HODNOTENIE: **** NAŠA (HISTÓRIA) OSMIČKOVÁ
"Spomenul som si, že pred štyrmi rokmi som iba začal študovať na gymnáziu. Veľmi dobre si pamätám aj otváraciu slávnosť - bol som tam v tmavomodrom maďarskom, takzvanom bočkajovskom kroji s lemovaním. Zapamätal som si aj slová riaditeľa - bol to vážený muž s prísnymi očami za okuliarmi a bielou bradou - keď si ho tak dnes predstavím, aj on vyzeral trochu ako nejaký veliteľ. Na záver, spomínam si, citoval výrok istého starovekého mysliteľa: Non scolae sed vitae discimus - Neučíme sa pre školu, ale pre život. Takže som sa teda mal učiť o Osvienčime. Mali mi to všetko vysvetliť - otvorene, poctivo, zrozumiteľne." (s.92).
Hlavným hrdinom príbehu je štrnásťročný Gyorgy Koves, ktorého rodičia sa len nedávno rozviedli a on býva s otcom. Mamu navštevuje pravidelne dva krát do týždňa. Otec si našiel novú partnerku a Gyorgy sa s ňou snaží vychádzať v rámci možností. V susedstve býva pôvabná Annamária, s ktorou sa Gyorgy stretáva a vzájomne objavujú tajomstvá dospelých. Gyorgy by v podstate viedol život bežného tínedžera, keby nezačala druhá svetová vojna a nebol by Židom žijúcim v Maďarsku. Podobne ako v Slovenskom štáte, aj v jeho krajine sa vo veľkom spustí arizácia. Gyorgyho otec je, ako židovský majiteľ obchodu, nútený prenechať svoju nehnuteľnosť svojmu podriadenému, pánu Sutoovi. Treba povedať, že pán Suto sa snaží správať, v rámci situácie, čo najférovejšie (jeho správanie však, ako sa dozvieme neskôr, nie je celkom nezištné). Pán Suto posiela Gyorgymu menšiu sumu peňazí, aby sa mohol starať o svoju rodinu. Prejde niekoľko týždňov a poštár prinesie list, v ktorom sa nachádza príkaz na nástup do pracovného tábora. Je adresovaný otcovi. Posedenie, ktoré sa uskutoční večer pred nástupom do pracovného tábora v širšom rodinnom kruhu, je depresívne. Napriek tomu Gyorgy necíti za otcovým odchodom až takú ľútosť akoby sa od neho očakávalo, čo ho samého prekvapuje. Otec odchádza a Gyorgy zostáva bývať v byte s jeho partnerkou. Ako židovský chlapec je Gyorgy nútený opustiť školu a nastúpiť do práce. Spoločne so svojimi bývalými spolužiakmi (Rozim, Frajerom, Remenárom, Hugom a Moskovitzom) vykonávajú pomocné práce, za ktoré dostávajú pravidelnú mzdu a navyše majú povolený voľný pohyb v uliciach mesta, čo je pre maďarských Židov v období druhej svetovej vojny veľká výhoda. Jedného dňa celú partiu pochytajú policajti a naložia ich do vlaku, ktorého cieľovou stanicou je Auswitz. Gyorgy strávi v najznámejšom koncentračnom tábore iba tri dni a potom je prevezený do Buchenwaldu, do pracovného tábora, v ktorom aj vďaka staršiemu priateľovi Bandimu Citromovi prežije až do oslobodenia. Posledné mesiace Gyorgy preleží s hnisavými ranami na nemocničnom lôžku. Hlad, choroby, fyzické tresty. Napriek tomu je Gyorgy jedným z tých, ktorí ma to šťastie, že všetky hrôzy prežili, aby neskôr mohli vyrozprávať desivé zážitky do celého sveta.
"Nikdy by som neveril, že tak rýchlo sa môže zo mňa stať zvädnutý starec. Doma na to treba aspoň päťdesiat - šesťdesiat rokov, tu stačili tri mesiace, aby ma zradilo telo. Nie je na svete nič trápnejšie a znechucujúcejšie, ako deň za dňom sledovať, koľko z nás opäť ubudlo." (s.132).
Imre Kertész vyrozprával svoje zážitky z koncentračného tábora očami štrnásťročného chlapca, pubertiaka, ktorý spočiatku berie, podobne ako jeho bývalí spolužiaci, cestu do Auschwitzu ako jedno veľké dobrodružstvo. Možno aj preto sa mu podarí prežiť až do oslobodenia. Lenže práve štýl rozprávania prekážal mnohým vydavateľom, pretože mali pocit, že autor neprejavil dostatočnú úctu obetiam holokaustu. Aj preto vyšiel román Bezosudovosť po prvý raz až v roku 1973. Pre mňa bol práve ten odlišný typ rozprávania zážitkom, ktorý túto knihu robí uveriteľnou a ľudskou. Pri surovom opise hnisavých rán máte pocit, akoby ste sa nachádzali v blízkosti Gyorgyho a pri čítaní pociťujete priam fyzickú bolesť. Neuveriteľne autentické dielo, ktoré vie skvelo narábať s emóciami.
"Na konci toho dňa som cítil, že sa vo mne čosi nenapraviteľne zničilo, odteraz som si každé ráno myslel, že je to posledné ráno, čo som ešte vládal vstať, pri každom kroku som mal pocit, že ďalší už neurobím, pri každom pohybe sa mi zdalo, že ďalší už nezvládnem. Ale zatiaľ som ich predsa len vždy urobil." (s.136).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára