1.8. 2019. HVIEZDOSLAVOV Ostal nedostupny, dopravné zápchy v skur*enej Bratislave, bus mi zdrhol pred nosom. Sakra! Moja ďalšia cesta vedie do BERNOLÁKOVA. Vystupujem pri Lidli, ach jo, nikde nikoho. Nejaké značenie? Snívajte ďalej. A tak sa spýtam SBS - kara pri Lidli. Lidl tvorí hranicu medzi civilizáciou a ničím. SBS - kar je rovnako zmatený ako ja, možno ešte viacej. Je tam totiž len na záskok z Bratislavy. Pýtam sa na kaštiel a centrum. Snaží sa osloviť neďaleko stojacu pani. "Ja bežím na autobus" zahriakne ho nervózna pani. Idem nenápadne za ňou. Keď stratím jej stopu, oslovím prvého chlapíka, ktorého stretnem. Pohoďák s bradou. "Sorry, I am English" povie s úsmevom a tak vbehnem do najbližšieho obchodu s oblečením. Pýtam sa, kde je tu mesto. "Mešto Šeneč, mešto Šeneč." Mladá upišťaná Vietnamka (alebo Číňanka?). Kto sa v tom má vyznať? Gestikuluje ako Žandár zo Saint Tropez a vehementne pri tom ukazuje vlavo. Usmejem sa, akože díki, a inštinktívne sa vyberiem vpravo. Prejdem niekolko sto metrov, vonku pripeká, je august, a v tej chvíli stretnem mladú dvojicu. Párik. Pohoďáci. Dobre sa bavia, keď zistia, že som sa vybral opačnou stranou do centra. Našťastie aspoň kaštiel je správnym smerom. Keď sa pýtam na centrum a železničnú stanicu, típkova potetovaná ruka mieri na opačný koniec mesta. Prezriem si nádvorie kaštiela, ďalej sa nedostanem, to nie je pre chamraď ako ja. Hlavne, že sa tam promenádujú zasrané pávy. Robotníci, ktorí zvelaďujú okolie hladia na mňa ako Mazurek na hajlujúceho slniečķára, proste si to nevedia dať dokopy. Opúšťam brány kaštiela, idem na opačnú stranu. Je tam rozdvojka. Jasné, že trafím blbý smer. Pri SUV- čku stojí taká typická blavácka pipina. Štekle má také vysoké, že jej siaham ledva po umelé kozy. Nahlas telefonuje, pričom si ešte viacej prstami vyrovnáva už beztak dokonalé vyžehlené vlasy a špúli pri tom botoxové pery. Na mojej otázku, "kde tu nájdem centrum?" sa výborne pobaví. Centrum v jej ponímaní je najskor Avion, Bory Mall alebo Aupark. Je však velmi milá a ochotná, nemožem povedať krivého slova na ňu, len navigovanie a vysvetlovanie správnej trasy značne prevyšuje jej intelektuálne schopnosti. Po tretej vete, keď mi oznámi, "no a ďalej sa opýtajte" sa otáčam a idem do centra. Velmi odvážny názov. Je tu malický park, akási funkcionalistická stavba zo sedemdesiatych rokov ako pamiatka na doby minulé a jedna zmrzmináreň. Na radu velmi milej zmrzlinárky si objednám jablkovo - pomarančovú dreň a sadnem si na lavičku pod strom, kde teraz oddychujem a píšem tieto riadky. Zatial vsetko. Pokračujem v ceste. Zapadá slnko nad SLÁDKOVIČOVOM. V dialke sa rozlieha štekot psov, mesto pomaly utichá. Cítim sa osamelý. Viem, táto cesta je aj o tom ponoriť sa do seba, do svojho najhlbšieho vnútra. O to viac je to bolestivé. Čo v Sládkovičove? Dokopy nič. Niekolko rómskych spoluobčanov, občas zaznie pár maďarských slov. Pár reštaurácií a penziónov, kostol, univerzita a opustený cukrovar. Stanujem na poli. Štípu ma komáre, aby som sa náhodou nestihol ponoriť do romantickej chvílky. Želám dobrú noc.
 |
| Bernolákovo/ kaštiel |
 |
| Sládkovičovo/kostol |
 |
| Sládkovičovo/univerzita |
 |
| Sládkovičovo/západ slnka |
 |
| Sládkovičovo/východ slnka |
 |
| Sládkovičovo/vila Dioszég |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára