11.9.2019 Asi len čistý blázon vstane dobrovolne v rámci dovolenky o pol piatej ráno, aby sa trepal niekam do Tešedíkova. Takže "jeden celý do Tešedíkova" nakloním sa k šoférovi autobusu a vytasím z vrecka hnedú koženkovú peňaženku. Tak som sa po dlhšom čase opať vrátil do Nitry. Do mesta, v ktorom som niekolko rokov študoval. To som bol ešte mladý, pekný a chudobný vysokoskolák :) Teraz som už len chudobný knihovník v mladšom strednom veku. Prekvapujúco nepociťujem nejakú zvlášť silnú nostlagiu a to som na takéto veci dosť citlivý. Možno je to tým, že mesto zmenilo za tie roky svoju tvár a mnohé jeho časti vyzerajú dnes úplne inak ako si ich pamatám. Pred odchodom si dám na autobusovej stanici langoš s cesnakom (stánok sa prekvapujúco za tých takmer dvadsať rokov vobec nezmenil) a sadám do autobusu, smer Tešedíkov. Tešedíkovo. Čo k nemu dodať? Som velmi zvedavý, čo by povedal samotný velavážený pán Tešedík, keby sa ocitol v meste, ktoré nesie jeho názov. Úprimne, na pozeranie tu toho vela nie je. Kostol, akých sú po slovenských obciach stovky, tri predajne Jednoty, miekolko soch svatých a pamatníky venované historickým udalostiam (obetiam 1. a 2 svetovej vojny), násilne vysťahovaným a deportovaným občanom obce a kamenný pamatník pripomínajúci revolučné roky (1848 - 1849). Nič proti, ale precestoval som už viacero obcí a miest po južnom Slovensku a mám pocit, že Maďari sú neskutočne zaťažení na svoje osobnosti (hoci aj regionálneho významu), na kadejaké udalosti a výročia na počesť ktorých musia neustále pribíjať na domy stále nové a nové tabule, vystavovať kadejaké busty a sochy. V tomto by sme si mohli vziať do určitej miery od nich príklad, my totiž častokrát nevieme nič o osobnostiach celonárodného, nieto ešte regionálneho významu, ale zase odtial potial. Na začiatku obce stojí pomerne velký súkromný ranč s cvičiskom pre kone. Obklukou sa opať vrátim k Samuelovi Tešedíkovi. Lebo keby aj možno mal výhrady k obci, ktorá nesie jeho meno, nepochybne by nenamietal nič proti tomu byť pochovaný na miestnom cintoríne, ktorý vyzerá priam magicky. Listy na stromoch len začínajú žltnúť, ale keď budú zafarbené v plnej kráse, určite by tento pohlad zasiahol aj majstra Tešedíka. Zhrniem to do jednej vety. Žiť by som tu nechcel, no umrieť a byť pochovaný, áno. Ak sa pýtate prečo, nemám na to racionálnu odpoveď. Sú jednoducho miesta, ktoré vás silno zasiahnu a nedokážete to vysvetliť. Tak to proste je. Lukáčovce. V Nitre som si stihol dať kapučíno a punčový rez a už som šiel na autobus do Lukáčoviec. Mal som chuť sa niektorému z cestujúcich prihovoriť, ale takmer všetci mali v ušiach zarazené slúchadlá alebo čumeli do svojich mobilov. Ach jo, kde sú tie časy, keď ludia ešte túžili nadvazovať reálne kontakty. Sedím za obcou, je tu taký drevený altánok a zapisujem do denníka tieto riadky. Mám v pláne prezrieť si miestny kaštiel, resp. to, čo z neho ostalo (podla legendy bol istý čas v rukách templárov) a potom sa trochu poobzerať po obci, ktorá je mimochodom dlhá ako nástroj pornoherca. Na priedomí viacerých domov podriemkávajú starenky a starčekovia a brady si podopierajú bakulami. Konečne miesto, kde sa na chvílu zastavil čas. Je mi tak príjemne, že sa musím usmievať. Kiežby som mal podobné pocity vo svojom živote častejšie... Samotná obec je natolko usporiadaná, až to potiera akýkolvek povab. Kaštiel akoby sem položil nejaký obrovský neviditelný žeriav. Vobec sem nepasuje. Hoci kedysi musel byť nádherný. V tejto chvíli sedím v parku pri kostole, do toho sa ozýva večerná omša. Na cestu som si vzal dve knihy. Výber najlepších anglických a ruských noviel. Pred chvílou som dočítal Dostojevského Biele noci. Pred tým som ich čítal dvakrát. Naďalej ma utvrdzujú tom, že Dostojevskij bol fenomenálny. Biele noci sú nádherné a zároveň bolestivé. A nielen tie Dostojevského... Bežím na autobus. Slnko o chvílu zapadne.
 |
| miestny cintorín |
 |
| ranč v Tešedíkove |
 |
| kláštor z 15.storočia |
 |
| kostol v obci |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára