Vianočné perličky/ Príbeh, ktorý sa mohol stať. Alebo sa možno raz stane...

Stalo sa to len nedávno. V jednej ďalekej krajine žila jedna celkom obyčajná žena, ktorá po jednom intenzívnom zážitku, ktorý bol na rozhraní sna a skutočnosti, porodila dievčatko. To dievčatko však na rozdiel od svojej mami nebolo celkom obyčajné. Už v útlom veku si začalo klásť otázky, nad ktorými sa zamýšľajú hlavne dospelí. "Prečo sa kedysi dialo toľko zázrakov a teraz už tomu tak nie je? Prečo sa Ježiš nechal ukrižovať, keď bol taký mocný? Prečo im jednoducho neušiel, niekam sa neschoval a naďalej odtiaľ nekonal dobré skutky tu na Zemi? Prečo nás tu nechal samých? Prečo nepotrestali jeho vrahov? Ako sa môže zhora pozerať na toľkú nespravodlivosť a nič proti tomu nerobí? Prečo zomiera toľko nevinných detí? Prečo zločinci behajú voľne po slobode? Prečo, prečo, prečo?!" Spočiatku sa mama dievčatka snažila zodpovedať dcérine zložité otázky, no keď ich každým dňom pribúdalo, buď ju len okríkla frázou "lebo je to tak, musíš sa s tým zmieriť" alebo sa jednoducho odmlčala a tvárila sa, že má zrovna nejakú životne dôležitú prácu. 

Keď malo dievčatko deväť rokov, vybralo sa do sveta. Kade kráčalo, tade sa snažilo nájsť uspokojivé odpovede na svoje otázky. Zhováralo sa s každým, kto o to prejavil záujem. S vysokoškolskými profesormi, s kňazmi, s bezdomovcami, s opilcami, tulákmi, vodičmi autobusov a električiek (tí však boli väčšinou nevrlí, lebo museli sledovať cestu), kládla otázky študentom, manažérom, učiteľom, filozofom, politológom, historikom, robotníkom na stavbách, predavačkám v obchodných domoch,, jednoducho ju zaujímal  názor každého člena spoločnosti. Nedokázala pochopiť, prečo sú ľudia voči tomu, čo sa deje vo svete, takí ľahostajní. Vždy sa našiel niekto, kto dievčatko u seba prichýlil, dal jej najesť, nechal ju u seba prenocovať a ešte jej aj pribalil niečo na cestu. Dievčatko sa rozhodlo, že dovtedy bude kráčať po svete, kým nebudú uspokojivo zodpovedané všetky jej otázky. 
Prešlo niekoľko týždňov a "z malej ovečky" ako médiá začali dievčatko prezývať, sa stala svetová osobnosť. Každý sa s ňou túžil stretnúť, odfotografovať, alebo jej aspoň potriasť rukou. Prijali ju viacerí významní svetoví lídri, hlava katolíckej cirkvi, na titulkoch novín si podala ruku so slávnymi popovými speváčkami a hercami Hollywoodu. A hoci bol ňou svet showbiznisu očarený, ona čoraz viacej prepadala smútku. "Kto som? Kam mám ísť? Koho mám nasledovať? Aký má môj život zmysel?

Keď opäť raz takto mlčky kráčala uprostred vyprahnutej púšte, ďaleko od civilizácie, pozrela sa smerom k nebu. Bosé nohy mala celé od krvi a biela roztrhaná košeľa visela na jej útlom detskom tele ako kus handry. Chcela niečo povedať, no pery mala popraskané od slnka. Napokon bezvládne klesla do rozpáleného piesku a privrela unavené oči. Skôr ako si stihla udrieť hlavu, zachytili ju čiesi štíhle mužské ruky.
"Koľkokrát som ti povedal, nesnaž sa ich pochopiť" začula prichádzať z veľkej diaľky príjemný mužský hlas, o ktorom si až doteraz myslela, že je len výplodom jej detskej fantázie. Kým  rozprestrela krídla, tie nežné dlane, čo ju po celý čas tak starostlivo podopierali, ju začali hladiť po tvári.
"Je čas vrátiť sa k starému otcovi," zašepkal ten charizmatický muž s výraznými črtami tváre, s upravenou čiernou bradou a dlhými vlasmi, ktorému sa naberal horúci piesok do sandál. Vzal dievčatko jemne do náruče. odhrnul si padajúce končeky vlasov z tmavých očí a pohľadom rozprestrel tmavé nebo. 
O pár sekúnd vietor navždy rozfúkal mužské stopy, ktoré sa prekrývali so stopami drobného dievčatka.