Vianočné perličky/ Moje vianočné želanie

Keď si po rokoch spomínam na svoje Vianoce v detstve, vidím skôr len nejaké útržky. Do mojich deviatich a bratových šiestich narodenín (kým sa naši nerozviedli), sme trávili najväčšie a asi aj najobľúbenejšie sviatky roku ako klasická rodina. Mamina pripravovala zemiakový šalát a file (kapra sme nemali, otec vedel rozbiť rodinu, no kaprovi hlavu nie) a tak sme mali klasickú rybu v trojobale. Kým bývali naši spolu, resp. kým býval otec s nami, naši to mali na Vianoce dobre premyslené. Mamina chystala štedrovečernú hostinu a otec, ktorý nám už pár dní pred Vianocami zdôrazňoval, že sa musíme naučiť nejakú ruskú básničku, aby sme urobili Dedovi mrázovi radosť( starká bola straníčka, takže u nás nechodil Ježiško, ale Dedo mráz). Už neviem ako znelá tá báseň, čo sme sa s bratom tak poctivo učili, pamätám si len týchto pár slov: "Pif, paf oj, oj, oj umirajeť zajčik moj"(inak fakt vhodná básnička na Vianoce) :) 
Keď už sa blížil ten čas, že bolo treba nejako popchať darčeky pod stromček (mimochodom v detstve sme mali vždy len živú jedličku alebo borovicu, otcov švagor bolo totiž lesník), otec nás vystrojil do zimy -vtedy boli ešte zimy aj s kopou snehu a šli sme hľadať Deda mráza. Samozrejme mamina zatiaľ pobalila darčeky a keď sme sa vrátili, zase sme Deda mráza zmeškali. Aj sme boli s bratom sklamaní, veď sme si od rána básničku o zajacovi poctivo opakovali, nech si neurobíme pred Dedom mrázom hanbu a on nás zase predbehol. 
Pokiaľ ide o darčeky, vtedy sme samozrejme o žiadnych smartfónoch, ipodoch, notebookoch a iných vymoženostiach ani nechyrovali. V tom čase boli najluxusnejšími darčekmi pre nás chalanov železnica s vláčikmi (najmä tie osobné, ktoré vo vnútri aj svietili), mimochodom tej som sa zatiaľ nedočkal :), ďalej autíčko na vysielačku (to mi kúpil jeden kamarát z recesie počas vysokej školy a fakt ma potešilo) a autodráha, to bola naozaj pecka a tej sme sa jedny Vianoce s bratom naozaj aj dočkali. To sme si mysleli, že od šťastia explodujeme. Knihy má v tom čase zaujímali väčšinou len kvôli farebným obrázkom, to som mal ešte ďaleko k vášnivému čitateľovi a ponožky, slipy, košele a iné kusy oblečenia nám ako chalanom veľa nehovorili a preto sme ich okamžite odkladali bokom, s hraným úsmevom na perách, aby sa rodičia necítili sklamaní.

A aké je to dnes? Všetko je rýchle, teraz premýšľam hlavne nad tým, ako nakúpiť darčeky ľuďom, na ktorých mi záleží. V podvedomí mi blikajú pracovné povinnosti, stromček zdobím na poslednú chvíľu.
 Čo by som si želal? Stroj času. Aby som s opäť vrátil do detstva a mohol znovu rozbaľovať darčeky. Tešiť sa aj z ponožiek, slipov a košieľ. Tentoraz bez hraného úsmevu. Spomaliť, byť znovu na pár okamihov dieťaťom, čo si užíva Vianoce. Bez svietiacich vláčikov, autodráhy, či autíčka na vysielačku. "Pif, paf, oj, oj, oj... "