DEŇ ČÍSLO OSEM (UTOROK)
V noci som premýšľal, ako dostať svoj plán opäť pod kontrolu. Mal som niekoľko nápadov, no nebol som si istý, či všetko pôjde podľa mojich predstáv. Bolo päť minút pred ôsmou, keď som si pri vrátnici odklikol príchod. Dnes som si dal tmavomodré džínsy, biele tričko a tenký šedý sveter s nórskym vzorom. Z Laurinej kancelárie už vychádzalo svetlo. Ani dnes som nevynechal svoje ranné rituály. Novinky na internete, športová príloha a šálka zeleného čaju na povzbudenie. Asi o desať minút niekto zaklopal. "Môžem?" vo dverách sa zjavila hlava mojej mladej kolegyne z ekonomického oddelenia.
"Jasné, poď ďalej." Nohou som jej prisunul voľnú stoličku.
"Ďakujem" usmiala sa na mňa a končekmi prstov si odhrnula z tváre neposlušnú ofinu. Dnes mala na sebe klasické čierne nohavice a priesvitnú bielu blúzku. Podprsenka bola rovnakej farby ako vrchná časť oblečenia.. Na nohách mala nízke čierne kožené čižmy.
"Tak čo by si rada?" nasmeroval som na Lauru svoj sústredený pohľad, ktorý som len pred pár sekundami odtrhol od monitoru.
"Nemám komu by som to povedala a my sa už nejaký ten piatok poznáme, takže.." hanblivo sklonila hlavu k zemi a pokračovala tichým hlasom. "Celú noc sa mi snívalo o Kike... že sme tu ostali po pracovnej dobe len my dve a krásne sme si to spolu užili... chápeš. Mali sme na sebe len podprsenku, tangá a sandáliky. Proste ako dve sekretárky z pornofilmu. Bolo to...božééé. Ráno som sa zobudila mokrá ako nejaká pubertiačka" hanblivo si zakryla ústa moja mladá šarmantná kolegyňa a zaliala ju červeň. "Len keď ju vidím vo dverách kancelárie alebo na chodbe, mám pocit, že sa urobím..." posledné slova povedala úplne pošepky.
Naprázdno som prehltol a potom som rozlial neperlivú minerálku do dvojdecových pohárov. "Ty kokso, Tomáš, ja sa cítim ako nejaká bláznivá krava. Toto predsa nie som ja. Vždy som snívala o klasickej rodine, normálny manžel, jedno, dve deti a teraz...Prišlo to ako úder z jasného neba a neviem si pomôcť. Čo mám robiť?" uprela na mňa svoje žiarivé mačacie oči. Vylial som do seba zvyšok minerálky a na pár sekúnd som sa odmlčal. "Osobne si myslím, že je to len očarenie z neznámeho. Časom ťa to určite prejde" povedal som presvedčivým hlasom a postavil som sa, aby som jej dal najavo, že mám ešte nejakú dôležitú prácu.
"No hej, to si myslím aj ja" prikývla Laura a potiahla kľučku smerom dole. "Ale čo ak nie?"
Zdvihol som ukazovák, že jej na to niečo poviem, no bola už preč.
"Veď toto, čo ak nie..." povzdychol som si a vyšiel som na chodbu. Tam som sa zrazil s Hronskou. Mala so sebou nejakú športovú tašku a kráčala svižným krokom do kancelárie. "Páni, trénujete na olympiádu v Pekingu?" podpichol som ju a celú som si ju premeral. Možno to bolo tým tlmeným svetlom, no vážne som mal pocit, že niečo zhodila.
"Na to je už trošku neskoro, Tomáško" s chuťou sa zasmiala na mojej poznámke, "no chcem, aby si ma Laura začala viacej všímať, takže som začala dvojfázový tréning a prísnu diétu... chápeš" žmurkla na mňa tá milá staršia dáma a otočila sa mi chrbtom. Nenápadne som si premeral jej michelinský zadok. Vážne sa o niečo zmenšil. Nakoniec z nej bude ešte sexi "maturka" krútil som hlavou.
Zaklopal som na sto dvojku.
"Dobré ráno pán Rozbor, poďte ďalej" privítala ma s úsmevom Kristínka. "Prestaň s tou komédiou, máme problém" uzemnil som ju vážnym pohľadom. Mladá absolventka si dnes obliekla úzke čierne legíny a červeno čiernu kockovanú flanelovú košeľu. Na nohách mala biele členkové ponožky a ružové odfajknuté tenisky.
"Počúvam" fúkla si do ofiny, ktorá jej padala do očí a posadila sa priamo oproti mne.
"Laura sa do teba bezhlavo zabuchla. Úplne si jej pomotala hlavu."
"Čo?" vypleštila na mňa svoje orieškovo hnedé oči, priložila si zápästie k ústam a nahlas sa doň rozosmiala. No keď som aj naďalej mlčal, po chvíli stíchla aj ona. "Wow" stále sa tú informáciu snažila spracovať. "No teda" hanblivo si zakryla ústa štíhlymi prstami. "Som fakt nečakala. To som až taká dobrá?" založila si neposlušné konce vlasov za ucho.
"To je teraz predsa fuk, musíme s tým niečo spraviť, kým jej nadobro nepomotáš hlavu" povedal som rozhodným tónom.
"Čo navrhujete, pán Rozbor?" zvodne sa na mňa usmiala a končekom jazyka si prešla po vrchnej pere. Ani som si nevšimol, kedy si stihla vyzuť tenisku a už sa mi jej neposlušná noha, na ktorej mala natiahnutú nízku ponožku, plazila po rozkroku ako uzimený had, ktorý sa potrebuje vyhriať jarnom slnku.
"Prestaň, snažím sa premýšľať" zareagoval som ostrejšie, ako som sám chcel. Kristínka sa dotknuto odtiahla. "Tak som to nemyslel, ospravedlňujem sa. No tááák" snažil som sa ju udobriť. Podišiel som k nej bližšie, namotal som si jeden z jej vlasových prameňov na prst a silno som ju zaň potiahol. "Aúúú, to sa nerobí, pán Rozbor" urazene zamraučala, no už sa popri tom opäť príjemne usmievala. Mal som ju tam, kde som potreboval. "Čo teda spravíme?" zahľadela sa mi do očí.
"Nerád by som Laure ublížil" začal som.
"To ani ja nie" pridala sa na moju stranu viceprimátorova sexi dcérka.
"Navrhujem, aby si to s ňou dohrala až dokonca. Len uber z tej dominantnosti, nech ju nevyplašíš. Buď aj naďalej ženou, čo má situáciu pevne pod kontrolou, no uber na drsnosti a pridaj na šarme. Rozumieme sa?"
"Myslím, že áno" prikývla Kika a opäť nasadila ten svoj príjemný dobrosrdečný úsmev.
"Zajtra jej dopraj nezabudnuteľný zážitok, nepochybujem o tom, že si to užiješ spoločne s Laurou. Potom keď skončíte, postav si ju niekde bokom a pokús sa jej nejako inteligentne a zároveň citlivo naznačiť, že to s ňou bolo síce nádherné, ale bla, bla bla... Si žena, ty už niečo vymyslíš" pohladil som ju po tvári a jemne som jej žmolil rukáv na košeli.
"Vážne? A čo ak to nechcem ukončiť?" povedala chladným hlasom, ktorý mi úplne vyrazil slová, čo sa mi v tej chvíli usadili na jazyku.
"Uf, ty kokso, Tomáško, mal by si sa vidieť. neboj sa, robím si srandu" plieskala sa Kika do stehien, no ja som tam stále sedel ako obarený. "Ty si taká krava, Hámová" konečne sa aj na mojej tvári objavil náznak úsmevu, ktorý však pripomínal skôr paródiu na veselého fašistu.
"Oki, nechaj to na mňa, bude to v pohode. Mimochodom, rozhodla som sa, že ti dnes dám taký menší darček. Okolo tretej si pozri mail, niečo ti pošlem. Teda dúfam, že sa to podarí" žmurkla na mňa mladá absolventka praxe a vyprevadila ma ku dverám.
"Vďaka Kika a pekný deň ti prajem"
"Aj vám, pán Rozbor" položila mi ruku na sveter a jemne mi po ňom prešla.
Tik - tak, tik - tak. Robil som si administratívu vo svojej kancelárii a popri tom som pozeral na hodinky. Čas išiel pomaly. Na obed som si dal zemiakovú polievku nakyslo a sviečkovú s domácimi knedľami. Poobede som si cez internet natipoval zopár futbalových zápasov a potom som sa krútil na stoličke a čítal som tretí diel nórskeho románu Môj boj. Tesne pred treťou som vošiel do priečinku "doručené" a čakal som na svoj darček...
Trochu som sa zahrala na fotografku a požičala som Laure pár svojich kúskov zo svojho šatníka.. Dúfam, že sa páčia :)
Vaša Kika....
 |
| To je tajné foto on nás, pre Vás, milý pane... Laura o tom nevie.... :) |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára