nedeľa 13. novembra 2016

REPORTÁŽ z bratislavskej Bibliotéky 2016

Sobota 12.11.2016  

Ráno som sa vybral spoločne so svojou priateľkou na knižný veľtrh Bibliotéka 2016 do Bratislavy. Regiojet odchádzal pár minút po ôsmej. Vonku silno fúkalo a padal dážď so snehom. Jednoducho deň, kedy by každý normálny človek ležal v posteli a sladko sa otáčal na druhý bok. Ale nie všetci sme normálni a pokiaľ ide o knihy, tak ja určite nie. Vo vlaku sme vypili kapučíno a ja som dočítal rozčítaný román Kam si zmizla Bernadette (onedlho prinesiem recenziu).



Dorazili sme tesne pred pol jedenástou. Privítala nás veterná Bratislava, ktorá bola na niektorých miestach pokrytá mokrým snehom. Našťastie doprava neskolabovala. Nastúpili sme na prvý autobus a doviezli sme sa k Inchebe. Kúpili sme si vstupenku (obyčajná za 5€, študentská 3€) a vošli sme dnu. Bolo otvorené len necelú hodinu a už boli šatne plné. Takže nám neostávalo nič iné ako si niesť zimné bundy pod pazuchou. Čakali sme kvantum ľudí, keďže Bibliotéka je jediným podujatím svojho druhu na Slovensku, navyše do Vianoc ostávalo už len pár posledných týždňov, no bolo to ešte oveľa horšie ako v našich najčernejších predstavách. Areál bol prekúrený, masa ľudí sa neustále zväčšovala a návštevníci totálne ignorovali vchody a východy priestorov, ktoré patrili jednotlivým kníhkupectvám. Aby som sa dostal k nejakým knižným novinkám za relatívne výhodné ceny, zamieril som najskôr do stánku internetového a knižného vydavateľstva Martinus, z ktorého som si napokon odniesol tri knihy, pre ktoré som sa po dlhšou uvažovaní rozhodol: Mengeleho dievča, Moruša Baričákovu románovú novinku Vždy pripravený s podtitulom Socializmus, heavy metal a čučo). Na všetky spomínané novinky sa plánujem vrhnúť počas vianočných sviatkov, takže o recenzie rozhodnete nebudete ukrátení. Ďalšie naše kroky smerovali do Slovartu, kde som dlho prehadzoval v dlaniach knihu, ktorú napísal slovenský autor, čo prežil komunistické väzenie 50tych rokov spoločne s bývalým normalizačným prezidentom Husákom, ale napokon som si ju vzhľadom na finančný strop, ktorý som si stanovil, nevzal. A teraz to dosť ľutujem, lebo si neviem spomenúť na názov knihy ani na meno autora. Ak by mi náhodou niekto z vás vedel pomôcť, budem mu veľmi vďačný. Vopred ďakujem. 
Po Slovarte sme prešli cez stánok vydavateľstva Ikar, Albatros, ďalej Marenčin, Mladé letá,Tatran a tie ostatné menšie sme prešli takým rýchlejším krokom.
Určite budete súhlasiť, že kúpu knihy si treba vedieť vychutnať. Ak ste fajnšmekri rovnako ako ja, potom si aj vy vezmete knihu opatrne do rúk, trošku sa s ňou pomaznáte, poprevraciate si ju hore – dolu, opatrne ju otvoríte a nasajete jej tlačiarenskú vôňu. Vychutnáte si jej grafickú podobu, prebehnete krátky obsah príbehu na vnútornej strane obálky (pokiaľ ho kniha má) a nakoniec ju nežne ako trofej určenú pre víťaza Ligy majstrov chytíte do dlaní a ako novorodenca prenesiete k pokladni, kde za ňu vysolíte často krát nekresťanské peniaze. Ale hrejivý pocit vo vašom vnútri a predstava ako ju budete po večeroch čítať pod lampou, to sa jednoducho nedá opísať. Len som trochu smutne a nechápavo pozeral na návštevníkov, ktorí brali do rúk akciové knihy za pár eur. Nepozerali na to čo majú v rukách, hlavne, že knihy boli lacné a dostatočne hrubé alebo graficky vyčačkané. Už vidím ako ich oprašujú vo svojich policiach, prípadne si mädlia ruky ako vybavili viacerých svojich príbuzných a známych za pár „šupiek“.  



Keď sme vyšli zhruba po dvoch hodinách z výstaviska, vietor sa ešte viacej rozfúkal a pocitová teplota nepríjemne klesala hlboko pod bod mrazu. Naobedovali sme sa na Obchodnej ulici, kde sme si v čínskej reštaurácii objednali z dennej ponuky. Potom sme si to namierili do nákupného centra Bory Mall, kde v tom čase prebiehal festival kávy, čaju a čokolády. Nasali sme podmanivú vôňu teplých nápojov a sladkých dezertov. Vonku sa nedalo vydržať dlhšie ako pár minút. Šálka kvalitného brazílskeho pressa a malinový chesscake padli naozaj vhod.
Tri minúty po pol šiestej večer sme sa vracali aj s nakúpenými knihami naspäť do Žiliny. Cestou som ešte stihol prečítať zaujímavú knihu Chopin a George Sandová (recenzia už čoskoro) a potom sme sa už nechali unášať pravidelným zvukom zvonivých koľajníc.  

Tak dovidenia o rok, priatelia. Ak teda všetko pôjde, ako má.   

A Dočítania!

    

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára