DEŇ DVADSIATY ŠTVRTÝ (ŠTVRTOK)
vybrala zájazd na Krétu), vytiahol som z vrecka peňaženku a tváril som sa, že hľadám platobnú kartu. Keď som ju akože nemohol nikde nájsť, začal som chaoticky siahať po všetkých možných aj nemožných miestach. Karta však záhadne zmizla. Preklínal som všetkých zlodejov, politikov, tento poondený štát, národnostné menšiny a neviem koho a čo ešte. Klára spoločne s pracovníčkou cestovky ma začali upokojovať. Dokonca som si pomohol fňukaním a plačom, niečo v tom zmysle, že toto sa môže stať len mne a podobne. Rýchlo sme s priateľkou utekali do banky, aby sme zablokovali kartu skôr ako... Samozrejme, že nejaký blbec (nebudeme ho menovať, aj tak ho nepoznáme) medzičasom stihol vybrať dve tisícky.
"Nechápem odkiaľ mohol tak rýchlo zistiť pin - ko" krútila hlavou Klára.
"To vieš, tí IT -čkári dnes vedia takmer všetko" rozhodil som bezmocne rukami. "A možno to bol nejaký fagan, ktorý je maniak do počítačov."
"Dopekla, rok sme šetrili tie peniaze. Tak som sa tešila, že strávime spoločnú dovolenku pri mori." Klára bezmocne klesla do jednej zo sedačiek v banke a zúfalo sa rozvzlykala. To sú tie situácie, kedy sa cítim ako najhorší človek na svete. A možno ním aj som. V tesnom závese za Hitlerom, Stalinom, Pol Potom a tým kreténom zo Severnej Kórey. Chytil som Kláru okolo ramien a mocne som ju objal. Snažila sa mi venovať maličký náznak úsmevu. Aby som jej aspoň trochu zlepšil náladu, za posledné peniaze, ktoré nám ostali na účte, som kúpil predĺžený víkend pre nás dvoch na Liptove v trojhviezdičkovom hoteli s plnou penziou. Bolo vidieť, že jej to zlepšilo náladu. Večer sa mi dlho povenovala ústami a keď bolo po všetkom, s úsmevom všetko zlízala, akoby šlo o najsladšiu smotanu na svete.
Takže toto všetko sa stihlo odohrať ešte včera poobede, resperktíve včera večer. Teraz už sedím vo svojej kancelárii, popíjam zelený čaj, klikám na internetové stránky a listujem v novinách. Sám s nohami na stole, ako svojho času spieval známy popový spevák z Východného Slovenska.
Zazvonil mi telefón. Pozrel som na displej. Brežná. "Počúvam, šéfka" snažil som sa o čo najpríjemnejší tón v hlase.
"O hodinu idem do Blavy. Potrebujem vybaviť nejaké veci na ministerstve. Beriem so sebou aj Anabelu. Kým budem preč, chcem aby si si prešiel životopisy, ktoré nám prišli na pozíciu osobnej asistentky. Skús vybrať nejaké tri favoritky. Kritéria ti dúfam nemusím opakovať. Keď sa vrátim, ešte to spolu preberieme. Zajtra potom spoločne rozhodneme o jednom mene, ktoré pozveme v pondelok na pohovor. Jasné?"
"Ako poviete šéfka" odpovedal som medovo sladkým hlasom.
"Fajn, zastav sa hneď teraz u Anabely a popros ju, nech ti dá tie životopisy."
"Už bežím, šéfka" uistil som ju a ukončil som hovor.
Zaklopal som na sto dvojku. Otvorili mi tmavé obtiahnuté džínsy, červeno čierna kockovaná košeľa, vyššie čiernobiele Converse a nízke členkové ponožky.
"Dobre sa ti chodí v oblečení, ktoré si si kúpila za moje prachy?"podpichol som ju.
"Myslíš tieto nohavice za šesťdesiat éčok, košeľu za štyridsať a tenisky za stopade? Áno, sú fajn. A nevyskakuj ocino, poctivo som si ich vyšukala" provokačne sa usmiala Anabela a vrazila mi do rúk šanón so životopismi.
"Idete s tetou vyberať kurvičky na pohovor? No ponuka je naozaj bohatá, budete mať čo robiť" doberala si ma Anabela.
"Tak to dúfam" odpovedal som s úsmevom a naposledy som si ju celú prezrel. Dlhé blond vlasy zopnuté do konského chvosta jej skvelo voňali po šampóne. "Prajem príjemnú cestu do Bratislavy" dodal som na záver a vrátil som sa do svojej kancelárie.
Uvaril som si kapučíno a vyložil som si nohy na stôl. Pozrel som si niekoľko zákonov týkajúcich sa bytovej otázky a rodinnej politiky. Asi o dvadsať minút mi niekto zaklopal na dvere. "Ďalej" zvolal som hneď, ako som si zložil nohy zo stola. Anabela a Laura.
"Vraj máš akúsi mizernú náladu, tak sme ťa prišli trochu potešiť" žmurkla na mňa Rajská. "Po včerajšku vám dvom neverím ani nos medzi očami. A vôbec. Dajte mi pokoj, mám prácu" odbil som ich ráznym hlasom.
"No jasné, hrabať sa v životopisoch mladých slečiniek" podpichla ma Anabela.
"Ak nič nemáte, nechajte ma pracovať" zahriakol som ju."Mimochodom, načo sú vám tie dlhé kabáty? Niekam sa chystáte?"
"No sláva, že si si všimol. Idem o chvíľu s tetou do Bratislavy, no ako už povedala Laura, chceli sme ti ešte predtým trošku zdvihnúť náladu. Ako takú satisfakciu za ten včerajšok" žmurkla na mňa moja dočasná kolegyňa.
"Pochybujem, že existuje niečo, čo by aspoň čiastočne odčinilo váš včerajší hnusný podraz" zavrčal som.
"Skutočne?" usmiala sa Anabela a na lícach sa jej opäť vytvorili rozkošné jamky. "Takže najskôr tie sľúbené tri stovky. Od každej z nás máš po sto päťdesiat eur" položila mi na pracovný stôl zrolované bankovky.
"Ó, aké veľkorysé" poznamenal som sarkastickým hlasom a odložil som si peniaze do náprsného vrecka košele.
"To nie je všetko" vložila sa do rozhovoru Laura a žmurkla na Anabelu. V tej chvíli obe súčasne zhodili zo seba dlhé kabáty. No páni. Stáli tam len v školských uniformách. Biele košieľky s krátkymi rukávmi s uzlíkom nad bruškom, čierno červené kockované minisukničky spoza ktorých im vykúkal nahý zadoček, čierne nadkolienky, ktoré im končili niekde pri stehnách a čierne lakované poltopánky. "Zabudli ste zatvoriť ústa, pán Rozbor" rozosmiala sa Laura a vášnivo sa prisala na Anabeline výrazné pery. O pár sekúnd rozohrali vášnivú jazýčkovú hru len pár centimetrov od môjho pracovného stola. Jasné, že som okamžite stvrdol. Ich hlasné dýchanie sa nieslo celou miestnosťou. Vzájomne si rozviazali uzlíky na košieľkach a nadvihli si ich až nad prsia. Obtierali sa o seba svojimi pevnými mladými dvojičkami, pričom sa na seba zvodne usmievali. Chytili jedna druhú okolo pása a prstami zachádzali na všetky zakázané miesta pod kratučkou sukničkou. Od vzrušenia zakláňali hlavy dozadu, privierali oči a nahlas vzdychali. Vzájomne si jazýčkom prechádzali po krku, po brušku aj po stehnách. Už som to nedokázal dlhšie vydržať a z nohavíc som vylovil svoj tvrdý nástroj. Vzal som ho do dlane a začal som sa s ním hrať.
"To nechajte na nás, pán Rozbor" zastavila ma Laura. "Tak ukáž, ocinko" provokačne hodila vlasmi nabok Anabela a cmúľala si pri tom svoj ukazovák ako malá školáčka. Obe si kľakli k mojim nohám a sladko sa pobozkali. Potom sa zospodu na mňa usmiali a...
Keď bolo po všetkom, podal som im servítky. Bez slova sa poutierali a opláchli si ruky. Rozkošne si pri tom hľadeli vzájomne do očí a hladili sa po tvári. Keď skončili, prehodili si cez seba kabát a vrátili sa späť na svoje pracovné miesta.
Asi hodinu na to, ako odišla Anabela so svojou tetou na služobnú cestu, zašli sme si s Laurou na spoločný obed do neďalekej reštaurácie v centre mesta. "Tak čo? Odčinili sme to aspoň čiastočne?" žmurkla na mňa a napichla si na vidličku nejakú čudne vyzerajúcu zeleninu.
"Musím uznať, že ste ma príjemne prekvapili" odpovedal som s úsmevom.
"Máš na poobedie nejakú prácu?" vyzvedala moja zvodná kolegyňa.
Odkrojil som si drobný kus z kuracieho rezňa a vložil som si ho do úst. Chutil výborne.
V tej chvíli som zacítil na svojom rozkroku bosú nohu. Pozrel som sa na Lauru. Provokačne si zahryzla do spodnej pery a žmurkla na mňa. "Tak aké sú tvoje plány na poobedie?" zopakovala svoju otázku.
"No Brežná ma poverila výberom nejakej príťažlivej asistentky na pondelňajší pohovor. Musíme zistiť, či je skutočne kvalifikovaná. V lízaní mušličky a fajčení vtáka. Nechceš mi pomôcť s výberom? Môžeme si to prejsť spoločne a v pondelok ti dám vedieť, či sme vybrali tú pravú" navrhol som Laure s úsmevom.
"Ty si taký debil" pokrútila hlavou Rajská a nahnevane pustila príbor z rúk. Bez slova sa obula, vybrala z peňaženky stravný lístok, ktorý následne hodila na stôl, vzala do rúk kabelku, obliekla si kabát a opustila podnik. Pozrel som sa na jej nedojedený tanier a pomyslel som si, že keby som po každom raze, čo počujem tú frázu smerom na moju adresu, dostal od každého človeka, ktorý ju vypustí z úst, desať eur, už by som nemusel chodiť do práce. Bol by som dávno za vodou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára