RECENZIA: Robert Bryndza - Dievča v ľade (Cosmopolis, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"- Byla krásná, - řekl tiše. - I když  byla mrtvá pod tím ledem. Její smrt byla hrozná, že jo? -" (s.46).

Keď sa britský autor románu volá Robert Bryndza, za manžela má muža menom Ján, s ktorým bývajú trvalo na Slovensku a z jeho knihy sa predá viac ako milión kusov, stojí to za pozornosť. 

Šéfinšpektor Erika Fosterová prišla nedávno o manžela, tiež policajta, ktorý tragicky zahynul počas výkonu služby. Erika Fosterová sa narodila a vyrastala na Slovensku (v Nitre), no už dvadsaťpäť rokov žije v Anglicku. 

Starší muž zavolá na políciu a nahlási mŕtve telo krásnej mladej ženy, Andrey Douglasovej - Brownovej, ktorá pochádza z bohatej anglickej rodiny. Jej otec Simon a mama Diana majú rovnako ako Erika Fosterová slovenské korene.
Keďže ide o medializovaný prípad, do vyšetrovania sú nasadení najlepší policajti v Londýne- šéfinšpektor Sparks, ktorého Fosterová nemôže vystáť, korpulentná lesbická detektívka Kate Mossová (ako tá slávna supermodelka), skúsený seržant Crane, seržant Woolf, detektív jamajského výzoru Peterson a šéf oddelenia superintendant Marsh. 
Andrea bola typické rozmaznané dieťa z bohatej rodiny. Rada si užívala život, vymetala bary, bola sexuálne veľmi aktívna. Jej snúbenec Giles Osborne bol postarší pán s viditeľným bruchom a rednúcimi vlasmi. Lenže čo bolo pre Andreu podstatné - disponoval veľkým majetkom. Andrein brat David si doprial luxus a spoločnosť krásnych žien, zatiaľ čo Andreina mladšia sestra Linda trpela nadváhou a psychickými problémami. V pozadí sa potuluje jeden z bývalých Andreiných milencov Igor Kučerov. 
Vyšetrovanie ukáže, že vrahom by mohol byť človek, ktorý už v minulosti brutálnym spôsobom zavraždil tri ženy z východnej Európy - Tatianu Ivanovú, Mirku Bratovú, Karolínu Todorovú. Nedávno pribudla aj štvrtá obeť - Iva Norrisová. 

Román má podobnú šablónu ako desiatky iných súčasných detektívok. Najmä zo severu. Nájdu mŕtvolu (väčšinou ide o mladé dievča alebo chalana) a prípadu sa zhostí nejaký vyšetrovací tím, ktorého šéf/šéfka prežíva nejakú traumu z nedávnej alebo dávnej minulosti. Následky tejto traumy sa prenášajú aj do rodinného života. S kolegami má takýto vyšetrovateľ/teľka komplikované vzťahy, o nadriadenom ani nehovoriac. No títo vyšetrovatelia sú vo svojom fachu taký nenahraditeľní, že ich komplikovanú náturu a zvláštne vyšetrovacie metódy ostatní členovia tímu v tichosti tolerujú. 

Dievča v ľade nie je nijaký literárny skvost, ale kniha je napísaná  veľmi svižne a to dokáže prekryť aj nemálo nedostatkov. Napríklad oslovenie "šéfinšpektor" alebo "superintendant" mi pripadá ako zo seriálu Star Trek. Humor je dosť nevyvážený, niekedy sa vydarí, inokedy je to strela mimo bránku. V pozadí na mňa pôsobí celý príbeh mierne parodicky, viacero vecí, ktoré sú samozrejmé, má autor potrebu zbytočne dovysvetľovať. Bolo by fajn niečo nechať aj na čitateľovu fantáziu a spoliehať na jeho priemernú inteligenciu. Kapitoly sú písané štýlom Dana Browna, teda v dramatickom okamihu je časť príbehu useknutá.
Mám pocit, že Robert Bryndza parazituje na severských kriminálnych príbehoch typu Havranie dievča, Pýtine Pokyny, Plameň túžby, Sklenené telá, Sova, Cestujem vlakom a podobne. Nie je to nič originálne, román neprináša zvlášť výnimočné postavy, záver nie je šokujúci, ale celkom ujde. Takže priemer. Na letné popoludnia na pláži môže byť.   


   

RECENZIA: Emma Donoghuová - Izba (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Ešte v škole som čítala knihu, v ktorej sa uvádzalo, že každý by mal mať vlastnú izbu, - vraví. 
-Prečo?-
-Aby v nej mohol rozmýšľať.-
-Ja viem rozmýšľať aj pri tebe.- Čakám. -Prečo nemôžeš rozmýšľať v izbe, v ktorej som aj ja?-
Mama zvraští tvár. -Zväčša môžem, ale bol by príjemný pocit občas sa uchýliť niekam, kde som iba ja.-
-Ja si to nemyslím.- " (s.289).

Román Izba bol prvý raz vydaný na Slovensku ešte v roku 2011 a zrejme úspech rovnomenného filmu, ktorý bol nakrútený v roku 2015, prispel k tomu, že v roku 2017 prišlo nové vydanie. Veľká pochvala patrí formálnej stránke románu, obal knihy vyzerá naozaj skvelo. 

Poďme k samotnému deju. Máme tu päťročného chlapca Jacka, ktorý je zároveň aj rozprávačom príbehu. Od narodenia je väzňom v jednej malej tmavej izbe. Jeho mama, ktorá má teraz dvadsaťšesť rokov, bola pred siedmimi rokmi unesená neznámym chlapom. Od zvyšku sveta ich delí vysoký prírodný plot. Neznámy chlap, ktorého mama so synom oslovujú jednoducho starý Nick, chodí pravidelne za mladou ženou, vyvedie ju na pár minút do svojho domu, aby ju tam znásilnil a potom ju opäť zavrie do izby k synovi. 

Malý Jack nepozná iný svet, iba svoju izbu, v ktorej pozerá televíziu, číta s mamou rozprávky, počíta matematiku, hrajú spolu rôzne slovné hry a veľa sa rozprávajú. Určite viacerým z vás prístup chlapcovej mami pripomenul slávny Benigniho film - Život je krásny. Aby matka zmiernila Jackovi krutú realitu, vytvorí pre neho vlastný svet, ktorý je oveľa znesiteľnejší. Keďže sa chlapcovi venuje dvadsaťštyri hodín denne, Jack je na svoj vek oveľa vyspelejší a rozumnejší ako jeho rovesníci. 

Jedného dňa sa rozhodnú utiecť... 

Kniha je rozdelená do piatich častí (1.Darčeky, 2.Odhaľovanie pravdy, 3.Umieranie, 4.Potom a 5.Návrat do života).  

Zdalo by sa, že najťažšie zo všetkého bude utiecť z hrozného väzenia, ale vyzerá to tak, že návrat do bežného života bude rovnako zložitý...

Asi najzaujímavejšia pasáž je hneď na začiatku knihy, kedy máte pocit, akoby ste stáli za kamerou a sledovali stiesnenú atmosféru, ktorú vytvára jedna obyčajná izba. Po úteku z izby kniha pripomína bežnú americkú drámu alebo film, akých už boli napísané alebo nakrútené stovky. 

Určite si spomínate na medializované príbehy, ktoré sa spájajú s menami ako Natascha Kampuschová alebo Josef Fritzl. Toto je veľmi podobné.       

RECENZIA: Celeste Ng - Vše, co jsme si nikdy neřekli (Odeon, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"Tohle léto k jezeru vubec chodit nebudou, nepujdou tam už nikdy. Ví to, nemusí se ani ptát. Tatínek strávil uplynulé tři týdny u sebe v kanceláři, přestože mu univerzita nabídla, že za něj semestr dokončí někdo jiný. Maminka tráví dlouhé hodiny v Lydiině pokoji, všechno si stále prohlíží, ale ničeho se nedotýká. Nath chodí sem tam po domě jako šelma v kleci, otevírá skříňky, zas je zavírá, bere jednu knihu za druhou a zas je odkládá. Hannah ani nemukne. Jsou to nová pravidla, která sice nikdo nestanovil, ale ona už je zná: Nemluv o Lidii. Nemluv o jezeře. Na nic se neptej." (s.96). 

Middlewood, USA, sedemdesiate roky. Šestnásťročná Lydia Leeová je už niekoľko dní nezvestná. Jej matka Marilyn je vyštudovaná medička a otec James Lee, pôvodom Číňan, učí na vysokej škole. Popri tom udržiava milenecký pomer so svojou atraktívnou asistentkou Louisou Chenovou. Lýdin brat Nath chodí na Harvard a najmladšia Hannah ešte len na základnú školu. Po pár dňoch zazvoní Marilyn telefón. Polícia objavila v jazere telo jej milovanej dcéry. Pitva uviedla ako dôvod úmrtia samovraždu. Celá rodina Leeovcov je zdrvená. Marilyn si nechce pripustiť, že jej najdrahšia princezná, miláčik celej rodiny, by spáchala niečo také. Preto sa snaží za každú cenu nájsť vraha svojej dcéry. 
Po Lýdinom pohrebe sa vraciame do minulosti. Niekam na prelom päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia, kedy v Spojených štátoch vládol rasizmus, ženy boli poslušné paničky v domácnosti a krajina prosperovala. V takejto atmosfére sa začal rozvíjať aj vzťah medzi Marilyn a Jamesom, ktorého rodičia pricestovali pred rokmi do Ameriky až z ďalekej Číny, aby zaistili synovi lepšiu budúcnosť. 
Nathovo narodenie istým spôsobom pozastavilo Marilynu sľubne sa rozvíjajúcu lekársku kariéru a aj James sa musel po synovom narodení vzdať lukratívneho miesta na Harvarde.
Stereotypný život manželov Leeovcov nabúra Marilyn nečakaný odchod od manžela a od detí, ktorý trval niekoľko dlhých mesiacov. Dôvod jej odchodu ani po rokoch nikdy nerozoberali, ale jeho tieň stále istým spôsobom visel vo vzduchu a významne tak ovplyvňoval atmosféru a smerovanie celého rodinného života. Marilyn, typická intelektuálka, možno len mala plné zuby života domácej paničky alebo sa len pokúšala nájsť samú seba. Kto vie? V každom prípade po jej návrate už nič nebolo také ako predtým. Lýdia sama sebe sľúbila, že keď sa mama opäť vráti domov, navždy bude jej poslušná dcérka. Sľub, ktorý si dala, bol však nad jej sily. V škole sa jej vôbec nedarí, prepadá z fyziky, tajne sa stretáva s Jackom Wolffom, rebelom zo susedstva, trápi ju, že nespĺňa mamine predstavy. Vznikne tak paradoxná situácia. Lýdia je najväčším miláčikom rodičov, čo ju stavia do nezávideniahodnej situácie vo vzťahu k ostatnými súrodencom a zároveň pozícia miláčika ju dostáva pod tlak aj vo vzťahu k rodičom, ktorí ju už vidia ako špičkovú lekárku na nejakej súkromnej klinike. Keď Natha prijmú na Harvard, Lýdia prichádza o posledného človeka, ktorý vytváral akýsi mantinel medzi ňou a rodičmi. Nevidí iné východisko ako...

Výborne napísaná kniha, ktorá vytvorila takú tiesnivú atmosféru , že z toho mrazí. Príbeh obyčajnej rodiny, ktorá nedokáže medzi sebou komunikovať, výsledkom čoho je veľká tragédia jedného z jej členov. Na otázky typu "Čo som mohol urobiť inak?" je odrazu príliš neskoro.      

RECENZIA: Aľa Rachmanovová - Študenti, láska, Čeka a smrť (Premedia, 2011)

HODNOTENIE:   ****

"Začalo pršať a snežiť. Z mesta tiahla celá procesia ľudí, ktorí šliapali do kaluží a po telách do nemoty spitých ľudí. Všetci boli obťažkaní rôznymi vecami.Jeden vojak vliekol obrovský gramofón a na hlave nový letný dámsky klobúk s prenikavo žltými ružami s fantastickým vtákom. Pod pažou ešte stískal veľký bal ružového tylu ,ktorého koniec vláčil po blate. Z vreciek mu viseli zlaté a strieborné retiazky, na ktorých sa hompáľali hodinky. Okolo krku mal niekoľko náhrdelníkov s drahými kameňmi. Potkne sa, oči vypúlené chamtivosťou, z nosa mu kvapká hnusná tekutina priamo na bradu a kabát. Zostane stáť, zavetrí a zacíti alkohol. Odhodí gramofón na vojaka, ktorý leží obďaleč, ktorého by, ak už nebol mŕtvy, tento úder určite zabil. Horúčkovito si vyzúva čižmu, uteká k hydrantu, naplní si ju doplna a začína hneď piť. Po niekoľkých minútach sa už váľa na zemi a ostatní šliapu po jeho krásnom klobúku." (s.155).

Sú knihy, ktoré vo vás zanechajú taký silný dojem, že len ťažko hľadáte slová. Z takých diel máte skutočný čitateľský pôžitok. Denník A. Rachmanovovej je sondou do duše ruského ľudu uprostred zúriacej 1. svetovej vojny v roku 1916 a do čias nástupu komunizmu. Ak má niekto pochybnosti o tom, či bol komunizmus rovnako zvrátený v presadzovaní svojich ideí ako fašizmus, táto kniha vám poskytne jednoznačnú odpoveď. 
Už na začiatku 20. storočia bol vo vzduchu cítiť závan šialenej propagandy, nástup nacionalizmu a prvé pokusy o koncentračné tábory, tak ako ich poznáme z čias Nemeckej ríše. Je až neuveriteľné, ako na jednej strane fungoval život na vynikajúcich ruských univerzitách a na strane druhej príslušníci Čeky pribíjali kňazov a šľachtu na drevené koly. Atmosféra strachu, udávanie, likvidácia bez súdov, metódy, ktorými komunisti úspešne zastrašovali Československo v 50 tych rokoch 20. storočia. Krutá odplata chudobných robotníkov voči buržoázii a príslušníkom cárskeho režimu za stáročné krivdy, ktoré boli na nich páchané. Linčovanie pripomínajúce film z obdobia občianskej vojny - Hotel Rwanda. 

Rusko je krajina plná paradoxov. Je ťažké ho pochopiť, ale neprestáva fascinovať. Rovnako ako denník A. Rachmanovovej.  

RECENZIA: Peter Froberg Idling - Pol Potov úsmev

HODNOTENIE:   ***

"Vraj bol šikovný futbalista, Saloth Sar. Ani zďaleka ešte nebol Pol Pot. Iba Saloth Sar. Vedel to s loptou, no mal tiež slabosť pre francúzsku romantickú poéziu Paula Verlaina či Victora Huga. A rád hral na husliach. Veľmi mu to nešlo, tvrdia ľudia, ktorí sa na to pamätajú." (s.21). 

Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bola do Kambodže pozvaná štvorčlenná novinárska delegácia zo severnej Európy, ktorú vyslala Spoločnosť priateľov Švédska a Kampučie, aby si naživo pozreli krajinu, ktorú ovládali Červení Kméri. Túto delegáciu tvorili: Gunnar Bergstrom, Marita Wikanderová, Jan Myrdal a Hedda Ekerwaldová. Ich cesta pripomína frašku podobnú návšteve ženevského Červeného kríža v koncentračnom tábore Osvienčim alebo návštevu zahraničných novinárov v Severnej Kórey. Štvorica švédskych novinárov videla to, čo jej dovolili vidieť a preto aj ich reportáž z návštevy bola plná pozitívnych výpovedí, superlatívov a nadšených reakcií. Peter Froberg Idling, autor knihy, sa vrátil do Kambodže po roku 2000, aby vyhľadal svedkov krutého Pol Potovho režimu a priniesol, pokiaľ možno, čo najobjektívnejší obraz o krajine, ktorá za pomerne krátky čas vládnutia Červených Kmérov pripravila o život stotisíce obyvateľov a ďalšie stotisíce kruto zotročila: "Zoznam obetí by zaplnil takmer trinásťtisícpäťsto takýchto strán alebo, ak chcete, tridsaťštyri kníh podobného rozsahu. Ďalších tritisícsedemsto strán čakalo na ďalšie mená." (s.30). Autor, počtom, veľkosťou a rozsahom strán, mal na mysli svoje dielo Pol Potov úsmev.
V dokumente sa stretnete okrem iného aj s menami viacerých svetových osobností, ktoré zohrávali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia významnú úlohu - bývalý americký prezident Richard Nixon, bývalý minister zahraničných vecí a Nixonova pravá ruka Henry Kissinger, slávny americký lingvista a filozof Noam Chomsky. Veľký priestor v knihe je venovaný Vietnamu a vietnamskej vojne: "Počas štyroch rokov po rozhovore Nixona s Haldemanom zhodili americké lietadlá na Vietnam, Kambodžu a Laos štyridsaťpäť miliónov ton bômb. Toto číslo nebolo prekonané nikdy predtým ani potom." (s.74). 
Krátke kapitoly sú plné dynamiky a silných slov. Aby ste mali aspoň akú - takú predstavu, o čom to celé asi bolo, tu je niekoľko ukážok, ktoré stoja za pozornosť: 
"Predstavujem si moment predtým. Musí to byť podobný okamih ticha, ako keď zastal vlak pred Osvienčimom. Zabrzdenie a následná chvíľa neistého ticha. Zopár dlhých nádychov.   S -21 aj Osvienčim boli vyhladzovacie tábory. V Tuol Slengu však rátali s tým, že než väzňov popravia, vytiahnu z nich informácie. Očakávali, že mučením vynútené priznania ich privedú k jadru Konšpirácie." (s.153). 
"Rozumiete, nič sme nespochybňovali, lebo sme boli srdcom aj dušou oddaní revolúcii. Človek si nekládol otázky. Plne sme dôverovali vodcom a ani vo sne by nám nenapadlo, že strana sa môže mýliť." (s.198).
Zvlášť dávam do pozornosti kapitolu 183 pod názvom Rozprávka o železnej tyči (s.177), ktorá naplno poodkrýva zvrátenosť a krutosť režimu, ktorému vládli Červení Kméri.
Na rozdiel od iných veľkých komunistických diktátorov ako Stalin, Mao Ce - tung alebo Castro, Pol Pot ako osobnosť nebol taký viditeľný, splýval s ostatnými Červenými Kmérmi. Zato jeho krutosť vyčnievala. A udivuje historikov aj verejnosť dodnes.  

Nie je to jednoduché čítanie. Idlingova kniha je bohatá na fakty, politické udalosti, svedectvá a citáty z mnohých dobových aj súčasných dokumentov. Pokiaľ však chcete získať užitočné informácie o vláde Červených Kmérov, potom si tento dôležitý dokument rozhodne nenechajte ujsť. 

POL POTOV ÚSMEV UPROSTRED MÚZEA SLOVENSKEJ DEDINY (letná reportáž)

24.6 2017 

Dnes návšteva Múzea slovenskej dediny v Martine. Krásne počasie, vychladená čapovaná vinea v drevenej chalúpke, nad ktorou visel názov "Krčma", len zopár návštevníkov a pohoda pripomínajúca blížiace sa letné prázdniny.

V spoločnosti Pol Pota uprostred Múzea slovenskej dediny

Romantický retro dopravný prostriedok ako vystrihnutý z kníh Rosamunde Pilcherovej 

S Kambodžanom Pol Potom na voľnej lavičke

O takejto pohodičke na priedomí snívam celý život 

Nie je nad príjemný chládoček uprostred letného dňa

RECENZIA: Bill Reilly, Martin Dugard - Atentát na Ježiša (Ikar, 2014)

HODNOTENIE:   ***


"Ježiš nikdy nenapíše nijakú knihu, nezloží pieseň, neurobí jediný ťah štetcom po plátne. Avšak za dvetisíc rokov  od tejto chvíle, potom čo si jeho zvesť vypočujú miliardy ľudí, sa o jeho živote napíše viac kníh, zloží sa viac piesní a vznikne o ňom viac výtvarných diel než o ktoromkoľvek inom človeku v dejinách." (s.152).

Bill OReilly a Martin Dugard sú v Spojených štátoch amerických uznávaní publicisti a autori viacerých bestsellerov. Meno si urobili predovšetkým knihou Atentát na Kennedyho. 
Napriek tomu, že názov knihy vyvoláva mierne bulvárny nádych, autori vychádzali z historických faktov. Výsledkom je kvalitne napísaný historický dokument, z ktorého sa však o živote, pôsobení, smrti a zmŕtvychvstaní Božieho syna nič nové nedozviete. Okrem Ježiša Nazaretského sa v diele stretneme aj s viacerými významnými historickými osobnosťami - Caesarom, Kleopatrou, Tiberiom, Augustom, Herodosom Veľkým, Pontským Pilátom, Jánom Krstiteľom, Barabášom a ďalšími. 
Kniha je napísaná podobným štýlom ako hraná veria nejakého prepracovaného dokumentu. Poskytuje síce veľa informácií, no do veľkej miery ide o známe fakty. Ak vás to neodradí, potom si prečítate knihu, pri ktorej si príjemne oddýchnete. Súčasťou tohto knižného dokumentu sú aj historické mapy, kresby a umelecké portréty zobrazujúce obdobie Ježiša Krista.    

RAPER KNIHOŽRÚT - POCTA VELIKÁNOM

DRSNÉ REČI, SPEV VRAJ LIEČI

MOJE OBĽÚBENÉ KULISY

PÁR MINÚT PRED NAKRÚCANÍM

             

RECENZIA: Keith Stuart - Chlapec z kociek (Plus, 2017)

HODNOTENIE:    ****


"Minulý rok nám po nekonečných mesiacoch testov a pohovorov pediatrička oznámila, že sa Sam nachádza v hornej časti autistického spektra. V časti samostatnejších jedincov. V nenáročnej časti. Má ťažkosti s vyjadrovaním, bojí sa spoločenských interakcií, neznesie hlasné zvuky, je posadnutý istými vecami, a keď niečomu nerozumie alebo sa zľakne, dá to výrazne a celým telom najavo. Napriek tomu všetkému nám lekárka chcela naznačiť, že v porovnaní s inými rodičmi autistov sme obišli dobre." (s.16).

Keďže som tri roky pracoval ako asistent učiteľa na špeciálnej základnej škole, viem aké  je náročné starať sa o deti, ktoré sú mentálne alebo zdravotne postihnuté. Obdivujem všetkých rodičov, ktorí denne zápasia s množstvom problémov. V škole, na úradoch, v domácnosti, v spoločnosti.
Alex Rowe spoločne s manželkou Jody vychovávajú osemročného syna Sama. Výchova autistického chlapca vážnym spôsobom naštrbí ich harmonický vzťah. Alex pracuje ako hypotekárny poradca, zatiaľ čo Jody všetok čas venuje starostlivosti o syna. "Výšku som ukončil s takými istými predstavami o budúcnosti ako väčšina absolventov humanitných vied: s absolútne žiadnymi, ak nerátam, čo ja viem, nejaké miesto stážistu v New Statesmane." (s.76).
Keď bol Alex ešte malý, jeho brata Georgea zrazilo auto a on sa s tragickou udalosťou stále nedokázal vyrovnať. Okrem toho má aj mladšiu sestru Emmu, ktorá neustále lieta po svete a snaží sa nájsť samú seba. S mamou sa takmer vôbec nestretávajú, len občas si zavolajú, aby sa vzájomne uistili, že ten druhý ešte žije. Alex má našťastie výborného kamoša Dana, ktorý mu istým spôsobom nahrádza mŕtveho brata. Keď sa Alex s Jody dohodnú, že si dajú vo vzťahu niečo ako pauzu, Alex sa nasťahuje k Danovi. Aby toho nebolo málo, čoskoro príde o prácu. Vymenia si úlohy. Jody nastúpi do zamestnania a Alex ostáva doma. Teraz má viacej času starať sa o Sama. Spočiatku je opatrný. Občas vezme syna do kaviarne na kapučíno a tam sa zoznámi s príťažlivou ženou Prudence, ktorá vychováva dievčatko Oliviu. Ďalšia krásna žena, ktorá vstúpi do Alexovho života (stretnú sa v rovnakej  kaviarni ako predtým s Prudence), sa volá Isobel. Tá vychováva autistického chlapca Jamieiho. To však nie je jediné, čo Alexa s Isobel spája. Obaja cítia, že ich vzájomné sympatie prekračujú hranice dobrého priateľstva. Alexova manželka Jody rieši krízu v manželstve stretávaním sa so solventným mužom, ktorého pozná ešte z mladosti - Richardom. Alex cíti, že Jody sa mu pomaličky vytráca. Je bez práce, starostlivosť o autistické dieťa mu dáva psychicky zabrať, uvedomuje si, že začína rezignovať. Občas zájde za rodinnými priateľmi Mattom a Clare, ktorí spoločne vychovávajú kopec detí. Matt je veľkým fanúšikom futbalového klubu FC Southampton a nedávno prepadol stávkovaniu. Clare podozrieva manžela z nevery. Do celého tohto zmätku sa vracia po rokoch späť do Británie  Alexova sestra Emma. Zdá sa, že už chýba len záverečné tornádo, ktoré definitívne pochová Alexov komplikovaný život. Našťastie je tu ešte počítačová hra pod názvom Minecraft, ktorá výrazným spôsobom dopomôže hlavnému hrdinovi, aby si cez syna opäť našiel cestu k manželke.
Paradoxne manželská kríza, strata zamestnania a viacej času v spoločnosti syna (o ktorú predtým veľmi nestál), dopomôžu jednému mladému mužovi z Bristolu k tomu, aby si uvedomil, čo je v živote naozaj dôležité.

Veľmi sympatická kniha, ktorá spočiatku vyzerá ako sentimentálny nárek nejakého týpka, sa postupne mení na zaujímavý príbeh, ktorý Vám ukáže, aké hodnoty sú v živote skutočne dôležité.
Výborne zvládnutá formálna stránka románu ešte vylepší celkový dojem.
Keith Stuart sa pri písaní románu inšpiroval vlastnými zážitkami, keďže aj on vychováva autistické dieťa, ale je to najmä kombinácia fikcie a občasných reálnych príhod.  Aj preto sa dokážeme reálne vcítiť do stavu hlavného hrdinu vo chvíli, keď jeho syn vykrikuje na verejnosti a on by sa najradšej prepadol od hanby pod zem, alebo keď Alexovi vybuchnú nervy, lebo dlhé minúty sa mu nedarí utíšiť svojho potomka a pod.
Román je písaný zrozumiteľným jazykom. Sú v ňom použité hovorové slová, nechýba ani humor, hlbšie myšlienky a zaujímavé výroky. "Život je výprava, nie prechádzka. Preto je taký ťažký." (s.356). Autor odkazuje vo svojom diele na viacero skvelých filmov, napr. Čeľuste, Mad Max, Saw,  Návrat do budúcnosti....        

RECENZIA: Oliver Bourdeaut - Čakanie na Bojanglesa (Oden, 2017)

HODNOTENIE:   **

"Mama mi často rozprávala príbeh Mistra Bojanglesa. Ten príbeh bol ako jeho hudba: krásny, roztancovaný a melancholický. Rodičia zbožňovali slow s pánom Bojanglesom práve preto, lebo to bola hudba na city. Spevák a tanečník žil v New Orleanse, i keď to bolo už dávno, v starých časoch, keď tam ešte nebolo nič nové. Spočiatku cestoval so svojím psom v starých handrách po juhu iného svetadiela. Chodil teda, stále v tých starých handrách, tancovať do barov. Tancoval na Pána Bonjanglesa, tancoval skutočne bez zastávky, tak ako moji rodičia. Ľudia mu platili pivá, len aby tancoval, a tak vo svojich obrovských nohaviciach tancoval, vysoko vyskakoval a mäkko dopadal na zem. Mama mi povedala, že tancoval preto, aby privolal naspäť svojho psa, čo sa dozvedela zo spoľahlivého prameňa. A pokiaľ išlo o ňu, tancovala preto, aby privolala Pána Bojanglesa. Tancovala bez zastávky iba preňho. Jednoducho, chcela, aby opäť prišiel." (s.25). 

Príbeh rozpráva malý chlapec, do ktorého autor vložil svoje vlastné spomienky a zážitky z detstva. Jeho otec Georges vlastní niekoľko staníc technickej kontroly, čo bezproblémovo finančne zabezpečí rodinu. Chlapcova mama Geogette pracuje ako žena v domácnosti. Chlapec si nedokáže nájsť miesto v živote. V škole ho ostatní spolužiaci neprijímajú, najšťastnejší sa cíti v spoločnosti rodičov, ktorých veľkou záľubou je tanec. Za usporené peniaze si rodina kúpi letné sídlo v Španielsku. Snažia sa užívať si život naplno, čo sa im dlhé obdobie aj skutočne darí. Lenže potom začne mať chlapcova mama psychické problémy (hoci ja som mal počas čítania románu pocit, že ich majú všetci traja) a chlapec s otcom sú nútení zaviesť mamu na psychiatrické liečenie. Odvtedy ide všetko dole kopcom... 

Stopäťdesiat stranový román nemá v podstate žiadny dej. Je to niečo ako ako Dalího surrealizmus. Kniha sa snaží zachytiť pohyb, život, hravosť. Je tu niekoľko vtipných momentov, ktoré si zaslúžia pochvalu: "Po ukončení príbehu so stanicami technickej kontroly už otec nemusel včasráno vstávať, aby nás uživil, takže sa dal na písanie kníh. Písal v každom čase a veľa. Usadil sa za veľký písací stôl nad svoj papier a písal a písal. Pri písaní sa smial, spisoval všetko, čo mu pripadalo smiešne, plnil fajku tabakom, popolník popolom, izbu dymom, papier atramentom. Jediné, čo sa vyprázdňovalo, boli šálky kávy a fľaše s namiešanými nápojmi. Lenže odpoveď vydavateľov bola stále rovnaká: -Je to dobre napísané, má to humor, ale nemá to ani hlavu ani pätu.- Matka v snahe utešiť ho a uľahčiť mu tieto zamietavé odpovede hovorievala:
-Videl už niekto knihu s hlavou a pätou? Sotva!-
Poriadne sme sa na tom nasmiali." (s.14).
Mimochodom táto charakteristika je veľmi výstižná aj pre román Čakanie na Bojanglesa.
"-Môj malý, v živote sú dve kategórie ľudí, ktorým sa treba za každú cenu vyhýbať. Vegetariáni a profesionálni cyklisti. Tým prvým preto, lebo človek odmietajúci zjesť pečené rebierko musel byť v minulom živote určite ľudožrút. A druhým preto, lebo človek, ktorý si dáva do zadku čapík a surovo si napchá vajcia do tesných svetielkujúcich cyklonohavíc, aby potom zboku vyliezol na bicykel, nemôže mať všetkých päť pohromade. Takže ak raz stretneš vegetariánskeho cyklistu, dám ti radu, chlapče. Poriadne doňho strč, aby si získal čas, a čo najrýchlejšie a čo najďalej utekaj!-" (s.47).
"Tri noci v týždni sme mávali jedného hosťa. Senátor opustil panstvo v srdci Francúzska a usídlil sa vo svojom. Otec mu dal nežnú prezývku Špina." (s.21).  

Príbeh budete v románe hľadať len veľmi ťažko. Neraz som mal pocit, že mám pred sebou tanec dvoch sfetovaných koní, ktoré tancujú tango na plávajúcej podlahe.
Amélia z Montmartru v podaní Audrey Tautou  bola tak milo streštená, že sa nedalo neobľúbiť si ju, Vianova Pena dní vystihla správnu mieru medzi realitou a šibnutosťou, no Čakanie na Bojanglesa  je už za hranicou. Nielenže to nemá hlavu ani pätu, ale nemá to žiadny šarm ani šmrnc. Chýba tomu francúzsky pôvab. Je to po slovensky povedané jalové a bez života. 

Otvorenie letnej sezóny čudnou knihou

Ponuka na zajtra:

RECENZIA: Peter Tóth - Kauza Cervanová II. (Dixit, 2016)

 HODNOTENIE:     **

"Vrahovia Ľudmily Cervanovej a ich mediálna obhajoba majú v rukách silný propagandistický nástroj. Rozhodnutie federálneho najvyššieho súdu, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozsudky. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky sa podľa mediálnej argumentácie páchateľov, odvolávajúcej sa na federálny súd, dopustili 73 pochybení." (s.56). 

Kniha je voľným pokračovaním prvého dielu. Autor v nej završuje osudy siedmich Nitranov odsúdených za vraždu medičky Ľudmily Cervanovej. V porovnaní s predošlým dielom je Kauza Cervanová II. suchopárnejšia, čitateľsky nezáživná. Je plná citátov zo súdnych dokumentov, periodík a výpovedí svedkov. Peter Tóth už v príhovore vyjadril svoj osobný názor na kauzu, takže hľadať v knihe nejaký objektívny pohľad na vec, je prakticky nemožné.    
Peter Tóth bol v minulosti významným novinárom, pracoval pre SIS -ku, čo však z neho nerobí človeka, ktorý je neomylný a môže teraz vynášať konečné rozsudky nad ostatnými. Samozrejme nikto mu neberie právo na vlastný názor, ale určite by to šlo aj bez osočovania významných osobností a zbytočných invektív. Priznám sa, že sa už roky zamýšľam nad tým, ako sa to v roku 1976 celé udialo. Bolo vypočutých množstvo svedkov, prípad riešilo niekoľko sudcov, medzičasom sa zmenil politický systém. Jedno je však isté. Ak sú obvinení Nitrania v prípade vraždy Ľudmily Cervanovej nevinní, bol v minulosti spáchaný prvotriedny súdny zločin. V opačnom prípade sú Nitrania len bandou hnusných klamárov, ktorí vodia za nos nielen spoločnosť, ale svojich zástancov už viac ako štyri desaťročia. Nič medzitým neexistuje. K čomu sa prikláňate vy? 

RECENZIA: Michael Hjorth, Hans Rosenfeldt - Temné tajomstvá (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:    ****

"Joakim sa smial, no Emma vrešťala. Zmĺkol a podišiel k nej. Vrieskala ešte hlasnejšie. Čudné, pomyslel si Joakim. Nebolo to predsa nič strašné. Len trocha vody. Vtom zbadal, že kúsok od Emmy vytŕča z vody bledé telo. Akoby pod hladinou čakalo  na svoju obeť. Nevinnosti a detinskej hre bol koniec. Zostal len oslepujúci závrat a panika. Emma vracala, Alica sa rozvzlykala. Joakim bez pohnutia stál na mieste a civel na obraz, ktorého sa už nikdy nezbavil." (s.26). 

Jedného dňa nájdu v mestečku Vasterase mŕtve telo šestnásťročného chlapca Rogera Erikssona. Ešte predtým zatelefonuje na policajnú stanicu jeho matka Lena Erikssonová, ktorá nahlási synovu nezvestnosť. O prípad sa začnú zaujímať média aj verejnosť, keďže Roger navštevoval prestížne súkromné Palmlovske gymnázium a navyše bol zavraždený zvlášť brutálnym spôsobom. Vrah mu z tela vybral srdce. Je potrebné dať dokopy špičkový vyšetrovací policajný tím, ktorý úspešne všetko uzavrie. Svoje skúsenosti a odborné znalosti vložia do prípadu viacerí: inšpektor Thomas Haraldsson, jeho prísna šéfka Kerstin Hanserová, mladá ambiciózna policajtka Vanja Lithnerová, špičkový technik Billy Rosén, vynikajúca súdna kriminalistka a laborantka Ursula Anderssonová, šéf tímu Torkel Hoglund. Situácia je natoľko zúfalá, že policajný tím je nútený prizvať do svojich radov nevypočitateľného psychológa Sebastiana Bergmana, ktorý len nedávno prišiel počas dovolenky o svojich najbližších - dcérku Lily a manželku Sabine.
Sebastian je typom vyšetrovateľa, ktorého si ihneď obľúbite. Je to doktor House z rovnomenného seriálu, Cormoran Strike z románovej trilógie Roberta Galbraitha alebo Nesbov Harry Hole. Svojskí chlapíci, s ktorými majú ostatní kolegovia problém vyjsť. Nerovný boj s alkoholom, pletky s krásnymi ženami, ťažko akceptované pracovné metódy... Ale napríklad aj svojský zmysel pre humor: "Sebastian si rozopol bezpečnostný pás a vystúpil z auta. Len čo sa pozrel na budovu pred sebou, zmocnila sa ho mrzutosť. 
-Takže sem chodil?-
-Áno.-
-Chudák. Nabetón sme vylúčili samovraždu?-" (s.147).
Napriek zložitej povahe sú všetci štyria špičkou vo svojom odbore. Majú svoje chyby, slabosti, nedostatky a práve preto ich máme radi: 
"Torkel si odkašľal a pokýval hlavou k domu Lundinovcov. - Mal by som už ísť...- Sebastian chápavo prikývol. Torkel sa naňho usmial. 
-Možno by si sa mal držať bokom, aby ťa nezbadala Ursula.-
-Stále robíte spolu?-
-Je najlepšia.-
-Najlepší som ja.-
Torkel sa zahľadel na muža, o ktorom by pred mnohými rokmi povedal, že je jeho priateľ.-" (s.90).
Do okruhu podozrivých z vraždy Rogera Erikssona sa zamotá viacero ľudí: riaditeľ gymnázia Ragnar Groth, ktorý je latentný homosexuál, manžel Rogerovej tajnej milenky Ulf Strand, Rogerov najlepší priateľ Johan, školník gymnázia, ktorý má za sebou pestrú minulosť- Axel Johansson, grázel, ktorý Rogera často šikanoval - Lenonard Lundin. Je vrahom niektorí z menovaných alebo podozrenia vyšetrovateľov sa uberajú nesprávnym smerom?

V poslednom čase som podľahol žánru krimi. A zvlášť toho severského. Páči sa mi prepojenie práce a súkromia jednotlivých vyšetrovateľov. 
Román Temné tajomstvá je skvelým napínavým thrillerom, pri ktorom si nemôžete byť ničím istý... Na Slovensku vyšli zatiaľ štyri prípady v hlavnej úlohe so svojským psychológom Sebastianom Bergmanom a toto je prvý z nich. Ja som zatiaľ prečítal prvé dva diely, ale určite si nenechám ujsť ani tie ostatné. 

Dobrá rada rada na záver: V predajni lacných kníh (napr. Martin, Žilina) majú román Temné tajomstvá  v súčasnosti za necelé štyri eurá. Neváhajte, oplatí sa! 

Svadobné prípravy jedného knihomoľa

SVADOBNÁ SOBOTA (17.6. 2017)

           

ČASU MÁME DOSŤ...   :) 

ANI V TAKÝTO DEŇ NESMIE CHÝBAŤ KNIHA :)

 POSLEDNÝCH PÁR MINÚT PRED ODCHODOM NA FOTENIE

SOM CHODEC A SOM NA TO HRDÝ (niečo ako úvaha)

ÚVAHA JEDNÉHO CHODCA

PÁN BOH DAJ ŠŤASTIA, LAVIČKA

Žiadny iný dopravný prostriedok mi nedokáže poskytnúť toľko slobody ako moje vlastné nohy. Som sám sebe pánom. Nemusím sa prispôsobovať situácii na ceste ani stavu vozovky. Keď mám chuť a vidím voľnú lavičku, jednoducho vytiahnem knižku, sadnem si a čítam. Prípadne sa zvalím do trávy. Posedím si v kaviarni. Nie som otrokom svojho dopravného prostriedku, naopak, som sám sebe pánom. Chôdzu pokladám za spôsob vyjadrenia slobody. Som človek, ktorý vyrazí na dohodnuté miesto aj o hodinu skôr, len aby šiel pešo. Nadýcham sa čerstvého vzduchu, mám priestor na to, aby som si prečistil hlavu alebo dostal nejaký nápad, ktorý neskôr zrealizujem. Rád sa občas preveziem na bicykli, ale ani ten mi nedokáže poskytnúť toľko slobody, ako moje nohy. 

TIEŇ NA ÚTEKU

Nikdy som nesníval o luxusnom športovom aute, ani teraz mi nechýba. Nechcem sa stať otrokom svojho auta. Nechcem ho používať ako zámienku na to, že ušetrím čas. Čas na čo? Aby som mohol sedieť doma pred telkou alebo surfovať na internete? Som nastavený tak, že potrebujem k životu pohyb. A zdravý vzduch. Rýchla chôdza je mi najprirodzenejšia. Je to v podstate súčasť môjho životného štýlu. Nie som priaznivcom behu ani pomalej chôdze. 

STEP BY STEP

Ak si raz kúpim auto, bude to preto, aby som odviezol deti k lekárovi, keď budú mať vysoké horúčky. Inak budem uprednostňovať vlaky, v ktorých sa mi úžasne premýšľa a ešte poskytujú aj luxusný výhľad. A samozrejme ostanem verný svojim nohám, ktoré ma budú viesť v ústrety ďalším a ďalším zážitkom. Som chodec a som na to hrdý. Som slobodný človek, ktorý kráča kam chce. A pokiaľ mi bude slúžiť zdravie, nikto mi to nevezme.  

ĽAVÁ, PRAVÁ, ĽAVÁ...

RECENZIE: Dmitry Glukhovsky - Poviedky o Rusku (Ikar, 2017)

HODNOTENIE:     ****

"- Odteraz bude u nás všetko na sto percent,- zamiešal sa Prezident. -Takže, Čisťakov, o voľby sa neboj. Všetko bude v poriadku. Zo stroja sa nestal žiadny Boh.- 
-Počkajte...- vyschnutým jazykom zamľaskal Čisťakov. Ale ak teda niet žiadneho Boha, kto zadáva čísla?-
V slúchadle čosi zašušťalo, akoby sa niekto v tichosti smial.
A zostalo ticho." (s.229).

   

Napriek tomu, že Glukhovskeho poviedky vyzerajú na prvý pohľad ako sci fi, je to len šikovný spôsob ako odhaliť súčasné Rusko, ktoré sa rozumom pochopiť nedá, to treba jednoducho zažiť. Nosnou témou knihy je politika, prezident, duma, oligarchovia, ale aj jednoduchí občania žijúci na okraji spoločnosti. Zo šestnástich poviedok, z ktorých je kniha zostavená, som vybral šesť, ktoré vo mne zanechali najsilnejší čitateľský dojem:

1. From hell - poviedka o staršom vedcovi, ktorý v podzemí Irkustkej oblasti objaví čudné bytosti, ktoré pochádzajú pravdepodobne z pekla. Keď chce vykonať dôslednejší archeologický výskum, zamerajú sa na neho oligarchovia z Gazpromu, ktorým by vedecké bádanie skomplikovalo ťažbu vzácnej suroviny.

2. Protéza - sarkastický pohľad na dnešné zlatokopky. Svet sa dostal na úroveň, kedy nie je problém spraviť ženám silikónové prsia, vyplniť pery botulotoxínom, odsať z tela tuk, predĺžit nohy na vysnené parametre a najnovšie prišiel kozmetický priemysel z možnosťou implantovať exkluzívnym zákazníčkam silikónový mozog. Týmto spôsobom by vedecký tím dokázal ženám vtesnať do mozgu učivo celej základnej školy alebo obsah niekoľkých ročníkov slepačích časopisov. Toto okamžite zaujme ruských milionárov, ktorí od svojich partneriek neočakávajú intelektuálne výkony, ale poriadny živočíšny sex. Výborne som sa zabavil na Glukhovskeho originálnych opisoch: "Kamarátka parkovala svoj vaginálne červený Bentley Continental GT na Petrovke, takže Taňa sa musela nejako zabaviť ešte najmenej desať minút. Z čiernej papierovej tašky s novými čižmami vytiahla módny časopis ťažký ako nákova." (s.45). 

3. Pre dobrú vec- príbeh o mužovi, ktorý dlhé roky pracuje pre tajnú spoločnosť a odmieta brať akékoľvek úplatky. To sa mu istým spôsobom vypomstí, keďže jeho žena ho pokladá za neschopného a odíde od neho. Zúfalý muž berie do rúk zbraň a postaví sa na odpor svojim chlebodarcom. To ešte netuší, kto v skutočnosti riadi nielen organizáciu pre ktorú pracuje, ale aj celú krajinu...

4. Každému, čo mu patrí - poviedka o mužovi, ktorý vykonáva funkciu ministra a onedlho oslávi päťdesiatku. Trpí depresiou. V živote dosiahol všetko, po čom v mladosti túžil. Užíva si priazeň žien, finančne zabezpečil niekoľko generácii v rodine, všetci sa mu klaňajú ako panovníkovi. Aký zmysel má jeho život, keď už naplnil všetky svoje sny?

5. Hlavné správy - toto je skutočne skvelý absurdný príbeh pripomínajúci komunistický režim. Mladý nádejný novinár prinesie exkluzívny rozhovor so zástupcom mimozemšťanov, no televíziu viacej zaujíma návšteva prezidenta na základnej škole, otvorenie poľnohospodárskej výstavy alebo stretnutie prezidenta so zástupcami robotníkov. Čo tam po nejakých mimozemšťanoch, ktorí na Zemi pristáli po desaťtisíc rokoch?

6. Deus ex machina - Skvelá ukážka skorumpovaného demokratického volebného systému, na ktorom sa podieľa samotný Bill Gates, šéf Microsoftu. Náhodne naň natrafí jeden starnúci politický kandidát, ktorý sa  zubami nechtami drží svojej politickej funkcie. Poviedka v mnohom pripomína Orwellov neutešený svet z románu 1984. 

Ani neviem či som čítal sci -fi poviedky, ktoré by mali tak blízko k realite. O to mrazivejšie a desivejšie kniha pôsobí. Po každej poviedke sa vám čoraz hlbšie zarýva pod kožu. Ak máte pozitívny vzťah k Orwellovej tvorbe, potom si nepochybne prídete na svoje. Šestnásť príbehov bude vo vás doznievať ešte dlho po prečítaní.  



       

RECENZIA: Wendy Holdenová - Odsúdení prežiť (Citadella, 2015)

HODNOTENIE:    ****

Fascinujúci príbeh troch žien (Prisky, Anny a Rachel), ktoré nielenže prežili peklo Osvienčimu, ale dokázali v pekelných podmienkach priviesť na svet dieťa. Všetky tri ženy prišli počas vojny nielen o manželov, ale takmer o celú rodinu. 

Slovenka Priska je nenápadnou ženou, ktorá väčšinu života prežila v Bratislave ako súčasť zámožnej židovskej vrstvy. Na svet priviedla dievčatko Hanku.
Poľka Rachel bola taktiež súčasťou bohatej intelektuálnej židovskej rodiny a počas vojnových útrap priviedla na svet chlapca menom Martin. 
Krásna česká mladá žena Anna bola v štyridsiatych rokoch ponorená v lákavom študentskom živote v Prahe, keď ju deportovali do koncentračného tábora.Tam priviedla na svet dcérku Evu. 
Všetky tri mladé ženy prešli selekciou obávaného Anjela smrti - doktora Jozefa Mengeleho. 
Osobne ma najviac pohltili kapitoly, ktoré opisovali život hlavných hrdiniek pred vojnou a potom samotný život v Osvienčime. Najmä ten kontrast bezstarostného bohatého života a následného vstupu do pekla pôsobí priam neuveriteľne. Takisto opis života v poľskom židovskom gete v prípade Rachel bol veľmi dramatický. Rovnako zaujímavo vyznel aj opis obdobia, ktoré  mladé ženy  strávili ako pomocné robotníčky v nemeckom Freiburgu, v továrni na výrobu nemeckých lietadiel. Kapitoly, ktoré sa zaoberali životom v koncentračnom tábore Mauthausen, oslobodeniu a ďalším osudom troch hlavných hrdiniek, už také dramatické neboli. Na druhej strane chápem snahu autorky vytvoriť ucelený obraz a neuseknúť príbeh príchodom osloboditeľov. 
Opis koncentračného tábora je porovnateľný s Vrbovým románom Utiekol som z Osvienčimu. Dlho som si myslel, že žiadny z autorov sa k tomu ani len nepriblíži, ale Veronika Homolová - Tothová románom Mengeleho dievča a takisto Wendy Holdenová dielom Odsúdení prežiť, to dokázali. 
Príbeh je vyrozprávaný v tretej osobe, čo mierne uberá na dramatickosti. Kniha je obohatená  o viaceré archívne rodinné fotografie. Musím oceniť aj formálnu stránku románu, obal zaujme na prvý pohľad. Je to jeden z príkladov, kedy obsah a forma ťahajú za jeden pevný povraz, výsledkom čoho je silný čitateľský zážitok. Napriek menším nedostatkom určite výnimočná kniha, ktorá stojí za prečítanie.  

RECENZIA: Binyavanga Wainaina - Raz o tomto mieste napíšem (Absynt, 2017)

HODNOTENIE:    ***

"Vyrástol som s ľuďmi, ktorých životy sa zniesli z televíznych satelitov a prefrčali pomimo nás. Ľudia, ktorí to chcú niekam dotiahnuť. A my sme išli za nimi: klbčíme sa, len aby sme sa dostali za čiaru, kde sa dávajú medzinárodné platy. Každú minútu nám hrozia tým, že zlyháme, ak spochybníme kamene vedúce cez rieku nám demonštrovanej istoty, ak sa nám nepodarí rozprávať jazykom módy MTV, Londýna a New Yorku." (s.227). 

Píše sa rok 1978 a malý Binyavanga sa naháňa so svojimi súrodencami bratom Jimmom a sestrou Ciru za futbalovou loptou v štvrtom najväčšom meste v Keni  - v Nakuru. Neskôr sa mu narodí ďalšia sestra, ktorú rodičia pomenujú Chiqy. Binyavanga vyrastá na kenské pomery vo vyššej strednej vrstve. Jeho otec je generálnym riaditeľom spoločnosti Pyrethrum Board of Kenya a matka vlastní kaderníctvo. 
Binyavanga prežil bezstarostné detstvo. Spoločne so sestrou Ciru patrili po celý čas k premiantom triedy. V záverečných skúškach skončila Ciru na prvom a Binyavanga na piatom mieste v rámci celého jedného regiónu v Keni. Lenže úspešný záverečný test a prijatie na prestížnu strednú školu sú dve odlišné veci, o čom sa presvedčia aj obaja súrodenci. Korupcia a známosti donútia Ciru a Binyavanga nastúpiť len na podpriemernú školu. Šanca na lepšie štúdium príde zhruba po pol roku, kedy obaja súrodenci prestúpia na prestížnu súkromnú školu. Lenže pokiaľ chce človek v živote niečo dosiahnuť, musí mať nejaký cieľ. A Binyavanga ho dlho nemá. Odíde študovať do Juhoafrickej republiky, kde si na univerzite vyberie štúdium humanitných vied - francúzštinu, literatúru a históriu. Prírodné vedy sú pre neho španielskou dedinou. Lenže namiesto štúdia Binyavanga hltá beletriu, navštevuje študentské podniky, vo veľkom do seba leje alkohol. Zhruba po pol roku je zo štúdií vylúčený. Napriek tomu sa rozhodne v Juhoafrickej republike ostať. Vystrieda viacero krátkodobých zamestnaní, vyskúša niekoľko brigád. Po čase si s kamarátom otvoria firmu na výrobu rýchlych jedál. Binyavanga však stále nie je vnútorne spokojný. Naplno sa vrhne na beletriu a pokúša sa písať aj vlastnú tvorbu. Podarí sa mu dohodnúť s jedným literárnym časopisom na pravidelných príspevkoch, za čo mu bude šéfredaktor vyplácať každý mesiac odmenu sto euro. Aj naďalej posiela svoje poviedky do medzinárodných literárnych súťaží a viackrát sa mu podarí uspieť. Skúste si všimnúť kapitolu, v ktorej Brusel ponúkne Binyavangovi vysokú finančnú odmenu za podmienok, že bude písať v súlade v politikou Európskej únie. Hnus.
Binyavanga si všíma medzinárodnú politiku, zameriava sa však aj na politiku samotnej Keni. Píše reportáže z majstrovstiev sveta vo futbale, podrobne rozoberá hudobnú scénu, nevyhýba sa ani témam ako sex, homosexualita, medziľudské vzťahy. Literárny jazyk, ktorý vo svojej autobiografickej knihe používa, je čiastočne umelecký a čiastočne žurnalistický. Musíte si zvyknúť na dlhšie opisy. Aj vďaka nim si však dokážete reálnejšie predstaviť Juhoafrickú republiku, Ugandu, ale aj samotnú Keňu. Binyavangov príbeh sa končí v roku 2010, tesne po majstrovstvách sveta vo futbale, v čase, keď sa mení aj politická situácia v Keni.  

"Sme deti studenej vojny. Dospeli sme, keď sa skončila vojna, videli sme, ako sa naše krajiny krčili ako papier. Je to, akoby Veľké jazerá stáli a dvíhali sa ponad mapu, nakláňali sa smerom dole a prúdy Rwanďanov, Keňanov a iných sa liali do Konga, Tanzánie či Kene. Potom sa Keňa otriasla a tí, čo stáli, sa preliali do Južnej Afriky." (s.129). 

Binyavanga priniesol vo svojej knihe jedinečný pohľad na africké krajiny. Na ich politickú, spoločenskú a kultúrnu situáciu. Doteraz sme poznali Čierny kontinent z dokumentárnych filmov, ktoré sa nám spájajú najmä s národnými parkmi, levmi, nosorožcami, antilopami a hrochmi, prípadne s chudobou, genocídami a vojnovými konfliktmi. Binyavanga nám priniesol úplne nový pohľad. Pohľad chlapca, neskôr tínedžera a po rokoch už dospelého muža, ktorý je súčasťou africkej krajiny, v ktorej sa trápi s podobnými problémami ako           my - Európania. Masturbuje, pozerá filmy, počúva hudbu, čumí ženám na kozy, číta beletriu, trápi sa s učením, píše poviedky, premýšľa, túži zmeniť svet. Už chápete o čom hovorím? 
"Milujem hudbu nehlučných výťahov, svišťanie hydrauliky a prísľub mäkkého pristátia. Milujem ľahký pop, Michaela Jacksona a The Gab Band." (s.95). 

Časopis Time zaradil Binyavangu Wainainu v prvej polovici roka 2014 medzi 100 najvplyvnejších osobností sveta.          

RECENZIA: Ian Caldwell - Piate evanjelium (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:    **

"- Pred mnohými rokmi,- poviem, -mala naša cirkev aj piate evanjelium. Volalo sa Diatessaron. Po grécky zo znamená "zo štyroch", lebo presne tak vzniklo. Jeho autor splietol štyri evanjeliá do jedného rozprávania. A preto má Diatessaron jednu veľkú slabinu. Viete akú?-
Akoby Ugo stál po mojom boku. Spoločne hľadíme na stránky prastarého rukopisu.
-Má tú slabinu, - pokračujem, -že evanjeliá sa nie vždy zhodujú. Podľa Matúša vykonal Ježiš desať ohromných skutkov. Desať zázrakov za sebou. Marek však tvrdí, že nasledovali za sebou, že ich Ježiš vykonal každý inokedy a inde. Ktorému evanjeliu teda máme veriť?-" (s. 224). 

Rok 2004, Vatikán. Pápeža Jána Pavla II. pomaličky opúšťajú fyzické sily, no predsavzal si, že skôr než naposledy vydýchne, pokúsi sa zjednotiť pravoslávnu a katolícku cirkev. O krátky čas sa má uskutočniť výstava Turínskeho plátna, ktorá má prispieť ku konečnému zjednoteniu. Za vzácnu relikviu zodpovedá veľvyslanec Vatikánu Ugo Nogara. Ten sa dozvie o Turínskom plátne šokujúce informácie, o ktoré sa podelí s dvomi pravoslávnymi kňazmi - bratmi Alexom a Simonom Andreovými. Simon bol medzi poslednými, s kým Ugo Nogara prišiel pred smrťou do styku. Preto, keď nájdu Ugovo mŕtve telo, Simon sa stane hlavným podozrivým v prípade vraždy. Jediný, kto mu môže pomôcť, je jeho brat Alex, ktorého nedávno opustila žena a teraz sám vychováva päťročného syna Petra. Simon však všetko skomplikuje vo chvíli, keď vezme vinu za Ugovu smrť na seba.
Do prípadu sa vloží aj samotný pápež Ján Pavol II. V stávke je totiž definitívne zjednotenie dvoch znepriatelených cirkví, ktoré sa rozišli ešte v roku 1204. Aby toho nebolo málo, na povrch vypláva aj tzv. pravdivé svedectvo štyroch evanjelií, známejšie pod názvom Diatessaron, tajný dokument, ktorý môže za istých okolností rozložiť celú katolícku cirkev...  

Priznám sa, že pred rokmi som patril k čitateľom, ktorých očaril román Dana Browna - Da Vinciho kód. Bol to príbeh o niečom zakázanom, bolo to dynamické, kapitoly boli veľmi dramaticky popresekávané, jednoducho to malo gule. Nech bola kvalita románu akákoľvek, bolo to vo svojej dobe niečo nové a originálne. Podobne, ako tomu bolo napríklad pri Harrym Potterovi, aj na Brownovej obrovskej vlne úspechu sa zviezli desiatky druho až treťotriednych autorov, ktorí sa snažili z témy vytrieskať čo najviac euro, libier alebo dolárov. 
Caldwell písal svoj román údajne takmer desať rokov, pričom gro jeho informácii tvorí najznámejší internetový vyhľadávač google a nie historické dokumenty alebo odborné štúdie. Pri všetkej úcte k autorovi nerozumiem, čo mu zabralo pri písaní knihy toľko času. Niekoľko citátov z evanjelií, ktoré vám preloží akýkoľvek online prekladač a zvyšok je len pokus o príbeh. Áno pokus. Pretože okrem nudnej zápletky absentuje dynamika, napätie, aj nejaké tie akčné scény. Opisy sú príliš statické, postavy ploché, narazíme len na minimum prekvapujúcich momentov. Niektoré pasáže románu pôsobia skoro ako paródia. Ale paródia na čo? Na Dana Browna? Na Vatikán? Na cirkev? Alebo paródia na triler ako žáner?
Nič originálne. Dve hviezdičky dávam autorovi pri záverečnom hodnotení diela len za desaťročné úsilie, ktoré vynaložil na písanie románu. Inak by to bola s ťažkosťami jedna maličká hviezdička.  

RECENZIA: Jean - Michel Guenassia - Valčík stromov a oblohy (Premedia, 2017)

HODNOTENIE:    ****                                            KNIHA MESIACA JÚN

"Štyri metre od neho mám pocit, že ma zasiahol blesk. Alebo obrovská facka. Zem sa mi roztriasla pod nohami. Akým slovom opísať šok, ktorý som zažila, keď som po prvýkrát uvidela Vincentov obraz? Stojím zarazená, onemená, skamenená, akoby sa otvorila Archa zmluvy a ja som zbadala zjavenie, akoby som objavila niečo, o čoho existencii som dovtedy nemala ani potuchy." (s.70). 

Osobnosť geniálneho maliara Vincenta van Gogha ma fascinuje odvtedy, čo som na vysokej škole prečítal nezabudnuteľný životopisný román Irvinga Stonea - Smäd po živote. Vzhľadom na to, že Jeanovi - Michelovi - Guenassiaovi vyšiel minulý rok na Slovensku skvelý román Klub nenapraviteľných optimistov, bol som zvedavý, ako uchopí tému najslávnejšieho impresionistu.

Rozprávačkou príbehu je Marguerite Gachetová, ktorej otec bol lekárom v mestečku Auvers a jeho pacientom a častým hosťom v dome bol práve slávny maliar. Margueritein otec vládol v rodine tvrdou rukou. Absolútne nezdieľal sny Margueriteinho brata Paula, ktorý mal pätnásť rokov a túžil sa stať básnikom. Marguetite je silná žena, ktorá túži po slobode, nezávislosti a vášnivej láske. Jej veľkou záľubou je maľovanie, lenže ženy vo Francúzsku na konci 19. storočia majú len jedinú úlohu: starať sa o deti a o domácnosť. Marguerite prežije s Vincentom zhruba sedemdesiat dňový vášnivý román, ktorý ju poznačí na celý zvyšok života...

Guenassia vychádzal pri písaní románu z historických zdrojov a dobových dokumentov. Doktor Gachet, ktorý bol dlhé roky vnímaný ako akýsi patrón impresionistov, v tejto knihe pôsobí ako obyčajný despota a vypočítavý obchodník, ktorému ide len o zisk a osud umelcov je mu absolútne ukradnutý. Marguerite je skutočná postava. Dožila sa požehnaného veku osemdesiatjeden rokov a svoj milostný príbeh rozpráva už ako stará pani. Jej skutočný vzťah s Vincentom van Goghom sa nikdy nevysvetlil a ona si v roku 1949 vzala tajomstvo navždy do hrobu. Autor románu kombinuje historické fakty s fikciou, takže je ťažké povedať, čo je pravda a čo len jeho šikovná hra s čitateľom. V každom prípade postava mladej Marguerite je napísaná výborne, veríme jej slovám, myšlienkam, predstavám aj skutkom. Vincent van Gogh je veľmi charizmatický , netreba však zabúdať ani na skvelého doktora Gacheta a jeho syna Paula. 
Okrem pôsobivého príbehu je v románe verne zobrazená aj spoločenská a politická situácia Francúzska na konci 19. storočia. 
Záver knihy si Guenassia upravil podľa svojich predstáv, ale vôbec to neprekáža. Napokon, kto vie dnes povedať ako to v skutočnosti s Van Goghovou smrťou vlastne bolo? 

Veľmi pútavý príbeh, poetický názov diela, zaujímavé postavy, francúzska spoločnosť na konci 19. storočia, miešanie reality s fikciou. Navyše perfektná formálna stránka knihy, ktorú musím vyzdvihnúť Kniha, ktorá rozhodne stojí za prečítanie. Nie je to Smäd po živote, ale napriek tomu si Vás toto útle dielko okamžite získa.    
"Nestávate sa niekým preto, čo robíte, ale tým, aké miesto zastávate v spoločnosti." (s.85).  

RECENZIA: Dominik Dán - Krv nie je voda (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:     ****

"-Lebo krv nie je voda, pán Krauz, v našej komunite to platí dvojnásobne. Táto ľudová múdrosť je mimoriadne pravdivá, ľudská. Máte deti?
-Mám.
-Keď vyrastú a budete postavený pred dilemu riešiť ich životné omyly a problémy, pochopíte. Nič na tomto svete  nie je také dôležité ako rodina." (s.298).

Dominik Dán sa stal na Slovensku v oblasti kriminálnych románov fenoménom. Vydal už viac ako dve desiatky románov a zďaleka to nevyzerá na literárny dôchodok. Veď už koncom júna čitatelia netrpezlivo očakávajú ďalší jeho príbeh pod názvom Korene zla. 

Krv nie je voda je prvým románom od Dominika Dána, po ktorom som siahol. Dejovo sa vraciame do roku 1992, kedy vo vtedajšom Československu panovali divoké časy organizovaného zločinu a demokracia len hľadala svoju tvár. V tejto atmosfére sa stretávame s Richardom Krauzom a jeho kolegami - Hanzelom, Burgerom, Chosém, Tlstým Váňom a Kukym, ktorým velí vrchný vyšetrovateľ Alexander Mayor. Románom sa tiahnu dve dejové línie, ktoré na prvý pohľad spolu nijako nesúvisia: v parku dôjde nadránom k vražde mladého dievčaťa a hasičský tím objaví v horiacom dome dve mŕtve telá - matku s dieťaťom. V druhom prípade ide o dosť osobnú záležitosť. Vrchný vyšetrovateľ Alexander Mayor je totiž bratancom vysoko postaveného policajného funkcionára v Brne -Jaroslava Kalousa, ktorého brat Jirko je hlavným podozrivým v spomínanom prípade vraždy matky s dieťaťom. Mayor požiada Krauza o diskrétnu pomoc pri vyšetrovaní zamotaného prípadu. Krauz spoločne s mladým kolegom Chosém sadajú do auta a idú na vec. To ešte netušia, na aké vysoké miesta budú neviditeľné nitky siahať...

Opäť budeme čeliť čiernemu humoru chlapcov "vraždárov": "Verona už dávno nepočula taký úprimný smiech: - Nie, nie som konkurencia -uzavrela túto časť debaty a premerala si prísediacu pohľadom, akým si minister premeriava sviňu v JRD Budmerice." (s.108). Svojim spôsobom mi táto kniha v mnohom pripomína švédsku trilógiu (Plameň túžby, Pýtine pokyny a Havranie dievča) spojené s Pišťánkovým Rivers of Babylon, hlavne atmosférou - skorumpované prostredie, prostitútky, ťažké kriminálne živly. 

Dominik Dán sa pred rokmi pokúsil vyplniť medzeru na slovenskej kriminálnej scéne a treba povedať, že zatiaľ sa mu to darí. Ako po stránke kvalitatívnej tak aj kvantitatívnej. Treba veriť, že nejaký ten rok ešte vydrží a nebude to časom len o počte vydaných a predaných kníh.