"Tá druhá udalosť spočívala v tom, že keď ma naučili čítať a písať, prečítal som si v malej detskej čítanke poviedku o dedinskom chlapcovi, ktorý bol sirota a učiteľka ho z milosti prijala do školy. Pomáhal školníkovi kúriť v peci, upratovať učebne a veľmi usilovne sa učil. Ale raz škola zhorela a tento chlapec ostal v zime, v krutom mraze, na ulici. Ani jedna kniha v budúcnosti nespravila na mňa taký dojem: mal som sirotu pred očami, videl som jeho mŕtveho otca a matku a ohorené trosky školy, a môj zármutok bol taký silný, že som nariekal dva dni, takmer nič som nejedol a veľmi málo spal.
- Vidíte to, chlapca ste zavčasu naučili čítať, preto sa to všetko stalo. Má behať, a nie čítať. Chvalabohu, nato ešte bude čas. A načo dávajú do detských knižiek také poviedky? - " (s.15).
Gajto Gazdanov napísal autobiografický román, ktorý vychádza v slovenskom preklade po prvý raz.
Nikolaj Sosedov sa v spoločnosti krásnej Francúzsky Claire vracia do minulosti. Spomína si na svoje detstvo, na obdobie, v ktorom prečítal množstvo kníh, bol neposedný, učitelia ho často trestali, lebo mal poriadne podrezaný jazyk. Vyrastal s matkou a so sestrami, otec mu zomrel, keď mal osem rokov. Istý čas bol kadetom na vojenskej škole, potom študoval na gymnáziu. Nemal veľmi rád kňazov, bol rebelom. Potom, jedného dňa, nečakane vstúpila do jeho života krásna žena: "Končila sa jar deväťstosedemnásteho roku, revolúcia bola pred pár mesiacmi a v lete v júni sa konečne stalo to, k čomu ma postupne a pomaly vyviedol môj život, k čomu bolo všetko mnou prežité a pochopené iba skúškou a prípravou jedného dusného večera, ktorý vystriedal neznesiteľne horúci deň, na štadióne gymnastického spolku Orol, kde som stál v úbore a cvičkách, po pás obnažený a ukonaný, som uvidel Claire ako sedí na lavičke pre divákov." (s.45).
Nikolaj má šťastie na zaujímavých, nevšedných ľudí. Medzi takých patril nepochybne aj jeho strýko Vitalij: "V najbližšej budúcnosti uvidíš veľa svinstva. Budeš pozerať, ako zabíjajú ľudí, ako ich vešajú, strieľajú. To všetko nie je nové, ani dôležité a dokonca ani nie veľmi zaujímavé. Ale toto ti chcem poradiť: nikdy nebuď presvedčeným človekom, nerob uzávery, neposudzuj a snaž sa byť, pokiaľ sa dá, čo najmenej komplikovaný. A pamätaj, že najväčšie šťastie na zemi - je myslieť si, že si aspoň niečo pochopil zo života okolo seba. Nebudeš chápať, to sa ti bude iba zdať, že chápeš, a keď si na to po nejakom čase spomenieš, uvidíš, že si chápal nesprávne. A potom o rok či o dva sa presvedčíš, že aj druhý raz si sa mýlil. A takto donekonečna. No aj tak je to v živote najhlavnejšie a najzaujímavejšie" (s.74).
Nikolaj narukuje ako dobrovoľník do občianskej vojny, v ktorej sa pridá na stranu bielych. Na vlastnej koži zažíva hrôzy, ktoré so sebou vojna prináša. Aj tu stretáva viacero zaujímavých ľudí. Daňka, bezstarostného chlapíka, ktorý sa dokáže vymotať z každej zložitej situácie, Paramonova, samotárskeho študentka, ktorý simuluje zranenie a celé dni len vylihuje na ošetrovni a Kopčika, asi najväčšieho bezcharakterného lenivca pod Slnkom.
Po vojne, v ktorej utrpia bieli porážku, Nikolaj, spoločne s ďalšími preživšími, odchádza do Turecka a neskôr do Paríža, kde sa po rokoch opäť stretáva so svojou milovanou Claire.
Tento útly autobiografický román má typické prvky ruskej literatúry. Odkazuje na viacerých klasikov a ich známe umelecké diela, miešajú sa v ňom úvahy, filozofické zamyslenia a do popredia sa dostáva vnútorný monológ. Veľmi zaujímavý príbeh, ktorý miestami pripomína Tolstého najslávnejšie romány alebo Dostojevského novelu Biele noci. Charizmatický Nikolaj Sosedov, čarovná Claire, večný kritik Vitalij. Výborne vykreslené postavy.
Veľmi sa teším, z toho, že som objavil tohto, pre mňa doteraz neznámeho autora a pevne dúfam, že budem mať ešte možnosť siahnuť aj ďalších jeho dielach. Večer u Claire ma veľmi príjemne očaril. Nenechajte sa odradiť trošku pomalším rozbehom, na konci príbehu vám bude ľúto, že už to celé skončilo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára