"Byla hloupost zabývat se minulostí. Marnost. Znovu se podíval na dívku. Možná, že nebyla ta pravá, to ale neznamenalo, že si spolu neužili hezké chvilky. Usmál se. S vytržením zřejmě bude muset počkat na další. Teď si prostě jen trochu užije. Olízl si rty a začal se svlékat." (s.11).
Spoločne s inšpektorkou Savageovou a jej vyšetrovacím policajným tímom (detektív Little John Jackson, inšpektor Philip Davies, policajti Hardin a Garrett ) sa ocitneme v britskom mestečku Plymouth, kde sa odohrá niekoľko brutálnych vrážd mladých žien, ktoré boli predtým zdrogované, násilne odvlečené, zneužité a nakoniec pohodené povedľa cesty. Kto je schopný takýchto brutálnych vrážd? Inšpektora Savageová, ktorá zďaleka nemá ukážkový súkromný život, je tlačená časom, ktorý hrá jednoznačne proti nej. Obetí pribúda a stopy, ktoré by viedli k dopadnutiu páchateľa, sú veľmi mizivé.
Po prečítaní tohto románu som si uvedomil, že potrebujem od podobných diel dlhšiu pauzu. Keď prišli autori pár rokov dozadu s nápadom, že súkromný život vyšetrovateľov sa bude rozoberať rovnako intenzívne ako samotní prípad, bolo to niečo nové a čitateľsky veľmi atraktívne. S týmto operovali najmä severskí spisovatelia (Jo Nesbo a jeho Harry Hole), Erik Axl Sund - vyšetrovateľka Jeanette Kihlbergová, Michael Hjortf, Hanns Rosenfeldt - psychológ Sebastian Bergman) alebo Briti (Robert Galbraith a jeho (jej) detektív Cormoran Strike), Angela Marsons - inšpektorka Kim Stoneová)...
V poslednom čase mám pocit, že tejto šablóny sa drží väčšina autorov, ktorí píšu krimi. Aj preto tieto romány už nedokážu prekvapiť a priniesť nič zaujímavé. Pamätám si, keď prišiel do kín dnes už kultový horor Kruh. Ten priniesol do tohto žánru nový, psychologický prvok, ktorý sa stal vzorom pre desiatky filmov, ktoré sa ním začali inšpirovať a v podstate to trvá dodnes. Už sa nebojíme odseknutých hláv, zvuku motorovej píly a krvavých rúk (aj keď mne sa to už ako malému zdalo skôr komické ako strašidelné) teraz sa bojíme vŕzgajúcich dverí, starých domov, tmavých pivníc a hracích skriniek. Stále to spôsobuje zimomriavky, ale nie je to nič nové. A presne tak je to aj s románom Dotyk.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára