Ľudia mali v tom čase ešte relatívne slušne nasušené peniaze, len ich bolo treba minúť. A chceli si dopriať, pretože ako všetci vieme, v čase socializmu bolo slovné spojenie "nedostatkový tovar" často skloňované, prípadné sa vysnívaný sortiment dal zohnať len po známosti (ako podpultový tovar) alebo v tuzexe - za bony. A odrazu bolo všetkého ako maku. Dokonca aj moja mama, inak veľmi sčítaná a racionálna žena, podľahla horúčke menom kupónová privatizácia, absolvovala pár stretnutí s herbalife-om, a dala sa nahovoriť na nejaký pyramídový podvod. Samozrejme, že na tom prerobila, no a odvtedy okamžite ruší hovory, len čo jej ponúknu nejakú výhru, prípadne super božskú zľavu. Vtedy však bola jednoducho taká doba. Niektorí sa poučili, iní skúšali šťastie ďalej.
A čo ja? Kupoval som si čokolády "zaručenej kvality": milky way, bounty, mars, snickers, twix, žul som žuvačky brooklyn, plátkové wrigley spearmint a cmúľal som ovocné mentosky. Potreboval som ochutnať všetok ten nový západný tovar, čo k nám putoval. Gofry som sklamane hodil do koša po dvoch odhryznutiach, rovnako tak putovali do koša aj prvé müsli tyčinky, na ktorých chuť som nebol zvyknutý. Nealko pivo, z ktorého mi dal otec odpiť, som s odporom vypľul do umývadla. Vtedajšie nealko pivá chutili fakt hnusne. Aj ja som prešiel érou trikolorových čeleniek a potníkov, krikľavých šuštiakových súprav a tzv. ľadviniek, ktoré sa opásali pod bruchom a odložili ste si do nich peňaženku, kľúče alebo doklady.
Keďže tyčinka bounty mi veľmi chutila, rozhodol som sa, že kúpim na Vianoce kokosové orechy. Nahovoril som na to aj svojho mladšieho brata a šlo sa na vec. Nie som síce kresťan, ale tie orechy boli na tú dobu nekresťansky drahé. No čo. Asi som vtedy zmýšľal v zmysle "žijeme len raz." A tak sme sa vybrali s bratom do zelovocu a dva najväčšie kokosy sme vložili do tašky. Vylovili sme našetrené peniaze a vložili ich vysmiatej pani predavačke do rúk.
Na Štedrý deň sme ich potom slávnostne položili na drez. Mama s rozpakmi striedavo pozerala na nás a potom na orechy. Na nás a na orechy. Napokon vytiahla najväčší a najostrejší nôž, ktorý našla v zásuvke a snažila sa ním seknúť do orecha. Spočiatku len jemne, keď to nešlo, pridala na intenzite. Napokon sa nôž zmenil v maminých rukách na mačetu a mama sekala, akoby sa chcela prebiť amazonským dažďovým pralesom. Neskôr vymenila nôž za sekáč na mäso, ale ani to nepomáhalo. Babka (mamina mama, ktorá s nami po rozvode našich rodičov zvykla tráviť Vianoce), ako skúsenejšia osoba, sa taktiež zúčastnila tohto nezvyčajného rituálu, navrhla navŕtať do kokosu dierku. Po urputnom boji sa to mame pomocou ručnej vŕtačky napokon predsa len podarilo. S bratom sme ani nedýchli. Čakali sme príval smotanovo bieleho chutného mlieka, ktoré bude pomaličky stekať do pripraveného hrnčeka. Aké však bolo naše sklamanie, keď namiesto očakávaného nektáru, vypadlo len pár priesvitných kvapiek ťažko identifikovateľnej farby a chuti. Ani to nás však neodradilo a vrhli sme sa na plátky bieleho snehu, naivne si mysliac, že toto bude určite to chutné bounty z reklamy. Ale houby, houby, zlatá rybka, chutilo to trpko, nechutne, nijako. Za žiadnych okolností som však nechcel prijať prehru. Prehĺtal som tých pár mizerných kúskov a mamine som tvrdil, že presne takto nejako som si to predstavoval. Napokon oba predražené kokosové orechy skončili v koši. Vyhodené peniaze, ktoré sme si bratom tak poctivo šetrili, sa smutne váľali na dne smetiaku.
Vrchol zmagorenia televíznou reklamou však mal iba prísť. Aby toho v ten rok nebolo málo, mamina dostala od nás s bratom skvostný vianočný darček. Keďže som bol o dva a pol roka starší ako môj brat, vinu beriem na seba. Ak ste zažili tú dobu, určite si pamätáte, ako vo veľkom odštartovali televízne reklamy. Hlavne na pracie prostriedky. Lanza, Ariel, Persil, Biomat,... Dokonca v tom čase kolovala na našej základne škole jedna taká reklamná rýmovačka, ktorú často opakoval jeden môj spolužiak:
"Biomat neperie,
Ariel zas nevoní,
zahodím slipy,
koupím si nový"
Vtedy sme ešte neriešili, že sa v texte prelínajú slovenské a české výrazy, rečová bariéra slovenčiny a češtiny bola pre našu generáciu neznámym pojmom. Hlavne, že sa to rýmovalo.
Aby som sa ale vrátil k téme. Reklamy boli nielen na pracie prášky, ale aj na vyššie spomínané sladkosti a výrobky z drogérie. A jednou z komodít boli aj vložky. Treba pripomenúť, že boli časy, keď v socializme začali byť vložky nedostatkovým tovarom. A možno aj toto sa snažili využiť obchodníci zo západných firiem a spustili veľkú kampaň. A chytili aj mňa. Vtedy som premýšľal štýlom - "čo je v reklame, to je kvalitné" a tak som spravil rozhodnutie. Vzal som časť ušetrených peňazí a šiel som do drogérie kúpiť vložky Always. Áno, dobre čítate. A dokonca, keď sa ma zmätená pani predavačka spýtala, že pre koho to je, s hrdosťou som odpovedal pevným hlasom: "Pre moju maminu". Pani mi to narýchlo šuchla do igelitky a pozerala sa pri tom na všetky strany, akoby mi predala nejaký zakázaný porno časopis. Spokojne som šiel ku babke, ktorá bývala len kúsok od nás, a poprosil som ju, či by mi nezabalila darček pre maminu. Už si nepamätám babičkin výraz v tvári, keď som vyložil z tašky "jedinečný" darček pre jej dcéru, zato si pamätám mamin zmätený výraz, keď dala dole mašľu a rozbalila darčekový papier, ktorý odhalil modrý obal s anglickým nápisom. Pár sekúnd si ho so zvláštnym výrazom v tvári prezerala, no napokon si nás s bratom k sebe privinula a celú tú, aj pre ňu určite trápnu situáciu, uhrala so cťou. Fakt neviem, čo si vtedy o nás myslela, ale ešte aj teraz, keď si na to celé po rokoch spomeniem, neprestávam sa čudovať nad tým, aký vplyv mali na mňa hlúpe reklamné slogany.
Dúfam, že vy budete rozumnejší a budete nakupovať viacej srdcom než hlavou a nenecháte sa zmanipulovať, podobne ako jeden malý chlapec na začiatku deväťdesiatych rokov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára