HODNOTENIE: ***
"Museli sme prežiť, mať čo jesť...Nijaké východisko nebolo. Pre nikoho. Navyše sme nemohli rozumne uvažovať a myslieť na to, čo sa dialo... Stali sa z nás automaty.
Dnes si často kladiem otázku: čo by som urobil, keby ma prinútili zabíjať. Čo by som bol urobil? Neviem. Bol by som odmietol s vedomím, že ma hneď zabijú?" (s.123).
Rok 1944, Solún. Shlomo Venezia je mladý žid žijúci v Grécku, ktoré okupuje fašistické Taliansko. Taliani však nemajú v tom čase v podstate na gréckom území už žiadnu moc, masové deportácie do koncentračných táborov po celej Európe organizujú a vykonávajú Nemci. A tak sa v jednom z transportov do Auschwitzu -Birkenau ocitne aj Shlomo so svojou mnohopočetnou rodinou, z ktorej napokon prežijú len traja. Po strastiplnej jedenásť dňovej ceste vlakom prejdú všetci privezení selekciou a podľa toho sú zaradení buď do pracovných barakov, alebo putujú priamo do plynu. Shlomo má šťastie, dostane šancu žiť. Aj keď podmienky, ktoré v tábore panujú, sú len ťažko predstaviteľné.
Pod prísľubom dvojitej porcie jedla, na rozdiel od ostatných väzňov, sa Shlomo Venezia nechá zlákať do tzv. sonderkommanda, ktoré zodpovedá za plynulý priebeh splynovania a následného spaľovania mŕtvol, ktoré boli len pár minút predtým usmrtené. Priemerná životnosť členov sonderkommanda je okolo šesť týždňov. Za ten čas sa buď zbláznia, alebo ich esesáci nechajú splynovať a nahradia ich novými väzňami. Shlomo ako vyučený holič najčastejšie striháva mŕtvym vlasy, ktoré následne vyvážajú do ríše na ďalšie spracovanie. Ostatní jeho druhovia trhajú mŕtvolám zlaté zuby, upokojujú situáciu, keď idú ľudia na popravu, aby všetko prebehlo bez komplikácii, upratujú krv a výkaly po vykonaní popráv v plynových komorách, ťahajú mŕtvoly, aby ich následne spálili v obrovských krematóriách a popol vysypávajú do vopred pripravených jám. A tak stále dookola deň čo deň. Dvanásť hodín v kuse, na dve pracovné zmeny. Výnimkou však neboli ani dvadsaťštyri hodinové, prípadne tridsaťšesť hodinové pracovné dni, najmä keď prichádzali masové transporty z Maďarska alebo Holandska a krematória šli naplno. Shlomo je po čase úplne otupený, pracuje len zo zotrvačnosti, aby prežil aspoň o jeden deň dlhšie. Podmienky tábore a zvlášť v sonderkommande sú natoľko neľudské, že je len otázkou času, kedy vypukne vzbura...
Shlomo Venezia prináša dôležité svedectvo z tábora smrti, najmä keď z členov Sonderkommanda prežilo len zanedbateľné percento tých, ktorý v ňom pracovali. Pokiaľ ste mali tú možnosť vidieť film Lászlá Némesa - Saulov syn, potom vám ho táto kniha v mnohom pripomenie. Kniha nie je na rozdiel od diel ako Utiekol som z Osvienčimu, Moruše alebo Mengeleho dievčaťa klasickým románom, je písaná formou rozhovoru. Shlomo Venezia opisuje všetko tak ako si pamätá. Nič neprikrášľuje ani nič nezamlčuje. Mne to pripomína dialóg s človekom, ktorý sa vrátil z pekla a je tým už naveky poznačený: "Birkenau bol naozajstné peklo, nikto nemôže pochopiť logiku tohto tábora. Preto chcem hovoriť, kým len budem môcť, ale spolieham sa výlučne na svoje spomienky, na to, čo som sám videl, nič viac" (s.77).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára