Vianočné perličky/ Kam sa podel duch Vianoc?

Aj vy máte posledné roky pocit, že vianočný duch sa niekam vytráca? Keď sledujem tie preplnené vozíky, ktoré sa prehýbajú pod náporom nahádzaných položiek, z ktorých minimálne polovica skončí v pozáručnej lehote v smetnom koši, je mi z toho smutno. Ľudia po sebe nervózne kričia, idú sa pozabíjať o zlacnené banány, narážajú do seba vozíkmi. Z celého toho kolotoča sú uťahaní a v podstate nežijú, ale len prežívajú. Každý z nás skončí v rovnakom cieli, no zabúdame na to, že dôležitá je predovšetkým cesta. Namiesto toho, aby sme mali dobrý pocit, že sme prežili plnohodnotný život, že sme svojou prítomnosťou naplnili životy iných, iba prežívame. Sme v jednom nikdy nekončiacom kolotoči. Práca, splácanie pôžičiek, rodina, konflikty, rozvody, samota, pocit premrhanej šance, ktorá sa už nikdy nevráti.
 Advent, ktorý má byť časom pohody, pokoja a lásky, obdobím, kedy by sme mali zvoľniť, je paradoxne najhektickejším obdobím celého roka. Unavené predavačky utekajú po skončení pracovnej doby v pokluse pripraviť štedrovečerný stôl, hlavne nech je doma pohoda. Čo na tom, že je to celé len jedno veľké divadlo? Myslíte si, že majitelia obchodných reťazcov, pre ktoré tie predavačky pracujú, majú podobné Vianoce?
Prežúvame oblátky s medom a cesnakom, fúkame do horúcej kapustnice, hádžeme do seba filé so zemiakovým šalátom. Utekáme k stromčeku. Čo materiálne nám Ježiško tento rok priniesol? Niektoré darčeky spokojne hladíme v dlaniach (pokiaľ sa nám do nich zmestia), iné sklamane hádžeme do kúta. Je po všetkom. Ešte Silvester a zase sa vrátime do zabehnutého kolotoča.  

Niekto klope na dvere. Muž s dlhšími rozpustenými vlasmi v bielej košeli a kožených sandáloch nechápavo nazerá do obývačky. V modlitbách občas začuje svoje meno, ale nerozumie, čo má celý ten rituál s ním spoločné. Hlavu si nešťastne schová do dlaní. Takto si to kedysi naozaj nepredstavoval...