BooKowski: PUTOVANIE PO SLOVENSKU/Denník cestovatela, štvrtá časť

4.8. 2019 Noc vo velkej manželskej posteli som si skutočne vychutnal. Zalahol som okolo desiatej večer a o šiestej ráno som sa pomaličky vyhrabal spod paplónu. Zbalil som si posledné veci a dal som si záverečnú horúcu sprchu (kto vie, kedy bude najbližšia). Nalial som do seba grepovo pomarančové acidko a naniesol som si pastu na zuby. Zamykám dvere, klúč hádžem do poštovej schránky a s časovou rezervou vyrážam na železničnú stanicu. Opat cítim na pleciach váhu batožiny, od ktorej som bol na pár hodín oslobodený. Vonku je príjemne, napriek tomu cítim, že sa mi potí chrbát. Začínam si uvedomovať, že som to časovo neodhadol. Pridám do kroku, no mám pred sebou stále dlhý kus cesty. Keby mi tak chcel niekto zastať, povzdychnem si nahlas. V tej chvíli pri mne pribrzdí stará zelená felícia. "Idete na stanicu?" Vykukne z okna starý báčik v montérkach s popolníkmi na očiach. Radostne prikývnem a usmejem sa. "Mám trinásť kilometrov odtialto ovocné sady" ukazuje prstom kamsi pred seba. "Pokosím, ostrihám, oddýchnem" vysvetluje ujko maďarským prízvukom a mne jeho slová znejú ako spev zvodnej nymfy. Uz som totiž vedel, že vlak do Levíc (kam viedla moja ďalšia púť) bez problémov stihnem. Nie, nemal som obavy, ujko nevyzeral na masového vraha, ani prznitela malých detí (navyše malým chlapcom už pár rokov rozhodne nie som). Prehodili sme s báčikom niekolko viet, vysvetlil som mu, čo pohladávam na okraji Štúrova v nedelu o pol siedmej ráno a chvílu na to som uz vykladal svoju batožinu zo zadného sedadla. Som na vlakovej stanici v Štúrove a vo chvíli, keď dopisujem túto vetu, vlak by sa mal pohýnať. Smer Levice. Napokon sme museli čakať na nejaký medzinárodný rýchlik, tak sme mali meškanie nejakých patnásť minút. Čo k LEVICIAM? Do centra je to takou rezkou chodzou dobrých dvadsať minút. Za pozornosť stojí Námestie hrdinov, v ktorom sa mieša história s funkcionalizmom. "Prosím vás, ako sa dostanem na hrad?" pýtam sa vysokého ryšavého chlapíka s dlhými vlasmi a hustou bradou. "To musíš doprava a tam to uvidíš" odpovie hlbokým hlasom. "Stanovačka?" spýta sa, keď vidí ako som naložený. "Hej, taká týždňová púť po južnom Slovensku" usmejem sa, lebo sa mi nechce vysvetlovať celá tá genealógia okolo slovenských spisovatelov. Mám pocit, že beztak by mu to bolo fuk. Pofotím si zrúcaniny mestského hradu, neďalekú renesančnú stavbu situaovanú v parku povedla obchodnej akadémie a potom smerujem do Lidlu. Energetický nápoj, čokoládová energetická tyčinka a nedelňajší Nový čas (aj počas púte treba rozvíjať intelekt) a titulok, že Gizka Oňová je sklamaná zo správania slovenských rodín, tomu sa jednoducho nedá odolať" :) Sedím na autobusovej stanici v Leviciach, odkial by mi mal o pár minút ísť spoj do Kukučínova. Mala by to byť patnásta zastávka miestneho autobusu. Vonku je príjemné teplo a pofukuje svieži vetrík. Vystupujem v KUKUČÍNOVE (údajne) pri Jednote. Čo na tom, že obchod sa nachádza tristo metrov od zastávky. Mám čas viac ako dve hodiny a tak sa rozhodnem prejsť po obci pešo. Idem, idem, až kým po dvadsiatich minútam neprídem na koniec dediny, za ktorou sa nachádza dlhý lán kukuričného pola. Odfotím si na nenápadnom starom dome tabulu, ktorá oznamuje, že sa tu nachádza pamatná izba nejakého významného maďarského spisovatela. Jeho meno mi nič nehovorí. Okolo obeda začína pripekať, sadnem si preto do neďalekého parku, súčasťou ktorého je aj umelé školské ihrisko. Je to pravdepodobne pozostatok diela, ktoré po sebe zanechal bývalý pán predseda vlády aj so svojou bandou prisluhovačov. Vytiahnem z batohu nedelný Nový život a so stúpajúcou vonkajšou teplotou nechávam dobrovolne pozvolna klesať výšku svojho IQ. Je tu taký pokoj, že človek má pocit, akoby nič iné existovať nemohlo. Keď dopisujem tieto riadky, sedím na autobusovej zastávke, kde na mňa veselo svieti poludňajšie slnko a odpovedám na pozdrav postaršieho pána v bielom tielku a tesilových nohaviciach, ktorý ťažko dopadá na lavú nohu, pričom si pomáha barlou. Tolko z Kukučínova. V Leviciach som mal ešte trochu času a tak som sa rozhodol niečo si prejesť. Vošiel som do podniku, ktorý ponúkal rýchloobčerstvenie typu hamburger, bagety, hranolčeky a podobne. Vyzeralo to tam, ako keby typický salón z divokého západu premiestnili do súčasnosti. Len namiesto indiánov postávali pri bare podnapití rómovia, ktorí unavení pivom a slnkom sem - tam žmurkli, aby dali najavo, že len hibernujú, no nie sú mŕtvi (aspoň zatial) Podgurážení, no slušný barman mi načapoval kofolu a potom sa stratil v zadnej časti miestnosti (predpokladám, že v kuchyni), aby vybavil moju objednávku (dal som si klasickú zapekanku). Barmanov ešte opitejší mladý pomocník sa každú chvílu pýtal hostí (cháp živých mŕtvol), či je všetko v poriadku. Vobec mu pri tom nevadilo, že objednáva na účet podniku. V pozadí bežala akási trápna komédia z basketbalového prostredia. Proste Tarantino vložený do Matrixu. Myslel som, že také niečo sa nedá, ale ide to. V Leviciach v bufete stanicou určite. Vlak má meškanie. Fakt prekvapujúce. Hodím do automatu s nápojmi, ktorý je situovaný na železničnej stanici, pár drobných, a stlačím logo s kapučínom. Viem, že za 40 centov nemožem čakať zázraky, ale táto neidentifikovatelná žbrnda mala ku kapučínu asi tak ďaleko ako ja k blahorečeniu. Sadám na vlak. Na jazyku stále cítim tú odpornú pachuť hnedého nápoja. Máme meškanie asi patnásť minút. Čakajú ma bez mála tri hodiny cesty. Spoločnosť v kupé mi robia postaršie driemkajúce dámy. Júha. To bude zábava. Po Zvolen máme meškanie už takmer pol hodinu. Spoločnosť mi robia Merleho Ostrov a Fournierov Velký tulák. Keď oboch prečítam, asi od nudy vyskočím oknom. Preháňam. Okno sa dá vyklopiť. Na (ne) šťastie. Meškanie sa napokon natiahlo na 38 minút. Vystupujem na stanici Jesenské. Po pár dňoch, keď som odkázaný viac - menej sám na seba, začínam mať pocit, že sa vo mne prebúdza praveký inštinkt lovca. Suverénne sa vyberiem do centra smerom dolava. Samozrejme, že idem naopak. Kým prvé dni som spacák niesol hrdo ako vysokohorský nosič svoj stokilový náklad, teraz už len všetko viac - menej šuchtám vedla seba a v tvári mám výraz Shreka, ktorého pripravili o bažinu. Tajne dúfam, že si vyfotím pamatník postavený obetiam prvej a druhej svetovej vojny. Keď už idem stlačiť spúšť na mobile, do záberu sa mi nastaví vyškerená rómska rodina aj s kočíkom. Keby som bol zlý, povedal by som, že to bolo schválne. Nemám energiu ani chuť sa rozčulovať. Potrebujem pivo. Keď sa konečne dochmotlím do centra, dám si rovno dvojitú porciu zmrzliny. Melónovo jahodovú. Chlapík, ktorého náhodou stretnem cestou, mi ukazuje smer ku krčme. Slnko páli, pot sa zo mňa leje. To sú tie chvíle, kedy máte pocit, že by ste pre pivo vraždili. Keď sa od pani vychádzajúcej z cintorína dozviem, že všetky podniky sú zatvorené, nahodím výraz Maja Kotlebu, keď prichytí svoju dospievajúcu dcéru inflagranti s miestnym vajdom v Janíkovciach. Sklamane zvesím hlavu a idem si pohladať miesto na prenocovanie. Kukuričné pole vyzerá fajn. Navyše sa nad ním týčia nízké kríky, ktoré by ma mohli ochrániť pred zrakmi prípadných zvedavcov či už ludskej alebo zvieracej ríše. Čím viac sa blížim ku kríkom, tým viac sa zabáram do zeme, resp. do lajna. Do kravského lajna. Je ním posypané celé pole. S nostalgiou si spomeniem na včerajšiu noc v apartmáne v Štúrove. Okolo ruksaku mi poletujú desiatky otravných múch. Toto je asi najdokonalejší príklad toho, že život stojí za... Aby mi to tam niekto hore aspoň trochu vynahradil, dopraje mi nádherný západ slnka hodný troch apartmánov na Bali. Aby som si zase o sebe vela nemyslel, chvílu na to sa spustí dážď. Ja sa na to možem... Tajne dúfamv pokojnú noc. Potrebujem sa ako tak vyspať, čaká ma náročný program. Dobrú noc z Jesenského.