DEŇ S PORADOVÝM ČÍSLOM OSEMNÁSŤ (PIATOK)
Laura bola zatvorená vo svojej kancelárii a tak som zabehol na kapučíno ku Kristínke na sto dvojku.
"Zdá sa, že dnes už máš lepšiu náladu" usmial som sa na ňu a odpil som si z horúceho nápoja.
"To si píš" žmurkla na mňa záhadne a preložila si nohu cez nohu. Dnes mala na sebe po dlhšom čase kockovanú červenú košeľu a úzke čierne legíny. Na nohách mala obuté biele značkové tenisky.
"Nepovieš mi viacej?" podpichol som ju.
"Aby si o tom poobede šepkal celý úrad?" odpálkovala ma.
"Budem ako hrob, sľubujem" teatrálne som zdvihol dva naslinené prsty a narovnal som sa v kresle.
Viceprimátorova dcéra si ohrievala skrehnuté dlane na keramickom hrnčeku, z ktorého sa ešte stále parilo. "Tak teda dobre, ale ak sa dozviem hoci len jediné slovo z toho, čo ti tu poviem, do smrti s tebou neprehovorím. Jasné?" pozrela sa na mňa prísnym pohľadom, hoci nedokázala úplne zakryť náznak úsmevu. Proste Kika.
"Je mi to jasné, tak už spusti" nedočkavo som jej skočil do reči.
"Spomínala som ti, že pri odchode z podniku mi dal ten starý pán do rúk lístok so svojim telefónnym číslom."
"Počkaj, myslíš to neplánované rande na ktorom ste všetci traja skončili v luxusnej vile Jedličkovho otca?"
"Hej, presne to" prikývla Kristínka a odpila si z farebného hrnčeka. "Doma mi napadla taká bláznivá predstava. Ja neviem, inak som slušná, však vieš... no niekedy proste neodolám" zasmiala sa príťažlivá absolventka praxe a zasnene sa zadívala niekam pred seba. Potom pokračovala. Obliekla som si luxusnú spodnú bielizeň. Čierna čipkovaná podprsenka, čierne priesvitné tangá a tenké podväzky rovnakej farby. K tomu vysoké čierne lodičky. Cez seba som si prehodila ten nový norkový kožuch. Darček od otca. Vzala som do rúk mobil a z peňaženky som vytiahla papierik s tým telefónnym číslom."
"Počkaj, ty si vytočila čís.."
"Neskáč mi do reči, lebo ti to nedopoviem" zahriakla sa dcéra viceprimátora a položila šálku na stôl. "No proste som som mu zavolala. - Platí ešte vaša ponuka? - prešla som rovno k veci.
- Haló, kto je tam? - ozval sa mierne roztrasený starecký hlas.
- Som to dievča z kaviarne - predstavila som sa a na pár sekúnd sme sa obaja ponorili do ticha. - Ak máte záujem, príďte po mňa autom. Budem čakať na rohu pri hlavnom vchode do Auparku. O piatej. Ak budete meškať dlhšie ako desať minút, odchádzam a nikdy viac sa neozvem. - Potom som zložila. Nečakala som na jeho odpoveď. Tesne pred piatou som postávala vo vysokých štekloch, v spodnom prádle a v kožuchu pred obchodným domom. Bože Kika, čo to stváraš? Si vraj atraktívna žena, dcéra viceprimátora, na rozdiel od väčšiny tvojich rovesníčok netrpíš finančnou núdzou, na koho ukážeš, toho máš v posteli (česť výnimkám) - neušetrila ma vyčítavému pohľadu, no tváril som sa, že som si ho nevšimol. "Stála som tam ako obyčajná štetka, vlastne ani nie štetka, tie idú aspoň za prachy, ja som tam stála a triasla sa od zimy, lebo som to proste chcela, lebo ma to vzrušovalo... Starý pán prišiel presne načas. Stará škola. Mal na sebe klobúk, dlhý zimný kabát tmavej farby a vyššie kožené topánky. Hlavou mi z diaľky naznačil, aby som šla za ním. Šli sme do podzemného parkovacieho priestoru. Bez slova mi otvoril dvere na mieste spolujazdca. Prvý raz som sedela v Škode 120. Dovtedy som bola zvyknutá na bavoráky, audíčka alebo mercedesy. Pripadalo mi to, ako keby som sa vrátila naspäť do socializmu, do čias mojich rodičov. Starý pán naďalej aj mlčal. Keď videl ako sa trasiem, zapol kúrenie. Počas šoférovania mi vyhrnul kožuch vyššie a položil mi ruku na stehno. Správal sa ku mne ako k handre. Cítila som sa zhnusene a zároveň ma to vzrušovalo. Kúsok za mestom odstavil svoj zachovalý old mobil. Najskôr som si myslela, že na vine je nejaká technická porucha, až po chvíli som pochopila, že ho odstavil zámerne.
- Tak o čo ti ide, ty malá drzá žaba? Čo odo mňa chceš? - prísne sa na mňa pozrel dedo Jozef a zložil si okuliare. Poutieral si zarosené sklá a znovu si ich nasadil na oči. Mlčky som si kľakla chrbtom k nemu, vyhrnula som si norkový kožuch, aby mal lepší prístup k mojim nohavičkám.
- Ty si sa zbláznila - zasyčal starý pán a snažil sa odvrátiť zrak.
- Dnes som zase neposlúchala a dala som každému, koho som stretla. Spolužiakom, učiteľovi, dokonca aj riaditeľke... Zaslúžim si trest. - hovorila som previnilým hlasom.
- Ale ja... - vzala som starú vetchú ruku toho roztraseného pána a položila som ju na môj vystrčený zadok. Na prstoch mu vystupovali výrazné fialové žily, opak dlane mal posiaty pečeňovými škvrnami a niekde z prítmia interiéru na mňa hľadel jeho zlatý pečatný prsteň.
- Potrebujem tvrdú výchovu, starý otec - zašepkala som a pohladila som ho zboku po čele, do ktorého mu padali zvyšky sivých vlasov. Chvíľu na mňa mlčky pozeral. Potom pomaličky zdvihol ruku z môjho zadku a zahnal sa. Plesk! Mala som pocit, akoby sa o mňa obtrel vietor. - Bola som veľmi zlá, starý otec - zdôraznila som a to vlialo môjmu starému spoločníkovi do žíl dávno stratenú silu. Ples! Plesk! Cítila som to. Dedo Jozef hlasnejšie dýchal. Pridal na intenzite a aj na sile úderov. Po chvíli som z neho zliezla. Natiahla som sa k jeho tesilovým nohaviciam. Rozopla som mu na nich zips a z trenírok som vytiahla jeho roky nepoužívaný nástroj. Bol mäkký a suchý. - Musíme ho prebrať k životu - usmiala som sa a vzala som ho do úst. Chutil ako dejiny. Staro, zatrpknuto, nepoučiteľne, no s malou dávkou nádeje. Napokon sa mi podarilo dať ho aspoň trošíčku dopozoru. Chvel sa v mojich rukách ako vyplašený cínový vojačik. Vysadla som na miesto šoféra, máličko som sa nadvihla a pomaličky som ho zasunula do seba. Dedo Jozef začal chrapčať ako pred infarktom. Pravdepodobne prebudil dávno zabudnuté pocity. Oblapil ma okolo bokov a hlavu si položil na moje prsia. Rozopla som si podprsenku, aby som mu dopriala viacej rozkoše. Snažil sa sať moje bradavky, no vyzeralo to komicky, ako keď sa slepo narodené mláďa dožaduje materského mlieka. Ako som sa pohojdávala, cítila som, že pár centimetrov vo mne predsa len narástol. Možno sa dostaneme k dvojcifernému číslu, pomyslela som si a položila som mu ruky na ovisnuté ramená. Vyzerali ako dva zlomené vešiaky zabudnuté v skrini mojich prarodičov. Chýbajúce centimetre som nahradila svojimi šikovnými prstami a o toho momentu som si to konečne ako - tak začala užívať aj ja.
- Páči sa ti zasúvať do svojej mladučkej neposlušnej vnučky, starý otec? - dráždila som fantáziu vzrušeného pána. Zvodne som hádzala vlasmi z boka na bok a sledovala som ako sa mu pod okuliarmi lesknú kvapôčky potu. Dala som mu ich dole a rukami som sa zaprela do niečoho, čo vzdialene pripomínalo palubnú dosku auta.
"Ach bože, hm, och..." plytval dedo Jozef svojou bohatou slovnou zásobou, keď som na ňom skákala ako čínska gymnastka. Čo sa spočiatku javilo ako celkom príjemné spaľovanie kalórii, prechádzalo postupne do fyzického utrpenia. Darmo, starý pán už nemal dvadsať, hoci snahu mu rozhodne uprieť nemožno. Keď som už začínala tušiť, že nič z toho nebude, radšej som z neho zliezla a obdarila som ho krátkym úsmevom. Vzala som ho do rúk a po nejakých dvadsiatich minútach, keď už som myslela, že mi zdrevenejú prsty, konečne zo seba vyžmýkal štyri menšie kvapky čohosi. Zo slušnosti so ho pooblizovala a potom sme sa obaja mlčky obliekli.
Počas jazdy sa tváril ako Casanova. Bolo to tragikomické. Pripomínal mi Charlesa Bukowskeho. Staroba je smutná. Obaja sme vedeli, že to bolo naposledy. Keď sme boli v meste, otvoril mi dvere a bez slova sme sa rozlúčili. Len sme na seba pozreli a obom nám bolo v okamihu všetko jasné."
"Kristínka, ty by si mohla v zrelom veku napísať román, v ktorom sa podelíš o svoje bohaté erotické zážitky" doberal som si svoju sexi kolegyňu.
"Daj pokoj," mávla rukou, "v zrelom veku chcem ešte zbierať ďalšie zaujímavé spomienky" rozosmiala sa. "Možno na sklonku života" dodala po chvíli.
Mám pre teba návrh" pozrela sa na mňa nečakane Kika a šibalský výraz v očiach jej opäť rozžiaril celú tvár.
"No, počúvam" zahľadel som sa sa na jej vyšportované mladé telo.
"Dnes v noci sa mi sníval jeden úžasný sen. A ak mi ho pomôžeš zrealizovať, budúci týždeň je Laura tvoja. Sľubujem" žmurkla na mňa absolventka praxe a podala mi ruku na znak toho, že to myslí vážne.
"Najskôr chcem vedieť, o čo ide" podozrievavo som si ju premeral.
"OK, ak teda nechceš Lauru..." otočila sa mi chrbtom a pomaly kráčala preč.
"Tak teda dobre, ty malá vydieračka" zavrčal som. "Počúvam."
S úsmevom sa otočila späť mojim smerom, podišla o pár centimetrov bližšie a priložila svoje pekne vykrojené pery k môjmu uchu.
"A on je tiež za?" spýtal som sa, keď som si vypočul jej zaujímavý sen. Kristínka mlčky prikývla.
"Párty začína o šiestej. Aby som sa stihla pripraviť, o štvrtej pred Mirageom. O druhej to tu všetci balíme, to v pohode stihneš. Ak to bude rovnaké, alebo aspoň veľmi podobné ako v tom mojom sne, budúci týždeň je Laura tvoja."
Priznám sa, že som mal z toho zmiešané pocity. Ale pre Lauru som bol ochotný urobiť takmer čokoľvek. Tak dobre. ČOKOĽVEK. Ostatné napíšem zajtra. V každom prípade to vyzerá tak, že divoká nebude len dnešná párty. Musím sa ísť pripraviť...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára