SAINT NICOLAUS A INÉ ....VINY (POVIEDKA NA POKRAČOVANIE)

Už zajtra večer odštartuje nový šesťdielny psychologicko -eroticko - romanticko -dramaticko - rozprávkovo - realisticko - fantastický príbeh na pokračovanie, ktorý symbolicky vyvrcholí 6. decembra večer, na Mikuláša.  

                              Iba na:  http://bookowskiblog.blogspot.sk/

Prajem všetkým príjemné čítanie.

 

 

RECENZIA: David Whitehouse - Knižnica na kolesách (Fortuna Libri, 2015)

HODNOTENIE:  ****

"Kabína s hromovým burácaním dopadla na kmene pod útesom a zaryla sa hlboko medzi ne. Preskočila iskrička, ktorá podpálila pramienok benzínu. Pojazdná knižnica sa s ohlušujúcou ranou premenila na ohnivú vežu blčiacu v tieni..." (s.255).

Priznám sa, že od tohto románu som očakával veľa a našťastie sa moje očakávania naplnili. Hlavnú postavu, Bobbyho Nuska, vychováva otec, ktorý sa po smrti svojej manželky čoraz viac utápa v alkohole a svoju frustráciu si vybíja na synovi. Osud spojí Bobbyho s Valery, ženou v strednom veku, ktorá vychováva postihnutú dcéru Rosu. Všetci traja sa vydajú na cestu kamiónom, ktorý je doplna naložený knihami. Stretávajú sa Joeom, ktorý ušiel z armády a teraz sa schováva v lese. Okrem toho im skríži cestu starý Barón, ktorý vlastní najväčšiu súkromnú ZOO v Európe. Keďže Valery je obvinená z únosu Bobyho, pátra po nej celé Anglicko. Bobby má jediného priateľa Sunnyho, ktorý sa snaží spraviť všetko preto, aby ich starší chlapci prestali šikanovať. Jeho túžba premeniť sa z človeka na kyborna, patrí z najdojemnejším pasážam v literatúre, aké som za posledné roky čítal.

Prelínanie skutočnosti a a detskej predstavivosti, citácie z viacerých slávnych svetových diel, charizmatické postavy, napínavý príbeh a čarovný záver. Knižnica na kolesách je plná pozitívnych citov a ľahko sa (s) ňou necháte (z)viesť.   

RECENZIA: Michael Hjorth, Hans Rosenfeldt - Učeň (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:  ****

"Dopracovať sa k svojmu životu, kým sa staneš súčasťou života niekoho iného. ako to mám, dočerta, urobiť, keď mi nikto nechce dať šancu? pomyslel si" (s.109).

Keď si zhrnieme všetky severské krimi, ktoré vyšli v poslednej dobe, tak Švédsko spoločne s Nórskom by patrili ku krajinám s najvyšším počtom vrahov a psychopatov, minimálne s Európe. Najobľúbenejšiu a najpoužívanejšiu kostru príbehov už poznáme: zohratý vyšetrovací tím a zaujímavé súkromie jednotlivých členov tímu (napr. Havranie dievča, Plameň túžby, Pýtine pokyny, Sklenené telá, Cestujem sama...) a popritom vyšetrujú brutálne, často rituálne vraždy.
Učeň je román, ktorý sa v mnohom podobá slávnemu filmu Mlčanie jahniat. Edward Hinde, nadpriemerne inteligentný psychopat, sedí za mrežami, kde si odpykáva doživotný trest za štvornásobnú vraždu žien v strednom veku. Z väzenia však napriek prísnym bezpečnostným opatreniam dáva príkazy svojim obdivovateľom, medzi ktorými vyniká jeho napodobňovateľ Ralph Svensson. Ralpha prenasleduje trauma z detstva -tmavá pivnica a nahí ľudia v zvieracích maskách. Jediný kto môže Hindeho so Svenssonom zastaviť, je Sebastian Bergman. starší policajný psychológ, ktorý má však z dôvodu svojej povahy rozhádzané vzťahy s väčšinou svojich kolegov a po smrti svojej manželky a dcéry, všetky svoje partnerky chladnokrvne využíva. Nedávno sa dozvedel, že Vanja Lithnerová, ktorá je súčasťou vyšetrovacieho tímu, je jeho dcéra. Sebastian však nemá odvahu na to, aby jej to povedal nahlas, sleduje ju preto na diaľku, aby ju aspoň takýmto spôsobom chránil. Vanja mi veľmi pripomína Jodie Fosterovú, nadanú študentku akadémie FBI, ktorá rozohrala nerovnú hru  s Hannibalom Lecterom vo filme Mlčanie jahniat.
"Cítim tu tvou p**u". Pamätáte si ten moment, keď začínajúca agentka FBI Clarise Starlingová (v podaní Jodie Foster) vojde do väzenia medzi najnebezpečnejších zločincov a psychopatov v Štátoch, aby navštívila Hannibala Lectera (s podaní famózneho Antonyho Hopkinsa)?
Švédsko: "Zbadala niekoľko väzňov, ktorí sedeli vonku na dvore a vyhrievali sa na slnku. Na futbal bolo príliš horúco, povyzliekali si blúzy, ležali a odpočívali. Jeden sa posadil a pozrel na ňu: -Ideš za mnou?- 
-To vieš, že hej- odvetila a kráčala k druhej bráne a k ďalšiemu plotu" (s.339).
Psychologická hra medzi psychopatom Edwardom Hindem a policajtkou Vanjou Lithnerovou patrí k najsilnejším a najlepším pasážam románu.
Ďalšími členmi vyšetrovacieho tímu (ktorému šéfuje skúsený Torkel Hoglund) a ktorý sa snaží zo všetkých síl zastaviť nebezpečného Edwarda Hindeho a jeho učňa, je mladý technik Billy Rosém a špičková analytička Ursula. Keď začnú pribúdať telá mŕtvych žien, s ktorými mal Sebastian Bergman v minulosti pomer, policajný psychológ tuší, že Edward Hinde rozohral svoju dobre premyslenú hru naplno. Od tej chvíle je to len o tom, kto z koho. Je to viac ako osobné a víťaz, ktorý v tejto nebezpečnej hre prežije, môže byť len jeden.

Mlčanie jahniat na švédsky spôsob. Učeň je druhý diel ( prvý vyšiel pod názvom Temné tajomstvá a tretí, zatiaľ najnovší, pod názvom Hrob v horách). Autorský tím Hjorth -Rosenfeldt doteraz napísal päť príbehov v hlavnej úlohe so Sebastianom Bergmanom. Už sa teším, keď budú preložené do slovenčiny aj ďalšie dva.

Učeň je výborne napísaný, dramatický psychologický thriller so silnými postavami, skvelým príbehom a neočakávanými zvratmi. Keby nebol záver zbytočne rozvláčny a mal by zaujímavejšie vyvrcholenie, bolo by to za päť hviezdičiek. Napriek tomu parádny čitateľský zážitok.    

RECENZIA: Sandro Settimj - Pokiaľ ide o mňa, som stále zamilovaný (Fortuna Libri, 2015)

HODNOTENIE: ***

"V jeden aprílový piatok o šiestej popoludní ma sužovala otázka, na ktorom schodíku intelektuálnych, spoločensky uznávaných hodnôt sa nachádza muž, ktorý v tridsiatke študuje kompozíciu o Popoluške" (s.21).

Pokiaľ ide o mňa, plánoval som si kúpiť túto knižku už dávnejšie. Napokon som tak urobil zhruba po dvoch mesiacoch. Príbeh muža, ktorý verí na rozprávky a stále hľadá svoju vyvolenú Popolušku, znel celkom zaujímavo...

Ugo je tridsaťročný slobodný Riman, ktorý píše scenáre pre verejnoprávnu televíziu, fandí miestnemu futbalovému klubu AS, býva so starým otcom a chodí na pravidelné stretnutia k psychoanalytikovi, ktorému raz do týždňa rozpráva o svojich milostných dobrodružstvách. Aj keď Ugo má v tejto oblasti bohaté skúsenosti, najväčšmi ho ovplyvnila jedna jediná žena so zvláštnym menom - Betlehema. 

Sandro Settimj pospájal viaceré mikropríbehy, z ktorých vytvoril román. Je na škodu, že výstavba deja pôsobí mierne chaoticky. Miestami to má spád, no inokedy to zadrháva ako motor starej škodovky. Pozitívom knihy je humor a vtip, ktoré sú príjemným letným osviežením: "Tichá žena je oxymoron a čakať, že počas futbalového zápasu ani nemukne, bolo niečo nadprirodzené" (s.159). "Odjakživa som neznášal psychológiu, psychiatriu, psychoanalýzu, a všetko, čo začína na psych" (s.103).

Veľmi sa mi páčil záver románu, ktorý však samozrejme neprezradím.   

RECENZIA: Paulo Giordano –Čierna a strieborná (Slovart, 2015)

RECENZIA:  ****

„V deň mojich tridsiatych piatych narodenín pani A. rezignovala na zaťatosť, čo ju v mojich očiach, charakterizovalo väčšmi než ktorákoľvek iná vlastnosť, a ležiac na posteli, ktorá už bola priveľká pre jej telo, konečne opustila tento svet“ (s.11). 

Každý román od Giordana je úplne odlišný, ale jedno majú spoločné. Sú rovnako silné a zaujímavé. Osamelosť prvočísel, Ľudské telo, Čierna a strieborná. 

Čierna a strieborná je útla knižka s jednoduchou dejovou líniou o zložitých vzťahoch. Údajne je čiastočne autobiografická. Hlavný hrdina a zároveň rozprávač príbehu (jeho meno nepoznáme), má 35 rokov, učí na vysokej škole matematiku a spoločne s manželkou Norou vychovávajú šesťročného syna Emanuelea. Tesne pred Noriným komplikovaným pôrodom začne pre nich pracovať istá pani A.(až v závere románu sa dozvieme jej skutočné meno), ktorá plynulo prešla od úlohy gazdinej, k opatrovateľke malého chlapca. Vzťah manželov nie je zďaleka ideálny, práve naopak, a významným spôsobom ho ovplyvňuje práve pani A. Všetko sa skomplikuje ešte viac, keď pani A. diagnostikujú rakovinu pľúc...

Román Čierna a strieborná je silným príbehom o vzťahoch, o kríze stredného veku, o smútku a zúfalej nádeji. „Takže sme teda tu, všetci traja pohltení sami sebou a nikým iným: Nora, ktorá stráca energiu s tým ako jej pribúdajú povinnosti, Emanuele, ktorý sa usiluje potlačiť smútok, a ja, ktorý sa poddávam psychickej slabosti. Neskúsená rodina je občas aj toto: hmlistá zmenšenina egocentrizmu, hroziaca uzatvorením do seba“ (s.44).

 Ak prežívate partnerskú krízu, poprípade zápasíte či už vy sami alebo niekto z vašich blízkych so zákernou chorobou, Giordanovej knižke sa radšej vyhnite. Vy ostatní si uvarte kávu, čaj alebo kapučíno (podľa chuti), prikryte sa dekou a zhruba na dve hodinky si doprajte intenzívny čitateľský zážitok. Rozhodne to stojí za to.

RECENZIA: Václav Chochola –Jako vrána na Beckhama (Odeon, 2009)

HODNOTENIE:   ***

„-Znáte toho chlápka? –zeptá se po chvíli. –Angličan to je, fotbalista. Už skoro ani nehraje, existuje jako marketingový práva. Fotbalista, kterej nekope, protože je na to moc drahej. Má moc velký bonusy za odehraný utkání a vstřelený góly, moc vysokou poistku a moc rozjednanejch smluv na to, aby ho jen tak pustili na hřiště. Ale zároveň byl moc drahej na to, aby nehrál. Tak ho odlifrovali do Státu, ať ze svýho markeningovýho potenciálu vytěží, co se ještě vytěžit dá. Seženou za něj novýho, levnějšího Beckhama někde v Číně nebo v Indii, aby se dostali na nový trhy. Každej malej Číňan si pak koupí dres s velkým Čangem, prvním Číňanem v Realu Madrid, Ind prodá kolo a koupí si satelit a předplatí klubovej kanál, aby neprošvihnul hbitýho Guptu v dresu bílýho baletu. Chápete, nejde už o to, jak dobrýho fotbalistu kdo koupí, v první řadě jsou duležitý marketingový ukazovatele. Ale vráně je to jedno! – skoro vykřikne. –Vrána na Beckhama prostě sere. Vysere se i na Guptu. Sere na marketing. Ji zajímaj vlastní střeva, vlastní nepohoda“ (s.259 ).    

Ako to dopadne, keď sa vyberú na road movie talentovaný futbalista tureckej ligy- Julek, jeho brat a zároveň hlavná postava románu –internetový maniak a zbohatlík v jednej   osobe –David, zvedavý novinár Hary Horn a technik Ondřej. Jeden z nich príde počas cesty o život a ďalší traja sa to budú snažiť rozdýchať.

Skryté kamery, narušenie súkromia, korupcia v športe, jednoducho neutešený obraz dnešnej doby.

Román o nenaplnených ambíciách, podplácaní, povrchných vzťahoch a hľadaní nádeje. Silné miesta striedajú slabšie, niektoré myšlienky sú zaujímavé, iné zbytočné. Taký čistý stred, ktorý neublíži a celkom poteší. Román ako stvorený na bezstarostnú víkendovú pohodu. 

RECENZIA: Ben H. WInters - Koniec sa blíži (Ikar, 2016)

HODNOTENIE:   ***

"Sedemdesiatsedem dní -teraz už len sedemdesiat šesť, menej ako tri mesiace - kto by to počítal? Nezostáva mi dosť času. Zahnal som tie spomienky, prevrátil som sa nabok a premýšľal som o svojom prípade" (S.57). 

Román je druhým dielom trilógie Posledný policajt, ktorého rovnomenný názov prvého dielu získal v roku 2013 prestížnu Edgarovu cenu. 

Svet stojí 77 dní od apokalypsy. Presne toľko dní ostáva do zrážky asteroidu so Zemou. Hank Palace je bývalý policajt. Má svojho psa Bišona - Houdiniho.

Ráno ho navštívi žena menom Martha Milanová, ktorá si pred rokmi privyrábala počas štúdia ako opatrovateľka Hanka a jeho sestry Nico. Prišla nahlásiť zmiznutie svojho manžela Bretta Cavatoneho, ktorý podľa jej názoru odišiel splniť vyššie poslanie.

 Keďže do zrážky asteroidu so Zemou ostáva posledných 77 dní, svet ostal bez telefonického spojenia, bez áut a len s obmedzeným prístupom na internet. Nájsť nejakého človeka za takýchto podmienok je prakticky nemožné. Každý normálny policajt by to nechal plávať. Hank Palace je však iný: "Koľko ti platí za to, že nájdeš jej naničhodného manžela?-

-Och neviem. Vlastne nič. Ja som len...- pokrčil som plecami a cítil som, že sa červenám. -Sľúbil jej, že s ňou zostane až do konca. Je rozrušená.-

-Si blázon-, poznamenala Nico. Bola tma, no tón jej hlasu mi prezradil, že sa usmieva." (s.119). 

Stopy ho zavedú do univerzitného kampusu, kde naplno vládne anarchia. Práve tam sa uchýlila skupina ľudí, ktorá je presvedčená, že existuje možnosť ako zachrániť svet pred záhubou. Medzi anarchistami sa nachádza aj Hankova sestra Nico a jej priateľ Jordan. 

Do apokalypsy ostáva presne 77 dní. Manžel Marthy Milano je nezvestný, ľudská spoločnosť je rozbitá, nikto nikomu neverí. A v takejto šialenej atmosfére bývalý detektív Hank Palace preberá prípad zmiznutého muža.

Nenechajte sa nachytať, nápad je oveľa lepší ako jeho samotné spracovanie. Keby nebola takým výnimočným spôsobom vykreslená atmosféra pred apokalypsou (pripomína mi katastrofický román pre násťročných- Karanténa), dal by som ešte o hviezdičku menej. Chýbajú lepšie vykreslené postavy, vyššia dynamika deja, väčšie napätie a aspoň minimum čierneho humoru.  

RECENZIA: Terry Heyes - Ja pútnik (Ikar, 2015)

HODNOTENIE:   ***



"- Musíte mať nejaké meno, niečo, podľa čoho vás budeme poznať - dodal prezident 
  - Máte nejaký návrh? -
  Jachta a oceán mi zrejme neschádzali z mysle, lebo na jazyku sa mi samo od seba objavilo jedno slovo. -Pútnik - navrhol som potichu - " (s.269). 


Zaradiť román Ja pútnik medzi thrillery, ako je uvedené na obálke knihy, je prinajmenšom odvážne. Hlavný hrdina, ktorý pracuje (ako inak) pre americkú vládu, je špeciálnym tajným agentom. V niektorých situáciách sa správa ako James Bond a inokedy ako Bob Saint -Clare v Belmondovom neprekonateľnom filme Muž z Acapulca: "Háčik je však v tom, že keď raz pracujete vo svete špionáže, už nikdy z neho neodídete, ani keď rezignujete. Asi som si to vtedy nechcel pripustiť, no po niekom ako ja ostáva na hladine priveľa plávajúcich trosiek a ľudia, ktorým ste ublížili, nezabúdajú. A hlboko v mozgu máte vryté ponaučenie, ktoré do vás vtĺkali, keď ste boli mladý a kariéru ste mali ešte len pred sebou: v tejto brandži sa človek neučí z vlastných chýb. Nemá na to príležitosť. Urobí jednu chybu a je mŕtvy. Zachrániť ho môže iba intuícia a získané skúsenosti. Dobre si to zapamätajte" (s.65), Už chýba len kultová scéna s hrebeňom pri bazéne. 
Záver románu zase pripomína rafinovaný detektívny thriller z konca 90. rokoch- Nebezpečné hry, v hlavnej úlohe s krásnou ex -kou Charlieho  Sheena -Denis Richards.
Príbeh v podstate nie je ničím výnimočný ani originálny. Máme tu špičkového agenta s tajomnou minulosťou, ktorý sa snaží zachrániť svet pred moslimom, ktorému hovoria Saracén (mimochodom Saracénovo detstvo je asi jedinou pasážou knihy, kedy román pôsobí vážnym dojmom). "Mojím snom bolo chytiť ho. Premýšľal som, kto z nás sa ráno prebudí a zistí, že sa začala jeho nočná mora" (s.490). 
Je tu ešte jedna pasáž románu, resp. jedna myšlienka, ktorá keby sa rozvinula, mohla by fungovať ako zaujímavý podklad pre samostatný thriller. Jedna z vedľajších postáv románu sa rozhodne vraždiť svoje obete podľa knihy hlavného hrdinu, slúžiacu ako návod na spáchanie dokonalej vraždy...

Podobne ako v románoch Dana Browna, aj Terry Hayes používa na viacerých miestach krátke a neuzavreté kapitoly, čím "núti" čitateľa pokračovať v čítaní ďalej a ďalej.
Aj keď sa román Ja pútnik tvári ako rafinovaný thriller, miestami skôr pôsobí ako ľahká paródia na skutočné "napináky". Hlavne patetický návrat k 11. septembru je už trošku otravný.
 Román je rozdelený na štyri časti, aj keď ťažko hľadať dôvod, prečo sú useknuté práve na tých miestach, pre ktoré sa autor rozhodol. 

Ja pútnik je celkom zaujímavá kniha (veď ju napísal skúsený filmový scenárista), len sa nemôže tváriť tak vážne. hlavne, keď taký nie je. A celkom sa teším na filmovú podobu, keďže filmové práva zakúpila spoločnosť MGM. 

Na záver musím zvoziť pod čiernu zem vydavateľstvo Ikar za viacero preklepov, a to som ešte nebol pri ich odkrývaní zvlášť dôsledný. 

Takže aby som to celé zhrnul. Ja pútnik je príjemný, miestami napínavý, miestami trošku úsmevný, akčný príbeh, ktorý však netreba brať príliš vážne. Potom si ho určite vychutnáte.

RECENZIA: Donna Tartt - Stehlík (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:  *****


"Lebo čo ak môže niekedy z dobrých skutkov vzniknúť zlo? Kde je napísané, že zo zlých skutkov musí vzniknúť len zlo? Niekedy je možno nesprávne správne? Môžeš sa vybrať zlou cestou, a predsa ťa  zavedie tam, kde si chcel ísť? Alebo inak, niekedy môžeš robiť všetko zle, a aj tak to dopadne dobre?" (s,700). 


Ak si nejaký súčasný román zaslúži prívlastok "veľký", tak určite tento. A to ako po stránke rozsahovej, obsahovej, tak nepochybne aj kvalitatívnej. Príbeh trinásť ročného Thea je príkladom toho, že jediný okamih vám môže zmeniť celý život. Spolu s mamou sa idú jedného dňa prejsť do New York -skej galérie, keď tu náhle zaznie ohlušujúci výbuch. Theo príde o mamu a naposledy prehovorí s mužom, ktorý v galérii pár minút po udalosti umiera. Okrem toho je zranené aj dievča, ktoré výrazne zasiahne do Theovho života aj v budúcnosti...

Theovi ostáva na tragickú udalosť pamiatka v podobe obrazu Stehlíka. Po smrti matky sa hlavný hrdina dostáva do bohatej rodiny svojho dovtedy najlepšieho priateľa Andyho. Hoci sa mu v novej rodine páči, aj Andyho rodina, tak ako každá iná, má svoje problémy. Theo nadviaže kontakt s mužom, ktorý bol obchodným spoločníkom umierajúceho návštevníka galérie a zároveň sa staral o zranené dievča, ktoré si všimol Theo tesne po výbuchu. Muž menom Hobby, akoby z oka vypadol Barcelóvi, postavy zo Zafrónovho románu Tieň vetra. Kto knihu čítal, pochopí. 
Po čase sa ozve Theov otec, bývalý herec, ktorý pred rokmi odišiel za milenkou do Las Vegas a vykašľal sa na Thea aj jeho matku. Keďže je Theovým najbližším príbuzným, Theovi neostáva nič iné ako sa k nemu vrátiť. V Las Vegas začína od nuly. Nová škola, nový spolužiaci, noví učitelia, ale aj kamarát na život a na smrť menom Boris, ktorého vychováva agresívny otec -alkoholik. Theo vďaka Borisovi spoznáva svet chľastu, peňazí, drog a sexu. Divoké dni a noci utne až nečakaná smrť Theovho otca, ktorý dlžil mafii veľké peniaze. Theo si berie obraz Stehlíka, ktorý nosí neustále so sebou a ktorý akoby určoval jeho život, a vracia sa do New Yorku, tentoraz k Hobbymu. Aj keď to vyzerá, že ich cesty s Borisom sa navždy pretnú, osud je, ako vieme, nevyspytateľný a rád rozohráva priam bizarné hry. Návratom do New Yorku začína Theo akoby novú, veľmi náročnú, bolestivú, očistnú kapitolu svojho života. 

Aj keď rozjazd románu je pomalší, potom vás už k sebe nadobro pripúta a ani na chvíľu vás nepustí. Theo má v sebe niečo z Holdena Caulfielda (Kto chytá v žite), takisto Boris je veľmi charizmatická postava, Las Vegas je úžasná road movie a celý príbeh, ktorý v sebe skrýva pútavú cestu, dospeje napokon k pravdivému poznaniu. Preto čítajte a premýšľajte. Práve pre takéto knihy je totiž literatúra taká úžasná a príťažlivá.

Čítačka novej knihy Múzofil

Dátum: 16.11. 2016, čas: 17.00, miesto konania akcie: Krajská knižnica v Žiline

Peter Kefo Šrank a jeho kultovka - "Včielky z úľa"

S Petrom "Kefom" Šrankom a Jankom Cígerom som sa stretol na krste knihy po niekoľkých rokoch. Určite je viacerým z vás meno Ján Cíger (Janko Hraško) známe najmä z tohtoročných letných reportážií súkromnej televízie Markíza, v ktorých  sa zviditeľnil púťou po stopách Mateja Hrebendu, keď v ľudovom kroji za sebou ťahal káričku s knihami, aby takýmto sympatickým spôsobom propagoval literatúru. 
Janko celú akciu v krajskej knižnici moderoval a Peter sa snažil priblížiť svoj debutový román. Svoje rozprávanie oživil pesničkami (nechýbala ani kultovka "Včielky z úľa"). Janko s Petrom sa skvelo dopĺňali a viackrát si doslova nahrávali na smeč, čoho dôkazom je aj dĺžka čítačky Petrovej knihy, ktorá sa natiahla z pôvodne plánovanej trištvrte hodiny na dve a štvrť hodiny. V publiku sedel hneď vedľa mňa Miloš (nie, nebojte sa, zatiaľ netrpím rozdvojením osobnosti). Miloš je môj starý (nie vekovo) a reálny kamarát, ktorý rozhodne nešetril otázkami na Petrovu adresu. 
Spoločne sme si zaspomínali na časy, keď ešte vo veľkom fungovali víkendové literárne akcie, ktoré rozhodne neboli len o literatúre. Však chlapci? :)

Ján Cíger spovedá Petra Šranka

A teraz niekoľko zaujímavostí o románe, ktorého autorom je Peter Šrank.
 "Kefo" zdôrazňuje, že nemôžeme stotožňovať autora knihy s jeho postavami, no napokon priznal, že osobne má najbližšie práve k hlavnému hrdinovi - Pykovi. Ďalej priznal, že čitatelia pravdepodobne príjmu jeho knihu dvomi spôsobmi: tí, ktorí majú radi fantastické príbehy typu Storočný starček alebo Analfabetka, tak tí sa podľa jeho názoru potešia a druhá skupina čitateľov, ktorá naopak uprednostňuje skôr realitu, tak tá bude ohŕňať nosom. Varoval pred šťavnatým jazykom a viacerými vulgarizmami, preto rozhodne neodporúča čítať román konzervatívnym čitateľom. Priznal, že pri písaní viacerých hrdinov knihy sa inšpiroval menami a prezývkami reálnych ľudí zo svojho okolia (napríklad členmi hudobnej kapely) a viaceré postavy, ktoré vystupujú v Múzofilovi (najmä v časti Letavy) sú jeho skutoční priatelia (môžem potvrdiť, viacerých osobne poznám). 
"Kefo" takisto priznal, že sa cíti byť spolovice ženou (po duševnej stránke, fyzicky je čistý muž) a práve to mu pomohlo skvelo sa vcítiť do svojich ženských predstaviteliek vystupujúcich v knihe. 

Čítačka románu Múzofil

Na záver nevylúčil niekedy v budúcnosti ani prípadné pokračovanie románu (názov zatiaľ neprezradil), všetko však záleží od úspechu nedávneho vydaného Múzofila.  Verím, že niekde vo svojom vnútri už píše scenár druhého dielu.  

RECENZIA: Peter Kefo Šrank - Múzofil (FAMA art, 2016)

HODNOTENIE: ***


"Ja potrebujem babu, ktorá ma rozmiluje, rozhádže, bude ma ťahať za nos, potom mi dá, potom ma podvedie, potom sa rozídeme, zídeme, ja ju podvediem, budem sa trápiť... skrátka nejaký normálny umelecký vzťah. Písmenká by zo mňa tiekli ako zo Shakespeara v odšťavovači" (s.10).


Je náročné písať recenziu na knihu tomu, koho osobne poznáte, zažili ste s ním viacero literárnych akcií  a máte k nemu pozitívny vzťah. Hrozí, že budete nekritický a potom to môže pôsobiť, že mu prihrievate ego alebo naopak, že budete príliš kritický a môžete mu tak nechtiac uškodiť. Snažil som sa nájsť zlatú strednú cestu a verím, že sa mi to aspoň trošku podarilo.

Keď vezmete Petrov román do rúk,asi ako prvé vám napadne: Kto je vlastne ten Múzofil? Keďže tu máme kadejakých "filov" (zoofil, pedofil, nekrofil...). Našťastie Múzofil je relatívne neškodný človek, ktorý k svojmu životu a najmä tvorbe potrebuje mať v blízkosti nejakú múzu. Hlavný hrdina príbehu -Pyko (jeho prezývka alebo meno spočiatku vo mne evokovalo postavičku, takého poskoka, dílera v drogovom svete) je 27 ročných chalan , ktorého živia počítače. Okrem toho vo voľnom čase píše dievčatám básne (podobne ako Štepán Šafránek v kultovej sérii o Básnikoch) a  hrá v kapele. V skratke môžeme povedať, že Múzofil je príbehom muža a ženy a o hľadaní seba samého , čo nie je v literatúre nič nové ani prelomové. Dá sa povedať, že väčšina tém je už (a to nielen v literatúre) vyčerpaných a v podstate sa len recyklujú. Ide teda skôr o spôsob, akým je vyššie spomínaný vzťah muža a ženy spracovaný. Pyko a jeho láska Zuna - dievča z rómskej rodiny - mi do istej mieri pripomínajú také tie vzťahy dospievajúcich chlapcov a dievčat z románov dnes už aj u nás veľmi populárneho Johna Greena. Peter Šrank na niektorých stranách štýlom písania pripomína Pavla Baričáka a pri viacerých scénach, v ktorých vystupujú Pyko a Zuna spoločne, akoby vypadli z muzikálu Fontána pre Zuzanu (samozrejme mám na mysli prvý diel). Keď na začiatku príbehu príde k pomaturitnému stretnutiu hlavných hrdinov románu, mám pocit, akoby som sa ocitol vo Vieweghovom sfilmovanom príbehu - Vybíjaná alebo v kultovej českej komédii Sneženky a machri. Všetky spomínané knihy a filmy, ktoré som spomenul, patria medzi moje obľúbené, takže v tom by som problém nevidel. Ide však o to, že keď pospájame túto mozaiku dohromady, toho originálneho, čo by mala kniha priniesť, veľa neostáva. Je to ako puzzle všetkého obľúbeného, populárneho, známeho, ktoré vytvorí síce veľmi pekný, ale už známy obrazec. Nechcem samozrejme Kefa obviňovať z toho, že to robil zámerne a cielene, je to skôr dielom náhody a jednoducho to tak vystrelilo.
Čo by som jednoznačne vyzdvihol, je Petrov štýl rozprávania. Hovorový, slangový, obrazný, miestami vulgárny (nie však samoúčelne), hravý jazyk. Je vidieť, že Kefo píše okrem iného aj poéziu a aforizmy, čo naplno zužitkoval aj vo svojom debutovom románe.
Pokiaľ ide o postavy, tie sú úplne v poriadku. Aj prezývky ostatných hrdinov (okrem Pyka) vo mne občas evokovali narkomanov a dílerov (najmä Pykovi kamoši Rafo a Fixo). Petrovou silnou stránkou sú najmä ženy, resp. ženské postavy. Klobúk dole, ako vykreslil (Zunu, jej kamošku Heňu, Noru - mladšiu sestru Zuny alebo Kiku a Dominiku - Pykove dočasné múzy). Osobne som sa veľmi dobre pobavil pri postavách v časti Letavy, ktoré sú inšpirované skutočnými osobami a osobne ich poznám, však Jano Mädokýš a Mathej Thomka? :) )
Takisto dialógy sú silnou stránkou tohto zaujímavého románu. Najmä pre ich hravosť, obrazotvornosť a poetickosť. V niektorých kapitolách budete na pochybách či čítame prózu alebo poéziu: "S týmto prirovnaním ma dostala, spomenul som si na seba a Kiku. Áno, ale v láske môžeme byť dvomi biliardovými guľami alebo dvomi kvapkami. Keď sa stretnú dve biliardové gule, vtedy je veľa rachotu, veľa radosti z presnej trefy, trvá to krátko, miesto nárazu zabolí, menia sa smery a zostávajú len spomienky. Keď sa stretnú dve kvapky, chvíľku sa dotýkajú a navzájom do seba otláčajú, idú kus cesty spolu a keď zistia, že ich príťažlivosť je väčšia ako unesú, splynú v jednu. Ale byť kvapkou znamená byť  mäkký: A zraniteľný. Zrážať sa už nechcem a splynúť mám strach. Čo s tým?" (s.67).
Takisto niektoré zamyslenia  stoja za pozornosť: "Pre mňa je podstatné iné: -že keď niekto spadne do vody, ty sa ho snažíš utopiť, ja zachrániť" (s.233).
Napriek tomu, že Peter sa najmä v dialógoch nevyhýba vulgarizmom, nie je to, ako už bolo vyššie spomenuté, samoúčelné, má to svoj zmysel. Sám som odporcom toho, aby sa v príbehu, odohrávajúcom sa napríklad v prostredí dospievajúcej mládeže alebo v robotníckom prostredí, používal konzervatívny jazyk. Znie to neprirodzene. Opakom Kefovho šťavnatého jazyka je skvelé zaobalenie toho, čo je každému známe, no nehovorí sa o tom. Je to zahalené podobne ako telo krásnej mladej ženy v priesvitnej plachte, čo ponecháva priestor fantázii: "Prvý prízrak. Každá z vás žien má na sebe mapu erotogénnych zón. Niektorá ako šírošíre more s pár ostrovmi, iná ako šírošíre ostrovy s trochou mora. Správny nomád ich rýchlo zmapuje a naučí sa cestovať z jedného na druhý. Na istotu. U teba jeden deň mapa vyzerá ako nórske fjordy, na druhý deň ako koralové atoly pri Austrálii, potom zas všetko zmizne, len nánosy delty Nílu sa skoro dotýkajú hladiny. Najskôr som zaskočený, no čoskoro som zistil, že to znovuobjavovanie je krásne. Musím sa vždy nanovo spýtať každého kúska tvojej kože A ktorá že si dnes moja? Radosť objavovať. Počúvala ma s otvorenými ústami. -A diagnóza Lentilky? -
-Druhý zázrak. Zázrak chameleóna, ktorému sa sníva o lentilkách. Stačí chvíľku sledovať ho  smelo môžeš začať hádať. Teraz sa mu sníva o červenej, teraz o zelenej... U teba je tiež radosť  hádať, kadiaľ asi tvoja hlava lieta. Teraz zatínaš prsty. Možno sa držíš okraja studne, ktorá ťahá do svojich kruhov. Teraz si prestala dýchať. Čo ak si vystrčila hlavu z idúceho rýchlika a silný nápor vzduchu ti zastavuje dych? Teraz ti trikrát zaklipkali viečka a odfúkla si si. To ti pavučiny babieho leta ťahajú medové motúzy pod fúzy. Možno, možno, možno... Lentilka za lentilkou prefarbujú tvoju chameleóniu kožu. Radosť hádať. -A to tretie?-
-Máš svojho rozkošníckeho avatara, ktorý je skrytým druhým obrázkom v holograme tvojej tváre. Ako na bankovke alebo na tých starých pohľadniciach, kde sa menia oči postavičky podľa uhla pohľadu. Len v dvoch situáciách ho nedržíš pod kontrolou. Keď hráš na klavíri, v najťažších pasážach ti mimovoľne vylezie na tvár a prefarbí ju blahom. Pohne  perami, privrie oči, usmeje sa. Prezradí rozkoš z hudby. Keď sa milujeme, je v tvojej tvári ešte trblietavejší. Prezradí rozkoš z rozkoše. Ja si ťa balansujem ako hologram pod dopadajúcim svetlom a ty mi za odmenu preblikáš medzi sebou a svojím rozkošníckym avatarom. Dlho, predlho. Koľko len chcem. Radosť pozerať" (s.305).
Trošku som kritický ku kapitolám, ktoré sú venované pomaturitnému stretnutiu. Som dosť veľkým odporcom humoru, ktorý je úzko prepojený s fyziologickými  prejavmi človeka (prdenie, grganie, sratie, grcanie...). Preto nemám rád viaceré americké komédie, ktoré sa bez nich nedokážu zaobísť. Najmä pokiaľ ide o paródie. Našťastie Kefo na tento typ humoru v ďalších častiach románu rezignoval. Inak humoru je v Múzofilovi viac ako dosť. Niekde je trefný a vydarený, inde trošku menej. Posledná kritická pripomienka bude smerovať k dynamike deja. Väčšinou je to v poriadku (samozrejme neriešim či Pyko mohol za taký krátky čas zažiť všetky tie dobrodružstvá, čo nám autor naservíroval, je to však jeho fikcia, má na to právo), len na niektorých miestach (konkrétne návšteva Zuninej rodiny a Didina svadba -mimochodom Dida mi nielen svojimi fyzickými prednosťami, ale aj správaním pripomína Vendulku Utešiteľku z filmovej série o českých básnikoch), to trošku stagnuje a možno by to chcelo menej prešľapovania na mieste.

Aby som to teda celé nejako zhrnul, Petrov román má ako väčšina debutových románov svoje silné aj slabšie stránky. Celkovo však vo mne prevláda pozitívny pocit z prečítaného, myslím si, že Kefo sa témy zhostil so cťou a pevne verím, že sa v blízkej budúcnosti odhodlá napísať aj pokračovanie Múzofila. Už teraz viem, že si ho veľmi rád prečítam. A určite nie som sám. Len dúfam, že toho originálneho a nezabudnuteľného v ňom bude o niečo viacej.      

RECENZIA: Nedeľné šachy s Tisom (Dixit, 2016)

HODNOTENIE:   ***


"Boli mi vzácne tie popoludnia pri šachu a hoci som nesmela kibicovať, po Monsignorovom odchode som smela za neho partiu dohrať. Nechcem, aby to vyznelo ako nepríjemná chvála vlastnej osoby, ale málokedy som prehrala, hoci Monsignor svoju obľúbenú vetu - dohraj to za mňa, dieťa moje, obyčajne vyslovili až vtedy, keď si zrazu spomenuli na neodkladné pracovné povinnosti. Pravdou je aj to, že som k nim tak veľmi prilipla, že by som bola pre Monsignora urobila čokoľvek. Ako aj pre pána lekárnika. Boli to po otcovom odchode dvaja najdôležitejší muži v mojom živote. Veľmi mi záležalo na tom, aby spolu dobre vychádzali"(s.174). 


Autor sa pri písaní románu podľa vlastných slov opieral o tri zdroje: historickú fotografiu, ústne podanie a autorskú fikciu. Ako už názov napovedá, príbeh sa odohráva v štyridsiatych rokoch v období Slovenského štátu. Hlavná postava Anna Žitňanská je mladé dievča vyrastajúce v Bánovciach nad Bebravou, v meste, v ktorom pôsobí aj budúci prezident Slovenského štátu Monsignor Tiso. U pána farára dokonca pracuje ako jeho osobná zapisovateľka. Aj keď Anna  je mentálne zaostalá, vníma všetky veľké aj malé udalosti a vtedajšiu politickú situáciu, len si ju vysvetľuje po svojom. Aj pre ňu (podobne ako pre pána farára) predstavujú komunisti prisluhovačov samotného diabla. Anna vyrastá so svojou matkou, ktorá ju po odchode manžela (Anninho otca) vychováva pevnou rukou. Annin brat odišiel študovať do Bratislavy, kde sa pridal ku komunistom a domov chodieva len zriedkavo. Anna má najlepšiu priateľku Alicu, mladé tvrdohlavé židovské dievča, ktoré sa zamiluje do lekára vykonávajúceho prax v Trenčianskych Tepliciach, sympatizujúceho s fašistami - Adolfa Becka. Napriek pokračujúcej vojne život v Bánovciach plynie ďalej. Podobne ako iné slovenské mestá, aj Bánovce majú svoje postavy a postavičky, ktoré sa snažia v prvom rade prežiť. Pána lekárnika, pani lekárnikovu, sesternice Anninej matky, členov Hlinkovej gardy, židovských obyvateľov, ale aj radových občanov Bánoviec. Anna žije svoj každodenný život, ktorý vníma podobne ako Forrest Gump alebo Ondráš Machuľa. Občas budete mať pocit, že čítate niektorú z poviedok Janka Jesenského, Martina Kukučína alebo Boženy Slančíkovej - Timravy. 

Román je obohatený o viacero dobových fotografií, ktoré dokážu čitateľa ešte výraznejšie vtiahnuť do deja. Veľmi dobre je zvolený dobový jazyk a historický slovník. Pokiaľ ide o postavy, najzaujímavejšie je vykreslená Anna Žitňanská, ktorej výborne sekunduje jej najlepšia priateľka Alica Winklerová. Takisto aj prezident Jozef Tiso, ktorý pôsobí po celý čas tragikomicky, čím dodáva románu zaujímavý nádych. Kapitola, v ktorej sa Anna spovedá pánu prezidentovi zo svojich hriechov, patrí k najsilnejším pasážam knihy. 

Veľmi pôsobivá kniha, ktorej najväčším pozitívom je zvolený rozprávač, t.j. hlavná postava Anna Žitňanská, žena, ktorá si svoju tragédiu a tragédiu Bánovčanov ako aj celého vtedajšieho Slovenského štátu vysvetľuje po svojom a ani po rokoch, keď ju komunisti umiestnia v ústave pre choromyseľných, nerozumie, čoho všetkého bola súčasťou. Tragikomédia. 

Veľmi potrebné dielo, najmä dnes, keď opäť vnímame vzostup nacionalistov po celej Európe a pri tom máme pocit, že dejiny a s nimi spojené tragédie sa opakovať nemôžu. Že to ľudstvo už nikdy nedopustí. Naozaj?

RECENZIA: Jo Nesbo - Headhunters - Lovci mozgov (Ikar, 2011)

HODNOTENIE:  ****


"Usmievam sa tak preto, lebo taký som: profesionálny, analytický a citovo neangažovaný. Som lovec mozgov. Nie je na tom nič zložité. Som kráľ." (s.8).

Roger Brown je vzrastom nižší muž (meria 169 centimetrov), no napriek tomu je veľmi uznávaným lovcom tých najlepších mozgov pre významné nórske firmy. Je sebavedomý, vyzná sa v ľuďoch, je sčítaný, inteligentný a je takmer nemožné ho zaskočiť: "Som v tom dobrý, som nórsky Paolo Coelho, môj štýl fascinuje intelektuálne ľahko osloviteľné publikum a irituje všetkých náročnejších"(s.109).
A predsa sa nájde muž, ktorému sa to podarí. Clas Greve. Vysoký,  nezdravo sebavedomí Holanďan, ktorý navyše vlastní jeden z najhľadanejších obrazov, ktorý zmizol počas 2. svetovej vojny -Lov na kalydónskeho kanca. Od toho momentu je Roger rozhodnutý, že obraz za každú cenu získa. Má totiž cenu desiatok miliónov euro. Keď sa mu podarí dostať do domu Clasa Grevea, kde sa má údajný obraz nachádzať, pod posteľou začuje zvonenie mobilu, ktorý mu je dôverne známy. Patrí jeho nádhernej manželke - Diane Brownovej.  V tej chvíli akoby Roger poodchýlil dvere od drsného, napínavého, dynamického thrilleru v štýle posledných filmov Liama Neesona.

Nesbo dokazuje, že nie je len autorom dnes už kultového detektíva Harryho Holeho, ale že mu to vynikajúco ide aj v iných knihách. Lovci mozgov je skvelý román ktorý má všetko, čo má mať: napätie, humor, drsné scény v štýle "Tarantinoviek", perfektne vykreslené postavy, výborný príbeh a nečakaný záver. A núti vás čítať, kým sa nedostanete na poslednú, 255 stranu.  

RECENZIA: Jeffrey Archer - Kain a Ábel (Motýľ, 2015)

HODNOTENIE:    *****


-  "A čo ak zomrieš ako prvý ty? - 
-  Nemusíš veriť všetkému, čo sa píše v Biblii -" (s.464).

Slávny biblický príbeh je zasadený na začiatok 20. storočia, konkrétne do roku 1906, kedy sa v rovnaký deň narodí William Kain, syn bohatého a vplyvného bankára Richarda Kaina a Vladek Koskiewicz, ktorý si neskôr zmení meno na Ábel Rosnovski, ľavoboček chudobného poľského šľachtica baróna Rosnovského. Wladeka, ktorého našiel jeden chudobný chlapec pohodeného v lese počas poľovačky na zajace, spočiatku vychovávala zbedačená rodina. Wladek už odmalička prekvapoval široké okolie svojou inteligenciou, neskôr ho prišiel navštíviť samotný barón a vzal ho k sebe do kaštieľa. Tam sa Wladek skamarátil s barónovým synom Leonom. Wladek sa cítil ako v raji. Boli to roky, keď bol naozaj šťastný. Všetko prekazila 1. svetová vojna a príchod nemeckého vojska na poľské územie. Wladek sa spoločne s barónom Rosnovskim, jeho synom a služobníctvom stal na viac ako dva roky zajatcom v podzemí kaštieľa. Tesne pred smrťou barón daroval Wladekovi svoj náramok, ktorý mal byť dôkazom toho, že je jeho synom a keďže Leona zabije nemecká armáda, aj jediným dedičom majetku. Vtedy nastanú pre Wladeka krušné časy. Nešťastnou náhodou sa dostane do ruského zajatia, odkiaľ sa mu podarí ujsť až do Turecka, kde mu takmer odseknú ruku. Tam sa ho ujme poľský veľvyslanec a zaplatí mu lístok do Spojených štátov. Keď sa vylodí v New Yorku, z Wladeka sa stáva Ábel Rosnowski, potomok poľského baróna, ktorý je odhodlaný za každú cenu dobyť Ameriku. 

To William Ábel má život ako z rozprávky. Podobne ako Wladek, aj on je inteligentný a zo všetkého vie vytrieskať nejaké doláre. Hoci ho jeho vplyvný a bohatý otec, ktorého bezhranične obdivuje, finančne zabezpečí už v útlom veku, William sa dokáže zaobísť aj bez jeho peňazí. Navštevuje tie najlepšie školy a učí sa zarábať peniaze priamo v praxi. Všetko sa skomplikuje vo chvíli, keď z prístavu vypláva "nepotopiteľný" Titanic a jedným z pasažierov je aj Richard Kain, otec Williama Kaina...
Williamova matka Anna si po čase nájde nového partnera, istého Henryho Osborna. V tej dobe už William študuje na Harvarde, kde stretne svojho budúceho najlepšieho priateľa - Matthewa Lestra, syna jedného z najvplyvnejších bankárov v Spojených štátoch. 
Pár rokov po otcovej smrti sa William stane predsedom predstavenstva a tým aj šéfom banky, na čele ktorej stál dlhé roky jeho otec. Počas hospodárskej krízy, keď sa Ábel ocitne vplyvom nepriaznivých okolností na mizine, zájde za Williamom Kainom s prosbou o pôžičku...
Od tej chvíle sa ich osudy prepoja takmer na štyri desaťročia. Kain a Ábel bezhraničnou nenávisťou ovplyvnia nielen svoje životy, ale aj životy svojich potomkov. Podobnosť s biblickým motívom nejde prehliadnuť, skrýva sa za každým rohom...

Úžasný román, od ktorého sa nedokážete odtrhnúť, kým ho nedočítate dokonca. Aj keď sú viaceré udalosti predvídateľné, záver je skvelý a tým pozitívnym spôsobom dojímavý. Kain a Ábel nás prevedú takmer všetkými dôležitými historickými udalosťami 20. storočia - 1. a 2. svetovou vojnou, vojnou vo Vietname, studenou vojnou, aj atentátom na Kennedyho. Som veľmi prekvapený a zároveň sklamaný, že tento skvelý román neoslovil nejakého kvalitného režiséra. Podľa môjho názoru je to fantastická predloha pre úspešný film.

Jeffrey Archer je neskutočný rozprávač. Doslova mi vyrazil dych. Podobne ako Stoneov Smäd po živote alebo Guennasiov  Klub nenapraviteľných optimistov, aj Archerov Kain a Ábel sa mi usadil v hlave na dlhý, dlhý čas. Román, ktorý vás ohromí. 

RECENZIA: Erlend Loe – Koniec sveta, ako ho poznáme (Premedia, 2016)

HODNOTENIE:  ****

Doppler sa vracia domov –„Hľadám niečo a neviem čo. Je to otrava. Aspoň lietadlo som dostal. Je červené a biele a riadim ho diaľkovým ovládaním. Chápeš, my ľudia disponujeme technológiou, v tom sme predbehli losy. No nedávno som havaroval, lebo som myslel na teba. To sa stáva. Vrátil som sa k rodine. Deti sú celkom fajn. No jeden nič nehovorí, druhý neustále otravuje s Brazíliou –s nejakou šibnutou krajinou, kde ani nežijú losy. Majú tam akurát les. A tretia odmieta byť jablkom, hoci je nad slnko jasné, že je jablko. Doppler vrtel hlavou. A zvyšok? Nuž čo ti poviem, taký sivý priemer. Nemám však prácu a to je hlúpe, lebo tam kde bývame, majú všetci prácu. Majú dobré, príjemné práce, čo im zarábajú peniaze. Ja nie. To ovplyvňuje spôsob, akým sa ostatní ku mne správajú. Ovplyvňuje to Solveig. Čo z teba mám? A to kedysi povedala, že bude stáť pri mne v dobrom aj zlom. To ti poviem. Bulshit od začiatku do konca“ (s.136).

Keď vyšiel pred pár rokmi román o mužovi modernej doby, otcovi troch detí, ktorý sa jedného dňa rozhodol vrátiť k životu primitívnej spoločnosti lovcov a zberačov, pričom jediným jeho priateľom sa stalo losie mláďa Bongo, bol to skvelý čitateľský zážitok. Výborný štýl rozprávania, originálny humor, zamýšľanie sa nad zmyslom súčasného sveta a návrat do nórskych lesov, to všetko dokázalo  očariť tisíce čitateľov. Pokračovanie Dopplera, ktoré vyšlo pod názvom Kamióny volvo, opisovalo putovanie Dopplera, jeho syna Gregusa a mladého losa Bonga, pričom Loe tentoraz zameral humor na porovnanie dvoch severských krajín Nórska a Švédska a treba povedať, že svoju domovinu v tomto prípade rozhodne nešetril. A tak sa všetci Dopplerovi priaznivci(vrátane mňa) tešili na uzatvorenie jeho dobrodružstiev a skompletizovanie celej trilógie. Dočkali sme sa v roku 2016. Hneď na začiatku musím pochváliť vydavateľstvo Premedia za obaly románov od Erlenda Loea, ktoré sú jednoduché a zároveň pútavé. Aj koniec sveta, ako ho poznáme, určite úvodným obrázkom vyčarí úsmev na perách. Teraz už k samotnej knihe.

Doppler sa po dlhom čase rozhodne vrátiť k svojej rodine. S prekvapením zisťuje, že jeho žena Solveig si našla milenca menom Egil Hegel, s ktorým spoločne vychovávajú Dopplerove deti. Dvojročného chlapčeka Bjornstjerneho, dvanásťročného Gregusa, ktorý sa pod vplyvom Solveiginho priateľa učí po portugalsky a zaujíma sa o politický vývoj v Brazílii a najstaršiu dcéru Noru, ktorá študuje medicínu. Doppler je rozhodnutý za každú cenu vyštvať Egila Hegela z domu a získať manželku a deti naspäť. Usadí sa na borovicu, ktorá rastie oproti jeho bývalému domu a niekoľko mesiacov pozoruje život jednotlivých členov rodiny. Keď svoj cieľ napokon dosiahne, má pocit, že je už príliš ovplyvnený životom v nórskych lesoch, aby sa dokázal znovu úspešne začleniť do spoločnosti...

Loe je veľmi svojský autor, rád sa s čitateľom pohráva, nikdy neviete čo môžete od neho čakať. Veľmi príjemný humor, absurdné situácie, nečakané závery: „Predtým, než Doppler nastúpil na autobus späť do mesta, vysvetlil nadšencovi, že Bongo sa potrebuje stretnúť s dievčatami. No musí sa to udiať šetrne a bez nátlaku. Bongo je totiž citlivý mladý los s nádychom melancholického romantizmu devätnásteho storočia. Vulgárne správanie je mu cudzie“ (s.138).   

Román je rozdelený do jednotlivých častí, ktoré v sebe skrývajú, zaujímavé, priam poetické názvy (Mesiace na borovici, Obdobie v modrom dome, Mesiace pred televízorom, Čas s lietadlom, Potlač, Vládnu zadky, Obdobie mimo modrého domu, Roky fyzickej práce a Koniec sveta ako ho poznáme). Priznám sa, že som čakal iné vyvrcholenie Dopplerových dobrodružstiev, ale pri Loeovi si nemôžete byť ničím istý. Aby som nezabudol, Loe to nie je len Doppler, ale napríklad aj skvelý román v štýle Kto chytá v žite – Naivne. Super. Vrelo odporúčam. Pokiaľ ide o Dopplera, prvej knihe sa druhé a tretie pokračovanie nevyrovná ani náhodou, ale stále je to pohodové čítanie, po ktorom sa oplatí siahnuť.

Veľká narodeninová „kníhpárty“

Na mojej dnešnej narodeninovej oslave sa zúčastnili dámy aj páni z celého sveta:

Moruša

Mengeleho dievča

John Irwing

Markus Zusak

Peter Šrank „Kefo“ (čoskoro sa môžete tešiť na reportáž z krstu jeho knihy, plus recenzia)

Pavel Hirax Baričák

Brian Conaghan

Aristoteles a Dante

Samozrejme, že postupne poodhalím ich literárne stránky. Určite to bude stáť za to.

Fotodokumentácia z dnešnej divokej „kníhpárty“:

OTVORENIE "KNÍHPÁRTY"

KNÍHPÁRTY V PLNOM PRÚDE

KNÍHPÁRTY PRED ZÁVEREČNOU

RECENZIA: Martin Pollack – Americký cisár (Absynt, 2016)

HODNOTENIE:  ***

„Na jednej fotke vidno prístav veľkomesta, do ktorého prichádzajú lode z Európy. Pred kulisou domov čnie z vody ženská postava, siaha do výšky niekoľkých poschodí, na hlave má svätožiaru a v ruke fakľu namierenú k oblohe. To je svätá Matka Božia, Panna Mária, vysvetľujú agenti ľahkoverným sedliakom, kráľovná Poľska, ktorá svojich milovaných Poliakov(samozrejme aj Rusínov) víta v Amerike s otvorenou náručou a úsmevom na perách“ (s.153)

Martin Pollack je rakúsky autor, ktorý sa o históriu začal intenzívne zaujímať, keď sa dozvedel o minulosti svojej rodiny. Jeho otec Gerhard Baast bol fanatickým členom Hitlerovej NSDAP, dohliadal na prvé masové transporty do koncentračných táborov a vlastnoručne popravoval zajatých cudzincov, ktorí dreli na nútených prácach v Nemecku.

Americký cisár je reportážou o obyvateľoch haličskej dediny – Brutovce, ktorí sa rozhodli utiecť pred chudobou do Ameriky, hlavne do New Yorku. Zďaleka to však nie je rozprávkové plnenie si amerického sna. Mnohí obyvatelia Haliče sú negramotní, o Amerike vedia len z počutia, prípadne z obrázkov, na ktorých je zobrazená Socha slobody či zaoceánske parníky a z rečí prefíkaných agentov, ktorí robia medzi naivnými dedinčanmi nábor. A tak sa neraz stane, že obyvatelia Brutoviec predajú celý svoj majetok a za získané peniaze si kúpia palubný lístok do Spojených štátov. Namiesto vytúžených pracovným miest však neraz narážajú na ziskuchtivých prevádzačov, dohadzovačov a špekulantov. Haličské dievčatá a  ženy neraz končia v bordeloch ako prostitútky. Ani samotná práca ešte nepredstavuje žiadnu výhru. Aj keď sa robotníkom spočiatku zdá, že zarábajú veľké peniaze, keď pochopia pomery v krajine, zistia, že sú vykorisťovaní. Neraz sa k nim správajú ako k otrokom. Okrem Spojených štátov odchádzajú viacerí robotníci z východnej Európy aj do Brazílie alebo do Kanady. Vzťah miestneho obyvateľstva k cudzincom je neraz chladnokrvný, až nevraživý: „Miestni nazývajú zahraničných nájomných robotníkov bohunks alebo hunkies (odvodené od bohemian a hungarian). Znevažujúci slangový výraz zahŕňa Rusínov, Slovákov, Poliakov Čechov, Maďarov, skrátka všetkých, ktorí prichádzajú z východnej Európy a nepriniesli si so sebou nič okrem vôle tvrdo pracovať“(s.123). Keďže výrazné percento emigrantov tvoria židovskí prisťahovalci, vzrastá vlna antisemitizmu. Keď sa stane nejaké nešťastie, väčšinou za to môžu cudzinci. Práve tu môžeme hľadať neskorší zostup nacionalizmu a fašistických myšlienok.

Je neuveriteľné, že Pollackova reportáž mapuje koniec 19. storočia, lebo mnoho udalostí, akoby sa odohrávalo v súčasnosti. Nedôvera, až nenávisť voči emigrantom., túžba po lepšom živote, obvinenia z toho, za čo prisťahovalci nemôžu, strach z neznámeho, ziskuchtiví prevádzači, dohadzovači, špekulanti, skorumpované úrady a polícia. Vitajte v roku 2016, pardon, v roku 1889.

Väčšinou počúvame príbehy so šťastným koncom, v ktorých naši starí a prastarí rodičia dokázali z nuly vybudovať úspešné a bohaté firmy. Sú však aj  iné príbehy, o ktorých sa toľko nehovorí.

Martin Pollack nám vyrozprával  niektoré z nich. Bohužiaľ zabúdame na to, že na prelome 19. a 20. storočia boli naši predkovia vo veľmi podobnej situácii ako mnohí dnešní emigranti. Myslím, že by sme si mali na to spomenúť.

   

RECENZIA: Maria Sempleová – Kam si zmizla Bernadette? (Plus, 2014)

HODNOTENIE:  **

„Dôstojník Driscoll zavolal posily. Tím so psami prehľadal celý pozemok. Agenti FBI, ktorých nechali strážiť v okolí domu FOXOVEJ/ Brancha, podali správu, že po Bernadette Foxovej neostala ani stopa" (s. 219).

Bee Branchová je nadpriemerne inteligentné pätnásťročné dievča, ktoré túži nastúpiť do rovnakej internátnej školy, do akej kedysi chodil bývalý americký prezident J.F. Kennedy. Jej mama Bernadette je bývalá slávna architektka, ktorá navrhla okrem iného výnimočnú ekologickú stavbu pod názvom Tridsaťkilometrový dom. Po sérií niekoľkých potratov upadla do psychických problémov, odvtedy neustále vyvoláva konflikty s okolím. Na svoju dcéru Bee je až priveľmi úzkostlivá, keďže je jej jediným dieťaťom, ktoré navyše v útlom detstve trpelo srdcovou vadou. Bernadettein manžel a zároveň otec Bee, Elgin, je jedným z popredných šéfov Microsoftu a práve finišuje s prelomovým programom Samantha2.

Bee dostala pred časom prísľub od rodičov, že v prípade ak skončí ročník so samými Áčkami, môže si vybrať akúkoľvek odmenu. A tak sa celá rodina chystá na trojtýždňovú plavbu Antarktídy. Bee si ani nemohla zvoliť nevhodnejšie obdobie. Jej mama je psychicky odrovnaná a otec je zahádzaný prácou. Keď Bernadette začne ohrozovať finančný rozpočet a život celej rodiny, jej manžel Elgin sa rozhodne konať. S psychiatričkou Janette Kurtrovou sú rozhodnutí zatvoriť Bernadette do liečebne, hoci aj násilím. Lenže zatiaľ kým si Bernadette odskočí na toaletu, stihne otvoriť okienko oddeľujúce dom od záhrady a uteká nevedno kam. Žeby až do Antarktídy?

Príbeh je rozdelený do 7 častí, pričom každá z nich opisuje nejakú etapu života. Kniha je zaujímavá asi len tým, že okrem textu v nej nájdeme aj rôzne prepisy mailov, listov, faxov, novinových článkov a podobne. Inak je to s prepáčením klasická presladená zlátanina. Bee mi bola už od začiatku nesympatická. Mladá rozmaznaná sliepočka, ktorá má ešte nesympatickejšiu mamu (Bernadette). Asi by som takú susedku ovalil panvicou po hlave. Paradoxne najväčší sympaťák inak nesympatickej rodinky je Elgin, hoci ani on nie je žiadna výhra. 

Ako oddychová jednorázovka povedzme, ale inak si nerobte žiadne ilúzie. Nie je to veľmi vtipné, ani silné, a ak aj dojímavé, tak len umelo. Asi radšej absolvovať tú plavbu do Antarktídy na kajaku po Dunaji ako to čítať celé odznova.    

    

   

REPORTÁŽ z bratislavskej Bibliotéky 2016

Sobota 12.11.2016  

Ráno som sa vybral spoločne so svojou priateľkou na knižný veľtrh Bibliotéka 2016 do Bratislavy. Regiojet odchádzal pár minút po ôsmej. Vonku silno fúkalo a padal dážď so snehom. Jednoducho deň, kedy by každý normálny človek ležal v posteli a sladko sa otáčal na druhý bok. Ale nie všetci sme normálni a pokiaľ ide o knihy, tak ja určite nie. Vo vlaku sme vypili kapučíno a ja som dočítal rozčítaný román Kam si zmizla Bernadette (onedlho prinesiem recenziu).

Dorazili sme tesne pred pol jedenástou. Privítala nás veterná Bratislava, ktorá bola na niektorých miestach pokrytá mokrým snehom. Našťastie doprava neskolabovala. Nastúpili sme na prvý autobus a doviezli sme sa k Inchebe. Kúpili sme si vstupenku (obyčajná za 5€, študentská 3€) a vošli sme dnu. Bolo otvorené len necelú hodinu a už boli šatne plné. Takže nám neostávalo nič iné ako si niesť zimné bundy pod pazuchou. Čakali sme kvantum ľudí, keďže Bibliotéka je jediným podujatím svojho druhu na Slovensku, navyše do Vianoc ostávalo už len pár posledných týždňov, no bolo to ešte oveľa horšie ako v našich najčernejších predstavách. Areál bol prekúrený, masa ľudí sa neustále zväčšovala a návštevníci totálne ignorovali vchody a východy priestorov, ktoré patrili jednotlivým kníhkupectvám. Aby som sa dostal k nejakým knižným novinkám za relatívne výhodné ceny, zamieril som najskôr do stánku internetového a knižného vydavateľstva Martinus, z ktorého som si napokon odniesol tri knihy, pre ktoré som sa po dlhšou uvažovaní rozhodol: Mengeleho dievča, Moruša a Baričákovu románovú novinku Vždy pripravený s podtitulom Socializmus, heavy metal a čučo). Na všetky spomínané novinky sa plánujem vrhnúť počas vianočných sviatkov, takže o recenzie rozhodnete nebudete ukrátení. Ďalšie naše kroky smerovali do Slovartu, kde som dlho prehadzoval v dlaniach knihu, ktorú napísal slovenský autor, čo prežil komunistické väzenie 50tych rokov spoločne s bývalým normalizačným prezidentom Husákom, ale napokon som si ju vzhľadom na finančný strop, ktorý som si stanovil, nevzal. A teraz to dosť ľutujem, lebo si neviem spomenúť na názov knihy ani na meno autora. Ak by mi náhodou niekto z vás vedel pomôcť, budem mu veľmi vďačný. Vopred ďakujem. 

Po Slovarte sme prešli cez stánok vydavateľstva Ikar, Albatros, ďalej Marenčin, Mladé letá,Tatran a tie ostatné menšie sme prešli takým rýchlejším krokom.

Určite budete súhlasiť, že kúpu knihy si treba vedieť vychutnať. Ak ste fajnšmekri rovnako ako ja, potom si aj vy vezmete knihu opatrne do rúk, trošku sa s ňou pomaznáte, poprevraciate si ju hore – dolu, opatrne ju otvoríte a nasajete jej tlačiarenskú vôňu. Vychutnáte si jej grafickú podobu, prebehnete krátky obsah príbehu na vnútornej strane obálky (pokiaľ ho kniha má) a nakoniec ju nežne ako trofej určenú pre víťaza Ligy majstrov chytíte do dlaní a ako novorodenca prenesiete k pokladni, kde za ňu vysolíte často krát nekresťanské peniaze. Ale hrejivý pocit vo vašom vnútri a predstava ako ju budete po večeroch čítať pod lampou, to sa jednoducho nedá opísať. Len som trochu smutne a nechápavo pozeral na návštevníkov, ktorí brali do rúk akciové knihy za pár eur. Nepozerali na to čo majú v rukách, hlavne, že knihy boli lacné a dostatočne hrubé alebo graficky vyčačkané. Už vidím ako ich oprašujú vo svojich policiach, prípadne si mädlia ruky ako vybavili viacerých svojich príbuzných a známych za pár „šupiek“.  

Keď sme vyšli zhruba po dvoch hodinách z výstaviska, vietor sa ešte viacej rozfúkal a pocitová teplota nepríjemne klesala hlboko pod bod mrazu. Naobedovali sme sa na Obchodnej ulici, kde sme si v čínskej reštaurácii objednali z dennej ponuky. Potom sme si to namierili do nákupného centra Bory Mall, kde v tom čase prebiehal festival kávy, čaju a čokolády. Nasali sme podmanivú vôňu teplých nápojov a sladkých dezertov. Vonku sa nedalo vydržať dlhšie ako pár minút. Šálka kvalitného brazílskeho pressa a malinový chesscake padli naozaj vhod.

Tri minúty po pol šiestej večer sme sa vracali aj s nakúpenými knihami naspäť do Žiliny. Cestou som ešte stihol prečítať zaujímavú knihu Chopin a George Sandová (recenzia už čoskoro) a potom sme sa už nechali unášať pravidelným zvukom zvonivých koľajníc.  

Tak dovidenia o rok, priatelia. Ak teda všetko pôjde, ako má.   

A Dočítania!

    

RECENZIA: J. Safran Foer – Všetko osvetlené (Slovart, 2015)

HODNOTENIE:  ***

„Suka a Žid budú zdieľať zadné sedadlo. Tam dostatočné množstvo miesta pre oboch z nich“(s.41).  

Zvláštna road movie naprieč širokou Ukrajinou v jednom starom rozheganom aute, ktorého posádku tvorí mladý americký študent židovského pôvodu, ukrajinský chlapec a jeho rázovitý dedo. Cesta, ktorá odhaľuje tajomnú minulosť jedného rodu a rozmotáva jeden zaujímavý román.

Foer napísal knihu, na ktorú sa ťažko píše recenzia. Sú v nej pasáže, ktoré zanechajú vo vás silný dojem, je v nej aj zopár vtipných a dojímavých momentov, no zároveň narazíme aj na kapitoly, ktoré by sme pre ich rozvláčnosť najradšej preskočili. Priznám sa, že jazyk ukrajinského chlapca mi dosť prekážal. Najmä jeho slangové výrazy. Naopak, román, ktorý píše americký chlapec je písaný veľmi pútavým spôsobom.

A tak teda sedíme v starom aute, v pozadí sa mihá ukrajinský vidiek a spoločne odhaľujeme dávne tajomstvá, ktoré nemali byť nikdy odhalené...

Nie je to nezabudnuteľný román, napriek tomu si zaslúži si vašu pozornosť.     

 

    

   

RECENZIA: Leila Meachamová – Láskavec (Ikar, 2013)

HODNOTENIE:  ****

„Neboj sa Catherine Ann –chlácholila Emma vnučku a pevne ju objala. Chumáč rastlín sa po náraze do auta rozletel na všetky strany –je to len suchá rastlina – vysvetľovala ticho – nájdeš ju na celom juhozápade. V zime dozrie, nadzemné časti sa oddelia od koreňa a kotúľajú sa vo vetre. Ľudia ju pomenovali Láskavec. Občas sa jej vznesie do vzduchu veľké množstvo a vznikne úkaz, aký sme práve videli. Vyzerá strašidelne, ale je neškodná“(s.19).

Láska, vina, trest. Príbeh troch mladých ľudí, ktorí spolu vyrastajú od jedenástich rokov. John Caldwell predstavuje dobro, Trey Don Hall, prezývaný T.D., rebela, búrliváka a večného nespokojenca, Catherina Ann Bensonová krásneho anjela, dievča, ktorému celé okolie predpovedá veľkú budúcnosť. Všetkých troch spája okrem iného aj to, že nemajú vlastných rodičov a vychovávajú ich príbuzní. Ako roky plynú, John a T.D. začínajú vnímať Catherine nielen ako priateľku, ale aj ako príťažlivú a inteligentnú ženu. Obaja dospievajúci chlapci sú stredobodom pozornosti u dievčat, lebo sú hviezdami miestneho futbalového mužstva(rozumej americký futbal). Catherine dá napokon prednosť pred Johnom rebelovi T.D. Hallovi, s ktorým vytvoria pár snov. Ako to už býva, jedna nerozvážna udalosť otrasie celým ich doterajším životom. T.D. navrhne Johnovi, aby oholili súperovho maskota(barana), čím chceli celé mužstvo pred rozhodujúcim zápasom ponížiť a nabúrať mu sebavedomie. Lenže zhodou nešťastných okolností sa dopustia neúmyselnej vraždy, ktorú nafingujú ako nešťastnú náhodu. Od tej chvíle už nič nie je ako predtým. Catherine otehotnie, no T.D. je neplodný... Odmieta preto prevziať zodpovednosť za nenarodené dieťa(je presvedčený, že Catherine ho čaká s Johnom) a odchádza na univerzitu, kde sa stáva hviezdou amerického futbalu na celoštátnej úrovni. Catherine je nútená z finančných dôvodov(tehotenstvo) vzdať sa lekárskej kariéry a začne pracovať v zapadnutom podniku ako pomocná čašníčka. Odmietne Johnovu ponuku na sobáš, lebo stále miluje T.D. Halla a dúfa, že sa jedného dňa k nej opäť vráti... John sa vzdá kariéry profesionálneho amerického futbalistu  a pod vplyvom viacerých udalostí sa rozhodne pre kariéru kňaza.

Uplynie dvadsaťdva rokov. Catherine vychovala teraz už dospelého syna Willa, John absolvoval viacero svetových humanitárnych misií a T.D. sa vracia do mesta, lebo mu ostáva posledných pár mesiacov života a chce dať pred smrťou ešte aspoň pár vecí do poriadku...

„Ako povedal Trey, hľadáme len to, čo chceme nájsť“(s.301)

Tento román som dosť dlho odkladal, lebo sa mi medzičasom dostali do rúk iné knihy. V každom prípade som si ho vychutnal. Mám rád príbehy, kde sú hlavnými postavami dvaja muži a jedna žena( Weiss - Traja priatelia, Rankov – Stalo sa prvého septembra, Remarque – Traja kamaráti). Láskavec je v tom pozitívnom zmysle typickým americkým románom         (stredná škola, americký futbal, fyzicky príťažliví hrdinovia, prostredie malého mesta, jazda na starom mustangu atď.).

V závere knihy pribudne kriminálna zápletka a vyvrcholenie románu, ktoré samozrejme neprezradím. Ak sa rozhodnete siahnuť po Láskavcovi a máte radi americké romány       (tak ako ja), potom určite nebudete sklamaní. Napokon občas si treba oddýchnuť od Kafku, Dostojevského, Tolstého a iných velikánov.        

 

    

    

RECENZIA: Graeme Simsion – Projekt dieťa (Fortuna Libri, 2015)

HODNOTENIE:  ***

„So zvýšenou záťažou sa možno vyrovnávať dvoma spôsobmi. Prvý predpokladá zavedenie formálneho plánu. Ten zabezpečí účelné rozvrhnutie času, pričom sa berie do úvahy relatívna priorita každej úlohy a jej vklad vzhľadom na dosahované ciele. Pri druhom spôsobe je potrebné akceptovať chaos. Bolo jasné, čo si treba vybrať. Nastal čas na zavedenie Projektu dieťa“ (s.81).

Predošlý román austrálskeho autora (Projekt ideálna manželka) bol literárnou udalosťou. Príbeh vysoko inteligentného profesora genetiky Dona Tillmana , ktorý trpí aspergerovým syndrómom a napriek tomu sa snaží nájsť si životnú partnerku, bol vtipný, dojímavý inteligentný, jednoducho chytil za srdce. Preto som sa na jeho pokračovanie veľmi tešil a mnoho som od neho očakával.

Máme tu teda pokračovanie pod názvom Projekt dieťa. Don Tillman si ako tak usporiadal svoj súkromný a pracovný život, keď tu zrazu prišla nečakaná správa, ktorá mu totálne nabúrala zabehané koľaje. Jeho manželka Rosie je tehotná. Don po tejto zdrvujúcej informácii takmer skolabuje. Napriek tomu je odhodlaný spraviť všetko preto, aby sa stal najlepším otcom pre svoje nastávajúce dieťa. Absolvuje viacero prípravných kurzov, radí sa so svojimi priateľmi, naštuduje si množstvo materiálov z rôznych zdrojov. No čím viac sa snaží, tým viac sa mu situácia vymyká z rúk. Don a Rosie sa postupne vzájomne odsudzia, dospeje to tak ďaleko, že obaja skončia na palube osobného lietadla ako dvaja cudzí ľudia a bezpečnostná jednotka zasiahne proti Donovi Tillmanovi, ktorého podozrieva z teroristickej činnosti.

Ani tentoraz nechýbajú zaujímavé postavy a postavičky z Donovho okolia. Jeho najlepší priateľ Gene, ktorý je psychológom a zároveň Rosieniným konzulrantom dizertačnej práce, Genova manželka Claudia, ktorú Gene údajne podvádza pri každej možnej príležitosti, Dave Bechler, chladiarenský technik, ktorého Don stretol na bejzbalovom zápase a odvtedy sú kamoši, Davova manželka Sonia, vášnivá Talianka a kontrolórka na klinike asistovanej reprodukcie, George, bývalá rocková hviezda skupiny Dead Kings a Lydia, uštipačná sociálna pracovníčka, ktorá Dona z duše nenávidí.

Ako povedal profesor v podaní Jaroslava Marvana v kultovej českej komédii Martina Friča- Cesta do hloubin študákovi duše:„Opakovaný vtip přestává býti vtipem.“ Túto vetu by som mohol pokojne aplikovať aj na Simsionov román. Zatiaľ čo Projekt ideálna manželka bol zábavný, emocionálne vyvážený a predovšetkým originálny, Projekt dieťa kráča po vyšliapanej ceste, ktorá napriek niekoľkým zákrutám ničím neprekvapí a dovedie vás až k predpokladanému cieľu. Zahodená šanca. Nepremenený priamy kop. Lopta smerujúca mimo bránky. Čakal som viac.