BooKowski: PUTOVANIE PO SLOVENSKU/ Denník cestovatela, tretia časť

3.8. 2019 Keď som dúfal v pohodovú noc, bola to len moja naivná predstava. Najskor to odštartoval nálet komárov. O chvílu som zistil, že neďaleká fabrika ma trojzmennú prevádzku. Hneď na to sa spustil prudký lejak. Mladí Rómovia vypeckovali tie ich tuc- tuc na celú ulicu. Čo na tom, že bolo dávno po jednej v noci. Hlasná hudba pobudila miestnych psov, ktorí sa predbiehali v brechaní, ako keby mal víťaz získať obrovskú kosť z mamuta. Tesne nadránom som konečne zaspal. Vyšlo slnko. Moj úsmev rýchlo zmrazila armáda hnedých sliziakov bez ulity, ktorí sa rozhodli okupovať moj stan. Bang, bang, bang... Jedna frčka za druhou. Balím zmoknuté veci a vyrážam na zastávku autobusu. Smer Komárno. Som fascinovaný krásami tohto historického mesta. Nádherné jadro, milučké Námestie Európy, mnoho kostolov a starých budov. Mrzí ma len to, že pre verejnosť je vstup do pevnosti uzavretý. Spravím si drobný nákup, beriem si noviny a počkám na vlak smerujúci do Hurbanova. Ide načas! Musím pochváliť dopravu na južnom Slovensku. Poschodové osobáčiky sú príjemne klimatizované a čisté. Dočkáme sa aj na severe? HURBANOVO - Mám podobný pocit ako v Palárikove. Železničná stanica a dlho, dlho nič. Pýtam sa mladej objemnejšej slečny v okuliaroch, kde sa nachádza mesto, prípadne observatórium. Jej slnkom spálená koža s výrazným tetovaním ma nasmeruje rovno a potom dolava. Kráčam a začínam chápať, prečo je Hurbanovo považované za najteplejšie miesto (mestom by som ho rozhodne nenazýval) na Slovensku. Motám sa ma mieste, pri Tescu by mala byť odbočka k observatóriu. Mladá dievčina, s ktoru keby som šiel na ples a obula by si štekle, tak by som na ňu hladel ako na Chrám svatého Víta (to som sa snažil upozorniť na jej výšku, ak nevyšlo, ospravedlňujem sa) ma nasmerovala dolava. Prešiel som na druhú stranu cesty, čítam nápis OBSERVATÓRIUM. Vlastne neviem, čo presne som čakal, rozhodne však viac. Park obohnaný betónovým plotom, na hlavnej bráne visel červený nápis CUDZÍM VSTUP ZAKÁZANÝ. Celé som to obišiel či náhodou nenájdem nejakú drobnú škáročku, ktorou by som... Moja snaha bola zbytočná. Malé rómske dievčatko tlačilo popri potoku svoju babku na vozíku. Bizarná scéna ako vystrihnutá z Kusturicovho filmu. Už chýbala len rómska kapela. Rómski diabli alebo tak. Keď babka uvidela cudzinca s množstvom príručnej batožiny, nedalo jej, aby sa mi neprihovorila. Myslel som, že bude pýtať drobné alebo niečo také. Ale nie. Ona sa fakt zaujímala, čo robí neznámi chlap, naložený batožinou, v čase obeda, za múrmi observatória. A tak som jej vyrozprával svoj plán navštíviť čo najviac obcí a miest, ktorých názov nejakým sposobom súvisí s priezviskom významného slovenského autora. "Načo?" nechápala. Veru načo? Nechápal som ani ja. Vačšina normálnych ludí ide v lete k moru, prípadne na hory a ja sa trajdám po južnom Slovensku a obehávam rite sveta, kde si aj líšky odplúvajú, keď sa z dialky otáčajú, aby sa vrátili spat do civilizácie. Stará pani sa pýtala, že ako sa presúvam, že či mám aspoň bicykel alebo niečo také. "Ako príde, teta" miknem plecami. "Vlakom, autobusom, pešo..." "A to vás nebolia nohy?" zalomila rukami stará rómka sediaca na vozíku a ja som sa len usmial. "Zatial som ešte mladý." Potom mi zaželala vela šťastia na mojej púti a o pár sekúnd som už len počul vŕzganie koliesok za mojim chrbtom. Zatial sa nad mestom povážlivo zatiahlo. Odbehol som do Lidlu spraviť si nákup. Keď som si chcel zajesť camember so žemlou posypanou chia semiačkami, prešiel som popri obsratom, inak to nejde napísať, rohu obchodu a hneď ma prešiel hlad. Predstavte si hnedú zaschnutú fontánu obloženú toaletným papierom. Dá sa takýto úkaz nazvať kakaním? Rozfúkal sa vietor, nad hlavou sa mi tvorili sivé mračná. Narýchlo som všetko zbalil a vyrazil som, smer železničná stanica. Cestou som stretol peknú mladú slečnu (pravdepodobne brigádničku) predávať melóny. Tie jej sa tak rozhodne nazvať nedali. Ospravedlňujem sa za hlúpe prirovnanie, no nedalo mi to. Aj som mal chuť, chápete, melóny (nie tej slečny, aj keď... no nechajme to). No proste sladučké melóny z dolniakov, to je iná chuť ako dovoz odniekadial z trantárie. Nanešťastie batožinu mám takú napratanú, že by tam nevošla ani maličká mandarínka, nie to poriadne vyvinuté dyne z Hurbanova. Vietor sa nebezpečne dvíha, mraky sivejú. Na železničnú stanicu dobieham na poslednú chvílu. Začína liať. Na najsuchšom a najteplejšom mieste Slovenska. To sa može stať iba mne. Cítim, že začínam byť cítiť. Aj miestne Rómky sú akési prítulnejšie. Dúfam, že dnes zoženiem v Štúrove nejaký noclah. Potrebujem sa už poriadne osprchovať a znovu sa cítiť ako človek. Dokelu, letím na vlak. Zatial... Železničná stanica v Štúrove je vzdialená od centra dobrý kilometer. Okolo mňa fičí jedno auto za druhým. Potrebujem sa dať dokopy. Ubytovanie riešim úplne spontánne. Zaklopem na dvere prvého rodinného domu, ktorý ponúka volné izby, hoci mi je jasné, že hladať ubytko v Štúrove počas špičkovej sezóny je rovnako naivné ako získať vstupenky na Rollig Stones hodinu pred začiatkom koncertu. V duchu sa modlím, nech sa niečo nájde, hoci len maličká učupená izbička. Mám šťastie. Pani, ktorá bola ubytovaná v penzióne predomnou, si zlomila nohu, keď vychádzala z kúpelne. Inak som nahratý. Za iných okolností by mi 30 eur pripadala poriadne premrštená suma za ubytovanie, ale v tej chvíli mi to bolo fuk. Starší chlapík ma odviezol autom pred ubytovňu. Na apartmán so sprchou, chladničkou, manželskou postelou, ventilátorom a telkou, hladím vzrušenejšie ako medzi stehná nahej Megan Fox. Batožina končí na zemi. Podpíšem nejaký papier a idem do sprchy. Nádhera. Konečne sa opat cítim ako človek. Oblečiem sa do čistého a vyrážam do mesta. Pohlad na ostrihomskú katedrálu by rozcitlivel hádam aj Breivika s fuhrerom. Dnes sa rozhodnem, že si doprajem. A tak si dávam zmrzlinu s príchuťou energetického nápoja (80 centov), marlenka a kapučíno (3eurá). Vrátim sa na ubytovňu. Prezliekam sa do plaviek. Do batohu hádžem uterák a idem na kúpalisko Vadaš. Po piatej sa platí polovičné vstupné (4,50 eur). Ponorím sa do vyhriateho bazéna, privriem oči a vychutnávam si sladký relax. Cítim sa ako znovuzrodený. Doprajem si skvelú večeru. Špecialitku. Kačacie stehno, knedle, kapustu. Fantastický orgazmus. Zapíjam to citrónovým radlerom. Cítim sa príjemne unavený. Na stol pristane účet (7,90 eur), z desiatky si nechám vydat euro. Viem, že som zhruba v polovici cesty a odteraz až do konca ma čaká viac- menej už len asketické putovanie. Na jeden deň som si vyskúšal život vačšiny Rómov. Žil som len pre prítomnosť. Zajtra sa zobudím do tvrdej reality. Dnešok som však potreboval rovnako akútne ako Kočner špičkového obhajcu. Idem ďalej!