli prinajmenšom málo preukázateľné. Rozsudok po rozpade Slovenského štátu už taký zhovievavý nebol. Ochrnutý starec bol za svoje činy nemilosrdne popravený.
Osobne mám o období medzi Prvou Československou republikou až po rok 1968 toho relatívne dosť veľa načítaného, keďže ma novodobé dejiny zaujímajú, ale napriek tomu pre mňa nebola kniha po čitateľskej stránke nijakým mimoriadnym zážitkom. Vystupuje v nej viacero mien významných politických a novinárskych osobností vtedajšieho obdobia (A. Mach, T.. G. Masaryk, A. Hlinka, K. Belanský, J.K. Matejov...). 
Myslím si, že by úplne postačilo, keby kniha vyšla ako odborná štúdia v nejakom menšom vydavateľstve, pre úzky okruh ľudí. Obávam sa, že priveľa laických čitateľov si toto dielo nezíska.   

RECENZIA: Viktor Nekrasov - V rodnom meste (Slovenský spisovateľ, 1960)

HODNOTENIE:   ***                  NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ

"Človek má dvadsaťpäť rokov, a čo má pred sebou? Prešľapuj na jednom mieste a teš sa, že ti z minulosti ostalo aspoň niečo. A tak to bude po celý život? Ako nejaký starý spevák - odspieval si si svoje a teraz sa staraj o mládež. No a ten aspoň predtým pekne spieval, a čo ty?
   Nie, to všetko nie je tak...Nie." (s.127).



Vojak Nikolaj Miťasov, ktorý bol ťažko zranený v boji, sa vracia z frontu späť do vlasti. Doma nájde svoju milovanú Šuru, ktorá si medzičasom stihla nájsť za neho náhradu. Volá sa Feďa. Nikolaj odchádza z domu, aby zabudol. Túla sa po okolí, premýšľa, čo bude robiť ďalej. V nemocničnom zariadení sa zoznámi s bývalou vojačkou Vaľou, ktorá si však drží vo vzťahu odstup. Nikolaj sa občas stretne so svojim priateľom Sergejom, ktorého však vojna zmení. Sám sa však cíti stratený, akoby nič na svete nemalo význam. Tri roky na fronte z neho spravili duševného starca. Napokon sa po dlhej úvahe rozhodne prihlásiť na vysokú školu, kde spoznáva nových ľudí. Chvíľu pracuje ako učiteľ, no jeho život sa napriek tomu nedokáže odpútať od nedávnej minulosti.
Keby nebolo záveru, v ktorom sa z Nikolaja stáva oddaný člen komunistickej strany, ktorí bojuje za každého a za všetko, bol by to výborný román. Škoda. 

nedeľa 15. júla 2018

RECENZIA: Laurie Lee - Jabĺčne víno s Rozárkou (Odeon, 1983)

HODNOTENIE:   ***                   EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Né že bychom nevěděli, co se s námi děje, jenom jsme si s tím nedovedli poradit. A možná bych dodnes lezl na stromy, nebýt Rozárky Burdockové..." (s.161). 



Jeden z najzvláštnejších autobiografických románov, aký som kedy čítal. Autor nás zavedie do dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia, do malebného údolia v Costvolde, ktoré sa nachádza v juhozápadnom Anglicku. Ľudia tu aj naďalej žijú podla stáročných tradícii, hoci pokrok sa ani v tejto časti sveta nedá zastaviť. Postupne spoznáme spisovateľovu rodinu, jeho známych, susedov, spolužiakov a príbuzných. Súčasťou Laurieho detského sveta sú výlety, škola, hrôzostrašné legendy, ktoré kolujú po mestečku, spoznávanie pôvabu dievčat...
Potom vchádzame do autorovho dospievania, sprevádzame ho na potulkách po Londýne, kde sa načas zamestná ako stavebný robotník. Dva roky strávi v Španielsku, ktoré je na pokraji občianskej vojny. Pre mňa osobne je táto pasáž románu jednoznačne najzaujímavejšia. 

Zatiaľ čo prvá časť knihy, ktorá sa odohráva v detstve, je písaná v štýle seriálu Domček v prérii alebo Doktorka Quinnová, španielska časť je oveľa temnejšia, filozofickejšia a pochmúrnejšia. Pestrý román, ktorý hodnotím ako lepší priemer, pretože má, na môj vkus až príliš veľa hluchých miest. Napriek tomu stojí za prečítanie. Chce sa to len ozbrojiť väčšou dávkou trpezlivosti.  

sobota 14. júla 2018

ZÁVER PRÍBEHU (videoreportáž)

RECENZIA: Vsevolod Ivanov - Fakírove dobrodružstvá II (Slovenský spisovateľ, 1964)

HODNOTENIE:  ***                             ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY


"Mača, ktoré badateľne narástlo a stučnelo, nerušene mi spalo na kolenách. Jemu je dobre. Jeho netrápi fakírstvo." (s.31). 




A máme tu pokračovanie autobiografického príbehu mladého Vsevoloda, ktorý sa počas svojich potuliek zapletie do viacerých problémov. Je obvinený z vraždy, pohnevá si kňazov kvôli svojmu ateizmu, istý čas strávi vo väzení, podľahne hazardným hrám, dostane sa do sporu s riaditeľom cirkusu Jestafievom. Aj naďalej pracuje na svojom sne stať sa komediantom, no ten sa mu čoraz viacej vzďaľuje. Opäť sa stretáva so svojimi starými priateľmi - Aľoškom, Peťkom Kovaľovom a Fiodorom Fiodorovičom Filippinskijim. Do cesty mu vojde viacero žien, ktoré však tvrdohlavo odmieta (Sofia, Marína). A tak zhodou viacerých zvláštnych okolností sa napokon dostáva k novinárskemu a spisovateľskému povolaniu. zdá sa, že po rokoch hľadania by sa konečne mohol trvalejšie usadiť...

" - Prečo tak veľa piješ? -"
-Vôbec nepijem veľa, - odporuje muž. Veď vieš, že mi doktor kázal vypiť ráno i večer po kalíšku ostrého. -
- Ale prečo piješ dvadsať kalíškov? - 
Muž si pošúchal plešinu, oprel sa o lakeť, poobhrýzal si necht, zlostne si odkašľal a povedal:
- Lebo som bol u desiatich doktorov. - " (s.68). 

Román ostal z dôvodu zlého zdravotného stavu autora nedokončený. Niektoré pasáže sú celkom zaujímavé, iné zase príliš rozvláčne a "ukecané." Keď to porovnám s prvým dielom, je to o niečo slabšie a musel by som mať vážny dôvod, aby som po tejto knihe ešte niekedy siahol.  

piatok 13. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 12



------------------------

Dobrý deň, v prvom rade som veľmi rada, že ste mi napísali viacej ako len pár slov. V druhom rade dúfam, že váš stav sa postupne zlepšuje. V treťom rade ďakujem za ohodnotenie autfitu, úprimne ma to potešilo :) Pýtali ste sa, čo mám nové. Takže, čo sa týka môjho milovaného Kristiána, v poslednom čase sa buď nerozprávame alebo po sebe len štekáme.Snažím sa, no mám pocit, že to už nezvládam. Neustále mi vyčíta, že každú voľnú chvíľu vysedávam práci, no keď on lieta kade tade so svojimi právnickými kamošmi, to je akože v poriadku. Vlastne ani netuším, kam furt chodia. A myslím, že radšej to ani vedieť nechcem, lebo už si namýšľam kadečo... Takže v posledných dňoch sedím nad knihami alebo premýšľaním o tom, čo bude ďalej. Mám na mysli Kristána a mňa.
O to viac ma potešil Váš mail. Dúfam, že dostanem nejakú ďalšiu úlohu od Vás, prípadne zaujímavú otázku na telo :) Ospravedlňujem sa, ale celé dni trávim osamote a už to ako mladá aktívna žena začínam dosť pociťovať... 
Ako sa máte? Cítite sa už lepšie? O čom premýšľate? Píšte, čakám na vaše slová...

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............................

Srdečne Vás zdravím, milá slečna doktorka. Mám sa už o niečo lepšie. Povedal som si, že budem brať život tak ako príde a nebudem sa trápiť tým, čo aj tak nezmením. Znovu som sa pustil do rozpísanej poviedky. Mladá šľachtičná úspešne zložila skúšku, ktorú jej zadali vášnivé amazonky, čim sa stala jednou z nich. Ako bude pokračovať príbeh ďalej, zatiaľ netuším. Objednal som si dve knižky, tak sa neviem dočkať, kedy mi pípne správa o tom, že si ich môžem prísť vyzdvihnúť do kníhkupectva. Mama s otcom si berú od budúceho týždňa dovolenku. Asi im zahoreli po dlhom čase lýtka a my s Kikou to teraz musíme nejako pretrpieť. Obaja dúfame, že ich to čoskoro prejde. Už som fakt nadržaný. Keď ide okolo mňa ségra v kraťasoch alebo v tielku, na ktorom jej voľne padajú ramienka, tak väčšinou neodolám a otočím sa za ňou. Mám pocit, že tá mrcha si užíva, keď ma môže týrať. Tatko je na tom podobne. Našťastie prišla tá fotka od vás. Aspoň na pár minút mi pomohla zabudnúť na všetko ostatné... Premýšľam nad úlohou pre Vás. Mohli by ste si obliecť do práce pod oblečenie nejaké fakt rajcovné prádelko a počas obednej prestávky sa v ňom odfotiť. Som zvedavý, či to zvládnete :) A ešte otázka (na telo) na záver: Na akom najodvážnejšom mieste ste si to robili rukou? Dúfam, že mi nebudete klamať, slečna doktorka. :) Aby som nezabudol, ešte ste mi nezodpovedali poslednú otázku: Bol som súčasťou niektorej z vašich sexuálnych predstáv?
Zatiaľ sa majte pekne, pracujte na svojej úlohe, netrápte sa vzťahom a užívajte si život. Nemali by ste náhodou toto hovoriť vy mne? Život je plný paradoxov. 

s pozdravom Dominik 


RECENZIA: Chester Himes - Vráť sa smutný Charleston (Smena, 1983)

HODNOTENIE:  ***

" - Zmiznite od toho okna negri, lebo zavolám políciu, - skríkla nepríjemným monotónnym hlasom. 
Hrobár vylovil z vrecka saka kožené puzdro s plsteným  vnútrom a ukázal odznak.
Žena sa ešte väčšmi nahnevala.  - Negri, a navyše policajti, povedala opovržlivo. - Čo tu chcete, hajzli?" (s.21). 



Celkom drsný román černošského autora z čias, kedy rasizmus v Amerike prekvital, drogy sa dílovali vo veľkom a gangy na uliciach po sebe strieľali. 
Príbeh začína veľkým požiarom a divokou naháňačkou. Jake a Pinky sú kamoši. Obaja sú namočení v rôznych problémoch. Pripomínajú legendárnu dvojicu zo Steinbeckovho románu O myšiach a ľuďoch Lennyho a Georga. Jake príde počas vypočúvania o život a z jeho smrti obvinia dvojicu čiernych detektívov Eda Jonsona (prezývaného Rakvár) a jeho kolegu Johnsona (prezývaného Hrobár). Prípadu sa zhostia dvaja bieli policajti - poručík Anderson a kapitán Brice. V príbehu vystupuje viacero bizarných postavičiek - díler Gus a jeho papuľnatá žena Ginny, strýko Svätý, Červený Johnny, Červená Mary, Sestra Nebeská a šéf všetkých šéfov Benny Mason. Keď drogoví díleri postrelia Hrobára, Ed Rakvár je nútený vyšetrovať prípad na vlastnú päsť. Odrazu sa ocitne sám proti silnému harlemskému getu, ktorého hlavný zdroj príjmu tvorí pašovanie heroínu.

" - Ak si biely, máš svet celý, - zarecitoval ako školáčik. Ed pokračoval: - Ak si hnedý, trocha biedy..-
- Ak si čierny, tak si trhni, - zavŕšil Hrobár." (s.30).


Chester Himes po mnohých negatívnych rasových skúsenostiach napokon opúšťa Spojené štáty, no jeho tvorba aj naďalej vychádza z osobných nepríjemných skúseností. Silnou stránkou románu je vykreslenie atmosféry Harlemu, drsný opis dílerstva, popravy ľudí, chlapský humor, ale aj pocit bezmocnosti a osamelosti. Vcelku zaujímavá sonda do ukrytého sveta, do ktorého je priam nemožné vstúpiť. A ešte ťažšie z neho vystúpiť.     

štvrtok 12. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 11


....................

Dobrý deň, rozhodla som sa, že Vám pošlem pondelňajšiu fotku môjho autfitu, možno Vám to spríjemní náladu a nepriamo Vás to donúti zdôveriť sa mi so svojimi problémami. Ospravedlňujem sa za zlú kvalitu záberu, snáď mi to odpustíte. Po dlhej úvahe som sa rozhodla dať vám ešte jednu, POSLEDNÚ šancu, hoci to bežne nerobím.Na druhej strane, nenapíšem o sebe jedinú vetu navyše, pokiaľ mi nepošlete aspoň trochu rozvitejší mail. Myslím, že je to férový kompromis. Dúfam, že sa máte už lepšie a urobíte mi radosť.

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková                                                           




..................

Vážená slečna doktorka, z Vášho mailu jasne cítiť odmeranosť a sklamanie. Veľmi sa tomu nečudujem, keďže si uvedomujem, že som porušil našu dohodu a verte, úprimne ma to celé mrzí. Mám trochu problémy sám so sebou a možno sa až príliš nad všetkým zamýšľam. Ide o to, že mám pocit, akoby nič nešlo podľa mojich predstáv. Premýšľam nad budúcnosťou, nad tým, čo bude ďalej. Veľa času mi momentálne zaberajú knihy, ktoré čítam ako na bežiacom páse. Písanie mi veľmi nejde, cítim sa v tomto smere totálne vyhorený. Otec s mamou sa po tom nedávnom výlete do hôr správajú ako tínedžeri, občas mi to ide poriadne na nervy. Ségra má stále zaracha, ale už sa s tým čiastočne zmierila. Celý deň si píše alebo telefonuje s tým dilinom, ktorý jej tlačí do hlavy samé kraviny. Aj by som jej povedal svoj názor, ale v tomto rozpoložení sa radšej vyhýbam akýmkoľvek hádkam. Obávam sa, že by som mohol povedať niečo, čo by som neskôr ľutoval. Dokonca ani to počasie sa nepodobá letu, ide mi to všetko na nervy. Ale nebojte sa, zatiaľ to zvládam a nemusíte sa obávať najhoršieho. O pár dní sa nadýchnem a bude to oveľa lepšie.
Skúste sa podeliť o svoje zážitky, úprimne ma zaujíma, čo máte nové. Ďakujem za fotku, váš skvelý outfit hodnotím známkou 1- , aby ste neboli príliš namyslená. :) Ďakujem, že ste to so mnou nezabalili a dali ste mi šancu. Naozaj si to cením. 

Prajem vám pekný deň a teším sa na váš mail. 
                                                                          
Dominik

RECENZIA: Heinrich Boll - A nepovedal jediné slovo (Klub čitateľov Odeon, 1988)

HODNOTENIE:   ****                 EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY

"Někdy tam dole taky pláču, když si vzpomenu na Kate a na děti, pláču, i když vím, že slzy ochlasty neplatí, nemají cenu - a cítim cosi, co nejsou  výčitky svědomí, ale co bych prostě nazval bolest. Pil jsem už před válkou, ale na to se zřejmě  zapomělo, a na muj hluboký  mravní úpadek se pohlíží s jakousi shovívavostí, protože sa o mně dá říct: Byl ve válce." (s.23). 



Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Heinrich Boll napísal psychologickú sondu do života jedného alkoholika, muža, ktorému vojna zničila život. Opustil rodinu, prespáva po rôznych podnikoch a snaží sa zmieriť nielen so životom, ale predovšetkým sám so sebou. Jeho žena Kate ho stále miluje a snaží sa mu zo všetkých síl pomôcť. Kedysi mali spolu dvojičky Reginu a Roberta , no tie zahynuli počas bombardovania. Ostali im ešte dve deti. Clemens a Carla. Z Freda sa stal stratený muž, u ktorého sa často striedajú nálady.  Uvedomuje si, že z tejto situácie existuje len jediné východisko. Ibaže nevie, či má dostatok odvahy na to, aby...

Novela, ktorá sa číta naozaj ťažko. Príbehom sa nesie pochmúrna atmosféra, ktorú navyše dopĺňa prítomnosť ďalších dvoch postáv. Nenápadnej mladej dievčiny a jej mentálne postihnutého brata Bernharda. Mrazivé dielo, na ktorom sa čas absolútne nepodpísal a je rovnako úchvatné, ako pred desiatkami rokov, keď vyšlo po prvý raz.  

streda 11. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 10



...............

Ak máte nejaké problémy, som tu na to, aby som Vám pomohla. To, že to dusíte v sebe a neriešite to, všetko len zhoršuje. Uvažujte nad tým, prosím.

PS: V pondelok som sa kvôli Vám do práce neskutočne nahodila. Mám aj dôkazový materiál. To len aby ste vedeli. Možno Vám to zlepší náladu :) Netrpezlivo očakávam Váš najbližší mail. 

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

.............. 

Vážená slečna doktorka. Ani netušíte, ako ste mi zlepšili náladu. Pošlete mi prosím zmieňovaný dôkaz? :) Vopred Vám ďakujem.
Napíšem Vám viac. Sľubujem. Dajte mi ešte trochu času. Je to komplikované. Skúste mi dôverovať. ďakujem

s pozdravom Dominik

RECENZIA: Patrick Modiano - Vila Triste (Tatran, 1980)

HODNOTENIE:  ***      EDÍCIA ZABUDNUTÉ SVETOVÉ ROMÁNY 

"Vily miestnej buržoázie boli z rôzneho materiálu a rôznych slohov, podľa stupňa bohatstva. Meinthova bola na rohu triedy Jeana Charcota a Marliozovej ulice, a dosť skromná v porovnaní s ostatnými. Bledosivej farby s malou drevenou verandou smerom na triedu Jeana Charcota a do druhej ulice bol zasklený balkón. Mala dve poschodia, na druhom poschodí boli manzardy. Záhrada vysypaná štrkom. Živý plot zo zanedbaného krovia. A na hlavnú bránu z mäkkého lakovaného dreva napísal Meinthe neumelou čiernou farbou (sám sa mi s tým zdôveril): VILLA TRISTE - smutná víla." (s.111). 




Viktor Chmara je mladý muž židovského pôvodu prichádzajúci do kúpeľného mestečka ležiaceho v Dolnom Savojsku, aby začal písať svoj debutový román. V tomto luxusnom prostredí žije špičkový lekár René Meinthe spoločne so svojou snúbenicou Yvonne Jacquetovou, začínajúcou herečkou. O Viktorovi toho veľa nevieme. Je to stratený prípad, ktorý sa túla po Európe a hľadá samého seba. S doktorom Meinthem sa spriatelí a k Yvonne zahorí naivnou romantickou láskou. Ich zvláštny trojuholník má len krátke trvanie. Život v luxusnom prostredí, v blízkosti filmových ateliérov a krásnej prírody, ich napĺňa len  krátkodobo. Keď doktor Meinthe spácha samovraždu, Yvonne si nájde nového bohatého partnera a Viktor odchádza preč, aby vo svojom vnútri zabil bolestivé spomienky. 

" - Niektoré popoludnie by sme si mohli požičať loďku, - povedala mi Yvonne.  - Bolo by to zábavné, nemyslíš? - 
Po prvý raz mi tykala a vyslovila tú vetu s akýmsi nevysvetliteľným nadšením. Kto vlastne bola? Neodvážil som sa na to spýtať. - " (s.24). 

Román je čiastočne autobiografický. Dej je pomerne statický, autor sa skôr zameral na vnútorné prežívanie postáv. Na Vilu Triste musíte mať tú správnu náladu, aby ste si ho dokázali  čitateľsky vychutnať. Po jeho prečítaní vo mne zostal mierne rozpačitý dojem, aj preto knihu hodnotím ako lepší priemer.     

utorok 10. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 8, 9



.........................

Vzhľadom na to, že ste porušili pravidlá, našu terapiu oficiálne uzatváram. Na poslednom stretnutí sme sa dohodli, že keď čo len jediný deň nenapíšete a neudáte dôvod, okamžite terapiu prerušujeme. Keďže som od vás neobdržala do dnešného dňa nijaký mail, uzatváram ďalšiu časť liečby.

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková

...........................


Všetko vám vysvetlím, dajte mi prosím čas. A ospravedlňujem sa, slečna doktorka. Fakt ma to mrzí.

s pozdravom Dominik


RECENZIA: Dan Vyleta - Dym (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:   **

" - Dym je to, čo nás spája, tisíce jemných vlákien túžob a potrieb. Už niekoľko storočí však žijeme v klamstve. Žije v ňom celý svet, no predovšetkým my tu, na našom malom ostrove, kde sme si z dymu urobili diabla. To klamstvo nás formuje - naše vzťahy, ženy k žene, muža k mužovi, určuje naše politické usporiadanie, oberá nás o možnosť zmeny." (s.456).



" - Tak veľmi by ste chceli púšťať dym? Aj keď je to zlo? -
Zamyslene prikývol. - Nie je to zlo. Je to ľudské. Dal by som za to všetko. Za hodinu dymu. - " (s.312).

Thomas Argyle a Charlie Cooper sú spolužiaci na prestížnej strednej škole, do ktorej chodievajú deti zo zámožných rodín.  Nachádzame sa vo viktoriánskom Anglicku, v ktorom dym rozhoduje o moci. Z koho vychádza, ten je považovaný za nečistého. Naopak, ten kto je bez hriechu, ten nedymí. Riaditeľom strednej školy je pán Renfrew, ktorý ukrýva tajomstvo. Moc si medzi sebou delí cirkev, šľachta a vedecká obec. Lenže je tu ešte opozičné hnutie, ktoré sa stretáva pod povrchom Londýna. Toto hnutie, zložené najmä z obyčajných ľudí, sa snaží nastoliť nový poriadok. Thomas a Charlie odchádzajú na prázdniny k Thomasovej sesternici Livii Naylorovej, na krásne vidiecke sídlo. Študenti čoskoro zistia, že do opozičného hnutia je zapojená aj Líviina matka, ktorá pozná tajomstvo zakázanej knihy. Jej nevlastný syn, Julius Spencer, je súčasne aj Thomasov a Charlieho spolužiak. No najmä silný nepriateľ. Ďalšou zaujímavou osobou, ktorá sa pohybuje po dome, je slúžka Lizzy. Coopera šokuje, keď sa dozvie, že jeho rodina je jedným z najväčších zásobovateľov tabaku v krajine. Tabak spolu s cukríkmi sú zakázaným liekom v boji proti dymu, no zároveň majú obe komodity veľmi nepriaznivé vedľajšie účinky, o ktorých je lepšie nevedieť. Ľudom, ktorí bojujú proti moci, obetavo pomáha sedliak Grendel a nepísaný vodca opozície Sebastian Aschenstedt. V tomto boji ide o všetko a víťaz môže byť len jeden.

" - Zostaneš však mojím priateľom, keď niekoho zabijem? Keď sa zmením na tú ženu pod šibenicou a budeš cítiť ako ti od mojej špiny černie srdce? - Nahnevane si odpľul, zo slín stúpal biely dym. - Hnijem. Zvnútra. Akoby mi tu rástla rakovina. - " (s.77).

Román je písaný v štýle klasického realizmu s prvkami fantasy a hororu. Najmä úvod knihy, ktorý sa odohráva na strednej škole, vyznieva zaujímavo. Časom, akoby príbeh strácal potrebné čaro a už ho nedokázal nájsť. Priznávam, chyba je čiastočne aj vo mne, keďže nie som veľkým priaznivcom tohto druhu literatúry. Takže ak máte radi atmosféru Harryho Pottera, pokojne si pridajte k záverečnému hodnoteniu jednu hviezdičku navyše. Slušný nápad nevyťažil maximum z počiatočného potenciálu a aj preto je moje hodnotenie tejto knihy také, aké je. 

nedeľa 8. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 7

.


..................................

Musím sa priznať, že dnes nemám najlepšiu náladu :( S Kristiánom sme sa pohádali, lebo má pocit, že neustále pracujem a údajne je to na úkor nášho vzťahu. Nemám ten pocit. Potom mi začal vyčítať, že sa obliekam príliš vyzývavo. Ako uznávam, vzala som si na prechádzku kratučké minišaty a vyššie sandáliky, ale to len preto, aby som trošku okorenila náš sexuálny život. Stavím sa, že vy by ste neprotestovali. Mám pravdu? :) Takže po prechádzke, na ktorej sme sa do krvi pohádali, sme celý deň sedeli doma. Rada by som zodpovedala vašu otázku, že ktorú polohu mám najradšej, ale momentálne, keď sa pozriem na svojho snúbenca, tak by som ho zabila v akejkoľvek polohe. Prečítala som si jednu odbornú knihu o dejinách psychológie a potom som už premýšľala len nad tým, čo si oblečiem do práce, aby som Vás potešila :) Našťastie, pán urazený, ide z domu o niečo skôr ako ja, tak sa budem môcť nahodiť podľa seba. A keby aj nie, kašlem naňho. Zdá sa, že aj u vás v rodine to poriadne žije, Kika sa skutočne činí a poriadne dvíha mame adrenalín. Ešte šťastie, že váš otec to všetko berie s nadhľadom a funguje ako taký mantinel. Som v každom prípade zvedavá, aké to bude mať pokračovanie. Už sa teším na pondelok, čo sa mi už roky nestalo. Takže dnes len toľko, vážne nemám náladu na dlhšie správy. V každom prípade, teším sa na Váš mail. 

s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková  

..............................


Srdečne Váš pozdravujem, vážená slečna doktorka. U nás to bolo tiež dosť dramatické. Tatko naplánoval celodenný výlet do hôr, čo nenašlo príliš nadšenú odozvu najmä u Kiki. Napokon si povedala, že keď to musí byť, tak to mamine aspoň poriadne osladí. Vzala si neskutočne obtiahnuté kratučké džínsové kraťásky a biele tielko, z ktorého jej vybiehali obe prsia. Na nohy si obula ľahké conversey. Mama ju skoro zabila, ale ségra sa zaťala, že pokiaľ jej nedovolí ísť v tomto, potom nepôjde na výlet vôbec. Mama sa napokon podvolila. Autom sme šli asi hodinu a potom sme šliapali pešo rozľahlou dolinou, až kým sme neprišli k jednému veľkému kaňonu, kde bola priezračne čistá voda. Široko ďaleko nikoho nebolo. Kika neváhala ani minútu. Okamžite odhodila tielko, kraťasy, nohavičky aj tenisky a nahá sa hodila do vody. Mamu skoro trafil šľak. S otcom sme sa na seba nenápadne usmiali. 
"Ty jej na to nič nepovieš?" dorážala mama do otca. Ten sa s pokojom Angličana postavil, vzal svoju manželku do náručia a oblečenú ju hodil do vody. 
"Ty starý somár!" kričala mama, keď sa vynorila. Napokon jej neostávalo nič iné, ako sa povyzliekať a usušiť si veci. 
"No musím uznať, že nemáš najhoršiu postavu, matka" podpichla ju s úsmevom Kika a my s otcom sme museli len súhlasiť. Keď mama aspoň trochu vyschla, šli sme na halušky do neďalekej reštiky. Takže nakoniec to bol celkom fajn výlet. Dokonca aj ségra s maminou mali dobrú náladu. Večer sme, po dlhom čase, opäť fungovali ako rodina. Spoločne sme si pozreli jeden dramatický film a mama s otcom si v noci zaspomínali na mladé časy. Zvuky, ktoré sa ozývali z ich spálne, boli veľmi intenzívne. Dokonca aj Kika mala potrebu sa večer pohrať. Aspoň sama so sebou. Počul som ju cez múr svojej izby. To už som potom nevydržal ani ja a...
Mrzí ma, že ste dnes nemali najlepšiu náladu, slečna doktorka, ale verím, že sa to zlepší. Na záver prichádza tradičná otázka na telo. Bol som niekedy súčasťou vašich erotických predstáv? Úprimne :)

teším sa na vašu odpoveď.

Dominik 

RECENZIA: Hendrik Groen - Nový tajný denník Hendrika Groena 85 rokov (XYZ, 2018)

HODNOTENIE:  ****                        JÚLOVÁ KNIŽNÁ SRDCOVKA 

"Antidepresíva som si okamžite vyzdvihol v lekárni a doma som vzal prvú pilulku. Podľa doktorky účinkujú až v týždni, ale ak im budem silno veriť, tak zlepšenie ucítim už o jeden deň.
Začal som si čítať príbalový leták, ale z toho nesmierne dlhého zoznamu vedľajších účinkov som bol ešte viac depresívny, takže som ho vyhodil. Určite nie je cieľom, aby príbalový leták neutralizoval účinky liekov" (s.422).




Máme tu pokračovanie príbehu o jednom starom mužovi menom Hendrik, ktorý prostredníctvom písania osobného denníka podstupuje akúsi osobnú terapiu.Jeho priateľka Eefje je mŕtva a jej kamoška Grietje má pokročilé štádium alzheimera. Klub Starí, ale nie mŕtvi, tak prišiel o dvoch významných členov, no život ide ďalej. Aby si dôchodcovia spestrili život, na striedačku chodia do rôznych reštaurácii, svojimi návrhmi sa snažia zlepšiť situáciu v domove pre seniorov, usporiadajú výlet do Bruselu, komentujú súčasnú politickú situáciu v Holandsku aj vo svete, sledujú športové prenosy (Tour de France, Majstrovstvá sveta vo futbale), riešia otázky týkajúce sa globalizmu, multikultúrnosti, terorizmu a podobne.Všetko sa mení vo chvíli, keď sa Hendrikov najlepší kamoš Evert dozvie, že má rakovinu žalúdka v pokročilom štádiu a už sa to nedá zmeniť. Jeho stav je nezvratný. Hendrik upadá do ťažkých depresií. 

Napriek tomu, že v románe stále dominuje čierny humor a jednotlivé postavy majú skvelé hlášky, predsa len sa nesie v akejsi pochmúrnejšej nálade. Neviem či je to spôsobené slovenským prekladom (predošlý román som čítal v češtine), ale celkovo pôsobilo na mňa toto pokračovanie o niečo depresívnejšie. Inak je všetko ako má byť. Výborné rozprávanie, sympatické postavy, nenáročný dej. Navyše román tvoria krátke kapitoly, písané formou denníka, ktoré môžete kedykoľvek prerušiť bez toho, aby by ste stratili dejové súvislosti. Neviem či je to nedostatok, ale v podstate pokračovanie predošlého dielu neprináša nič nové. Len akoby priamo nadväzuje tam, kde predošlá kniha skončila. Aj preto to tentoraz nie je za plný počet bodov, napriek tomu skvelé čítanie. 

sobota 7. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 6



......................................................................

Musím sa hneď na začiatku priznať, že dnes som si nevzala dovolenku iba preto, aby som mohla ísť ráno do práce a prekvapiť vás splnením úlohy. Dala som si pri výbere autfitu skutočne záležať, tak dúfam, že to oceníte. Kristán si vzal na dnes dovolenku, takže som ráno vstávala do práce sama. Mimochodom, mali ste pravdu. Pracuje v jednej veľkej súkromnej firme ako právnik.Len nechápem, čo tým chcete naznačiť. Asi sa budete čudovať, no prekvapujúco som sa dnes do práce tešila a dlho do noci som premýšľala nad tým, čím vás pozitívne navnadím. Som preto veľmi zvedavá na vaše hodnotenie a pokojne môžete byť aj kritický. Dnes som nemala veľa klientov. Jednak je leto a jednak si veľa ľudí vzalo dovolenku, aby si predĺžilo víkend. Ani som netušila, ako ma to bude baviť flirtovať s klientmi v zvodnom oblečení. A myslím si, že viacerým z nich sa to páčilo tiež. Možno ešte viacej ako mne. Vďaka vám začínam v sebe objavovať ukrytého diablika, ktorý túži z času načas nazrieť do tajných dverí. Som zvedavá, ako to bude pokračovať ďalej. 
Pýtali ste sa na moju najtajnejšiu sexuálnu túžbu. Občas v noci, keď nemôžem zaspať, tak si predstavujem, ako ma zviaže skupina neznámych mužov, ktorí ma potom odvlečú niekam na tajné miesto. Najčastejšie je to zle osvetlená špinavá miestnosť. Tam ma položia na starý gauč, na ktorom sa na mne postupne vystriedajú. Niekedy aj viacerí naraz. Táto predstava ma veľmi vzrušuje, ale pochybujem, že by som mala odvahu ju niekedy zrealizovať. Teraz, keď vám to píšem, mám už po pracovnej dobe a prstami mierim do vlhkých nohavičiek. Alebo žeby som sa ich už medzičasom zbavila?
Teším sa na vaše hodnotenie, na ďalšie zvedavé otázky a šteklivé slová. A samozrejme ma rovnako zaujíma aj to, ako sa cítite, o čom premýšľate a ako ste strávili včerajší prázdninový deň.

PS: Tu je autfit, ktorý som  na dnes zvolila :)      
                           
                                                                                                                                          

         s pozdravom Mgr. Lenka Náhliková                                                    

............................... ......................................  

Milá slečna doktorka. Včera to bol celkom pohodový deň. Mama s otcom si vzali voľno a vybrali sa niekam na nákupy. Mama bola, pri prehováraní otca, že potrebuje nové letné šaty, veľmi presvedčivá. Počul som ju do neskorej noci. Buď to tak skvelo hrala alebo sa môj tatko po dlhej dobe poriadne činil. V každom prípade ráno ani slovkom nenamietal, keď musel ísť do obchoďáku spoločne s mamou. Hoci vedel, že mu to ukrojí minimálne polovicu dňa. Ségra sa snažila využiť maminu dobrú náladu a jemne jej naznačila, že by sa potrebovala aspoň na pár minút stretnúť s tým svojim dilinom. Mamina však bola v tomto prípade neoblomná. Odniesli si to vchodové dvere, ktoré takmer vyleteli z pántov. Pousmial som sa. Kika potrebovala svoju maličkú po čase opäť vyplniť niečim iným ako len umelou hračkou alebo dlhými prstami. Úplne som jej rozumel. Čo som mal však povedať ja? Môj sexuálny život momentálne pozostáva zo šteklivých mailov, ktoré si vymieňam so svojou psychologičkou. Teda nič v zlom, je to super, ale realita je realita. Večer sme po dlhom čase jedli ako rodina. Pri spoločnom stole v jednej miestnosti. Vlastne až na ségru, ktorá ešte stále nerozdýchala, že mama jej nezrušila a dokonca ani neskrátila dvojtýždňového zaracha. Dnes som s poviedkou veľmi nepohol. Múza ma zradila. Aj preto som siahol po jednom historickom románe, ktorý sa odohráva v medzivojnovom Slovenskom štáte. História ma neskutočne baví. Najmä novodobé dejiny. Premýšľam o tom, že by som ju šiel študovať aj ďalej. To však predbieham. Mňa totiž baví hrozne veľa vecí. Väčšinou sa pre niečo nadchnem, no veľmi rýchlo vyhorím. Teraz sa opäť vrátim k rodine.
Aby Kika mamu pred spaním aspoň trochu vytočila, tesne po večeri zišla dolu schodmi v ružovom župane. Postavila sa tesne vedľa otca, ktorý zamyslene listoval v nejakej švédskej kriminálke, ktorú si len nedávno kúpil. Pohladila ho po riedkych vlasoch a pobozkala ho na líce. Potom zhodila zo seba župan a nechala ho voľne dopadnúť na plávajúcu podlahu. Mala na sebe len čipkované čierne nohavičky. Ocko, myslíš si, že som dostatočne atraktívna?" vyzývavo zatočila vypuklým zadkom, pričom si nezabudla provokačne oblízať ukazovák. "No jasné, veď si po mame" odpovedal tatko s pokojom Angličana a opäť sa ponoril do nedávno otvorenej knihy. To Kiku poriadne naštvalo, lebo nedokázala mamu  vytočiť podľa svojich predstáv.. A tak pokračovala ďalej. "Keby som nebola tvoja dcéra, dal by si si povedať, oci?" zašepkala mu do ucha, ale tak, aby sme to všetci počuli a nenápadne sa pri tom obtrela  o jeho čelo oboma prsníkmi."Spýtaj sa svojho brata, ten sa v tom lepšie vyzná " alibisticky to otec hodil na mňa. Takmer mi zabehla nedojedená paradajková polievka. "Tak a dosť, mladá dáma. Ak nechceš pridať k svojmu trestu ešte týždeň navyše, obleč si ten župan a pakuj do svojej izby" rázne zakročila mama a ukončila tak krátku erotickú vsuvku, ktorá sa stala súčasťou nášho rodinného mikro príbehu. Musím uznať, že obdivujem otca za to, ako bravúrne dokázal vykľučkovať zo zaujímavo sa vyvíjajúcej situácie. Večer sme si spoločne pozreli štvrťfinálový zápas medzi Brazíliou a Belgickom. Keďže sme obaja držali palce Európanom, boli sme nadmieru spokojní. Po skončení prenosu som sa nahol k otcovi a šepol som mu do ucha. "Dnes si to dal ako pán, myslím, keď zišla Kika dolu schodmi v tom župane" žmurkol som na neho. "Čo by si jej odpovedal, keby tam nebola mama?" zaujímalo ma. Tatko mi prstom naznačil, aby som sa k nemu naklonil o niečo bližšie. "Keď si užívam s tvojou matkou, neraz si predstavujem, že je tam namiesto nej... však vieš..." usmial sa otec a lačne si odpil z poloprázdnej plechovky, v ktorej sa nachádzal ešte zvyšok piva. Mlčky som prikývol a celkom som mu rozumel. Hoci mama vyzerala na svoj vek stále super, Kika bola jej mladučká kópia. A tatko, proste chlap, ktorý už pravdepodobne načal druhú polovicu svojho života... Vedel som, že ďalej ako po predstavu by v tomto prípade nezašiel. Nikomu tým neubližoval a takto boli vlastne všetci spokojní. Takže tak.
Ďakujem za fotku vášho autfitu, drahá slečna doktorka, ale priznám sa, čakal som niečo odvážnejšie. No keďže máte takého nemožného snúbenca bez fantázie, dávam vám druhú šancu. Tentoraz je to bohužiaľ len za tri. Vidíte, ešte aj zamestnanie som mu trafil. Nudný konzervatívny právnik, ktorý rád vystavuje svoju partnerku na obdiv. Aby som nezabudol, vaša najtajnejšia sexuálna túžba je fakt niečo a som prekvapený, ako ste sa pri jej opise odviazali. Ste dobrá, hoci sa ešte máte v oblasti sexu čo učiť. Je vtipné, že vám to píše sedemnásťročný panic. Nemyslíte? Takže na dnes asi toľko. Záverečná otázka na telo. Ktorú polohu máte najradšej? Prajem vám pekný víkend a teším sa na váš zajtrajší mail. Dúfam, že ma svojim oblečením a odpoveďami príjemne prekvapíte.

s pozdravom Dominik 

  
             

ÚVOD V ROMÁNE (videoreportáž)







RECENZIA: Becky Albertalli - Ja Simon (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                  NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JÚL

"A moja patria je divná, ale funguje. Nick, Leah a ja. Leahine dve kamošky, Morgan a Anna, ktoré čítajú mangu, maľujú si čierne očné linky a v podstate sú jedna s druhou zameniteľné. S Annou som, popravde, ako prvák chodil a aj tak si stále myslím, že s Morgan zameniteľné sú. A potom nasleduje totálne náhodná zmeska Nickových kamošov z futbalu: trápne ticho menom Bram a polokretén Garret. A Abby. Presťahovala sa sem z Washingtonu D.C. tesne pred začiatkom školského roka a povedal by som, že nás to jedného k druhému ťahalo. Mohla za to kombinácia osudu a abecedného zasadacieho poriadku na triednickej. Každopádne, to je naša osmička. A nikoho ďalšieho k sebe neberieme. Už teraz sme k šesťmiestnemu stolu natlačili dve stoličky navyše." (s.30). 




Simon Spier má šestnásť a je gej. Problém je, že okrem neho to nikto netuší. Píše si maily s niekým, kto používa prezývku Blue a je tiež homosexuál. Aspoň podľa obsahu správ. Simon chodí na Creekwoodskú strednú školu a býva v Georgii. Má pohodových rodičov a dve sestry. Staršiu Alice a mladšiu Eleonor. A ešte psa. Zlatého retrívera menom Bieber. Jeho najlepšou kamoškou je mierne zakomplexovaná Leah, ktorá je tajne zamilovaná do Nicka, Simonovho kamoša z detstva, ktorý je zase tajne zamilovaný do Abby, krásnej roztlieskávačky. Simon teraz intenzívne premýšľa nad tým, ako sa vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou, ako to všetko vysvetliť svojmu najbližšiemu okoliu a ako sa stretnúť s človekom, ktorý používa prezývku Blue: "Takže Blue mi nič nepovie, čo znamená, že na to musím prísť sám. Už niekoľko hodín v duchu prechádzam po tom istom zozname indícii. Rovnaké krstné meno ako prezident a neznáma komiksová postava. Polovičný Žid. Vynikajúca gramatika. Rýchlo mu príde zle. Panic. Nechodí na párty. Má rád superhrdinov. Má rád arašídové košíčky a oreá (t.j. nie je blázon). Rozvedení rodičia. Starší brat pre plod. Otec žije v Savanah. Otec učí angličtinu. Mama je epidemiologička" (s.205). Okrem toho sa Simon musí vyrovnať aj s nepriateľom Martinom Addisonom, ktorý ako jediný pozná jeho tajomstvo a škaredo ho vydiera. 
Po remeselnej stránke nie je románu čo vytknúť. Má len jednu chybu. Je plný klišé. Už len to, že hlavný hrdina je gej a snaží sa vyrovnať so svojou orientáciou. Zrecyklovaná téma, ktorá neprináša nič nové. A potom všetko to ostatné, čo je súčasťou príbehu. Simon ma kúlových rodičov, ktorí nemajú s ničím problém, spolu s ostatnými spolužiakmi nacvičuje divadelné predstavenie, naplno si, spoločne s ním, užijeme halloween, spoločnosť nám budú robiť krásne roztieskávačky, svalnatí americkí futbalisti, prečítame si správy z mailovej pošty, prežijeme rozprávkové Vianoce, ale aj skvelú narodeninovú oslavu. A samozrejme, že si aj trošku poplačeme. Práve tieto neoriginálne capiny zrážajú, inak vydarený tínedžerský román do klasického priemeru. Občas vyjde nejaká vtipná hláška, prekvapujúce prirovnanie alebo slovný zvrat: "Skrknem si z piva a je to - proste je to ohromujúco nechutné. Nemyslím, že som čakal, že bude chutiť ako zmrzlina, ale prekristapána. Ľudia klamú, zháňajú si falošné občianske a tajne chodia do barov pre toto? Úprimne, radšej by som sa bozkával s Bieberom. So psom. Alebo aj s Justinomm." (s.29). 
Nevyhneme sa filozofovaniu o prázdnych veciach, s výnimkou Simona, povrchne zobrazeným postavám, pričom všetky tieto nedostatky sú ukryté pod maskou pekných vetičiek. Problém je, že zatiaľ čo Nicka Twispa a Holdena Caulfielda som si obľúbil takmer od prvej strany, Simon si ma, ako literárna postava, získať nedokázal. Viem si predstaviť, že ako pubertiaka by ma kniha chytila za srdce, mám v sebe stále maličkú dušu romantického chlapca, ale Ja Simon je pre mňa sklamaním. Na záver chválim slovenský preklad, ktorý románu neublížil. Práve naopak.
PS: Chystám sa pozrieť si film, ktorý bol podľa románu nedávno nakrútený. Tak budem porovnávať :)

piatok 6. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 5





...........................

Včera, ako ste si určite stihli všimnúť, bol štátny sviatok a preto som si aj ja užila trochu voľna. Niekoľkokrát ste mi zdôraznili, aby som ohodnotila fotografiu vašej sestry. Nenapíšem Vám priamo ako sa mi páčila, poviem len toľko, že večer, keď sme si s mojim snúbencom vášnivo užívali jeden druhého, intenzívne som pri tom myslela na Kikin úžasný zadok, čo mi dopomohlo k niekoľkonásobnému fantastickému orgazmu. Dúfam, že to ako odpoveď postačí. Poobede sme sa boli so snúbencom najesť v jednej exkluzívnej talianskej reštaurácii a podvečer sme šli navštíviť moju mamu. Inak, aby som to zjednodušila, snúbenec sa volá Kristián, takže odteraz, keď použijem toto meno, znamená to, že píšem o ňom. Vidíte, dala som vám za úlohu, aby ste písali o svojich dňoch, a bez toho, aby som si to uvedomila, sama som nabehla na túto lákavú koľaj. Premýšľala som nad tým, že sa vrátim späť k tomu, že vám budem opäť tykať, predsa len, máte sedemnásť, no potom som si povedala, že takto je to o niečo vzrušujúcejšie. Nemyslíte? :)
Pýtali ste sa ma, že na akom najbláznivejšom mieste som to robila. Asi vás sklamem, no v tomto som dosť konzervatívna, takže odpoveď znie posteľ. Prekvapený? Ale podľa včerajšej fotky, ktorú som vám poslala do mailu, musíte uznať, že sa dokážem celkom slušne odviazať treba. Nemám pravdu?
Túto správu píšem na notebooku v spálni, zatiaľ čo Kristián si dáva rýchlu sprchu. Mám na sebe biely froté župan a pod ním som úplne nahá. A nahladko upravená. Spustila som vám v hlave aspoň malý ohňostroj? Teším sa na vašu odpoveď, dúfam, že ma potešíte niečím vzrušujúcim. 

so želaním príjemného dňa Mgr. Silvia Náhliková

............................


Dobrý deň, vážená slečna doktorka. Som rád, že ste si včera trochu oddýchli a načerpali tak potrebné sily do ďalšej práce. Posledné vety vo vašom maily mi nespôsobili len malý ohňostroj, ale doslova explóziu. Podľa mňa musíte aj na diaľku cítiť tie mohutné vibrácie, ktoré prebiehajú v mojich boxerkách. Nedá mi to, aby som sa nevyjadril k vášmu snúbencovi. Je síce super, že vás vezme na obed do exkluzívnej talianskej reštiky, no to vás ako správny chlap nemôže aspoň z času načas poriadne oprieť na nejakom, hoci len poloverejnom mieste a dať vám poriadne zabrať? Keby som bol ja vašim snúbencom, kúpil by som vám kratučké minišaty, ktoré by vám odhaľovali polovicu zadku (však nech sa pokochajú aj ostatní), oprel by som vás niekde v mestskom parku a divoko by som vás nabral odzadu, pričom by som vás po celý čas prirážania držal za vlasy, až kým by sme obaja nevyvrcholili. Bolo by mi fuk, že nás sledujú náhodné pohľady okoloidúcich a keby prišla hoci aj policajná hliadka, doprial by som aj im, aby si vás poriadne užili. Prepáčte, trochu som sa nechal uniesť, no nič to nemení na mojom názore na vášho snúbenca, že je to obyčajný suchár, ktorý vám nevie dopriať poriadny zážitok. Aspoň pokiaľ ide o sex. Zaujímalo by ma, aké má povolanie. Tipoval by som ho na právnika, manažéra alebo lekára. Som ďaleko od pravdy? Pokojne mi môžete aj naďalej vykať, už som si na to zvykol a aj mne sa to páči a vyvoláva to vo mne veľmi príjemné predstavy. 
Vrátim sa k svojmu včerajšiemu prázdninovému dňu. Mama sa venovala predovšetkým domácim prácam. Oprala dve várky farebného prádla, navarila obed (sviečkovú na smotane), vyžehlila otcovi niekoľko košieľ a umyla si vlasy. Tatko dočítal knihu a napísal správu, ktorú potrebuje do budúceho týždňa odovzdať v práci. Kika bola skoro celý čas zavretá v izbe a četovala so svojim frajerom. Tentoraz sa mi ju nepodarilo odfotiť, ale nebojte sa, budem na tom poctivo makať :) 
Som už za polovicou toho francúzskeho románu, o ktorom som vám včera písal, a zatiaľ to vyzerá veľmi zaujímavo, tak dúfam, že sa to nepokazí. Pokročil som aj v písaní vlastnej poviedky. Ak si spomínate, hlavná hrdinka odišla žiť do džungle medzi ostatné amazonky... Ďalej to pokračuje tak, že si ju dala zavolať samotná kráľovná amazoniek, aby uspokojila jej najtajnejšie túžby. Ak sa to mladej šľachtičnej podarí, bude prijatá do skupiny medzi ostatné dievčatá. Tak uvidíme...
Mám pre vás návrh. Keďže máte takého nudného snúbenca a málo zaujímavých sexuálnych zážitkov, skúsim vám s tým trochu pomôcť. Dúfam, že nebudete proti. Vaša prvá úloha bude obliecť sa ako neodolateľná sexi psychologička, ktorá bude tajne zvádzať svojich klientov. Aspoň v mysli. Ale oblečiete sa naozaj. Na dôkaz toho, že ste úlohu splnili, pošlete mi fotografiu vášho oblečenia, ktorú vyhotovíte v kancelárii. Dúfam, že si dáte záležať :) 
PS: Otázka na telo: Aká je vaša najtajnejšia sexuálna túžba, ktorú by ste chceli zrealizovať?

Prajem Vám pekný zvyšok dňa a teším sa na skorú odpoveď       

Dominik 
   

štvrtok 5. júla 2018

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 4


.......................................................

Asi som mala zdôrazniť, že šírenie fotografií po sieti sa nevzťahuje len na mňa, ale aj na vašich rodinných príslušníkov, priateľov a známych. V každom prípade, ak to bol pokus prebudiť vo mne náklonnosť k ženám, tak to veľmi nevyšlo, lebo v tomto mám úplne jasno. Nehovorím, že som nad tým niekedy neuvažovala, mám na mysli to, aké by to bolo s inou ženou, ale tam to končí. Mám snúbenca, s ktorým som nadmieru spokojná a mám ho veľmi rada. Ak by som aj chcela ohodnotiť vašu sestru, musela by som vidieť viacej ako len jej nohy. Musím však uznať, že vyzerajú veľmi príťažlivo. Ak to teda môžem posúdiť z pozície nezainteresovaného človeka. Možno ak by ste mali aj nejakú jej inú fotografiu... Nie, zabudnite na to, na nič Vás nechcem navádzať. Na našich osobných stretnutiach sme sa dohodli, že budeme k sebe úprimní. Všetko, čo si píšeme, musí však ostať medzi nami, v opačnom prípade okamžite končím. Dúfam, že Vám môžem veriť. Priznám sa, že keď opisujete svoje predstavy, ktorých som súčasťou, fakt ma to dosť vzrušuje, až sa za to, ako vaša psychologička, dosť hanbím. Toto sa mi pri žiadnom klientovi ešte nestalo. Väčšina ich mailov, ktoré sú súčasťou terapie, sú formálne a veľmi strohé. Nerobím túto experimentálnu terapiu až tak dlho, no vy ste ju výrazným spôsobom ozvláštnili. V pozitívnom slova zmysle a dokonca sa začína páčiť aj mne, doslova si ju užívam a teším na každý mail prichádzajúci z vašej schránky. Nemôžem uveriť, že Vám toto všetko píšem. Prosím, nechajte si to len pre seba. Ono to všetko umocňuje aj skutočnosť, že Vašu poštu si väčšinou čítam po pracovnej dobe sama vo svojej prázdnej kancelárii. Včera som sa... och bože... jednoducho  neovládla a... na mojej narýchlo vyhotovenej svojke môžete vidieť, ako to dopadlo.



Rozhodla som sa spraviť menší kompromis. Máte právo v každom maily položiť mi jednu otázku na telo, ktorú som ochotná Vám zodpovedať. Beriete?
A teraz sa pochváľte, aký ste mali deň, ako sa cítite a čo máte nové.

s pozdravom Mgr. Silvia Náhliková 

............................................................


Vážená (zatiaľ ešte stále slečna) doktorka, musím sa priznať, že z vášho mailu sa mi postavili všetky chlpy na tele. Vrátane toho najväčšieho. Veľmi ma teší, že si začínate našu terapiu užívať. Napokon fotka, ktorú ste mi poslali, hovorí za všetko. Za seba môžem povedať len toľko, že sa budem aj naďalej snažiť, aby ste sa cítili čo najlepšie. Samozrejme, že všetko ostane medzi nami, na to sa môžete stopercentne spoľahnúť. Mám pocit, že terapia, ktorú ste navrhli, mi začína skutočne prospievať :) 
Vráťme sa k tomu, čo mám nové. Včera som si hneď po raňajkách vzal ruksak a vyrazil som na hory. Jednoducho si prečistiť hlavu a na nič nemyslieť. Darilo sa mi to len čiastočne, lebo potom som si vybavil fotku, ktorú ste mi poslali mailom a musel som si uľaviť priamo v lone prírody. Vzal som si so sebou len fľašu vody a musli tyčinku, takže mi pomerne rýchlo vytrávilo. Keď som sa vrátil z výletu, otec si čítal v kresle noviny a čakal na mamu. Kika bola zavretá vo svojej izbe a četovala s frajerom. Mala na sebe len biele nohavičky (také dosť zarezané a dlhé modré tričko) určite by ste si prišli na svoje. Zase nechala pootvorené dvere, ona fakt niekedy nerozmýšľa. Rozhodol som sa, kvôli vám, zariskovať a dal som si záväzok, že ju pri nejakej príhodnej príležitosti cvaknem na mobil. Dúfam, že si dáte na hodnotení záležať. V každom prípade dvojtýždňový trest pre ségru stále platí, nič na tom nemení ani jej odvolanie sa na najvyšší súd (moja mama nemienila o návrhu diskutovať a okamžite ho zmietla zo stolu). Otec sa do debaty pre istotu radšej ani nezapojil. Podvečer som siahol po jednom aktuálnom spoločenskom románe. Napísal ho nejaký Francúz a má takmer osemsto strán, takže nejaké dva - tri dni mám čo čítať. Zatiaľ to vyzerá zaujímavo, ale som len v prvej tretine knihy, tak to nechcem zakríknuť. Začal som pracovať na ďalšej svojej poviedke, tentoraz je to príbeh o žene pochádzajúcej zo šľachtického rodu, s veľkou sexuálnou fantáziou, ktorú nedokážu uspokojiť zajatí otroci, ani žiadni  králi či princovia a preto odchádza žiť do džungle medzi amazonky. Priznám sa, ešte netuším aké to bude mať pokračovanie, ale určite nebude chýbať sex ani krvavé scény. Však ma poznáte :)
V našej rodine vládol včera totálny stereotyp. Mama pozerala nejakú romantickú sračku, tatko jej do toho furt kecal a popri tom čítal nejakú severskú kriminálku. Tak som sa rozhodol, že vás skúsim potešiť a šiel som tajne vyhľadať Kiku, aby som mohol spraviť nejaký záber, ktorý by vás správne navnadil, keď si budete čítať tento mail sama vo svojej kancelárii po skončení pracovnej doby. Som zvedavý na váš komentár. Mne sa v každom prípade výborne zaspávalo. Predstavoval som si, ako sedíte sama vo svojej kancelári, v minišatách a vysokých sandálikoch, na šetriči obrazovky máte nastavený obrázok mojej ségry, ktorý som vám poslal do mailu, vaše dlhé štíhle prsty smerujú do vlhkých nohavičiek a... ďalej je to len na vás. 
Čakám na vašu odpoveď a ďakujem vám za vzrušujúcu fotografiu. Potešila. A to hneď niekoľkokrát.

PS: Využijem možnosť otázky na telo. Takže zaujímalo by ma, na akom najbláznivejšom mieste ste to robili... Dúfam, že odpoveď nebude posteľ :) 
Prikladám tajne zhotovený obrázok ségrinho zadku a netrpezlivo očakávam vaše kritické hodnotenie.

s pozdravom Dominik                                       
               
     



  

streda 4. júla 2018

RECENZIA: Patricia Posnerová - Lekárnik z Auschitzu (Ikar, 2018)

HODNOTENIE:  ***                                         KNIHA MESIACA JÚL

"Asi najvýstižnejšie zhrnula názory väzňov na Capesia rumunská Židovka Magda Szabóová, ktorá aj s rodinou prišla do Auschwitzu v máji 1944. Keď pochodovala smerom k skupine príslušníkov SS, začula, že jeden z nich hovorí po maďarsky. Neskôr v tábore zistila, o koho išlo. - Na tvár Dr. Capesia sa nedalo len tak zabudnúť, - vypovedala po vojne.  - Nebola to typicky nemecká tvár. - " (s.81). 




"Raz našli u istej väzenkyne trochu "ušetreného" margarínu. Objasniť to prišiel Capesius. Všetky väzenkyne si museli vziať  do rúk kameň z okolia baraku a držiac ho v rukách, poskakovať, až kým neodpadli od vyčerpania. Capesius to nazýval "cvičením".
- Ja som Capesius zo Sedmohradska, - reval na ne. - Vo mne spoznáte diabla. -" (s.82) 

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden muž menom Victor Capesia, Rumun, ktorý sa zhodou šťastných náhod a priaznivých okolností stal zástupcom veľmi úspešnej farmaceutickej spoločnosti Bayer. Isté obdobie bol zamestnancom najväčšieho nemeckého konglomerátu I.G. Farben, ktorá bola materskou spoločnosťou Bayeru, okrem iného dodávala do Auschwitzu lieky, ktoré následne testovali na väzňoch. Takisto stála za výstavbou koncentračných táborov, v ktorých ľudia vykonávali otrockú prácu. V súkromí  bol Capesia, samozrejme, vzorný manžel a milujúci otec troch dcér.
Viktor Capesia sa stal v roku 1943 (ako 35 ročný) príslušníkom SS a krátko na to bol prevelený do Auschwitzu, najväčšieho tábora smrti, v ktorom pôsobil ako hlavný lekárnik. Mal na starosť prídel liekov, ktoré slúžili na neľudské lekárske experimenty, spravoval zdroj jedovatého plynu Cyklón B, ktorým bolo usmrtených niekoľko miliónov väzňov. Pravidelne sa zúčastňoval na selekciách pri rampe, kde sa rozhodovalo o živote a smrti. Pre koncom vojny ukradol niekoľko kufrov so zlatými zubnými protézami, z ktorých po vojne platil svojich obhajcov.

Victor Capesia, podobne ako mnoho iných nacistických zločincov, sa snažil po vojne ujsť pred zodpovednosťou. Ukrýval sa na viacerých miestach. Napriek tomu sa ho podarilo britským a americkým vojskám dolapiť, neskôr bol však prepustený na slobodu. Dokonca si pod svojim menom zriadil v nemeckom mestečku Goppingen vlastnú lekáreň. Do Rumunska sa vrátiť nemohol, po nástupe komunistov sa stal vo svojej rodnej krajine nežiadúcou osobou. 
Vo svete zúrila studená vojna a na zločiny nacistov už akosi nezostával priestor. Znepriatelené strany sa snažili najvýznamnejších vedeckých pracovníkov tretej ríše pritiahnuť každá na svoju stranu. Zdalo sa, že na zločiny Victora Capesia, podobne ako na zločiny mnohých ďalších nacistov, sa zabudne.  
Našťastie sa našli ľudia ako Fritz Bauer, právnik, ktorý sa rozhodol, že postaví pred súd všetkých zodpovedných, ktorí doteraz unikali pred spravodlivosťou. Zameral sa najmä na ľudí, ktorí mali niečo spoločné s prácou v koncentračnom tábore Auschwitz. Napokon, spoločne s lovcom nacistov Langbeinom, priviedli pred tribunál vo Frankfurte na Mohanom viaceré známe tváre: Roberta Mulku, Richarda Baera, Oswalda Kaduku, Stefana Beretzkeho a samotného Victora Capesia. Vynesené rozsudky, vzhľadom na zodpovednosť kompetentných, boli vo väčšine prípadov až smiešne zhovievavé. Bauerovi a Langbeinovi však išlo najmä o morálne potrestanie zodpovedných. Victor Capesia sa po väčšinu trvania procesu nekontrolovateľne smial, dokonca aj počas premietania šokujúcich archívnych záberov z koncentračných táborov, ktoré nakrútila oslobodzujúca americká armáda. Napokon si odsedel za svoje zločiny dva roky vo väzení a svoj život dožil v pokoji. No s tým, že ho súd označil za zločinca, sa zmieriť nikdy nedokázal. On sám sa cítil ako obeť. 

Autorka knihy odkrýva viacero zaujímavých faktov, mám však mierne výhrady k spôsobu, akým vykreslila osobu Victora Capesia. V podstate len na niektorých miestach som ho vnímal ako skutočného zločinca, poväčšine na mňa pôsobil ako taký poskok nacistov. Viem, že to tak nebolo, ale z dokumentárneho románu to nie je úplne jednoznačné. V porovnaní s nedávno vydaným Mengeleho životopisom, je Lekárnik z Auschwitzu stručnejší, vecnejší, menej emotívnejší a viacej faktografický. Kniha je doplnená o niekoľko vzácnych dobových fotografií. Osobne som čakal od tohto diela trochu viac, napriek tomu stojí za to si ho prečítať.         

PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 3


.......................

Hneď na začiatku by sme si mali ujasniť zopár vecí. Včera som ťa slušne poprosila, aby si moje fotky láskavo vymazal a prestal ich akýmkoľvek spôsobom šíriť verejne, prípadne ich komukoľvek ukazoval. Nedala som ti povolenie na to, aby si ma fotografoval, takže láskavo tie fotky okamžite vymaž z telefónu, z počítača, jednoducho odvšadiaľ, kde si ich uložil. Teraz ťa už neprosím, ale žiadam ťa o to. Ak máme spolu fungovať, musíš si uvedomiť, že medzi nami je len čisto profesionálny vzťah psychológ  - klient. Takže ma začni brať ako človeka, lekára, ktorý ti chce pomôcť. Navyše som šťastne zasnúbená, preto ma odstráň zo svojich predstáv ako objekt svojich sexuálnych túžob. Ak to nedokážeš, aspoň si to, prosím, nechaj pre seba. Aby som ti to vysvetlila prakticky, odteraz ti začínam, napriek tvojmu veku a našej predošlej dohode, opäť vykať. Bude to tak lepšie. Nechcem, aby sa jeden z nás dostal do problémov. Alebo nedajbože obaja. Budem však veľmi rada, keď aj naďalej budeme pokračovať v doterajšej terapii, no pod podmienkou, že budete akceptovať isté pravidlá. Rozumieme si? Čoraz viac vo mne dozrieva pocit, že každodenné osobné stretnutia by boli pre Vás vhodnejšie a začínam ľutovať, že som Vám ponúkla alternatívny návrh terapie prostredníctvom elektronického denníku.  Zatiaľ to necháme tak, ale ak sa to v dohľadnom čase nezlepší, opäť sa vrátime k ambulantnému spôsobu liečby prostredníctvom pravidelných osobných stretnutí. Samozrejme, že aj naďalej ma zaujímajú Vaše momentálne pocity, Váš aktuálny zdravotný stav, ako sa cítite, o čom premýšľate a ako trávite voľné dni. Nepremýšľali ste nad tým, že by ste sa, prípadne, pozreli po nejakej letnej brigáde? Možno by Vám neostávalo toľko času na zložité myšlienky. Čo myslíte? Očakávam Vašu skorú odpoveď.

S pozdravom Mgr. Simona Náhliková

...........................

„Vážená pani doktorka. Alebo slečna doktorka. Vyberte si. Pozorne som si niekoľkokrát prečítal Váš mail a musím sa priznať, nevychádzam z údivu. Prepáčte, bez urážky, ale to kto Vám akože vystavil diplom z psychológie? Začínate svoj mail direktívnym úvodom, potom ma zase prosíte, aby som Vás láskavo vynechal zo svojich sexuálnych predstáv, nadiktujete si  podmienky a v závere sa spýtate na môj zdravotný a neviem aký stav? To Vám mám akože veriť, že máte o mňa, ako o klienta alebo pacienta (vyberte si) úprimný záujem? Kecy, žvásty, sračičky starej babičky. Začínam sa vážne zamýšľať nad tým, kto z nás v skutočnosti potrebuje pomoc.
Pokiaľ ide o tie fotky, som ochotný to nechať tak. A ešte raz sa ospravedlňujem, že ste sa kvôli nim tak vytočili. To, že Vás vymažem zo svojich sexuálnych predstáv, to Vám sľúbiť nemôžem a rovnako Vám nemôžem sľúbiť ani to, že nebudem s vami o nich hovoriť, lebo čo ak nejakým spôsobom súvisia s terapiou a celým týmto procesom? Sú súčasťou môjho podvedomia, čiže ich stopercentne ovplyvniť nedokážem.  Ale to, ako odborníčka, s magisterským titulom, určite viete. Ak ste sa rozhodli mi vykať, to neovplyvním. Je to len na Vás.  To ostatné je v pohode. Chcem tým povedať, že nemám s tými podmienkami problém.
Takže prejdime rovno k včerajšku. Doobeda som bol zaniesť knihy do knižnice a potom som asi hodinu sedel pri fontáne, kde som pozoroval náhodné okoloidúce a myslel som na to, ako ich šukám v rôznych polohách a na rozličných miestach. Leto je v tomto fakt husté. Tie krátke sukne, šaty, obtiahnuté legíny, úzke kraťasy, vysoké opätky, človeku sa z toho normálne točí hlava. Musel som si odskočiť do neďalekého parku, aby som si to tam narýchlo spravil. Myslel som pri tom na Vás ako sa v kancelárii prstujete v tej krátkej čiernej obtiahnutej sukni, čo ste mali oblečenú na našom poslednom stretnutí. Pri tej predstave som bol do minúty hotový. Na Vašu radu som sa bol v pracovnej agentúre pozrieť po nejakých brigádach, ale nič normálne neponúkali. Kika sa niekde celý deň flákala s tým svojim frajerom, tak som mal dom iba pre seba. Pustil som sa do jednej poviedky, v ktorej prežijú poslední ľudia na Zemi, no nevedia či svet skutočne zanikol alebo sú len súčasťou nejakej trápnej reality show, počítačovej hry alebo na nich testujú nejaké svinstvo. Jasné, že je to plné sexu a násilia, čo iné by ste od sedemnásťročného tínedžera očakávali. Proste kravina. Potom som si Vás predstavil ako komiksovú hrdinku v tesnom kostýme a zase mi poriadne stál. Hrozné. Otec sa vrátil domov o nejakej pol štvrtej, bol ešte v stávkovej kancelárii. Jasné, že nič nevyhral, veď ako vždy, ale pre neho je to skôr forma relaxu než zárobok. Terapia po náročnom dni v práci. Chápete.
Mama sa vrátila niečo po piatej. Unavene položila tašky s nákupom, s tatkom si vymenili letmý bozk, potom prišli na rad klasické otázky, po ktorých nasledujú jednoslovné odpovede. Kika prišla domov až niečo po polnoci, začo si zlízla od našich poriadnu hubovú polievku. Navyše bola aj mierne pripitá. Dostala týždeň zaracha. Blbé. Keďže sa s tým nedokázala zmieriť a skákala do mami ako pitbull do zlodeja alebo ako hovorí môj otec: „Skáčeš do matky ako vylúčený hráč do rozhodcu“, komisia, ktorá sa skladá z jediného člena a tým je moja mama (hoci otec si naivne myslí, že aj on je jej súčasťou) pridala za odvrávanie ďalší týždeň navyše. Ako bonus.
No a potom sa stalo niečo, za čo sa dosť hanbím, no na druhej strane ma to aj dosť vzrušuje. Dlho som váhal, či Vám o tom napíšem, no nakoniec som sa rozhodol, že tak učiním. Snáď ma nezavriete rovno na izolačku. Ide o to, že večer som šiel za Kikou, lebo som videl, aká je po rozhovore s našimi vytočená. Chcel som zaklopať na dvere, ale boli poodchýlené. Tak som len tak nakukol a moja ségra tam proste ležala a robila si to rukou. Nevedel som, čo mám v tej chvíli robiť. Keby som sa ozval, dostal by som ju do trápnej situácie, tak som tam pár minút len ticho sedel a snažil som sa ju, po celý ten čas, čo som tam bol, nevnímať ako svoju mladšiu ségru, ale proste ako nejakú cudziu babu a musel som uznať, že už chápem chalanov, prečo na ňu tak neskutočne berú. Fakt je bohovsky sexi. Teda nikdy by som s ňou nič neriešil, to príde zvrátené dokonca aj mne (a to už je čo povedať), ale predstavil som si, ako sa mazná s vami vo vašej kancelárii, vážená pani (slečna) doktorka, a to ma teda riadne vzrušilo. Privrel som oči a mal som to pred sebou ako pohyblivý obrázok. Vášnivo sa bozkávate a lížete nahé na vašom pracovnom stole v kancelárii. Ona má obuté biele plátenky a vy tie krásne červené lodičky. Och. Ani netušíte, ako skvelo sa mi v noci zaspávalo...

PS: Musíte mi to prepáčiť, ale inak sa nedalo. Posielam Vám tajnú fotku svojej ségry. Čo na ňu poviete? Buďte prosím úprimná. Som zvedavý na Vašu odpoveď.

s pozdravom Dominik