utorok 22. novembra 2016
RECENZIA: Peter Kefo Šrank - Múzofil (FAMA art, 2016)
HODNOTENIE: ***
"Ja potrebujem babu, ktorá ma rozmiluje, rozhádže, bude ma ťahať za nos, potom mi dá, potom ma podvedie, potom sa rozídeme, zídeme, ja ju podvediem, budem sa trápiť... skrátka nejaký normálny umelecký vzťah. Písmenká by zo mňa tiekli ako zo Shakespeara v odšťavovači" (s.10).
Je náročné písať recenziu na knihu tomu, koho osobne poznáte, zažili ste s ním viacero literárnych akcií a máte k nemu pozitívny vzťah. Hrozí, že budete nekritický a potom to môže pôsobiť, že mu prihrievate ego alebo naopak, že budete príliš kritický a môžete mu tak nechtiac uškodiť. Snažil som sa nájsť zlatú strednú cestu a verím, že sa mi to aspoň trošku podarilo.
Keď vezmete Petrov román do rúk,asi ako prvé vám napadne: Kto je vlastne ten Múzofil? Keďže tu máme kadejakých "filov" (zoofil, pedofil, nekrofil...). Našťastie Múzofil je relatívne neškodný človek, ktorý k svojmu životu a najmä tvorbe potrebuje mať v blízkosti nejakú múzu. Hlavný hrdina príbehu -Pyko (jeho prezývka alebo meno spočiatku vo mne evokovalo postavičku, takého poskoka, dílera v drogovom svete) je 27 ročných chalan , ktorého živia počítače. Okrem toho vo voľnom čase píše dievčatám básne (podobne ako Štepán Šafránek v kultovej sérii o Básnikoch) a hrá v kapele. V skratke môžeme povedať, že Múzofil je príbehom muža a ženy a o hľadaní seba samého , čo nie je v literatúre nič nové ani prelomové. Dá sa povedať, že väčšina tém je už (a to nielen v literatúre) vyčerpaných a v podstate sa len recyklujú. Ide teda skôr o spôsob, akým je vyššie spomínaný vzťah muža a ženy spracovaný. Pyko a jeho láska Zuna - dievča z rómskej rodiny - mi do istej mieri pripomínajú také tie vzťahy dospievajúcich chlapcov a dievčat z románov dnes už aj u nás veľmi populárneho Johna Greena. Peter Šrank na niektorých stranách štýlom písania pripomína Pavla Baričáka a pri viacerých scénach, v ktorých vystupujú Pyko a Zuna spoločne, akoby vypadli z muzikálu Fontána pre Zuzanu (samozrejme mám na mysli prvý diel). Keď na začiatku príbehu príde k pomaturitnému stretnutiu hlavných hrdinov románu, mám pocit, akoby som sa ocitol vo Vieweghovom sfilmovanom príbehu - Vybíjaná alebo v kultovej českej komédii Sneženky a machri. Všetky spomínané knihy a filmy, ktoré som spomenul, patria medzi moje obľúbené, takže v tom by som problém nevidel. Ide však o to, že keď pospájame túto mozaiku dohromady, toho originálneho, čo by mala kniha priniesť, veľa neostáva. Je to ako puzzle všetkého obľúbeného, populárneho, známeho, ktoré vytvorí síce veľmi pekný, ale už známy obrazec. Nechcem samozrejme Kefa obviňovať z toho, že to robil zámerne a cielene, je to skôr dielom náhody a jednoducho to tak vystrelilo.
Čo by som jednoznačne vyzdvihol, je Petrov štýl rozprávania. Hovorový, slangový, obrazný, miestami vulgárny (nie však samoúčelne), hravý jazyk. Je vidieť, že Kefo píše okrem iného aj poéziu a aforizmy, čo naplno zužitkoval aj vo svojom debutovom románe.
Pokiaľ ide o postavy, tie sú úplne v poriadku. Aj prezývky ostatných hrdinov (okrem Pyka) vo mne občas evokovali narkomanov a dílerov (najmä Pykovi kamoši Rafo a Fixo). Petrovou silnou stránkou sú najmä ženy, resp. ženské postavy. Klobúk dole, ako vykreslil (Zunu, jej kamošku Heňu, Noru - mladšiu sestru Zuny alebo Kiku a Dominiku - Pykove dočasné múzy). Osobne som sa veľmi dobre pobavil pri postavách v časti Letavy, ktoré sú inšpirované skutočnými osobami a osobne ich poznám, však Jano Mädokýš a Mathej Thomka? :) )
Takisto dialógy sú silnou stránkou tohto zaujímavého románu. Najmä pre ich hravosť, obrazotvornosť a poetickosť. V niektorých kapitolách budete na pochybách či čítame prózu alebo poéziu: "S týmto prirovnaním ma dostala, spomenul som si na seba a Kiku. Áno, ale v láske môžeme byť dvomi biliardovými guľami alebo dvomi kvapkami. Keď sa stretnú dve biliardové gule, vtedy je veľa rachotu, veľa radosti z presnej trefy, trvá to krátko, miesto nárazu zabolí, menia sa smery a zostávajú len spomienky. Keď sa stretnú dve kvapky, chvíľku sa dotýkajú a navzájom do seba otláčajú, idú kus cesty spolu a keď zistia, že ich príťažlivosť je väčšia ako unesú, splynú v jednu. Ale byť kvapkou znamená byť mäkký: A zraniteľný. Zrážať sa už nechcem a splynúť mám strach. Čo s tým?" (s.67).
Takisto niektoré zamyslenia stoja za pozornosť: "Pre mňa je podstatné iné: -že keď niekto spadne do vody, ty sa ho snažíš utopiť, ja zachrániť" (s.233).
Napriek tomu, že Peter sa najmä v dialógoch nevyhýba vulgarizmom, nie je to, ako už bolo vyššie spomenuté, samoúčelné, má to svoj zmysel. Sám som odporcom toho, aby sa v príbehu, odohrávajúcom sa napríklad v prostredí dospievajúcej mládeže alebo v robotníckom prostredí, používal konzervatívny jazyk. Znie to neprirodzene. Opakom Kefovho šťavnatého jazyka je skvelé zaobalenie toho, čo je každému známe, no nehovorí sa o tom. Je to zahalené podobne ako telo krásnej mladej ženy v priesvitnej plachte, čo ponecháva priestor fantázii: "Prvý prízrak. Každá z vás žien má na sebe mapu erotogénnych zón. Niektorá ako šírošíre more s pár ostrovmi, iná ako šírošíre ostrovy s trochou mora. Správny nomád ich rýchlo zmapuje a naučí sa cestovať z jedného na druhý. Na istotu. U teba jeden deň mapa vyzerá ako nórske fjordy, na druhý deň ako koralové atoly pri Austrálii, potom zas všetko zmizne, len nánosy delty Nílu sa skoro dotýkajú hladiny. Najskôr som zaskočený, no čoskoro som zistil, že to znovuobjavovanie je krásne. Musím sa vždy nanovo spýtať každého kúska tvojej kože A ktorá že si dnes moja? Radosť objavovať. Počúvala ma s otvorenými ústami. -A diagnóza Lentilky? -
-Druhý zázrak. Zázrak chameleóna, ktorému sa sníva o lentilkách. Stačí chvíľku sledovať ho smelo môžeš začať hádať. Teraz sa mu sníva o červenej, teraz o zelenej... U teba je tiež radosť hádať, kadiaľ asi tvoja hlava lieta. Teraz zatínaš prsty. Možno sa držíš okraja studne, ktorá ťahá do svojich kruhov. Teraz si prestala dýchať. Čo ak si vystrčila hlavu z idúceho rýchlika a silný nápor vzduchu ti zastavuje dych? Teraz ti trikrát zaklipkali viečka a odfúkla si si. To ti pavučiny babieho leta ťahajú medové motúzy pod fúzy. Možno, možno, možno... Lentilka za lentilkou prefarbujú tvoju chameleóniu kožu. Radosť hádať. -A to tretie?-
-Máš svojho rozkošníckeho avatara, ktorý je skrytým druhým obrázkom v holograme tvojej tváre. Ako na bankovke alebo na tých starých pohľadniciach, kde sa menia oči postavičky podľa uhla pohľadu. Len v dvoch situáciách ho nedržíš pod kontrolou. Keď hráš na klavíri, v najťažších pasážach ti mimovoľne vylezie na tvár a prefarbí ju blahom. Pohne perami, privrie oči, usmeje sa. Prezradí rozkoš z hudby. Keď sa milujeme, je v tvojej tvári ešte trblietavejší. Prezradí rozkoš z rozkoše. Ja si ťa balansujem ako hologram pod dopadajúcim svetlom a ty mi za odmenu preblikáš medzi sebou a svojím rozkošníckym avatarom. Dlho, predlho. Koľko len chcem. Radosť pozerať" (s.305).
Trošku som kritický ku kapitolám, ktoré sú venované pomaturitnému stretnutiu. Som dosť veľkým odporcom humoru, ktorý je úzko prepojený s fyziologickými prejavmi človeka (prdenie, grganie, sratie, grcanie...). Preto nemám rád viaceré americké komédie, ktoré sa bez nich nedokážu zaobísť. Najmä pokiaľ ide o paródie. Našťastie Kefo na tento typ humoru v ďalších častiach románu rezignoval. Inak humoru je v Múzofilovi viac ako dosť. Niekde je trefný a vydarený, inde trošku menej. Posledná kritická pripomienka bude smerovať k dynamike deja. Väčšinou je to v poriadku (samozrejme neriešim či Pyko mohol za taký krátky čas zažiť všetky tie dobrodružstvá, čo nám autor naservíroval, je to však jeho fikcia, má na to právo), len na niektorých miestach (konkrétne návšteva Zuninej rodiny a Didina svadba -mimochodom Dida mi nielen svojimi fyzickými prednosťami, ale aj správaním pripomína Vendulku Utešiteľku z filmovej série o českých básnikoch), to trošku stagnuje a možno by to chcelo menej prešľapovania na mieste.
Aby som to teda celé nejako zhrnul, Petrov román má ako väčšina debutových románov svoje silné aj slabšie stránky. Celkovo však vo mne prevláda pozitívny pocit z prečítaného, myslím si, že Kefo sa témy zhostil so cťou a pevne verím, že sa v blízkej budúcnosti odhodlá napísať aj pokračovanie Múzofila. Už teraz viem, že si ho veľmi rád prečítam. A určite nie som sám. Len dúfam, že toho originálneho a nezabudnuteľného v ňom bude o niečo viacej.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára