"Vyrástol som s ľuďmi, ktorých životy sa zniesli z televíznych satelitov a prefrčali pomimo nás. Ľudia, ktorí to chcú niekam dotiahnuť. A my sme išli za nimi: klbčíme sa, len aby sme sa dostali za čiaru, kde sa dávajú medzinárodné platy. Každú minútu nám hrozia tým, že zlyháme, ak spochybníme kamene vedúce cez rieku nám demonštrovanej istoty, ak sa nám nepodarí rozprávať jazykom módy MTV, Londýna a New Yorku." (s.227).
Píše sa rok 1978 a malý Binyavanga sa naháňa so svojimi súrodencami bratom Jimmom a sestrou Ciru za futbalovou loptou v štvrtom najväčšom meste v Keni - v Nakuru. Neskôr sa mu narodí ďalšia sestra, ktorú rodičia pomenujú Chiqy. Binyavanga vyrastá na kenské pomery vo vyššej strednej vrstve. Jeho otec je generálnym riaditeľom spoločnosti Pyrethrum Board of Kenya a matka vlastní kaderníctvo.
Binyavanga prežil bezstarostné detstvo. Spoločne so sestrou Ciru patrili po celý čas k premiantom triedy. V záverečných skúškach skončila Ciru na prvom a Binyavanga na piatom mieste v rámci celého jedného regiónu v Keni. Lenže úspešný záverečný test a prijatie na prestížnu strednú školu sú dve odlišné veci, o čom sa presvedčia aj obaja súrodenci. Korupcia a známosti donútia Ciru a Binyavanga nastúpiť len na podpriemernú školu. Šanca na lepšie štúdium príde zhruba po pol roku, kedy obaja súrodenci prestúpia na prestížnu súkromnú školu. Lenže pokiaľ chce človek v živote niečo dosiahnuť, musí mať nejaký cieľ. A Binyavanga ho dlho nemá. Odíde študovať do Juhoafrickej republiky, kde si na univerzite vyberie štúdium humanitných vied - francúzštinu, literatúru a históriu. Prírodné vedy sú pre neho španielskou dedinou. Lenže namiesto štúdia Binyavanga hltá beletriu, navštevuje študentské podniky, vo veľkom do seba leje alkohol. Zhruba po pol roku je zo štúdií vylúčený. Napriek tomu sa rozhodne v Juhoafrickej republike ostať. Vystrieda viacero krátkodobých zamestnaní, vyskúša niekoľko brigád. Po čase si s kamarátom otvoria firmu na výrobu rýchlych jedál. Binyavanga však stále nie je vnútorne spokojný. Naplno sa vrhne na beletriu a pokúša sa písať aj vlastnú tvorbu. Podarí sa mu dohodnúť s jedným literárnym časopisom na pravidelných príspevkoch, za čo mu bude šéfredaktor vyplácať každý mesiac odmenu sto euro. Aj naďalej posiela svoje poviedky do medzinárodných literárnych súťaží a viackrát sa mu podarí uspieť. Skúste si všimnúť kapitolu, v ktorej Brusel ponúkne Binyavangovi vysokú finančnú odmenu za podmienok, že bude písať v súlade v politikou Európskej únie. Hnus.
Binyavanga si všíma medzinárodnú politiku, zameriava sa však aj na politiku samotnej Keni. Píše reportáže z majstrovstiev sveta vo futbale, podrobne rozoberá hudobnú scénu, nevyhýba sa ani témam ako sex, homosexualita, medziľudské vzťahy. Literárny jazyk, ktorý vo svojej autobiografickej knihe používa, je čiastočne umelecký a čiastočne žurnalistický. Musíte si zvyknúť na dlhšie opisy. Aj vďaka nim si však dokážete reálnejšie predstaviť Juhoafrickú republiku, Ugandu, ale aj samotnú Keňu. Binyavangov príbeh sa končí v roku 2010, tesne po majstrovstvách sveta vo futbale, v čase, keď sa mení aj politická situácia v Keni.
"Sme deti studenej vojny. Dospeli sme, keď sa skončila vojna, videli sme, ako sa naše krajiny krčili ako papier. Je to, akoby Veľké jazerá stáli a dvíhali sa ponad mapu, nakláňali sa smerom dole a prúdy Rwanďanov, Keňanov a iných sa liali do Konga, Tanzánie či Kene. Potom sa Keňa otriasla a tí, čo stáli, sa preliali do Južnej Afriky." (s.129).
Binyavanga priniesol vo svojej knihe jedinečný pohľad na africké krajiny. Na ich politickú, spoločenskú a kultúrnu situáciu. Doteraz sme poznali Čierny kontinent z dokumentárnych filmov, ktoré sa nám spájajú najmä s národnými parkmi, levmi, nosorožcami, antilopami a hrochmi, prípadne s chudobou, genocídami a vojnovými konfliktmi. Binyavanga nám priniesol úplne nový pohľad. Pohľad chlapca, neskôr tínedžera a po rokoch už dospelého muža, ktorý je súčasťou africkej krajiny, v ktorej sa trápi s podobnými problémami ako my - Európania. Masturbuje, pozerá filmy, počúva hudbu, čumí ženám na kozy, číta beletriu, trápi sa s učením, píše poviedky, premýšľa, túži zmeniť svet. Už chápete o čom hovorím?
"Milujem hudbu nehlučných výťahov, svišťanie hydrauliky a prísľub mäkkého pristátia. Milujem ľahký pop, Michaela Jacksona a The Gab Band." (s.95).
Časopis Time zaradil Binyavangu Wainainu v prvej polovici roka 2014 medzi 100 najvplyvnejších osobností sveta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára