RECENZIA: Jean Michel Guenassia - Vysněný život Ernesta G. (Argo, 2014)

HODNOTENIE:  *****

"Jmenuji se Ernesto. Doma mi říkali Ernestito, aby to rozlišili od mého otce. Jmenovali jsme se stejně. U nás to je tradice. Tak jsem byl malý Ernesto, nelíbilo se mi být malý a dělal jsem všechno pro to, aby na to zapomněli. Jak mě rodiče vychovávali, o tom mohl každý snít: svobodně, bez donucování, dostalo se mi od nich jen lásky a laskavosti, nejlepší příklad na světě pro výchovu, otec mi vždy pomáhal se realitovat Jestlipak si na mě mých šest dětí uchová jinou vzpomínku než jako na vousáče, který je pět minut pohoupal na kolenou? Nechal jsem je jejich matkám, opustil je a nikdy se o ně nestaral. Co jiného muže člověk pro své děti udělat než jim přpravit dobrý život, dát jim  to nejlepší, aby si jednou mohli říct: muj otec byl dobrým otcem. Já jsem chtel, aby žily v lepším a spravedlivejším světě. Vlastně jsem se víc staral o budoucnost druhých a vlastné děti jsem opomíjel. Nikdy mě nenapadlo, jak jsem jim musel chybét  ani jak mně chybějí dnes ony. Možná jsem se nehodil k tomu, abych vubec  měl děti" (s.306). 

Josef Kaplan prežil veľmi dlhý  a zároveň plnohodnotný život. A to nielen preto, že sa dožil úctyhodných sto rokov. Narodil sa ešte pred prvou svetovou vojnou, v roku 1910, v židovskej rodine. Matka mu zomrela, keď bol ešte mladý a tak výchova malého Josefa ostala na pleciach otca Eduarda. Už ako dospievajúci mladý muž si Josef užíva nočný pražský život a celé hodiny pretancuje s miestnymi dievčatami. Najlepšie to vystihol jeden návštevník známeho pražského podniku: "Pane Bože, ochraňuj nás pred ženskými nalíčenými jako filmové hvězdy, s nosíkem nahoru, kulaťoučkou prdelkou na jehlách." (s.24). Táto vášeň drží Josefa aj počas lekárskych štúdii v Paríži. Po úspešných štúdiách medicíny odchádza do Alžírska, kde sa nachádza jedno z najmodernejších výskumných laboratórií 30. rokov 20. storočia. Josefa v tom čase nezaujíma nič iné, iba výskum. Načas sa úplne izoluje od spoločenského života. No len do chvíle, kým sa jeho osud nepretne s osudom Mauriceho Delaunayema, dvadsaťročného muža, ktorý je rozhodnutý, že za každú cenu v Alžírsku zbohatne, jeho priateľkou, začínajúcou divadelnou herečkou, okúzľujúcou krásnou Christine a jej šarmantnou priateľkou Nelly, s ktorou Josef nadviaže vzťah, hoci od začiatku je tajne zamilovaný do Christine. S touto trojicou trávi Josef väčšinu voľného času, pokiaľ nie je práve zavŕtaný vo výskumnej práci. Vo vzduchu je však čoraz viac cítiť nenávistný duch nacizmu. Zákony sú voči cudzincom a najmä židom čoraz tvrdšie. Josef je nútený odísť do najzapadnutejšej časti Alžírska, do Ouled Smiru, na Bohom zabudnuté miesto, kde nechodia už ani líšky, kde končí akákoľvek normálna civilizácia. Ostalo tu len zopár miestnych obyvateľov, ktorým sa snaží Josef v rámci svojich možností pomáhať: "Tři roky...TŘI! Když to tak píšu, těžko tomu uvěřit. Už nevím, kdo říkal, že nejhorší jsou první tři roky. Patrňe já." (s.132). V  mestečku Ouled Smir prečká Josef Kaplán v podstate celú vojnu a tak sa mu podarí vyhnúť všetkým tým hrôzam, ktoré sa odohrávali všade naokolo. Keď ho vystrieda mladý kolega lekár, Josef sa môže konečne vrátiť späť do Paríža. Je zarastený a otrhaný ako nejaký pustovník. Vojna zmenila charaktery viacerým jeho priateľom. "Výhodou lidí, kteří vás mají rádi, je, že vám rozumějí víc, než si rozumíte sami. A jestli vám neromumějí doopravdy, aspoň vás mají rádi." (s.141). Maurice je zatrpknutý chlapík, ktorý neustále reve po Christine a Nelly si nájde bohatého fotografa, u ktorého má šancu na lepší život. Maurice a Christine sa hádajú čoraz viac, až to napokon vedie k rozchodu. Christine je silná emancipovaná žena, ktorá sa potrebuje realizovať a po boku Mauricea nenachádza žiaden priestor na vysnenú hereckú kariéru. Josef sa cíti v tom čase opustený a preto sa to rozhodne risknúť. Požiada Christine o ruku a tá po počiatočnom odmietnutí napokon súhlasí. Obaja premýšľajú , kde budú spolu žiť. Napokon sa rozhodnú cez Švajčiarsko vrátiť do Československa. Cesta späť je náročná, keďže všade ešte doznievajú následky vojny a hranice sú len ťažko prechodné. Na švajčiarskych hraniciach Josef  s Christine stretávajú Pavla Cibulku, Josefovho priateľa z detstva, na ktorého si však Josef už takmer vôbec nespomína, Pavel sa k nim pripojí a v trojici sa vracajú do Československa. V Prahe narazia na Josefovu bývalú priateľku Terezu, ktorá začne s Pavlom chodiť. Po čase sa im narodí syn Ludvík, ktorý sa v dospelosti stane redaktorom Rudého práva. Josef, po vojne plný ideálov, vstúpi do politiky ako poslanec komunistickej strany. Lenže päťdesiate roky ho nadobro zbavia ideálov. Našťastie ako výskumný pracovník nie je priamym terčom útokov zo strany komunistov, ktorých ideály niekoľko rokov tak verne obhajoval. Spoločne s Christine sa im narodia deti Helena a Martin. Christine má komunistického Československa plné zuby. Nedokáže si zvyknúť na neslobodu a tak berie so sebou Martina a navždy odchádza z krajiny. Československo opúšťa aj Pavel, ktorý necháva doma Terezu a Ludvíka. Josef vychováva Helenu sám. Pracuje v ozdravovacom zariadení a snaží sa prežiť v tej šedi socializmu. Istú nádej prinesie obdobie Pražskej jari, no to pominie ešte rýchlejšie ako vôbec začne. Všetko zmení príchod juhoamerického revolucionára, ktorého má Josef osobne na starosti. Tento muž zmení život nielen jemu, ale aj členom Josefovej rodiny...

Skvelý román francúzskeho spisovateľa, ktorý veľmi pripomína diela Milana Kunderu. Príbeh je výborne vystavaný, dej plynie v dobrom tempe, postavy sú zaujímavé a charizmatické. Jediná kritika smeruje k autorovi, ktorý akoby na niektorých miestach zabúdal, že Česi mali počas trvania Československej republiky spoločné dejiny so Slovenskom a v knihe to občas nevidieť. Inak veľmi silný čitateľský zážitok, vrátane mrazivého záveru.