DEŇ DVADSIATY PRVÝ (PONDELOK)
Vo vzduchu bolo od rána cítiť napätie. Nikto sa s nikým nerozprával, všetci čakali na to, ako vyrieši situáciu Brežná. Tá však nedávala najavo nijaké emócie. Po dlhej dobe to vyzeralo, že na mestskom úrade sa skutočne pracuje. Nikto sa nezašíval, rozhovory sa zúžili len na jednoslovné výmeny. Nebolo počuť štrnganie šálok ani sa chodbou neniesla vôňa čerstvo zaliatej kávy. Na sto dvojke som sa zastavil až okolo desiatej. Kristínka si ukladala do tašky posledné osobné veci zo spodnej zásuvky.
"Ty niekam odchádzaš?" začudovane som si ju premeral. Dnes mala na sebe klasické džínsy a obyčajnú bielu blúzku. Na nohách biele adidasy.
"Otec chce, aby som to skúsila niekde inde" odpovedala stručne a zahryzla si do spodnej pery.
"To ma mrzí" povzdychol som si s rukami založenými vo vreckách saka. Aby som dodal najavo ako veľmi, sklonil som hlavu k zemi. "Súvisí to nejako s tou piatkovou párty a následnými fotkami?" dodal som po chvíli.
"Čo myslíš?" pokrčila ramenami dcéra viceprimátora a odložila si svoj keramický hrnček s menovkou.
"Budeš nám... teda aj mne... chýbať" zahľadel som sa na jej husté hnedé vlasy a podišiel som k nej o kúsok bližšie. Postavila sa. Chytil som ju okolo útlych ramien a mocne som ju objal. Chvíľu sme tak stáli a spomínali na to všetko čo bolo a možno ešte mohlo byť.
"Mrzí ma, že ti už nebudem môcť pomôcť s Laurou" zašepkala mi do ucha Kika a potom sa náhle odtiahla.
"S tým sa netráp" obdaril som ju smutným úsmevom a ponoril som sa do jej lesklých očí. Keď sa prisala na moje pery, nebránil som sa. Vedel som, že je to naposledy a možno som jej to trochu dlhoval.
"Musím ísť" povedala po pár sekundách rozhodným hlasom a potom som už len sledoval jej miznúcu postavu a utíchajúce kroky.
Okolo jedenástej zvolala Brežná niečo ako pracovnú poradu. Všetci sme vedeli, aký bude hlavný bod programu. Prežúvali sme slané tyčinky, čipsy a arašidy. K tomu sme pili čaj, vodu alebo kávu. Ako kto.
"Vážené, kolegyne, kolegovia" spustila vážnym hlasom Brežná. V piatok večer sa udiala jedna nemilá udalosť, ktorá vrhá veľmi negatívne svetlo na náš úrad. Priznám sa, že keď som po prvý raz uvidela fotografie z piatkovej akcie, myslela som, že dnes podám výpoveď. Tak som sa za vás hanbila. Áno za vás, vážené kolegyne, vážení kolegovia" prísnym hlasom si nás premerala šéfka. Samozrejme, že z toho musím vyvodiť patričné dôsledky a pre viacerých z vás nebudú veľmi potešujúce. Teraz si vás budem po jednom predvolávať do svojej kancelárie, lebo je pre mňa príliš trápne, aby som vás tu karhala hromadne ako malých neposlušných školáčikov.
"Rajská, odpustite si ten úsmev" zahriakla Brežná Lauru."
"Ale ja som sa..."
"Nechcem počuť jediné slovo" ukázala varovný vztýčený ukazovák. "To je zatiaľ všetko.Teraz sa vráťte na svoje pracoviská, ja si vás budem postupne volať" ukončila krátku poradu Brežná a s hrmotom položila šálku kávy na stôl.
A tak sme sa v jej kancelárii postupne striedali ako vysokoškolskí študenti na ústnej skúške. Šiel som ako tretí. Nahlas som si povzdychol a zaklopal som na dvere. Ako človek, ktorého odfotili s holým vtákom, na ktorom sa mohlo pokochať (alebo zasmiať?) celé Slovensko, som očakávať len to najhoršie. V každom prípade, so svojim osudom som bol viac - menej zmierený.
"Ďalej!" Brežná hľadela von oknom a moju prítomnosť vnímala len veľmi okrajovo.
"Aj ty Rozbor?" neviem z akého dôvodu si vypožičala v tejto chvíli jeden z najslávnejších a zrejme posledných výrokov Julia Caesara, no ja som nemal potrebu nijakým spôsobom ho komentovať. Mlčky predo mňa hodila včerajšie noviny a konečne mi pozrela do oči. "Tak co s vámi studente. Nepotěšil jste mě a ani já vás nepoteším" snažila sa so vztýčeným ukazovákom imitovať(mimochodom veľmi nepodarene) výrok profesora Hrbolka z kultovej českej komédie Marečku, podejte mi pero." Vtieravo som sa pousmial. "Mám vyhodiť Lauru?" spýtala sa až nečakane priamo a v očiach jej vzplanul horúci plameň.
"Čože? Neviem? Prečo?"
"Tak mám alebo nemám?" zopakovala svoju predošlú otázku."Prečo? Neviem... len tak" mykla plecami Brežná, nohy (mimochodom na svoj vek ich mala veľmi pekné) si vyložila na stôl a koniec ceruzky si vložila zamyslene do úst. Ty si si to nevšimol? Je to chladnokrvná ambiciózna karieristická mrcha."
"Možno máte v niečom pravdu, ale viete koľko by to stálo času a energie zaučiť na jej pozíciu nového človeka?" snažil som sa podržať Lauru.
"No možno máš pravdu, aj keď je pravda, že šinpanz by robil len za stravu a skromné ubytovanie..." zasmiala sa svojmu zvláštnemu vtipu šéfka. "Prepáč, to bolo nevhodné" ospravedlnila sa. "Za tie roky, čo tu pracujem, už som si dokázala vytvoriť aký - taký odhad na ľudí. A vieš čo ti poviem o Laure Rajskej? Pokiaľ ju nevyhodím, jedného dňa zasadne na moje miesto. Alebo pokiaľ sa bude vyhýbať piatkovým škandálom. Je až príliš dobrá a to ma na nej strašne irituje" zavrčala Brežná a od zlosti zlomila ceruzku na dve takmer rovnaké polovice. "Ako veľmi ti záleží na tom, aby tu Laura ostala?" nechala Brežná visieť otázku vo vzduchu. Postavila sa oproti mne a položila mi prsty na hrudník. Vždy som ju bral ako svoju šéfku, nikdy som ju nevnímal ako atraktívnu dámu v staršom veku. Popravde, bola to celkom sexi maturka. "Myslíš, že som si nevšimla ako na ňu hľadíš? Keby si mohol, oprel by si tú malú ambicióznu fenku za prvým rohom a búšil do nej ako nadržaný plemenný býk. Alebo sa mýlim? Už dlhšie vás dvoch sledujem. Ale niečo ti prezradím. Ona sa s tebou zahráva. Je tom mrcha, ktorá zraní ešte mnoho mužov, kým sa jedného dňa konečne usadí. Zapamätaj si moje slová" povedala vážnym hlbokým hlasom moja šéfka a popri tom mi stihla rozopnúť dva vrchné gombíky na košeli. Prehltol som hrču, ktorá sa mi usadila v krku. "Dôkladne som si poprezerala tvojho fešáka, hoci ho novinári pre istotu zakockovali. Ja som si zvyšok domyslela" usmiala sa šéfka a pomaly sa spustila na kolená.
"Postaráte sa o to, aby sa Laura dozvedela, že to ja som ju podržal?" sklopil som zrak ku kľačiacej šéfke, ktorá mi medzitým rozopla nohavice a vytiahla z nich môjho stvrdnutého vtáka.
"Neboj sa, vykreslím ťa pred slečnou Rajskou v tých najružovejších farbách" usmiala sa Brežná a vzala si ma do úst až po semenníky. Kĺzala po ňom jazykom a s nadržaným výrazom v očiach ho nežne stískala v pravej ruke. Hodila vlasmi nabok, aby mala lepší prístup. Bola ako divoká šelma. "Chcem aj náplň" vrčala ako tigrica a striedavo zapájala prsty, ústa aj jazyk....
Servítkou si utrela fľaky na blúzke a postavila sa. Opakom dlane si pretrela kútiky úst a vlasy si zopla do chvosta. "Mimochodom po odchode Kristíny Hámovej sa uvoľnilo miesto asistentky. Už som vypísala výberové konanie, tento piatok je uzávierka, dokedy môžu uchádzačky posielať svoje životopisy. Pomôžeš mi vybrať jednu favoritku, ktorú pozveme v pondelok na pohovor?" žmurkla na mňa Brežná, keď sedela späť za svojim pracovným stolom.
"Jasné, veľmi rád" usmial som sa. A aké budú kritéria?" doplnil som svoju otázku.
"Veľké kozy, okrúhly plný zadok, pekné nohy a milá nevinná tvárička" odpovedala so smiechom moja šéfka."Znamená to, že nedostanem výpoveď?" spýtal som sa nesmelo.
"No ak sa posnažíš a budem spokojná... porozmýšľam ešte nad tým" teatrálne si ťukala ukazovákom o rozmazané pery.
"Takže vy ste aj na... ženy?" posledné slovo som takmer prehltol.
"Jasné, myslíš, že ako sa sem dostala Kika? Jej ocinko bol od začiatku proti, aby ako dcéra viceprimátora vykonávala podradnú prácu asistentky. Ale ona tu chcela tak veľmi pracovať...Vylízala si to miesto" nahlas sa rozosmiala Brežná. "A občas sme si to po pracovnej dobe zopakovali" dodala pošepky. "Mrzí ma že odchádza, lebo je v tom fakt dobrá, ale už sa o tom začalo klebetiť po celom úrade, tak sme sa s jej otcom dohodli na tom, že...chápeš. Neboj sa, okamžite jej vybavil miesto kultúrnej referentky, nebude sa tam mať zle" uistila ma šéfka a vzala do rúk telefón. Chvíľu to len tak zvonilo. Odhrnula si ofinu z čela. "Laura?" zastavte sa na chvíľu u mňa v kancelárii. "Ostaň ešte chvíľu" zastavila ma, keď videla, že sa zberám odísť. O pár sekúnd sme začuli tiché klopanie. "Ďalej" povedala direktívnym hlasom Brežná. Laura vošla v jemných fialových šatách, ktoré jej siahali pod kolená a v nízkych čiernych čižmách. Prekvapene sa na mňa pozrela, no mlčala. "Zavolala som vás, aby ste podpísali svoju výpoveď, slečna Rajská." Laura len ticho stála ako nejaká úbohá slúžka, ktorá podľahla bohatému šľachticovi a teraz čaká na svoj trest. "Chápem, pani Brežná. Naozaj ma veľmi mrzí, čo sa v piatok stalo, no sľubujem, že ak mi dáte šancu, už nikdy sa to nezopakuje" kajala sa moja mladá kolegyňa.
"Už som sa rozhodla" trvala na svojom Brežná a Laura si nenápadne pretrela vlhké oči. "Na vaše šťastie ma však tuná pán Rozbor presvedčil o tom, že pre náš úrad ste jednoducho nenahraditeľná, takže..." Šikovné šéfkine prsty roztrhali papier na kusy, ktoré následne skončili v smetnom koši. "Môžete odísť. Obaja" dodala, keď vyčítala v mojich očiach váhanie. "A slečna Rajská?" zastavila vo dverách Lauru Brežná. "Je to vaša posledná šanca. Tak na to nezabúdajte."
"Áno, jasné, samozrejme. Ďakujem, ďakujem, och bože" rozjasnili sa Laurine oči a od radosti sa hodila šéfke okolo krku.
"No, no, no..nie som tá, ktorej by ste mali ďakovať" odkašľala si Brežná a pozrela sa mojim smerom.
Keď zavrela za nami dvere, Laura sa na mňa nádherne usmiala. Chvíľu sme obaja mlčali a vychutnávali si ten magický okamih, ktorý sa už nikdy nemusel opakovať. Aspoň ja som to tak vnímal. Keď sme prechádzali okolo pánskych toaliet, Laura ma chytila za ruku a natlačila ma dnu (asi si viete predstaviť ako som sa bránil). Pritlačila ma o stenu a nahla sa ku mne na pár centimetrov. Potom sa prisala sa moje pery a použila pri tom aj svoj mrštný jazýček. "Nikdy ti to nezabudnem" pohladila ma po tvári a jemne sa na mňa pritisla. Keď som jej zašiel rukou pod šaty, jej tvár okamžite zmenila výraz. "Pomaly Tomáško, je pravda, že si mi veľmi pomohol, ale zase buďme úprimní, je to len miesto na ekonomickom oddelení, nezachránil si mi manažérsku pozíciu" potľapkala ma po ramene a pri odchode z toaliet mi darovala krátky úsmev.
Brežná mala pravdu. Laura Rajská je obyčajná vypočítavá mrcha, ktorá zlomí srdcia ešte mnohým mužom vo svojom živote. Kto vie,
aké je moje poradové číslo...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára