HODNOTENIE: **** KNIHA MESIACA JÚN
"Františkov handrový odev sa v strede opásava bielou šnúrou s tromi uzlami, ktoré nám pripomínajú jeho životné motívy. Prvý uzol chudobu. Druhý uzol poslušnosť. Tretí uzol zdržanlivosť alebo cnosť. Ak máš odvahu, tak to skús." (s.10).
"Výprask. Slovo ako žihľava. A drevo. Už len tá narážka je strašnejšia než kopanec stopäťdesiatkilového zvera. V skupine zazneli prasacie zvuky. -Prestaňte s tým -, povedal som." (s.18).
Je viac ako isté, že keby Brouwers napísal svoj román v období stredoveku, skončil by niekde na hranici: "Tú chlpatú vypučenú hrudu mäsa vidím v spodných nohaviciach. Pred očami sa mi zjaví viac vízií, ktoré by ako obscénne grafiky mohol nakresliť Gustave Doré. Ctihodný brat sa sadisticky a ponižujúco zabáva. Ctihodný brat šmátra, obchytkáva, obzerá si pekného mládenca. Ctihodný brat núti plavovlasého žiaka, aby vzal do úst jeho penis. Ctihodný brat penetruje vyvolaného školáka svojím prstom, jazykom, vtákom, vtákom do príliš úzkeho otvoru a ten krváca. Ctihodný brat sa vystrieka do tváre nám zvereného školáka. Pritom myslíme na milosrdnosť nášho Spasiteľa, ktorého telo denne prijímame, a na príklad nášho zakladateľa. Kto sa to opováži povedať ďalej, pôjde do pekla." (s.234). Našťastie doba sa zmenila a tak si dnes môžeme v pohodlí svojich domovov alebo niekde na ceste vlakom či autobusom vychutnať tento skvelý príbeh z obdobia päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Je po druhej svetovej vojne, ktorej dôsledky však ešte stále doznievajú a len pred pár mesiacmi zomrel jeden z najväčších diktátorov v dejinách - J.V. Stalin.
Do františkánskeho kláštora prichádza istý mladý kňaz Eldert Haman, ktorý príjme meno Bonaventura. Jeho úlohou je vyučovať chlapcov nemčinu a pôsobiť v kláštore ako vychovávateľ. Od prvých dní je svedkom psychického, fyzického a sexuálneho týrania, ktoré vykonávajú kňazi na bezbranných deťoch. Bonaventúra je vo svojom vnútri rebel, od prvej chvíle je preto znechutený z toho, čo sa okolo neho deje, nedokáže sa však prinútiť, aby spravil nejaké silnejšie gesto odporu. Zápasí s vierou v Boha, hľadá samého seba, hľadá si miesto medzi spolubratmi. Pochybuje o sebe samom, chcel by pomáhať druhým, robiť tie správne činy, vzbúriť sa, no na to mu chýba odvaha. Tú mu našťastie dodá príťažlivá vdova žijúca v blízkosti kláštora - Patricia Delahaye, ktorá v Bonaventurovi prebudí jeho mužnosť a pomôže mu spraviť dôležité životné rozhodnutie... "-Vôbec sa nemusíš vrátiť-, povedala znova. -Nech ich aj porazí. Nebolo to fajn, zatrtkať si? - Opäť nové slovo. -Jebať, pichať, trtkať-, poúčala didakticky. Kefovať, mydliť, súložiť, váľať sa, mrdať, drbať, sexovať, šústať. To tam zrejme vyčiarkli zo všetkých slovníkov. Tak ako? Možno sa ti to vôbec nepáčilo?- Znovu ma stiahla do mäteže plachiet, prikrývok, vankúšov, s jednou červenou topánkou, kefa na vlasy mala oceľové končeky, ktoré ma pichali do pokožky, a nasunula sa na mňa. -Myslel si si, že ťa len tak nechám odísť, ty zbožný kostolný trpaslík?- (s.195).
Brouwersovo dielo Drevo je do určitej miery autobiografické, vychádza zo skutočných zážitkov, ktoré autor literárne spracoval. Najzaujímavejšou stránkou románu je atmosféra, ktorá panuje v kláštore. Máme pocit, akoby sme kráčali po Bonaventurovom boku, spali s ním v jednej miestnosti, sledovali s nim futbalový zápas, vyučovali žiakov, rozprávali sa s ostatnými kňazmi a sledovali celé to nechutné divadlo naokolo. Postava Mansueta, direktívneho a sadistického riaditeľa školy, je zmesou všetkých negatívnych vlastností, ktoré si len dokážete predstaviť. Jeho prezývka medzi žiakmi je výstižná a hovorí za všetko. Na druhej strane ani Bonaventura nie je stelesnením ideálneho hrdinu. Chýba mu odvaha, je nerozhodný, stále akoby nedokázal dospieť pre dôležité činy. "Nehodím sa na kláštorný život. Uvedomil som si to príliš neskoro. Niekedy si myslím, že sa nehodím na nijaký život." (s.42). A možno práve preto si k nemu dokážeme nájsť ako čitatelia cestu. Pripomína nám vlastné nedostatky, ktoré túžime vytesniť, no nie vždy sa nám to podarí.
Nehádžem všetkých kňazov do jedného vreca, čo však neznamená, že teraz budeme nad ich zlyhaniami privierať oči a držať sa zásady - čo sa odohralo za múrmi kláštora, to tam aj ostane.
Chcem zdôrazniť, že vulgarizmy nie sú v v románe použité samoúčelne a majú svoj zmysel: "Napriek tomu som ďalej zaťato dorážal do jej diery, pošvy, piče, mušle alebo ako sa to volá, kam som ho nechal teraz úplne nebrzdene dobehnúť až na cieľovú rovinku, tam vyšumela z fliaš pena. Všeobecný jasot." (s.194).
Mrazivý príbeh, ktorý síce nie je rozsiahli, pokiaľ ide o počet strán, ale výpovednú silu má údernejšiu ako mnohozväzkové dielo. DREVO je v Browersovom románe pokladané za symbol hriechu, bolesti, hanby a tvrdosti. Bonaventurovi žiaci by vedeli rozprávať...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára