"Po pere mi steká kvapka potu. Cítim soľ. Tancovanie ide samo od seba. Plynulé abstraktné línie. Nič nevidím, počujem len hudbu. Tancujem akoby v tranze. Presne ako vtedy, keď som to okúsila po prvý raz, ako päťročná." (s.234).
Život je plný náhod. Paul Glaser, autor tohto dokumentárneho románu, bol po skončení nejakej konferencie navštíviť koncentračný tábor v Osvienčime.. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby na jednom z kufrov neprečítal meno Roosje Glaserová. Paul vedel, že Glaserová je v Holandsku dosť zriedkavé priezvisko a preto mu to nedalo a začal pátrať po osudoch tejto záhadnej ženy. Výskum napokon potvrdil, že za menom sa ukrýva jeho teta. Kto však bola táto tajomná pani?
Roosje Glaserová sa narodila v nemeckom meste Klévy, no neskôr sa spoločne s rodičmi presťahovala do Holandska. Tam patrili k zámožným židovským rodinám, takže na nedostatok financií sa nikdy nemuseli sťažovať. Keď Roosje niekedy vo veku piatich rokov začala vnímať hudbu, automaticky sa pustila do tanca a to jej v podstate vydržalo až do posledného výdychu.
Roosje si užíva nielen tanec, ale všetko, čo so životom súvisí: spoločnosť mužov, hudbu, alkohol, cigarety. Akoby niekde vo vnútri cítila, že čoskoro nastanú kruté časy. Ešte stihne úspešne rozbehnúť tanečnú školu, no protižidovské zákony ju čoskoro zrazia na dno. Napriek tomu Roosje mnohé nariadenia ignoruje a naďalej sa snaží žiť svoj život naplno. Kruto ju zasiahne smrť priateľa, leteckého pilota. Spozná viacerých mužov, no musí sa čoraz viacej skrývať pred nacistami. Zdá sa, že spoločne s rodičmi napokon vojnu v zdraví prečkajú v odľahlej časti vidieka, no zradí ju jeden z partnerov. Prejde viacerými koncentračnými tábormi, údajne má intímny pomer s jedným vysokým dôstojníkom SS. Nacistických pohlavárov učí v koncentračnom tábore tancu a celkovému spoločenskému bontónu. Doktor Mengele a doktor Clausberg si ju vyberú na svoje zvrátené experimenty, čím sa na jednej strane vyhne strašným podmienkam, ktoré panujú v tábore, no už nikdy nebude môcť mať deti: "Panuje tam príjemná atmosféra. Experimenty trvajú kratučko. Nejaké to pichnutie, porezanie či menší odber krvi. Potom si môžeme oddýchnuť, a keď prídeme k sebe, smieme ísť von a na poli medzi barakmi zbierať bylinky, ako napríklad šťavel alebo razcu. Volajú nás bylinkové komando. Je to pekná práca. Veď si len predstavte, pobehovať po Osvienčime na slnku a hľadať bylinky." (s.174).
Roosje prežije aj pochod smrti a po oslobodení sa presťahuje do Švédska. Zatrpkne na Holandsko, v ktorom strávila mladosť, má pocit, že pre ňu jej domovská krajina počas vojny nič pozitívne neurobila a preto sa rozhodne svojim zradcom, za všetko to utrpenie, ktoré jej spôsobili, pomstiť...
Roosje Glaserová zomrela v roku 2000. Nikdy neprestala milovať tanec, aj keď už bola v staršom veku. Svoj život prežila naplno. So svojim švédskym manželom sa rozviedla len rok pred svojou smrťou. Za svojho života sa ešte raz vrátila na miesta, ktoré tak výrazne ovplyvnili jej ďalšie roky.
Paul Glaser napísal historický román, v ktorom sa prelína minulosť so súčasnosťou. Pri písaní vychádzal z denníka, ktorý si viedla jeho teta a z jej korešpondencie. Takisto navštívil viacerých príbuzných, ktorí si na ňu pamätali. Kniha je robená striedavo ako dokument a klasický príbeh, čo občas prekáža, keďže sa nemáte čas naplno doň ponoriť. Aspoň na mňa to pôsobilo rušivo.
Prečítal som už viacero príbehov z prostredia koncentračného tábora a keď to mám porovnať s tými najlepšími (Utiekol som z Osvienčimu, Mengeleho dievča), je to taký priemer. Zaujímavý príbeh, ale nedokázal ma strhnúť ako vyššie spomínané romány. Napriek tomu určite nič nepokazíte, ak si knihu prečítate.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára