PRÁZDNINOVÝ DENNÍK

DEŇ 2

V prvom rade sa Vám chcem ospravedlniť za tú fotku. Viem, že som na to nemal právo a chápem, že ste na mňa naštvaná. Ale nemajte obavu, hneď po vašom maily som ju vymazal. Musím sa priznať, že mi to nedalo a ešte predtým som si to dvakrát spravil rukou. Nemôžem za to, že máte také skvelé nohy. OK, týmto tému KRÁSNE NOHY (načas) uzatváram. Och, hrozné s tou mojou predstavivosťou....

Asi Vás zaujíma, ako som prežil včerajší deň. Prežil je v tomto prípade asi to najsprávnejšie slovo. Nebudem Vás unavovať rannou sprchou, umývaním si zubov ani prípravou raňajok, aj keď to všetko je bežnou súčasťou môjho každodenného rituálu. Ak by Vás to náhodou zaujímalo, mal som jahodový jogurt. Potom som si dva razy vyhonil nad fotkou Vašich nôh (ešte raz sa ospravedlňujem), nechcel som s tým znovu začínať, len sa to tak nejak opäť zvrtlo k tejto téme. V každom prípade, Kristína, moja mladšia sestra, o ktorej som Vám už rozprával, spala skoro do desiatej, lebo si do noci četovala s nejakým trtkom. Nechápem, ako môže niekto tak dlho vyspávať. Ja som si asi dve hodiny čítal autobiografický román z prostredia Osvienčimu, ale popravde, čakal som od toho viacej. To je jedno. V maily ste mi písali, že mám spomenúť nejakých svojich obľúbených autorov a ich diela. Celkom nechápem, ako to súvisí s mojou terapiou, písať Vám do mailu nejaké zoznamy, ktoré sú navyše také široké, že fakt nemám chuť s nimi strácať čas a míňať na ne svoju energiu. Navyše, keď na našich predošlých osobných stretnutiach, som Vám mená aj názvy románov niekoľkokrát medzi rečou spomenul. Tiež Vás zaujímalo, že o čom najčastejšie píšem. Popravde, tieto otázky z duše neznášam. Rovnako ako ich neznáša asi väčšina autorov. V tesnom závese sú otázky typu: „Čo tým chcel autor povedať?“ Alebo tiež „Ako sa vám kniha páčila?“ Píšem o všetkom možnom. O živote, o ľuďoch, o tom, čo by som najradšej zmenil, o sexe, o pití, o smrti... ja neviem je toho strašne veľa. Máločo z toho, čo začnem, nakoniec aj dokončím. Asi preto, že vo chvíli, keď to píšem, mám často krát úplne inú náladu, ako keď sa k tomu po čase opäť vrátim. Takže toľko o mojom písaní. Vo vašom maily ste sa ma pýtali, že či často premýšľam o smrti, o samovražde a podobne. Chápem, kam tým smerujete, aj keď určite máte skúsenosti z vašej praxe, a preto viete, že o týchto témach premýšľa viacero mojich rovesníkov. No cesta od myšlienky k realizácii je niekedy veľmi vzdialená. A ešte raz opakujem, v mojom prípade to nebol pokus o samovraždu, ale túžba po poznaní. Chcel som proste vedieť, čo sa nachádza na pol ceste medzi životom a smrťou. Bol to taký, povedzme, riskantnejší experiment. Ja viem, bola to poriadna hlúposť a spätne si to uvedomujem, ale ubezpečujem Vás, že som úplne v pohode a vôbec neuvažujem nad nejakým ďalším takýmto... experimentom. Aspoň v súčasnosti určite nie. Čo bude o desať rokov, to netuším. Radili ste mi, aby som sa pokúsil nadviazať nejaký trvalejší vzťah s dievčaťom a nebral opačné pohlavie len ako sexuálny objekt. Mám si vraj na ženách všímať v prvom rade ich vnútorné kvalitatívne hodnoty ako sú inteligencia, priateľstvo, zmysel pre humor, a tak ďalej. Haha. Ste dobrá teoretička. Myslíte, že o toto všetko sa nepokúšam? Nemôžem za to, že život nefunguje podľa mojich predstáv. Je fakt, že občas to s tými sexuálnymi predstavami preháňam, ale preboha, mám sedemnásť, nikdy som ešte do žiadnej baby nezasúval, čo odo mňa čakáte?

OK, tak aby sme sa pohli ďalej. Vráťme sa opäť k včerajšiemu dňu, nech si splním povinnosť, aby sme boli obaja spokojní. Poobede som sa bol na chvíľu prejsť v blízkom lesoparku a keď som sa vrátil, ešte som si chvíľu čítal vo svojej izbe. Mal som nervy, lebo ségra si tam dovliekla svojho frajera, celý čas, čo bol u nej, sa tam olizovali a rehlili sa pri tom ako retardi. Mama prišla okolo piatej aj s nákupom. Otec prišiel už niečo po tretej. Nasledovali tie ich obligátne otázky, že ako sme sa mali, čo nové, veď to poznáte. Tak som sa na nejakých dvadsať minút premohol a venoval som im časť svojho života. Večerali sme každý vo svojej izbe. Tak fungujeme už celé roky. S otcom sme večer pozerali futbal, zatiaľ čo mama s Kikou mali ostrú výmenu názorov v kuchyni ohľadom ségrinho obľúbeného trička so slonmi, ktoré našla mama pohodené vedľa postele. Vyzeralo to dosť komicky, lebo na mieste, kde sa preplietali  choboty, boli viditeľné stopy zaschnutého semena. Kika je niekedy ako malá. Mali s frajerom použiť papierové vreckovky a bolo by po probléme. Otec, inak veľký flegmoš, to totálne zabil. Keď už hádka vážnym spôsobom narúšala zážitok z futbalového zápasu, vtrhol do kuchyne a skríkol: „Buď rada, že sa jej vystriekal na kozy. Mohol to bez ochrany nastriekať do nej a vtedy by len nastal problém. A dajte mi láskavo pokoj. Celý deň som sa v práci tešil na dnešný zápas.“ Tatko sa už dávno usadil späť do kresla, kým mama s Kikou ešte stále s otvorenými ústami stáli v kuchyni, neschopné jediného slova. Otec na mňa spokojne žmurkol a jednou rukou pridal zvuk na diaľkovom ovládači. Dal to ako pán. Pripomínal mi Clinta Eastwooda v jednom z jeho ranných nesmrteľných westernov. Len tú nočnú prednášku, ktorú si bude musieť o pár hodín vypočuť od mami v spálni, tú som mu fakt nezávidel. Ale mal som pocit, že za tých pár minút slávy mu to stálo.

Takže toľko k môjmu druhému prázdninovému dňu, vážená pani doktorka. Ozvem sa Vám zase zajtra. Ak máte na moju adresu nejaké otázky, očakávam ich vo Vašom maily. Ak chcete, aby som Vám viacej odkryl svoje vnútro, skúste na oplátku pre zmenu zase Vy poodhaliť svoj zovňajšok. Dúfam, že si rozumieme. Toto som si dovolil odfotiť na jednom z našich nedávnych osobných stretnutí, aby som Vás trošku inšpiroval. Prosím, nehnevajte sa na mňa.

S pozdravom a prianím pekného dňa, Dominik