Ak ste zažili obdobie pred rokom 1989 podobne ako ja, a ste súčasťou tzv. "Husákovej generácie", teda ak máte niečo medzi 35 a 45, potom vám bude Baričákova kniha veľmi blízka.
Keď padol socializmus, mal som deväť rokov, no na viaceré okamihy charakteristické pre vtedajšiu dobu si veľmi dobre pamätám. Bol som iskrička, vonku sme sa celé hodiny naháňali za futbalovou loptou, učiteľky sme oslovovali "súdružka", v škole sme zdravili "česť práci", s rešpektom sme hľadeli na bielo -žlté autá s húkačkami a nápisom VB, v čítankách sme čítali úryvky o "dobrom ujovi" Leninovi, skúšali sme si plynové masky s dlhými chobotmi, nahlas som sa rozplakal na futbalovom zápase, keď Žilina strelila gól Sparte Praha a celý štadión reval ako o život, cestovali sme vlakom, na ktorý predávali tvrdé kartónové lístky, na 1. mája sme mávali sovietskymi a československými vlajkami, platili sme československými korunami, hrali sme céčka, kokakolu a kindervajce sme si vychutnávali len sviatočne, v cukrárni sme v nedeľu popíjali vineu a marku, ktorú nám kupovali naši rodičia, zbierali sme odznaky a známky (najlepšie boli tzv. arsiky), do závodných podnikov chodil pripitý Mikuláš, vystrihli ma z Pionierskej lastovičky, z programu pre mládež, v ktorom som presvedčivo tvrdil, že sovietske hodinky sú kvalitnejšie ako československé (aspoň vidíte aký som bol zmagorený), poznali sme bony, obliekali sme sa všetci rovnako, na telesnej výchove nosili chlapci červené trenírky a biele tielká, dievčatá modré trenírky a rovnako biele tielka a na nohách nám svietili jarmilky -cvičky (ponížením pre nás chlapcov bolo, keď sme si náhodou zabudli úbor a museli sme cvičiť v slipoch), na konci druhého ročníka základnej školy som recitoval nejakú budovateľskú báseň pred celou školou a vypadol mikrofón, pamätám si, že jeden punker mi počas veľkej prestávky len tak z dlhej chvíle z otočky nakopol ksicht, jeho číňaky (tak sme vtedy volali lacné gumené tenisky) mi smrdeli pri nose ešte aj na druhý deň, aby som nevyzeral ako zbabelec, skrýval som si uslzenú tvár pred spolužiakmi (bolo mi do plaču skôr z poníženia, než z bolesti, to len aby ste vedeli), pamätám si, ako som raz utiekol spolu s ostatnými chalanmi z triedy pred nejakou iskričkovskou schôdzou a mama bola vtedy veľmi sklamaná, nepoznali sme diaľkové ovládače od televízora, mobily ani internet, stretávali sme sa na ulici za panelákmi vedľa prašiakov, na školské exkurzie a koncoročné výlety nám rodičia balili do chlebníkov tatranky, termosky a rezne. Detské kufríky sme mali polepené samolepkami a preplnené "angličákmi"(makety skutočných automobilov vyrobené v rôznych mierkach), moja mama, ktorá si diaľkovo dorábala doktorát, si dohodovala konzultácie v Bratislave v tie dni, keď mali do jediného obchodu na Slovensku doviezť lego. To sa totiž v tom čase vopred objednávalo.
Nie, v žiadnom prípade neplačem za minulým režimom, ono to totiž nebolo len o tom, že "mliečko stálo dve koruny a rožok dvadsať halierov", ale je pravda, že by som si rád svoje detstvo v minulom režime predĺžil do pätnástich - šestnástich rokov, aby som si významné historické udalosti viacej uvedomoval. Musím sa však priznať, že čoraz viac mám pocit, že tvrdý, nekompromisný a priam odporný kapitalizmus dnešnej doby ma postupne zožiera zaživa. Nie je jednoduché užívať si pocit slobody, keď v podvedomí myslíte na splácanie hypotéky, z médii sa na vás smejú škodoradostné ksichty politikov, často bývalých agentov ŠTB, prípadne potomkov prominentných politikov minulého režimu. Keď dodržiavate zákony, snažíte sa žiť v súlade s morálnymi hodnotami a naivne veríte, že vzdelanie vám zabezpečí lepší život, spoločnosť na vás hľadí ako na novodobých Idiotov ( Dostojevskij by mal určite dostatok materiálu na pokračovanie jedného zo svojich najslávnejších románov).
Chcem vás ešte poprosiť o jedno. Nevyčítajme našim rodičom, že stáli v tie chladné novembrové dni na námestiach, že tam tak naivne štrngali kľúčmi, spievali Krylove piesne alebo si sľubovali lásku. Oni naozaj verili, že sa budeme mať lepšie. Myslíte si, že túžili po takomto kapitalizme, čo tu vládne dnes? Väčšina z nich mala predstavu nejakého Dubčekovho "socializmu s ľudskou tvárou", prípadne severského spôsobu vlády. Pokiaľ viem, oni si mysleli, že to dobré čo fungovalo sa zachová a to zlé opraví. Namiesto tragikomického socializmu tu dnes máme "kapitalizmus s neľudkým ksichtom", ktorý sa nám zákerne vyškiera do očí.
HODNOTENIE: ****
"Kto chce brať Baričáka, musí ho akceptovať aj s týmito jeho životnými štáciami. Ak by niečo vypadlo z mojej skladačky, už by som to nebol ja. A ja som ten posledný, kto by chcel niečo z toho vymazať. Všetko sa malo udiať tak, ako sa udialo, aby som to bol Ja a stal som sa Sebou" (s.341).
Pavel Hirax Baričák napísal román, ktorý je kronikou sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, opisuje život metalistov, rebelov a chalanov, ktorí sa cítili byť zviazaní režimom a túžili po slobode. Hirax bol pri vzniku metalovej hudobnej scény v Československu, opisuje atmosféru koncertov, hudobných festivalov, opletačky s políciou, nezhody s vedením na základnej aj na strednej škole, pád režimu počas štúdia na vysokej škole, ale vracia sa aj do detstva, keď sa rozviedli jeho rodičia, istý čas boli nútení žiť s bratom, na ktorého nedá dopustiť, v Opatovciach nad Nitrou, najviac priestoru však venuje rokom, ktoré prežil v Martine. Keďže som v tomto meste prežil dosť významnú časť svojho života a poznám jeho zákutia, mal som pocit, že Baričák ma týmto priestorom sprevádza ako to najlepšie GPS. Hoci viaceré zákutia sa za tie roky výrazne zmenili. Keby som bol starší a pohltila by ma metalová hudba a vôbec životný štýl 80 tych rokoch, Hiraxov román by sa pre mňa stal akousi nepísanou metalovou bibliou. Jeho prehľad o vyššie spomínanom žánri je obdivuhodný. Súčasťou dospievania osemdesiatych rokov bolo popíjanie alkoholu, odhaľovanie tajomstiev sexuálneho života (v tom období to bolo oveľa komplikovanejšie ako dnes, keď táto téma na vás vyskočí z každej internetovej stránky), stanovanie, naháňačky medzi panelákmi, aktívne športovanie, pozeranie seriálov, čítanie kníh, hádky s rodičmi, výsluchy na polícii, módny štýl, drsné chlapské hry v partii, skvelé kamarátstva...
Súčasťou románu sú aj dobové fotografie s vtipnými komentármi. Kniha je komplexná, ak si chcete urobiť obraz o dobe, ktorá vládla pred viac ako štvrť storočím alebo pripomenúť si ju, máte jedinečnú príležitosť. Baričák sa neutápa v nostalgii, jednu z posledných kapitol venuje porovnaniu minulosti a súčasnosti ( zvlášť kapitoly 34 a 35 stoja za prečítanie!!!) S väčšinou Hiraxových názorov a jeho pohľadom na socializmus a kapitalizmus súhlasím.
Prečítal som všetky romány od Pavla Baričáka, s výnimkou jeho poézie a Šlabikárov šťastia jeho tvorbu poznám, no Vždy pripravený je pre mňa number one. Prepáčte, načo anglicizmy, keď máme slovenské výrazy. Takže Vždy pripravený je podľa môjho názoru najlepší Pavlov literárny počin a dúfam, že príde aj pokračovanie odohrávajúce sa v deväťdesiatych rokoch, ktoré sú začiatkom mojej mladosti. Výborná práca!
PS: Kniha vám poodhalí aj pôvod vzniku prezývky Pavla Baričáka -"Hirax".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára