RECENZIA: Becky Albertalli - Ja Simon (Slovart, 2018)

HODNOTENIE:   ***                                  NAJOČAKÁVANEJŠIA KNIHA MESIACA JÚL

"A moja patria je divná, ale funguje. Nick, Leah a ja. Leahine dve kamošky, Morgan a Anna, ktoré čítajú mangu, maľujú si čierne očné linky a v podstate sú jedna s druhou zameniteľné. S Annou som, popravde, ako prvák chodil a aj tak si stále myslím, že s Morgan zameniteľné sú. A potom nasleduje totálne náhodná zmeska Nickových kamošov z futbalu: trápne ticho menom Bram a polokretén Garret. A Abby. Presťahovala sa sem z Washingtonu D.C. tesne pred začiatkom školského roka a povedal by som, že nás to jedného k druhému ťahalo. Mohla za to kombinácia osudu a abecedného zasadacieho poriadku na triednickej. Každopádne, to je naša osmička. A nikoho ďalšieho k sebe neberieme. Už teraz sme k šesťmiestnemu stolu natlačili dve stoličky navyše." (s.30). 

Simon Spier má šestnásť a je gej. Problém je, že okrem neho to nikto netuší. Píše si maily s niekým, kto používa prezývku Blue a je tiež homosexuál. Aspoň podľa obsahu správ. Simon chodí na Creekwoodskú strednú školu a býva v Georgii. Má pohodových rodičov a dve sestry. Staršiu Alice a mladšiu Eleonor. A ešte psa. Zlatého retrívera menom Bieber. Jeho najlepšou kamoškou je mierne zakomplexovaná Leah, ktorá je tajne zamilovaná do Nicka, Simonovho kamoša z detstva, ktorý je zase tajne zamilovaný do Abby, krásnej roztlieskávačky. Simon teraz intenzívne premýšľa nad tým, ako sa vyrovnať so svojou sexuálnou orientáciou, ako to všetko vysvetliť svojmu najbližšiemu okoliu a ako sa stretnúť s človekom, ktorý používa prezývku Blue: "Takže Blue mi nič nepovie, čo znamená, že na to musím prísť sám. Už niekoľko hodín v duchu prechádzam po tom istom zozname indícii. Rovnaké krstné meno ako prezident a neznáma komiksová postava. Polovičný Žid. Vynikajúca gramatika. Rýchlo mu príde zle. Panic. Nechodí na párty. Má rád superhrdinov. Má rád arašídové košíčky a oreá (t.j. nie je blázon). Rozvedení rodičia. Starší brat pre plod. Otec žije v Savanah. Otec učí angličtinu. Mama je epidemiologička" (s.205). Okrem toho sa Simon musí vyrovnať aj s nepriateľom Martinom Addisonom, ktorý ako jediný pozná jeho tajomstvo a škaredo ho vydiera. 
Po remeselnej stránke nie je románu čo vytknúť. Má len jednu chybu. Je plný klišé. Už len to, že hlavný hrdina je gej a snaží sa vyrovnať so svojou orientáciou. Zrecyklovaná téma, ktorá neprináša nič nové. A potom všetko to ostatné, čo je súčasťou príbehu. Simon ma kúlových rodičov, ktorí nemajú s ničím problém, spolu s ostatnými spolužiakmi nacvičuje divadelné predstavenie, naplno si, spoločne s ním, užijeme halloween, spoločnosť nám budú robiť krásne roztieskávačky, svalnatí americkí futbalisti, prečítame si správy z mailovej pošty, prežijeme rozprávkové Vianoce, ale aj skvelú narodeninovú oslavu. A samozrejme, že si aj trošku poplačeme. Práve tieto neoriginálne capiny zrážajú, inak vydarený tínedžerský román do klasického priemeru. Občas vyjde nejaká vtipná hláška, prekvapujúce prirovnanie alebo slovný zvrat: "Skrknem si z piva a je to - proste je to ohromujúco nechutné. Nemyslím, že som čakal, že bude chutiť ako zmrzlina, ale prekristapána. Ľudia klamú, zháňajú si falošné občianske a tajne chodia do barov pre toto? Úprimne, radšej by som sa bozkával s Bieberom. So psom. Alebo aj s Justinomm." (s.29). 
Nevyhneme sa filozofovaniu o prázdnych veciach, s výnimkou Simona, povrchne zobrazeným postavám, pričom všetky tieto nedostatky sú ukryté pod maskou pekných vetičiek. Problém je, že zatiaľ čo Nicka Twispa a Holdena Caulfielda som si obľúbil takmer od prvej strany, Simon si ma, ako literárna postava, získať nedokázal. Viem si predstaviť, že ako pubertiaka by ma kniha chytila za srdce, mám v sebe stále maličkú dušu romantického chlapca, ale Ja Simon je pre mňa sklamaním. Na záver chválim slovenský preklad, ktorý románu neublížil. Práve naopak.
PS: Chystám sa pozrieť si film, ktorý bol podľa románu nedávno nakrútený. Tak budem porovnávať :)